Spal by som ešte a lapal zblúdené sny, ale už sa mi nedá.
O desiatej si dávam kávu s kamarátmi, ktorí odlietajú do Mníchova. A ja musím zostať tu, kľačať a dláždiť. Ach, ako rád by som s nimi letel do Mníchova, prechádzal sa v Englischen Garten, pozrel si v Haus der Kunst Baselitzovu retrospektívu, išiel pozdraviť Charlesa do Schumann’s, prešiel na druhú stranu do Alte Pinakothek, vyšiel tými úžasnými schodami, pozrel si starých majstrov, pozrel aj ďalšie múzea, prejdúc antikvariáty a starinárstva a dal si v Cohen’s rezeň so šalátom ako od starej mamy a potom sedel s mojimi compagni celú noc až do svitania v Schumann’s a popíjal dobroty. Na svitaní sa vrátil cez park do hotela a po výdatných raňajkách odletel na obed domov, ach ako rád by som…
Včera večer sa vrátil Lukáš z New Yorku a z Los Angeles, a ja tu čučím ako staré „prézle“ v zatuchnutom šuplíku. Musím ísť aspoň do Viedne pozrieť si Velasquesa a Miróa a poprechádzať sa v schönbrunských záhradách, dať si s Andrásom kávu a najesť sa na Naschmarkte.
Raz ráno vstanem a odletím s vetrom, so strechou, aj s klampiarom, aj s kominárom, aj s pokrývačom, nezostanem tu a nebudem dláždiť, pľuvať na zem, nebudem sprostý. Odletím.
Milujem tú scénu z filmu Gravity, keď sa Clooney odtrhne a mizne v nekonečnom vesmíre, tam by som chcel byť. Odletieť. Ground control to major Tom…
Čo človeku napadá v šedom melancholickom ráne, obklopenom tupými rybacími autami, všadeprítomnými ako hlúposť. Odletieť ako malý vtáčik, letieť nocou, mávať krídlami. Letieť nocou ako early roman kings.
Počuť zvuk lietadla na zamračenej oblohe, to je jasná výzva, zober sa a leť!
Aké krásne je kúzliť ohne a po šírom svete sa pohrávať s malými oblými vecami. Aké krásne je počítať dni do troch a míňať mesto za mestom.
Aké je krásne chystať dejstvá od počiatku do konca a opakovať ich znovu a znovu pred ľuďmi, z ktorých nikdo okrem nás nevie, čo sa stane.
Aké je to krásne. Aké krásne je byť kučeravým.
O desiatej si dávam kávu s kamarátmi, ktorí odlietajú do Mníchova. A ja musím zostať tu, kľačať a dláždiť. Ach, ako rád by som s nimi letel do Mníchova, prechádzal sa v Englischen Garten, pozrel si v Haus der Kunst Baselitzovu retrospektívu, išiel pozdraviť Charlesa do Schumann’s, prešiel na druhú stranu do Alte Pinakothek, vyšiel tými úžasnými schodami, pozrel si starých majstrov, pozrel aj ďalšie múzea, prejdúc antikvariáty a starinárstva a dal si v Cohen’s rezeň so šalátom ako od starej mamy a potom sedel s mojimi compagni celú noc až do svitania v Schumann’s a popíjal dobroty. Na svitaní sa vrátil cez park do hotela a po výdatných raňajkách odletel na obed domov, ach ako rád by som…
Včera večer sa vrátil Lukáš z New Yorku a z Los Angeles, a ja tu čučím ako staré „prézle“ v zatuchnutom šuplíku. Musím ísť aspoň do Viedne pozrieť si Velasquesa a Miróa a poprechádzať sa v schönbrunských záhradách, dať si s Andrásom kávu a najesť sa na Naschmarkte.
Raz ráno vstanem a odletím s vetrom, so strechou, aj s klampiarom, aj s kominárom, aj s pokrývačom, nezostanem tu a nebudem dláždiť, pľuvať na zem, nebudem sprostý. Odletím.
Milujem tú scénu z filmu Gravity, keď sa Clooney odtrhne a mizne v nekonečnom vesmíre, tam by som chcel byť. Odletieť. Ground control to major Tom…
Čo človeku napadá v šedom melancholickom ráne, obklopenom tupými rybacími autami, všadeprítomnými ako hlúposť. Odletieť ako malý vtáčik, letieť nocou, mávať krídlami. Letieť nocou ako early roman kings.
Počuť zvuk lietadla na zamračenej oblohe, to je jasná výzva, zober sa a leť!
Aké krásne je kúzliť ohne a po šírom svete sa pohrávať s malými oblými vecami. Aké krásne je počítať dni do troch a míňať mesto za mestom.
Aké je krásne chystať dejstvá od počiatku do konca a opakovať ich znovu a znovu pred ľuďmi, z ktorých nikdo okrem nás nevie, čo sa stane.
Aké je to krásne. Aké krásne je byť kučeravým.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.