.odkiaľ pochádzaš?
Z Kingstownu v západnom Londýne.
.londýn je pestrým mestom s množstvom rôznych vplyvov, kultúr, národností...
Človek si to uvedomí, až keď Londýn opustí. Časť Londýna, kde som vyrastal, však taká vzrušujúca nie je.
.kedy si sa začal zaujímať o hudbu?
Moji rodičia sú vcelku muzikálni – vždy sme mali doma klavír. V siedmich rokoch som sa začal učiť hrať na husliach. Znelo to hrozne. Trvalo to asi dva roky, ale dostať z huslí dobrý zvuk bolo dosť obtiažne. Nevydržal som to a prešiel na klavír, ale ani to ma nebavilo a tiež som sa na to vykašľal. Na škole som sa začal učiť hrať na bicích, naši mi dokonca kúpili aj biciu súpravu, čo by asi väčšina rodičov neurobila, no tí moji ma v hudbe stále podporovali. Potom som skúšal hrať na saxofóne, ale nakoniec som sa vrátil ku klávesovým nástrojom. V štrnástich som začal hrávať v kapelách.
.kto boli v tom čase tvoji hudobní hrdinovia?
Tí z konca šesťdesiatych rokov. Jimi Hendrix, Led Zeppelin, Pink Floyd. Nechal som si nárasť vlasy takmer po pás. Spomínam si, že som bol na záchode v jednom pube mimo Londýna, boli tam decká, ktoré kričali: Pozrite, na mužskej toalete je žena a čúra postojačky! (Smiech).
.prečo si počúval hudbu šesťdesiatych rokov, to si vtedy skôr mal počúvať tú z osemdesiatych, nie?
Hudba z osemdesiatych rokov je veľmi zaujímavá, bola to dekáda plná zmien, ale vtedy som neznášal všetku hudbu, ktorá bola v tom čase v hitparádach. Asi preto, že som bol v partii outsiderov, ktorí sa chceli čo najviac odlíšiť od ostatných spolužiakov v škole. Spolu sme začali piť pivo a fajčiť trávu, čo sa k Floydom celkom hodilo. (Smiech).
.pamätáš sa na prvý koncert?
Zorganizovali sme koncert pod názvom Gran Aid. To bolo v čase Live Aid a my sme hrali akože pre starých rodičov, hoci to slovo pripomína aj výbušninu. (Smiech.) Bolo to v škole, prišlo tam asi 30 ľudí. Bol som taký vzrušený, že som vyskočil na piáno a začal na ňom tancovať, dievčatá začali kričať, až neskôr som zistil, že to predstierali, ale ja hlupák som si v tom momente myslel, že som obrovská hviezda! Učiteľ hudobnej výchovy prišiel na pódium a zareval: „Stevens, zlez z toho klavíra a okamžite!“ (Smiech). To bol môj prvý koncert.
.rozmýšľal si v tínedžerskom veku o tom, že sa staneš hudobníkom?
Samozrejme, ale v tom čase som prechádzal dosť zložitým obdobím. Rodičia a učitelia si mysleli, že som sa zbláznil, poslali ma k psychiatrovi, u ktorého som si vymýšľal všelijaké divné sny, čo situácii veľmi nepomohlo. Bol som hlúpy chlapec, ktorého vyhodili zo školy, pretože som sa nevedel zmestiť do kože. Rodičia ma dali do špeciálnej školy pre ťažko zvládnuteľné deti. Pri prvom rozhovore si riaditeľ školy dal podmienku, že ma zoberú, ale že nesmiem brať žiadne drogy. Moja mama povedala, že žiadne som nikdy nebral. Hneď v prvý školský deň mi spolužiak ponúkol LSD. (Smiech.) Tá škola, to bol jeden veľký chaos. Boli tam drogy, hoci ja som sa im celkom úspešne vyhýbal, spolužiaci boli nevychovaní, učiteľom to bolo jedno... V tom čase som bol členom mojej prvej skutočnej kapely. Volala sa Max Rebo podľa postavy z filmu Star Wars Návrat Jediho, kde v jednej scéne vystupovala kapela, na klavíri hral modrý slon. Volal sa Max Rebo. Skladali sme hudbu, ktorá bola oveľa komplikovanejšia ako naše schopnosti. Skúšali sme raz týždenne, neustále sme sa učili hrať naše komplikované pesničky. Bolo to vo Willesdene, v severozápadnom Londýne, v organizácii, ktorá sa volala House of Music and Culture čiže HOMAC. Viedol ju Jamajčan menom T. J., ktorý nás veľmi podporoval. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, stretával som sa tam s inými kapelami, chodilo tam veľa Jamajčanov, boli to najlepší ľudia. Zrazu som bol obklopený samými černochmi. Vďaka nim som sa dostal k skvelej hudbe, ktorú som predtým nepoznal. V tom čase som stretol ďalšieho chlapíka, ktorý mi veľmi pomohol. Volal sa Vic Keary, dnes má takmer osemdesiat rokov, ale kedysi bol veľmi úspešným zvukovým inžinierom, ktorý pracoval pre Joea Meeka a navrhol niekoľko nahrávacích prístrojov, ktoré sa používajú v štúdiách dodnes. Zobral nás pod svoje krídla. Nahrával nás, zadarmo nám spravil demo, potom celé CD a vďaka jeho známostiam sme začali koncertovať po celom Londýne. Vtedy to začalo byť všetko vážnejšie, dokonca aj moji rodičia uverili tomu, že hudba by mohla byť mojou budúcnosťou.
.akú hudbu ste hrali?
Hrali sme acid džez, ale bola to skôr taká divná hudba, viac komplikovaná ako tanečná. Možno aj trochu progrock. Fjúžn, ale bez talentu! (Smiech). Strašne sme sa snažili, v tom čase som objavil zvuk Hammond organu, vymenil som niekoľko typov, až som sa dostal k vysnenému B-3. Hral som aj na rôznych analógových synťákoch. Mali sme dychy, husle, perkusie. Celkom dobre sa nám darilo. Nepredali sme veľa albumov, ale hrávali sme aj tri koncerty za týždeň v rôznych kluboch vrátane slávneho londýnskeho džezového klubu Ronnie Scott‘s.
.spomínal si, že si sa stretol so slávnym organistom Jimmy Smithom.
Áno v Camden Towne. Jimmy Smith bol môj hrdina. Jeho promotér Stuart bol zároveň promotér klubu Ronnie Scott’s. Zavolal ma, že ideme do zákulisia, kde ma predstavil Jimmymu s tým, že som najlepší hráč na Hammond v celom Londýne, čo bol, samozrejme, nezmysel! Jimmy ma objal a potľapkal ma ako svojho brata, čo bolo fantastické.
.živil si sa vtedy hudbou?
V podstate áno. Žil som síce u rodičov, ale keď som mal 21 rokov, už som mal dosť peňazí na vlastný život a odsťahoval som sa. Nehral som len s Max Rebo, vystupoval som aj s inými skupinami, ktoré hrali prevzaté veci či blues. Na jednom koncerte nám chýbal člen dychovej sekcie, ktorého nahradil trombonista Ashley Slater zo skupiny Freak Power. Tak som sa stal členom ich kapely, v ktorej v tom čase hral napríklad aj Norman Cook, neskôr známy ako Fat Boy Slim.
.freak Power bol tvoj prvý kontakt s hudobným šoubiznisom, nie?
Spomínam si, že sme hrali s predchádzajúcou kapelou v pube pre 50 ľudí, a potom po troch skúškach s Freak Power sme mali koncert v Kodani v Christianii, kde sme predskakovali Jamiroquai pre dvetisíc ľudí. Bola to obrovská zmena. Všetko sa to zomlelo za dva týždne.
.freak Power mali jeden veľký hit, ale potom skončili. Prečo?
Freak Power boli jednou z tých skupín, ktoré mali vďaka reklame na Levi‘s pesničku na vrchole hitparády, ale o rok neskôr o nich takmer nikto nevedel. Bolo to v čase, keď nahrávacie spoločnosti ešte žili na vysokej nohe. Na druhý album sme dostali toľko peňazí, že sme ho mohli ísť nahrávať do prekrásneho štúdia Compass Point na Bahamy, ktoré patrilo Chrisovi Blackwellovi z Island Records. Bol to raj s bazénom a výhľadom na more. Ale album prepadol. V tom čase som bol dosť cynický, bol som v skupine, ktorá bola dobrá, ale vedel som, že môže byť oveľa lepšia. Chlapci si slávu užívali, ja až tak nie. Cítil som, že sa len tak vezieme. Freak Power mali viac šťastia ako ostatné skupiny.
.ty si prežil vlastne zlaté časy nahrávacieho priemyslu, keď sa albumy predávali po miliónoch a zarábali veľa peňazí.
Áno, zažil som ešte koniec týchto zlatých čias. Občas stretnem ľudí z tej éry a rozprávame sa ako starci, čo spomínajú na zlaté časy. Dnes existujú megakapely, ktoré stále majú peniaze, a potom sú tí ostatní. V tých časoch tiež existovali megakapely, ale darilo sa aj kapelám, ktoré fungovali niekde v strede. Freak Power neboli úplne slávni, ale dalo sa z toho dobre vyžiť a vystupovať po celom svete. Tie časy sú preč, ale nie je to zlé. Každá vec sa raz skončí.
.aké to bolo, keď sa táto zlatá éra skončila?
Menilo sa to pomaly. Freak Power po druhom albume skončili, podobne ako Moloko, ktoré vydržalo dlhšie, ale tiež skončilo, ako aj Zero 7. Dnes je to úplne iný svet. Teraz predáte 50-tisíc albumov, vtedy to bolo aj 500-tisíc. Ale ja tieto zmeny nepovažujem za zlú vec, skôr naopak. Je to ozdravenie, ktorým musí prejsť každý priemysel, kde sa míňa zbytočne veľa peňazí. Vydavateľstvá si žili na vysokej nohe a zbytočne vyhadzovali peniaze, ktoré pre nich zarobili hudobníci na limuzíny a párty, takže balón musel prasknúť.
.čo si robil potom, keď skončili Freak Power?
Snažil som sa uchytiť ako štúdiový hudobník, ale nemal som až také veľké znalosti o hudbe, aby som mohol prísť do štúdia a hrať rovno z nôt, ani som nebol inštrumentalista, ktorý hravo zvláda džezové štandardy. Začal som robiť svoje vlastné veci. Kúpil som si sampler, midiklavír a robil som hudbu podľa mojich predstáv. Tourmanažér Freak Power mi vtedy dohodil vystupovanie s Molokom. V tom čase kapelu tvorili iba Róisín Murphy a Mark Brydon. Hľadali hudobníkov, ktorí by s nimi vyrazili na turné k druhému albumu. Bol to veľký krok v mojej kariére. Dovtedy som bol ponorený v retro hudbe, a teraz som počúval ľudí, ktorí robili úplne novú a originálnu hudbu. Bolo to prekrásne. S Markom a Róisín sme sa spriatelili, podporovali ma a zverili mi zodpovednosť za produkovanie živých vystúpení kapely.
.čo to znamená?
Ako to bude znieť, ako to treba prearanžovať, kto bude na čom hrať, ako bude vyzerať pódium. Tisíc veci. Roisin a Mark to nechali na mňa. Bol som im za to veľmi vďačný. Neskôr ma pustili aj do nahrávacieho procesu, kde som sa toho veľa naučil. Keď sme robili na poslednom albume Statues, strávili sme v štúdiu približne rok. Bol som koproducent, takže keď som Markovi napríklad navrhol, že sem by sa hodil 15-členný dychový orchester, on povedal, že výborne a že to môžem zorganizovať a zaranžovať. A ja som si išiel do obchodu kúpiť knihu o tom, ako sa aranžuje dychový orchester, lebo som o tom nič nevedel.
.to znie, akoby tvoje pôsobenie vo Freak Power a Moloko boli vlastne tvoje formatívne roky.
Jim Carmichael z Freak Power nedávno zavesil na internet klip z koncertu. Stlačil som play, uvidel som sa, ako hrám, a hneď som to vypol. Vôbec som vtedy nevedel hrať! (Smiech). Uvedomil som si, že je veľa rôznych spôsobov, ako robiť hudbu. Freak Power boli koncertná kapela, pri Moloko som sa naučil, že rovnako, ako vedieť hrať, je dôležité vedieť, ako sa tvorí zvuk.
.moloko bola prvá kapela, s ktorou si prišiel na Pohodu?
Moja prvá Pohoda bola úžasná. O Slovensku som takmer nič nevedel. Prišli sme priamo do Trenčína, odohrali sme koncert, ktorý bol fantastický, strávili sme tam celú noc až do svitania, kde sme videli koncert vítania slnka. Potom sme šli do baru v hoteli. Ráno som sa zobudil a zistil som, že tourbus už odišiel do Viedne, odkiaľ sme mali letieť na ďalší koncert.
.ako sa to stalo?
Keďže tourmanažér bol tiež namol a z mojej postele trčal pár topánok, myslel si, že som v autobuse a spím. Tak vyrazili. Chlapík z hotela ma zobral do auta, vyrazili sme a celou cestou sme šli v ľavom pruhu obrovskou rýchlosťou. Ešte sme sa zastavili v Bratislave, ale nakoniec sme došli do Viedne, kde na mňa čakalo lietadlo. Poznáte to, meškáte, prídete dovnútra, na chrbte cítite tie nenávistné pohľady, že za meškanie môžete vy, ale keď ma videl náš tím, bolo nás šestnásť na konci lietadla, tak vybuchli do obrovského revu, že som to zvládol. To bol môj prvý zážitok spojený so Slovenskom. (Smiech.)
.spomínal si, že si na Pohode prvýkrát stretol Jozefa Luptáka?
Jozef hral počas vítania slnka spolu s Mariánom Vargom Arva Pärta. Bol to špeciálny moment. Neviem, kto to vymyslel, asi to bol Mišo Kaščák, ale táto idea je úplne prekrásna. Stretli sme sa s Jožkom a zistil som, že je to výborný muzikant a skvelý chlapík a som rád, že som doteraz jeho kamarátom.
.potom si prišiel na Pohodu so Zero 7.
Po troch albumoch s Molokom som sa stal členom Zero 7, ktorí boli oveľa populárnejší v Amerike ako v Európe. Odohrali sme niekoľko skvelých šnúr. Myslím, že najlepší album je Garden. Posledný album už tak nefungoval, boli tam aj nejaké vnútorné problémy medzi členami a kapela skončila. Sú to stále skvelí ľudia a v poslednom čase znovu nahrávajú.
.ale už nie si ich súčasťou?
Nie, už nie. Na nahrávaniach som nebol až tak zainteresovaný, spravil som nejaké aranžmány a sem-tam som nahral nejaký nástroj. Nikdy som sa necítil úplnou súčasťou skupiny, skôr som si užíval živé hranie. Garden Tour so speváčkou Siou a José Gonzalesom bolo jedno z mojich najobľúbenejších. Hrali sme výborne, boli sme kamaráti a všetko klapalo. Na poslednom albume je zopár dobrých piesní, ale mali sme problém nahradiť Siu, skvelú speváčku, ktorú nakoniec nahradila ESKA, ale tá zas nechcela koncertovať, tak sa to celé rozpadlo. Bez Sii to už nebolo ono.
.takže si sa rozhodol, že sa staneš producentom?
Keď začalo ubúdať koncertov so Zero 7, tak mi to prišlo ako prirodzená vec, že som sa začal venovať viac produkovaniu a začal som robiť nahrávky. Najprv to boli veci, ktoré nikdy nevyšli, rôzne freebies, potom som pôsobil v Berlíne... Nikdy som sa nestal veľkým producentom, ale je to práca, ktorá ma napĺňa. Som diktátorský typ producenta. Hudbu robím svojím spôsobom a keď ste proti, tak si nájdite niekoho iného. Viem, že to znie dosť arogantne, ale hudba je pre mňa hlavnou esenciou života.
.tvojou prvou prácou na Slovensku bola produkcia albumu Lavagance.
To boli časy, keď bol v hudbe dôležitý My Space. Pamätáte si vôbec My Space? (Smiech). A pritom to nebolo tak dávno. Bol to spôsob, akým som nadväzoval kontakty s inými hudobníkmi. Myslím, že to bolo Smasho, kto sa mi ozval s myšlienkou, či by som im neprodukoval album nových remixov piesní, ktoré už vyšli. Páči sa mi ten nápad. Bolo to odvážne, ale Lavagance mali svojich fanúšikov, ktorým sa táto idea až taká skvelá nezdala. Bolo tam šesť piesní, ktoré mali dohromady asi šesťdesiat minút, čo bolo strašne veľa. Toto nebol pop album na bežné počúvanie a myslím, že to bol pre poslucháčov problém. Nedávno som to počúval, podľa mňa to znie skvele. Bolo to dobrá spolupráca, na ktorú som hrdý.
.asi najdôležitejšia vec, čo priniesla táto spolupráca, bolo zoznámenie s Janou Kirschner.
V tom čase sa mi donieslo, že by chcela so mnou spolupracovať. Smasho mal v ruke nejaký časopis, ukázal mi, že toto je Janka. Táto? Tak s ňou budem spolupracovať na hocičom! (Smiech.) To platí dodnes. Stretli sme sa v Londýne, nevedeli sme o sebe nič, šli sme do pubu, dali sme si pivo, potom ďalšie, strávili sme spolu tri fantastické hodiny. Sadli sme si. Keby ste sa ma pýtali na moje romantické pocity, tak tie tam boli od začiatku, ale ona o tom nemala tušenia! (Smiech).
.produkoval si jej album Krajina/Rovina, ktorého výsledná podoba tak vystrašila vydavateľstvo, že ho najprv odmietli vydať.
Vôbec nepochopili, o čom ten album je. Okolo toho bolo veľa zlej krvi. Peter Riava mi poslal e-mail, kde napísal, že sme sa pokúsili o nejaký druh „umenia“, pričom to myslel ako kritiku a že ten album sa nebude predávať a že ho stopnú. No po dvoch týždňoch sa rozhodli, že ho nakoniec vydajú. Nikto nevie, či to bolo ich rozhodnutie, alebo im niekto poradil, ale Krajine/Rovine sa nakoniec darilo dobre.
.album Moruša: Biela ste už robili ako rovnocenní autori. To už asi vyplynulo zo spoločnej domácnosti.
Áno, žijeme spolu a od začiatku spolu aj skladáme. Ale aby bolo jasné, väčšina nápadov pochádza od Janky, z jej malých nápadov, ktoré potom spolu dotvárame. Zväčša vznikli v roku 2012, koncom roka sme sa rozhodli, že ich nahráme. Museli sme riešiť jeden problém: rozhodli sme sa, že to bude veľký projekt so zahraničnými hudobníkmi, sláčikmi a mužskou vokálnou sekciou, no mali sme obmedzený rozpočet. A museli sme to stihnúť nahrať za dva týždne. Všetci spolu. Týždeň sme nahrávali a druhý týždeň dorábali veci okolo. Nebolo by to možné, keby nám nepomohol Jožko Lupták, ktorý doviedol skvelých slovenských muzikantov. Sú to profesionáli, ktorí zároveň veľmi dobre pochopili, o čo nám šlo. Za dva týždne sme stihli nahrať materiál na jeden celý album a časť druhého, ktorý pozostával z nedokončených štyroch či piatich piesní.
.aké bolo podľa teba turné k Moruši: Bielej?
Dali sme dohromady skvelú kapelu, a preto to aj fungovalo. Mám nahrávku z pražského koncertu z Archy z konca turné. Myslím, že je hodná vydania, tak znie dobre.
.v poslednom rozhovore pre. týždeň si spomínal, že Moruša: Čierna vyjde ešte na jar tohto roku. Nakoniec vyšla až teraz. Čo zapríčinilo toto zdržanie?
Nedostatok času. Hlavný problém bol v tom, že sme si arogantne mysleli, že album je v podstate hotový, no hrozne sme sa mýlili. Nemali sme dostatok materiálu. Podarilo sa nám ho dokončiť až deň pred odovzdaním do lisovne čiže v septembri. Museli sme prísť s novými pesničkami, ktoré by dotvorili celý album, aby držal pohromade. Je to moderný album.
.je to náhoda, že pokračovanie Moruše: Bielej je temnejšie?
Skôr je to tým názvom. Moruša: Čierna nie je temnejšia ako Moruša: Biela. Možno len ťažšia. Obsahuje väčšiu paletu zvukov, je tam elektronika, viac štúdiových trikov. Napríklad poslednú pesničku Potopa sme dokončili v deň, keď bolo nádherné slnečné počasie, takže koniec albumu je v skutočnosti veľmi jasný.
.minulý rok nám Jana povedala, že sa trochu obáva nového smeru, ktorým sa vydala po rokoch strávených v strednom prúde popmusic. Ako to dnes cíti?
Treba si uvedomiť, že toto chce robiť Janka. Ja nie som ten, kto ju do toho tlačí. Možno si to ľudia myslia, ale nie je to pravda. Samozrejme, bála sa, kto by sa nebál. Ale ju nezaujíma predávanie albumov, chce robiť hudbu. Každý má svoje strachy, aj ona, no je fantastický človek, ktorý chce robiť hudbu a je ochotná vydať sa hociktorým smerom. Ktovie, čo bude potom? Možno spraví album sama s gitarou.
.čo budete robiť najbližšie mesiace? Zostávate v Prahe?
Odchádzame do Londýna. Janku čaká ďalší pôrod, tak bude lepšie, keď bude mať okolo seba ľudí z našej rodiny, ktorí nám pomôžu. S Jankou a so mnou je to tak, že nikdy nevieme, čo príde. Ale budeme sa musieť rozhodnúť. Matilda pôjde do školy, presúvanie bude čoraz ťažšie. Možno sa vrátime do Prahy, možno do Bratislavy, ktovie?
Eddie Stevens/
Britský hudobník, producent, skladateľ a aranžér. Začínal so skupinou Max Rebo, neskôr spolupracoval s viacerými dôležitými menami britskej tanečnej scény. V 90. rokoch pôsobil v acid-džezových Freak Power, v nasledujúcom desaťročí v Moloko alebo s jej speváčkou Róisín Murphy, ktorá sa po rozpade kapely vydala na sólovú dráhu (v súčasnosti produkuje jej nový album). Popritom hral so Zero 7 alebo s austrálskou speváčkou Siou. V roku 2009 spolupracoval so slovenskou kapelou Lavagance, ktorej produkoval album I Like This Temper. O rok neskôr si produkciu zopakoval na albume Jany Kirschnerovej Krajina rovina. Neskôr produkoval aj nový albumu skupiny Para Menšina (2012). Ako producent a skladateľ sa podieľal aj na ďalšej dvojici albumov Jany Kirschner Moruša: Biela a Moruša: Čierna. Žije s Janou, majú dcéru Matildu a čakajú ďalšie bábätko.
Z Kingstownu v západnom Londýne.
.londýn je pestrým mestom s množstvom rôznych vplyvov, kultúr, národností...
Človek si to uvedomí, až keď Londýn opustí. Časť Londýna, kde som vyrastal, však taká vzrušujúca nie je.
.kedy si sa začal zaujímať o hudbu?
Moji rodičia sú vcelku muzikálni – vždy sme mali doma klavír. V siedmich rokoch som sa začal učiť hrať na husliach. Znelo to hrozne. Trvalo to asi dva roky, ale dostať z huslí dobrý zvuk bolo dosť obtiažne. Nevydržal som to a prešiel na klavír, ale ani to ma nebavilo a tiež som sa na to vykašľal. Na škole som sa začal učiť hrať na bicích, naši mi dokonca kúpili aj biciu súpravu, čo by asi väčšina rodičov neurobila, no tí moji ma v hudbe stále podporovali. Potom som skúšal hrať na saxofóne, ale nakoniec som sa vrátil ku klávesovým nástrojom. V štrnástich som začal hrávať v kapelách.
.kto boli v tom čase tvoji hudobní hrdinovia?
Tí z konca šesťdesiatych rokov. Jimi Hendrix, Led Zeppelin, Pink Floyd. Nechal som si nárasť vlasy takmer po pás. Spomínam si, že som bol na záchode v jednom pube mimo Londýna, boli tam decká, ktoré kričali: Pozrite, na mužskej toalete je žena a čúra postojačky! (Smiech).
.prečo si počúval hudbu šesťdesiatych rokov, to si vtedy skôr mal počúvať tú z osemdesiatych, nie?
Hudba z osemdesiatych rokov je veľmi zaujímavá, bola to dekáda plná zmien, ale vtedy som neznášal všetku hudbu, ktorá bola v tom čase v hitparádach. Asi preto, že som bol v partii outsiderov, ktorí sa chceli čo najviac odlíšiť od ostatných spolužiakov v škole. Spolu sme začali piť pivo a fajčiť trávu, čo sa k Floydom celkom hodilo. (Smiech).
.pamätáš sa na prvý koncert?
Zorganizovali sme koncert pod názvom Gran Aid. To bolo v čase Live Aid a my sme hrali akože pre starých rodičov, hoci to slovo pripomína aj výbušninu. (Smiech.) Bolo to v škole, prišlo tam asi 30 ľudí. Bol som taký vzrušený, že som vyskočil na piáno a začal na ňom tancovať, dievčatá začali kričať, až neskôr som zistil, že to predstierali, ale ja hlupák som si v tom momente myslel, že som obrovská hviezda! Učiteľ hudobnej výchovy prišiel na pódium a zareval: „Stevens, zlez z toho klavíra a okamžite!“ (Smiech). To bol môj prvý koncert.
.rozmýšľal si v tínedžerskom veku o tom, že sa staneš hudobníkom?
Samozrejme, ale v tom čase som prechádzal dosť zložitým obdobím. Rodičia a učitelia si mysleli, že som sa zbláznil, poslali ma k psychiatrovi, u ktorého som si vymýšľal všelijaké divné sny, čo situácii veľmi nepomohlo. Bol som hlúpy chlapec, ktorého vyhodili zo školy, pretože som sa nevedel zmestiť do kože. Rodičia ma dali do špeciálnej školy pre ťažko zvládnuteľné deti. Pri prvom rozhovore si riaditeľ školy dal podmienku, že ma zoberú, ale že nesmiem brať žiadne drogy. Moja mama povedala, že žiadne som nikdy nebral. Hneď v prvý školský deň mi spolužiak ponúkol LSD. (Smiech.) Tá škola, to bol jeden veľký chaos. Boli tam drogy, hoci ja som sa im celkom úspešne vyhýbal, spolužiaci boli nevychovaní, učiteľom to bolo jedno... V tom čase som bol členom mojej prvej skutočnej kapely. Volala sa Max Rebo podľa postavy z filmu Star Wars Návrat Jediho, kde v jednej scéne vystupovala kapela, na klavíri hral modrý slon. Volal sa Max Rebo. Skladali sme hudbu, ktorá bola oveľa komplikovanejšia ako naše schopnosti. Skúšali sme raz týždenne, neustále sme sa učili hrať naše komplikované pesničky. Bolo to vo Willesdene, v severozápadnom Londýne, v organizácii, ktorá sa volala House of Music and Culture čiže HOMAC. Viedol ju Jamajčan menom T. J., ktorý nás veľmi podporoval. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, stretával som sa tam s inými kapelami, chodilo tam veľa Jamajčanov, boli to najlepší ľudia. Zrazu som bol obklopený samými černochmi. Vďaka nim som sa dostal k skvelej hudbe, ktorú som predtým nepoznal. V tom čase som stretol ďalšieho chlapíka, ktorý mi veľmi pomohol. Volal sa Vic Keary, dnes má takmer osemdesiat rokov, ale kedysi bol veľmi úspešným zvukovým inžinierom, ktorý pracoval pre Joea Meeka a navrhol niekoľko nahrávacích prístrojov, ktoré sa používajú v štúdiách dodnes. Zobral nás pod svoje krídla. Nahrával nás, zadarmo nám spravil demo, potom celé CD a vďaka jeho známostiam sme začali koncertovať po celom Londýne. Vtedy to začalo byť všetko vážnejšie, dokonca aj moji rodičia uverili tomu, že hudba by mohla byť mojou budúcnosťou.
.akú hudbu ste hrali?
Hrali sme acid džez, ale bola to skôr taká divná hudba, viac komplikovaná ako tanečná. Možno aj trochu progrock. Fjúžn, ale bez talentu! (Smiech). Strašne sme sa snažili, v tom čase som objavil zvuk Hammond organu, vymenil som niekoľko typov, až som sa dostal k vysnenému B-3. Hral som aj na rôznych analógových synťákoch. Mali sme dychy, husle, perkusie. Celkom dobre sa nám darilo. Nepredali sme veľa albumov, ale hrávali sme aj tri koncerty za týždeň v rôznych kluboch vrátane slávneho londýnskeho džezového klubu Ronnie Scott‘s.
.spomínal si, že si sa stretol so slávnym organistom Jimmy Smithom.
Áno v Camden Towne. Jimmy Smith bol môj hrdina. Jeho promotér Stuart bol zároveň promotér klubu Ronnie Scott’s. Zavolal ma, že ideme do zákulisia, kde ma predstavil Jimmymu s tým, že som najlepší hráč na Hammond v celom Londýne, čo bol, samozrejme, nezmysel! Jimmy ma objal a potľapkal ma ako svojho brata, čo bolo fantastické.
.živil si sa vtedy hudbou?
V podstate áno. Žil som síce u rodičov, ale keď som mal 21 rokov, už som mal dosť peňazí na vlastný život a odsťahoval som sa. Nehral som len s Max Rebo, vystupoval som aj s inými skupinami, ktoré hrali prevzaté veci či blues. Na jednom koncerte nám chýbal člen dychovej sekcie, ktorého nahradil trombonista Ashley Slater zo skupiny Freak Power. Tak som sa stal členom ich kapely, v ktorej v tom čase hral napríklad aj Norman Cook, neskôr známy ako Fat Boy Slim.
.freak Power bol tvoj prvý kontakt s hudobným šoubiznisom, nie?
Spomínam si, že sme hrali s predchádzajúcou kapelou v pube pre 50 ľudí, a potom po troch skúškach s Freak Power sme mali koncert v Kodani v Christianii, kde sme predskakovali Jamiroquai pre dvetisíc ľudí. Bola to obrovská zmena. Všetko sa to zomlelo za dva týždne.
.freak Power mali jeden veľký hit, ale potom skončili. Prečo?
Freak Power boli jednou z tých skupín, ktoré mali vďaka reklame na Levi‘s pesničku na vrchole hitparády, ale o rok neskôr o nich takmer nikto nevedel. Bolo to v čase, keď nahrávacie spoločnosti ešte žili na vysokej nohe. Na druhý album sme dostali toľko peňazí, že sme ho mohli ísť nahrávať do prekrásneho štúdia Compass Point na Bahamy, ktoré patrilo Chrisovi Blackwellovi z Island Records. Bol to raj s bazénom a výhľadom na more. Ale album prepadol. V tom čase som bol dosť cynický, bol som v skupine, ktorá bola dobrá, ale vedel som, že môže byť oveľa lepšia. Chlapci si slávu užívali, ja až tak nie. Cítil som, že sa len tak vezieme. Freak Power mali viac šťastia ako ostatné skupiny.
.ty si prežil vlastne zlaté časy nahrávacieho priemyslu, keď sa albumy predávali po miliónoch a zarábali veľa peňazí.
Áno, zažil som ešte koniec týchto zlatých čias. Občas stretnem ľudí z tej éry a rozprávame sa ako starci, čo spomínajú na zlaté časy. Dnes existujú megakapely, ktoré stále majú peniaze, a potom sú tí ostatní. V tých časoch tiež existovali megakapely, ale darilo sa aj kapelám, ktoré fungovali niekde v strede. Freak Power neboli úplne slávni, ale dalo sa z toho dobre vyžiť a vystupovať po celom svete. Tie časy sú preč, ale nie je to zlé. Každá vec sa raz skončí.
.aké to bolo, keď sa táto zlatá éra skončila?
Menilo sa to pomaly. Freak Power po druhom albume skončili, podobne ako Moloko, ktoré vydržalo dlhšie, ale tiež skončilo, ako aj Zero 7. Dnes je to úplne iný svet. Teraz predáte 50-tisíc albumov, vtedy to bolo aj 500-tisíc. Ale ja tieto zmeny nepovažujem za zlú vec, skôr naopak. Je to ozdravenie, ktorým musí prejsť každý priemysel, kde sa míňa zbytočne veľa peňazí. Vydavateľstvá si žili na vysokej nohe a zbytočne vyhadzovali peniaze, ktoré pre nich zarobili hudobníci na limuzíny a párty, takže balón musel prasknúť.
.čo si robil potom, keď skončili Freak Power?
Snažil som sa uchytiť ako štúdiový hudobník, ale nemal som až také veľké znalosti o hudbe, aby som mohol prísť do štúdia a hrať rovno z nôt, ani som nebol inštrumentalista, ktorý hravo zvláda džezové štandardy. Začal som robiť svoje vlastné veci. Kúpil som si sampler, midiklavír a robil som hudbu podľa mojich predstáv. Tourmanažér Freak Power mi vtedy dohodil vystupovanie s Molokom. V tom čase kapelu tvorili iba Róisín Murphy a Mark Brydon. Hľadali hudobníkov, ktorí by s nimi vyrazili na turné k druhému albumu. Bol to veľký krok v mojej kariére. Dovtedy som bol ponorený v retro hudbe, a teraz som počúval ľudí, ktorí robili úplne novú a originálnu hudbu. Bolo to prekrásne. S Markom a Róisín sme sa spriatelili, podporovali ma a zverili mi zodpovednosť za produkovanie živých vystúpení kapely.
.čo to znamená?
Ako to bude znieť, ako to treba prearanžovať, kto bude na čom hrať, ako bude vyzerať pódium. Tisíc veci. Roisin a Mark to nechali na mňa. Bol som im za to veľmi vďačný. Neskôr ma pustili aj do nahrávacieho procesu, kde som sa toho veľa naučil. Keď sme robili na poslednom albume Statues, strávili sme v štúdiu približne rok. Bol som koproducent, takže keď som Markovi napríklad navrhol, že sem by sa hodil 15-členný dychový orchester, on povedal, že výborne a že to môžem zorganizovať a zaranžovať. A ja som si išiel do obchodu kúpiť knihu o tom, ako sa aranžuje dychový orchester, lebo som o tom nič nevedel.
.to znie, akoby tvoje pôsobenie vo Freak Power a Moloko boli vlastne tvoje formatívne roky.
Jim Carmichael z Freak Power nedávno zavesil na internet klip z koncertu. Stlačil som play, uvidel som sa, ako hrám, a hneď som to vypol. Vôbec som vtedy nevedel hrať! (Smiech). Uvedomil som si, že je veľa rôznych spôsobov, ako robiť hudbu. Freak Power boli koncertná kapela, pri Moloko som sa naučil, že rovnako, ako vedieť hrať, je dôležité vedieť, ako sa tvorí zvuk.
.moloko bola prvá kapela, s ktorou si prišiel na Pohodu?
Moja prvá Pohoda bola úžasná. O Slovensku som takmer nič nevedel. Prišli sme priamo do Trenčína, odohrali sme koncert, ktorý bol fantastický, strávili sme tam celú noc až do svitania, kde sme videli koncert vítania slnka. Potom sme šli do baru v hoteli. Ráno som sa zobudil a zistil som, že tourbus už odišiel do Viedne, odkiaľ sme mali letieť na ďalší koncert.
.ako sa to stalo?
Keďže tourmanažér bol tiež namol a z mojej postele trčal pár topánok, myslel si, že som v autobuse a spím. Tak vyrazili. Chlapík z hotela ma zobral do auta, vyrazili sme a celou cestou sme šli v ľavom pruhu obrovskou rýchlosťou. Ešte sme sa zastavili v Bratislave, ale nakoniec sme došli do Viedne, kde na mňa čakalo lietadlo. Poznáte to, meškáte, prídete dovnútra, na chrbte cítite tie nenávistné pohľady, že za meškanie môžete vy, ale keď ma videl náš tím, bolo nás šestnásť na konci lietadla, tak vybuchli do obrovského revu, že som to zvládol. To bol môj prvý zážitok spojený so Slovenskom. (Smiech.)
.spomínal si, že si na Pohode prvýkrát stretol Jozefa Luptáka?
Jozef hral počas vítania slnka spolu s Mariánom Vargom Arva Pärta. Bol to špeciálny moment. Neviem, kto to vymyslel, asi to bol Mišo Kaščák, ale táto idea je úplne prekrásna. Stretli sme sa s Jožkom a zistil som, že je to výborný muzikant a skvelý chlapík a som rád, že som doteraz jeho kamarátom.
.potom si prišiel na Pohodu so Zero 7.
Po troch albumoch s Molokom som sa stal členom Zero 7, ktorí boli oveľa populárnejší v Amerike ako v Európe. Odohrali sme niekoľko skvelých šnúr. Myslím, že najlepší album je Garden. Posledný album už tak nefungoval, boli tam aj nejaké vnútorné problémy medzi členami a kapela skončila. Sú to stále skvelí ľudia a v poslednom čase znovu nahrávajú.
.ale už nie si ich súčasťou?
Nie, už nie. Na nahrávaniach som nebol až tak zainteresovaný, spravil som nejaké aranžmány a sem-tam som nahral nejaký nástroj. Nikdy som sa necítil úplnou súčasťou skupiny, skôr som si užíval živé hranie. Garden Tour so speváčkou Siou a José Gonzalesom bolo jedno z mojich najobľúbenejších. Hrali sme výborne, boli sme kamaráti a všetko klapalo. Na poslednom albume je zopár dobrých piesní, ale mali sme problém nahradiť Siu, skvelú speváčku, ktorú nakoniec nahradila ESKA, ale tá zas nechcela koncertovať, tak sa to celé rozpadlo. Bez Sii to už nebolo ono.
.takže si sa rozhodol, že sa staneš producentom?
Keď začalo ubúdať koncertov so Zero 7, tak mi to prišlo ako prirodzená vec, že som sa začal venovať viac produkovaniu a začal som robiť nahrávky. Najprv to boli veci, ktoré nikdy nevyšli, rôzne freebies, potom som pôsobil v Berlíne... Nikdy som sa nestal veľkým producentom, ale je to práca, ktorá ma napĺňa. Som diktátorský typ producenta. Hudbu robím svojím spôsobom a keď ste proti, tak si nájdite niekoho iného. Viem, že to znie dosť arogantne, ale hudba je pre mňa hlavnou esenciou života.
.tvojou prvou prácou na Slovensku bola produkcia albumu Lavagance.
To boli časy, keď bol v hudbe dôležitý My Space. Pamätáte si vôbec My Space? (Smiech). A pritom to nebolo tak dávno. Bol to spôsob, akým som nadväzoval kontakty s inými hudobníkmi. Myslím, že to bolo Smasho, kto sa mi ozval s myšlienkou, či by som im neprodukoval album nových remixov piesní, ktoré už vyšli. Páči sa mi ten nápad. Bolo to odvážne, ale Lavagance mali svojich fanúšikov, ktorým sa táto idea až taká skvelá nezdala. Bolo tam šesť piesní, ktoré mali dohromady asi šesťdesiat minút, čo bolo strašne veľa. Toto nebol pop album na bežné počúvanie a myslím, že to bol pre poslucháčov problém. Nedávno som to počúval, podľa mňa to znie skvele. Bolo to dobrá spolupráca, na ktorú som hrdý.
.asi najdôležitejšia vec, čo priniesla táto spolupráca, bolo zoznámenie s Janou Kirschner.
V tom čase sa mi donieslo, že by chcela so mnou spolupracovať. Smasho mal v ruke nejaký časopis, ukázal mi, že toto je Janka. Táto? Tak s ňou budem spolupracovať na hocičom! (Smiech.) To platí dodnes. Stretli sme sa v Londýne, nevedeli sme o sebe nič, šli sme do pubu, dali sme si pivo, potom ďalšie, strávili sme spolu tri fantastické hodiny. Sadli sme si. Keby ste sa ma pýtali na moje romantické pocity, tak tie tam boli od začiatku, ale ona o tom nemala tušenia! (Smiech).
.produkoval si jej album Krajina/Rovina, ktorého výsledná podoba tak vystrašila vydavateľstvo, že ho najprv odmietli vydať.
Vôbec nepochopili, o čom ten album je. Okolo toho bolo veľa zlej krvi. Peter Riava mi poslal e-mail, kde napísal, že sme sa pokúsili o nejaký druh „umenia“, pričom to myslel ako kritiku a že ten album sa nebude predávať a že ho stopnú. No po dvoch týždňoch sa rozhodli, že ho nakoniec vydajú. Nikto nevie, či to bolo ich rozhodnutie, alebo im niekto poradil, ale Krajine/Rovine sa nakoniec darilo dobre.
.album Moruša: Biela ste už robili ako rovnocenní autori. To už asi vyplynulo zo spoločnej domácnosti.
Áno, žijeme spolu a od začiatku spolu aj skladáme. Ale aby bolo jasné, väčšina nápadov pochádza od Janky, z jej malých nápadov, ktoré potom spolu dotvárame. Zväčša vznikli v roku 2012, koncom roka sme sa rozhodli, že ich nahráme. Museli sme riešiť jeden problém: rozhodli sme sa, že to bude veľký projekt so zahraničnými hudobníkmi, sláčikmi a mužskou vokálnou sekciou, no mali sme obmedzený rozpočet. A museli sme to stihnúť nahrať za dva týždne. Všetci spolu. Týždeň sme nahrávali a druhý týždeň dorábali veci okolo. Nebolo by to možné, keby nám nepomohol Jožko Lupták, ktorý doviedol skvelých slovenských muzikantov. Sú to profesionáli, ktorí zároveň veľmi dobre pochopili, o čo nám šlo. Za dva týždne sme stihli nahrať materiál na jeden celý album a časť druhého, ktorý pozostával z nedokončených štyroch či piatich piesní.
.aké bolo podľa teba turné k Moruši: Bielej?
Dali sme dohromady skvelú kapelu, a preto to aj fungovalo. Mám nahrávku z pražského koncertu z Archy z konca turné. Myslím, že je hodná vydania, tak znie dobre.
.v poslednom rozhovore pre. týždeň si spomínal, že Moruša: Čierna vyjde ešte na jar tohto roku. Nakoniec vyšla až teraz. Čo zapríčinilo toto zdržanie?
Nedostatok času. Hlavný problém bol v tom, že sme si arogantne mysleli, že album je v podstate hotový, no hrozne sme sa mýlili. Nemali sme dostatok materiálu. Podarilo sa nám ho dokončiť až deň pred odovzdaním do lisovne čiže v septembri. Museli sme prísť s novými pesničkami, ktoré by dotvorili celý album, aby držal pohromade. Je to moderný album.
.je to náhoda, že pokračovanie Moruše: Bielej je temnejšie?
Skôr je to tým názvom. Moruša: Čierna nie je temnejšia ako Moruša: Biela. Možno len ťažšia. Obsahuje väčšiu paletu zvukov, je tam elektronika, viac štúdiových trikov. Napríklad poslednú pesničku Potopa sme dokončili v deň, keď bolo nádherné slnečné počasie, takže koniec albumu je v skutočnosti veľmi jasný.
.minulý rok nám Jana povedala, že sa trochu obáva nového smeru, ktorým sa vydala po rokoch strávených v strednom prúde popmusic. Ako to dnes cíti?
Treba si uvedomiť, že toto chce robiť Janka. Ja nie som ten, kto ju do toho tlačí. Možno si to ľudia myslia, ale nie je to pravda. Samozrejme, bála sa, kto by sa nebál. Ale ju nezaujíma predávanie albumov, chce robiť hudbu. Každý má svoje strachy, aj ona, no je fantastický človek, ktorý chce robiť hudbu a je ochotná vydať sa hociktorým smerom. Ktovie, čo bude potom? Možno spraví album sama s gitarou.
.čo budete robiť najbližšie mesiace? Zostávate v Prahe?
Odchádzame do Londýna. Janku čaká ďalší pôrod, tak bude lepšie, keď bude mať okolo seba ľudí z našej rodiny, ktorí nám pomôžu. S Jankou a so mnou je to tak, že nikdy nevieme, čo príde. Ale budeme sa musieť rozhodnúť. Matilda pôjde do školy, presúvanie bude čoraz ťažšie. Možno sa vrátime do Prahy, možno do Bratislavy, ktovie?
Eddie Stevens/
Britský hudobník, producent, skladateľ a aranžér. Začínal so skupinou Max Rebo, neskôr spolupracoval s viacerými dôležitými menami britskej tanečnej scény. V 90. rokoch pôsobil v acid-džezových Freak Power, v nasledujúcom desaťročí v Moloko alebo s jej speváčkou Róisín Murphy, ktorá sa po rozpade kapely vydala na sólovú dráhu (v súčasnosti produkuje jej nový album). Popritom hral so Zero 7 alebo s austrálskou speváčkou Siou. V roku 2009 spolupracoval so slovenskou kapelou Lavagance, ktorej produkoval album I Like This Temper. O rok neskôr si produkciu zopakoval na albume Jany Kirschnerovej Krajina rovina. Neskôr produkoval aj nový albumu skupiny Para Menšina (2012). Ako producent a skladateľ sa podieľal aj na ďalšej dvojici albumov Jany Kirschner Moruša: Biela a Moruša: Čierna. Žije s Janou, majú dcéru Matildu a čakajú ďalšie bábätko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.