Pohľad Fedora Gála

Bola to vláda rozumu. Tak nejako spomína na tie časy Stefan Zweig vo svojej autobiografii Svet včerajška. Vojny, revolúcie, prevraty patrili do sféry nemysliteľného. Pod pokojnou hladinou však tleli vášne a ilúzie o „prekrásnom novom svete“. Stačilo pár rokov prvej svetovej vojny, a „svet včerajška“ bol v ruinách. Pozostalí pochovali milióny obetí a začali od piky. Chvíľu sa zdalo, že to bola dostatočná skúsenosť. Chvíľu. Svet „kontaminovanej pôdy a krvi“ zrodil nacionálny a internacionálny socializmus, ktorému uverili aj mnohí naši dedovia a otcovia. Druhá svetová vojna bola vyvrcholením modernity i v negatívnom význame tohto slova. Moja generácia sa narodila na zlej strane berlínskeho múru – symbolu bipolárneho sveta. Väčšinu našich dedov a otcov zomleli dejiny. Jedni prepadli ilúzii, že rúcanie je budovanie, väčšina myslela na prežitie pod ideologickým a existenčným tlakom.  Svet Západu a kapitalizmu sa dostal do učebných osnov s prívlastkom „prehnitý“. Cez čoraz chabejšie múry oddeľujúce „náš“ a „ich“ svet prenikali čoraz intenzívnejšie slová, obrazy, zvuky, veci. Západná „subverzia“ mala miestami až komickú podobu. My ako deti sme túžili po žuvačkách, texaskách, westernoch... To ony a rokenrol podrývali komunizmus.
Prešlo štvrť storočia, a ľudia môjho naturelu a politického presvedčenia sa nestačia čudovať. Čo a kto však dnes porazí resentimenty na éru tých dvoch zverských režimov? Príbehy našich otcov a dedov?  Tých, čo podľahli valcu dejín (obete)? Tých, čo podľahli utópiám a ilúziám? Tých, čo sa prostituovali? Tých, čo mlčali a pasívne sa prizerali? Tých niekoľkých, čo sa postavili na odpor? Áno, príbehy otcov a dedov! Príbehy vyrozprávané, konfrontované s archívmi, „domami a stromami“, ktoré po sebe zanechali. Bez sentimentu, pátosu a lži. Iná vec je, že tieto príbehy budú citlivo vnímať predovšetkým tí, ktorí vedia, kde je sever, teda menšina. No nič, hlavne už žiadne revolúcie. Prinášajú len chaos, trápenie, obete a výdaje.  Alebo si naozaj viete v súčasnosti nejakú revolúciu predstaviť  a nevzývate pri tom Tisa, Che Guevarru, alebo nebodaj dajakú reinkarnáciu otcov zakladateľov komunizmu a nacizmu?  
Môj chabý optimizmus nedávno v jednom rozhovore (Lidové noviny, sobota 18. října 2014) spochybnil Karel Schwarzenberg, knieža, politik a múdry pán: „Životní zkušenost se nedědí, nejde předat další generaci. Předsudky ano.“ Áno, ale životné príbehy zanechávajú stopy. Podaktoré aj  viditeľné. Akurát ich netreba ukladať do kredencov inštitúcií.