Ak nerátam účasť v hľadisku na niekoľkých diskusiách, kde bol Ernest Valko rečníkom, mal som s týmto výborným právnikom príležitosť stretnúť sa len raz, v roku 2010, pár mesiacov pred jeho smrťou. Skupina ľudí a organizácií z mimovládnej sféry vtedy pripravovala projekt s názvom Reformná vláda. Chceli sme napísať niečo ako programové vyhlásenie vlády, ktoré by predstavilo riešenia problémov Slovenska v jednotlivých oblastiach bez nutnosti zohľadňovať stranícke záujmy alebo obmedzovať sa politickými kompromismi. Valko garantoval prípravu kapitoly, ktorá bola pre svoju dôležitosť príznačne označená ako prvá. Niesla názov Právny systém a spravodlivosť.
Na povznášajúcu atmosféru, ktorú vedel Dr. Valko vytvoriť, nikdy nezabudnem. Bol sústredený a v pozitívnom zmysle slova nabudený. Bolo vidieť, že uvažovaním o systémových problémoch slovenského práva žije. Bol to bývalý predseda československého Ústavného súdu, no k mladým právnikom sa správal bezprostredne, až kolegiálne a živo sa zaujímal o naše názory na jednotlivé problémové okruhy. Cítil som sa zahanbene, že s výnimkou jeho návrhu reformy súdnictva z roku 2006, ktorý si osvojila Občianska konzervatívna strana, som nikdy systematickejšie neštudoval jeho právne myslenie.
Rok po Valkovej smrti vyšla vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied Veda kniha Jozefa Vozára s názvom Spomienky na Ernesta. Zhrňuje najdôležitejšie kauzy, v ktorých Valko zastupoval iných, aj občianske konflikty, v ktorých sa angažoval ako jeden z aktérov. Nachádzajú sa tu spomienky priateľov, aj niektoré jeho postrehy k právnym témam. Valko nebol vyhranený právny pozitivista. Vedel, že zákonodarca bez obmedzení sa ľahko môže stať tyranom. Blízka mu bola z Nemecka pochádzajúca myšlienka, ktorá reagovala na skúsenosť s totalitnými režimami 20. storočia, že existuje akési „materiálne ohnisko ústavy“, predovšetkým v podobe listiny základných ľudských práv, ktoré sa nedajú zmeniť ani ústavnou väčšinou. Je to akási prirodzená právna poistka voči prípadným snahám nastoliť diktatúru. Z týchto pozícií Valko kritizoval napríklad zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ale aj zľahčenie vyvlastňovania pre potreby výstavby diaľnic, ktoré presadzovala prvá vláda Roberta Fica.
V roku 2005 napísal Ernest Valko s Petrom Zajacom zaujímavú úvahu s názvom Má zmysel utvoriť novú európsku ústavu? Autori v nej varujú pred opojnými snami o (veľ)mocenskom postavení európskeho superštátu, v ktorého mene by sa mohla prijať právne nedokonalá, vágna, a preto zneužiteľná euroústava. Je za tým myšlienka, ktorá sa tiahne veľkou časťou Valkových publikovaných úvah. Z 57 rokov, ktorých sa dožil, prežil 36 v totalite a zvyšok v našom doteraz pretrvávajúcom postkomunistickom marazme. Valko chápal, ako ľahko sa právo i moc dajú zneužiť. Európu si predstavoval ako „hodnotové spoločenstvo, ktoré nepotrebuje smernicu o cukre v rozsahu 25-tisíc slov, ale istotu v takých základných veciach, ako: nezabiješ a nepokradneš.“
Hoci Valko bol úspešný advokát, nikdy som pri jeho návrhoch na zlepšenie fungovania justície nemal pocit, že by ich konštruoval, aby nahrával potrebám advokátskeho stavu. Skôr za nimi bola myšlienka, že spravodlivosť je služba, ktorú štát produkuje pre občana. Vnímal problémy ako nedostatočné zabezpečenie nestrannosti súdnictva, korupciu, slabú verejnú kontrolu justície či nepredvídateľnosť práva i rozhodnutí súdov. „Prvým predpokladom istoty v oblasti aplikácie práva je poznateľnosť právnej normy, respektíve poznateľnosť právneho štátu a predvídateľnosť právneho rozhodnutia,“ napísal Valko ešte v roku 2000 spolu s Jozefom Vozárom v článku pre Justičnú revue.
Za posledné roky nastal v slovenskej spoločnosti bezprecedentný posun v tom, ako sa problémy tretej moci dostali do stredu záujmu verejnosti. Ľudia vedia, že prostredníctvom súdu bude väčšina z nich riešiť svoje záležitosti možno raz alebo dvakrát v živote. No ak sa im v tom jednom raze nedostane spravodlivosti, môže ich to existenčne zničiť. Z povedomia o problémoch justície vyrastá aj tlak na nevyhnutné zmeny. No keď dnes človek vidí niektoré návrhy, ktorými chce ministerstvo spravodlivosti skrátiť súdne konania, zavše zíde na um otázka, či nehrozí, že „pomalá spravodlivosť“ bude nahradená „rýchlou nespravodlivosťou“. V každom prípade, poznanie, kapacita, zásady i elán Ernesta Valka vo verejnej debate o týchto záležitostiach zúfalo chýbajú.
Na povznášajúcu atmosféru, ktorú vedel Dr. Valko vytvoriť, nikdy nezabudnem. Bol sústredený a v pozitívnom zmysle slova nabudený. Bolo vidieť, že uvažovaním o systémových problémoch slovenského práva žije. Bol to bývalý predseda československého Ústavného súdu, no k mladým právnikom sa správal bezprostredne, až kolegiálne a živo sa zaujímal o naše názory na jednotlivé problémové okruhy. Cítil som sa zahanbene, že s výnimkou jeho návrhu reformy súdnictva z roku 2006, ktorý si osvojila Občianska konzervatívna strana, som nikdy systematickejšie neštudoval jeho právne myslenie.
Rok po Valkovej smrti vyšla vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied Veda kniha Jozefa Vozára s názvom Spomienky na Ernesta. Zhrňuje najdôležitejšie kauzy, v ktorých Valko zastupoval iných, aj občianske konflikty, v ktorých sa angažoval ako jeden z aktérov. Nachádzajú sa tu spomienky priateľov, aj niektoré jeho postrehy k právnym témam. Valko nebol vyhranený právny pozitivista. Vedel, že zákonodarca bez obmedzení sa ľahko môže stať tyranom. Blízka mu bola z Nemecka pochádzajúca myšlienka, ktorá reagovala na skúsenosť s totalitnými režimami 20. storočia, že existuje akési „materiálne ohnisko ústavy“, predovšetkým v podobe listiny základných ľudských práv, ktoré sa nedajú zmeniť ani ústavnou väčšinou. Je to akási prirodzená právna poistka voči prípadným snahám nastoliť diktatúru. Z týchto pozícií Valko kritizoval napríklad zákon o preukazovaní pôvodu majetku, ale aj zľahčenie vyvlastňovania pre potreby výstavby diaľnic, ktoré presadzovala prvá vláda Roberta Fica.
V roku 2005 napísal Ernest Valko s Petrom Zajacom zaujímavú úvahu s názvom Má zmysel utvoriť novú európsku ústavu? Autori v nej varujú pred opojnými snami o (veľ)mocenskom postavení európskeho superštátu, v ktorého mene by sa mohla prijať právne nedokonalá, vágna, a preto zneužiteľná euroústava. Je za tým myšlienka, ktorá sa tiahne veľkou časťou Valkových publikovaných úvah. Z 57 rokov, ktorých sa dožil, prežil 36 v totalite a zvyšok v našom doteraz pretrvávajúcom postkomunistickom marazme. Valko chápal, ako ľahko sa právo i moc dajú zneužiť. Európu si predstavoval ako „hodnotové spoločenstvo, ktoré nepotrebuje smernicu o cukre v rozsahu 25-tisíc slov, ale istotu v takých základných veciach, ako: nezabiješ a nepokradneš.“
Hoci Valko bol úspešný advokát, nikdy som pri jeho návrhoch na zlepšenie fungovania justície nemal pocit, že by ich konštruoval, aby nahrával potrebám advokátskeho stavu. Skôr za nimi bola myšlienka, že spravodlivosť je služba, ktorú štát produkuje pre občana. Vnímal problémy ako nedostatočné zabezpečenie nestrannosti súdnictva, korupciu, slabú verejnú kontrolu justície či nepredvídateľnosť práva i rozhodnutí súdov. „Prvým predpokladom istoty v oblasti aplikácie práva je poznateľnosť právnej normy, respektíve poznateľnosť právneho štátu a predvídateľnosť právneho rozhodnutia,“ napísal Valko ešte v roku 2000 spolu s Jozefom Vozárom v článku pre Justičnú revue.
Za posledné roky nastal v slovenskej spoločnosti bezprecedentný posun v tom, ako sa problémy tretej moci dostali do stredu záujmu verejnosti. Ľudia vedia, že prostredníctvom súdu bude väčšina z nich riešiť svoje záležitosti možno raz alebo dvakrát v živote. No ak sa im v tom jednom raze nedostane spravodlivosti, môže ich to existenčne zničiť. Z povedomia o problémoch justície vyrastá aj tlak na nevyhnutné zmeny. No keď dnes človek vidí niektoré návrhy, ktorými chce ministerstvo spravodlivosti skrátiť súdne konania, zavše zíde na um otázka, či nehrozí, že „pomalá spravodlivosť“ bude nahradená „rýchlou nespravodlivosťou“. V každom prípade, poznanie, kapacita, zásady i elán Ernesta Valka vo verejnej debate o týchto záležitostiach zúfalo chýbajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.