Začal som trojjazyčným kantónom Graubünden, údajne v najviacjazyčnej obci štvorjazyčného Švajčiarska. Jazykovedci tu v Bivio objavili sedem dorozumievacích jazykov: spisovnú nemčinu, ďalej graubündenský dialekt, taliančinu, taliansky dialekt bargaiot, ako aj surmiran, putér a bivio-románčinu. A tak som vyšiel na horský priesmyk Julier, výška 1769 metrov nad morom, jediná oficiálna talianskojazyčná obec severne od hlavného hrebeňa Álp. Lingvistické fajnšmekerstvo znásobil ešte pôžitok z toho, že som tu ako stĺpčekár švajčiarskych novín Südostschweiz stretával čitateľov Südostschweiz. Raz neskoro v noci mi dokonca ktosi prerozprával jeden z mojich stĺpčekov. Až som rozprávanie prerušil: „Poznám ten príbeh, sám som ho napísal.“
Prišiel som sem v máji, snehové jazyky ešte stále oblizovali náhrobky. Zopár starých domov s malými oknami, „casa veneziana, erigida 1564“. Inak len masívne hotely a prázdninové ubikácie, toho času osirené. Prechádzal som sa tu jednu hodinu, z dvesto obyvateľov obce som natrafil presne na dvoch. Bivio kedysi potaliančili protestanti z Bergaglie, no obecný kronikár, ktorý tu slúži od roku 1980, mi priznal: „Tu v Bivio už nie je taliančina živým jazykom.“ Vraj chcú zaviesť nemčinu ako hlavný vyučovací jazyk. Ubytoval som sa u Guidona, ktorého útulný hostinec slúžil Biviončanom v hluchom medzisezónnom období ako jediné útočisko. Namiesto piatich variantov taliančiny a románčiny som však počul len švajčiarsku nemčinu a portugalčinu. Faktom bolo, že z necelého tucta žiačikov dve tretiny pochádzali z rodín portugalských prisťahovalcov, a ešte tu bolo jedno čínske dieťa. Guidon zavtipkoval: „Ako vyučovací jazyk by mali zaviesť portugalčinu a čínštinu.“
Vzal som si na mušku Velkú Idu, azda jedinú slovenskú obec s trojjazyčnou miestnou tabuľou, slovensko-maďarsko-rómskou. Veľká Ida leží za plotom oceliarní „US Steel“, ktoré denne spotrebujú dvetisíc ton uhlia. V tieni 161 továrenských komínov ma pri samom vstupe vždy šokuje zuhoľnatený slum rómskych feťákov, čierne psiská, nahé dievčatá, tínedžerky v princezničkovských šatách, zafúľané čiernou špinou, sfetovaní chlapíci s debilným úškrnom. Išiel som na obecný úrad. Bieli úradníci hovorili po slovensky aj po maďarsky, opýtal som sa ich na postavenie Rómov.
Staršia úradníčka odpovedala: „Rómovia sú etnická skupina, nie je to žiadna národnostná menšina.“ Nepochopil som. „Len ak sa Rómovia vyhlásia za Rómov,“ vysvetľovala s utrápeným pohľadom, „budeme sa musieť naučiť po rómsky“. Opýtal som sa: „Nie sú však obyvatelia Veľkej Idy už teraz trojjazyční?“ Jej odpoveď mi prišla ako perla: „Občania sú dvojjazyční, Rómovia trojjazyční.“
Potom ma opäť privialo do Besarábie, na cestu prvej triedy medzi Belehradom a Odesou. V Šovtneve, čo v ukrajinčine znamená „Októbrové“, je jednoducho všetko. Najväčšiu skupinu tvoria Albánci, v „októbrovej dedine“ žijú ešte Bulhari a Gagauzi. Hoci tu všetci hovoria po rusky, čo je vyučovací jazyk tunajšej školy, učia sa i jazyky tých druhých. Z času na čas sa zjaví delegácia z Albánska a podivuje sa nad archaickou albánčinou. Naproti tomu sa miestni vôbec nezaujímajú o Albánsko, nikto z nich tam nikdy nebol, ani sa ta nechystá.
Keď sem zavítam o rok neskôr, Dima opäť sedí s pivom pred obchodíkom s rozličným tovarom. Albánsky roľník nevyzerá dobre. Jeho pokožka je červená ako koža, zlaté zuby a pár vlasov na hlave, to všetko neudržiavané, ešte k tomu vypúlený sklenený pohľad. Nie je to ani žiadny diplomat. Neustále si robí obscénne žarty, dokonca aj z niekdajšieho džobu svojej manželky, ktorá sa v Taliansku ako opatrovateľka starala o starých ľudí.
Ale Dima rozpráva a nadáva po rusky, nakupuje po albánsky, so svojím šéfom telefonuje po bulharsky, z okoloidúcich si uťahuje po gagauzsky, a po rumunsky sa naučil kvôli obchodom s blízkym Moldavskom. Aj ďalší tu ovládajú tri či štyri reči. Netuším, odkiaľ sa vzal tunajší vzájomný rešpekt, ale týmto „októberčanom“ patrí – rešpekt!
Prišiel som sem v máji, snehové jazyky ešte stále oblizovali náhrobky. Zopár starých domov s malými oknami, „casa veneziana, erigida 1564“. Inak len masívne hotely a prázdninové ubikácie, toho času osirené. Prechádzal som sa tu jednu hodinu, z dvesto obyvateľov obce som natrafil presne na dvoch. Bivio kedysi potaliančili protestanti z Bergaglie, no obecný kronikár, ktorý tu slúži od roku 1980, mi priznal: „Tu v Bivio už nie je taliančina živým jazykom.“ Vraj chcú zaviesť nemčinu ako hlavný vyučovací jazyk. Ubytoval som sa u Guidona, ktorého útulný hostinec slúžil Biviončanom v hluchom medzisezónnom období ako jediné útočisko. Namiesto piatich variantov taliančiny a románčiny som však počul len švajčiarsku nemčinu a portugalčinu. Faktom bolo, že z necelého tucta žiačikov dve tretiny pochádzali z rodín portugalských prisťahovalcov, a ešte tu bolo jedno čínske dieťa. Guidon zavtipkoval: „Ako vyučovací jazyk by mali zaviesť portugalčinu a čínštinu.“
Vzal som si na mušku Velkú Idu, azda jedinú slovenskú obec s trojjazyčnou miestnou tabuľou, slovensko-maďarsko-rómskou. Veľká Ida leží za plotom oceliarní „US Steel“, ktoré denne spotrebujú dvetisíc ton uhlia. V tieni 161 továrenských komínov ma pri samom vstupe vždy šokuje zuhoľnatený slum rómskych feťákov, čierne psiská, nahé dievčatá, tínedžerky v princezničkovských šatách, zafúľané čiernou špinou, sfetovaní chlapíci s debilným úškrnom. Išiel som na obecný úrad. Bieli úradníci hovorili po slovensky aj po maďarsky, opýtal som sa ich na postavenie Rómov.
Staršia úradníčka odpovedala: „Rómovia sú etnická skupina, nie je to žiadna národnostná menšina.“ Nepochopil som. „Len ak sa Rómovia vyhlásia za Rómov,“ vysvetľovala s utrápeným pohľadom, „budeme sa musieť naučiť po rómsky“. Opýtal som sa: „Nie sú však obyvatelia Veľkej Idy už teraz trojjazyční?“ Jej odpoveď mi prišla ako perla: „Občania sú dvojjazyční, Rómovia trojjazyční.“
Potom ma opäť privialo do Besarábie, na cestu prvej triedy medzi Belehradom a Odesou. V Šovtneve, čo v ukrajinčine znamená „Októbrové“, je jednoducho všetko. Najväčšiu skupinu tvoria Albánci, v „októbrovej dedine“ žijú ešte Bulhari a Gagauzi. Hoci tu všetci hovoria po rusky, čo je vyučovací jazyk tunajšej školy, učia sa i jazyky tých druhých. Z času na čas sa zjaví delegácia z Albánska a podivuje sa nad archaickou albánčinou. Naproti tomu sa miestni vôbec nezaujímajú o Albánsko, nikto z nich tam nikdy nebol, ani sa ta nechystá.
Keď sem zavítam o rok neskôr, Dima opäť sedí s pivom pred obchodíkom s rozličným tovarom. Albánsky roľník nevyzerá dobre. Jeho pokožka je červená ako koža, zlaté zuby a pár vlasov na hlave, to všetko neudržiavané, ešte k tomu vypúlený sklenený pohľad. Nie je to ani žiadny diplomat. Neustále si robí obscénne žarty, dokonca aj z niekdajšieho džobu svojej manželky, ktorá sa v Taliansku ako opatrovateľka starala o starých ľudí.
Ale Dima rozpráva a nadáva po rusky, nakupuje po albánsky, so svojím šéfom telefonuje po bulharsky, z okoloidúcich si uťahuje po gagauzsky, a po rumunsky sa naučil kvôli obchodom s blízkym Moldavskom. Aj ďalší tu ovládajú tri či štyri reči. Netuším, odkiaľ sa vzal tunajší vzájomný rešpekt, ale týmto „októberčanom“ patrí – rešpekt!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.