„Nejde o to, či to je, alebo nie je džez – je to hudba,” hovorí Peter Lipa, keď načneme ďalší diel nekonečnej debaty o tom, čo je džez a či ho máme radi.
Hoci Peter Lipa organizoval medzinárodný džezový festival už v roku 1966 na internáte Bernolák, to, čo sa už 40 rokov volá Bratislavské jazzové dni vzniklo v roku 1975. „Motorom toho celého bol môj spoluhráč z Revival Jazz Bandu Miloš Paška,” spomína Peter. „V to leto sme odohrali tri koncerty v NDR a pozvali sme do Bratislavy nemeckú a poľskú kapelu, s ktorými sme sa tam zoznámili. Okrem toho sme pozvali ďalších našich muzikantov. Hralo sa v troch kluboch: vo Véčku, v Junior klube a v Slovnafte vo Vlčom hrdle. Zostavili sme tri programy a tie sa medzi sebou tri dni striedali. Bol to taký rošádový systém.”
Bratislavské jazzové dni boli na začiatku obdobou vtedajších Pražských jazzových dní, ktoré organizovala Jazzová sekcia ako reakciu na to, že oficiálny pražský Medzinárodný jazzový festival stratil dych. Aj druhý ročník bratislavských džezákov sa odohral v kluboch. Od tretieho ročníka sa festival presťahoval do PKO. A posledné štyri ročníky sa konali v bratislavskej Inchebe.
.hviezdy
„Prvým známym muzikantom zo Západu bol Belgičan Toots Thielemans. Hral na gitare, na harmonike a pískal. Je to génius. Má už vyše devaťdesiat rokov, stále hrá a stále patrí podľa rebríčkov v Downbeate medzi totálnu svetovú špičku. Čo nahrá, to je stále dobré. Každý tón je úžasný,” hovorí Peter Lipa s nadšením hudobného fajnšmekra, čím je známy minimálne od čias, keď pôsobil ako spevák skupiny Blues Five.
Hviezdy v tom zmysle, ako o nich hovoríme dnes, však pre prvú dekádu džezákov neboli typické. „Tie chodili na Bratislavskú lýru a na BHS. Džezmeni vtedy hviezdami neboli.” A pritom v osemdesiatych rokoch na festivale vystúpil napríklad bubeník Jack DeJohnette, skupina Oregon (ich koncert bol smutne významný, lebo na ňom poslednýkrát v živote hral výborný perkusionista Colin Walcott – cestou z Bratislavy do Nemecka sa zabil pri autonehode), Michael Brecker, Eddie Harris, Herbie Hancock a mnohí ďalší.
„Prvou našou hviezdou bol John McLaughlin,” hovorí Peter po chvíli rozmýšľania. „Hral tu s basgitaristom Jonasom Helborgom. McLaughlin prišiel z Anglicka, Helborg zo Švédska, v Bratislave sa deň pred koncertom stretli, v hoteli si to nacvičili, a potom nám to zahrali. Išlo im to celkom dobre,” dodáva so smiechom.
Kapitolou samou osebe bolo vystúpenie (v tom čase) málo známeho amerického speváka Bobbyho McFerina v roku 1986. Pýtam sa Petra, či vedel, koho na festival bookuje. „Samozrejme. Ja som o ňom vedel, ale nevedel som, že robí to, čo nám tu ukázal. Keď som videl, že je v ponuke, okamžite som ho bral. Asi až mesiac pred jeho príchodom vysvitlo, že príde sám. Vôbec sme netušili, čo nás čaká. Sólo koncert speváka? Bez nástrojov? Nevedeli sme, že sa to vôbec dá urobiť. No a on nám ukázal, že sa to dá. Robil to fantasticky,” hovorí Peter Lipa a chvíľu spomíname na to, ako McFerin s bezdrôtovým mikrofónom v ruke vošiel do preplnenej sály, zišiel z pódia medzi ľudí a v totálnom tichu odspieval výborný koncert vrátane magickej verzie piesne Blackbird od Beatles (aj s ozvenami a s trepotajúcimi krídlami drozda, ktorý „odlieta do svetla temnej čiernej noci”).
.štyridsiate džezáky
„Všetci slovenskí džezmeni chcú hrať na džezákoch. Ale všetci nemôžu, lebo návštevníci chcú vidieť najmä zahraničných hostí,” hovorí Peter Lipa. „Preto robíme raz za päť rokov prehliadku slovenského džezu. Teraz sme urobili samostatný koncert v Starej tržnici a mám z toho veľmi dobrý pocit – na celom festivale tento rok vystúpilo viac než 60 slovenských hudobníkov a hudobníčok.”
Slovenský džez je v súčasnosti podľa Petra v celkom dobrom stave, a to aj napriek tomu, že tu chýba škola, dokumentácia či inštitúcia, ktorá by sa o džez starala. „Ale funguje to. Je tu kopa muzikantov, organizátorov aj fanúšikov.”
Rozprávame sa o dojmoch z práve skončeného štyridsiateho ročníka džezákov. Jedným z headlinerov bol Hugh Masekela: „Hovoril mi, že keď sa ako 17-ročný dostal do New Yorku, chcel hrať s Artom Blakeym a s jeho Jazz Messengers, čo bol sen každého trubkára. Oni mu ale povedali, že čo ty tu chceš hrať s nami bebop, veď ty si prišiel z Afriky a vieš to, čo my nevieme. Tak sa z neho stal popový trubkár, ktorý vie robiť to, čo mu je vlastné – hrá na trúbke, spieva a robí to výborne. Bolo to dobré vystúpenie.” Vystúpenie Roberta Craya komentuje Peter slovami: „Hrá komunikatívne blues, ale až tak to nezabralo. Pričom to bolo dokonalé, no nepreskočila taká iskra ako pri Masakelovi, ktorý hral pred ním.”
Sobotňajším ťahákom bol John Scofield: „V roku 1990 tu hral s Joeom Lovanom, teraz prišiel so svojím triom – so Stevom Swallowom a Billom Stewardom. Komorné trio, stáli na pódiu blízko seba. Bolo to veľmi príjemné. Je to geniálny gitarista.”
V nedeľu bol hviezdou Mike Stern: „Prišiel o deň skôr a keď videl, že večer bude hrať Scofield, okamžite prišiel na koncert. So všetkými sa zvítal a tí mu povedali, že toto je úžasná akcia. To čo máme najlepšie, to je naše bratislavské publikum. Sú to hudbymilovní, tolerantní, nadšení a flexibilní ľudia. A tí muzikanti to cítia.”
Petrovi sa ešte páčil americký vibrafonista John Locke a jeho spevák Kenny Washington. „Nevidel som však všetko a aj keď som chvíľu sedel v hľadisku, hlavou mi išiel iný film,” hovorí Peter, ktorý už zbiera tipy na ďalší ročník džezákov. Aj ten bude slávnostný: po 40. ročníku festivalu prídu v roku 2015 jeho 40. narodeniny. Začne sa ďalších 40 džezových rokov.
Hoci Peter Lipa organizoval medzinárodný džezový festival už v roku 1966 na internáte Bernolák, to, čo sa už 40 rokov volá Bratislavské jazzové dni vzniklo v roku 1975. „Motorom toho celého bol môj spoluhráč z Revival Jazz Bandu Miloš Paška,” spomína Peter. „V to leto sme odohrali tri koncerty v NDR a pozvali sme do Bratislavy nemeckú a poľskú kapelu, s ktorými sme sa tam zoznámili. Okrem toho sme pozvali ďalších našich muzikantov. Hralo sa v troch kluboch: vo Véčku, v Junior klube a v Slovnafte vo Vlčom hrdle. Zostavili sme tri programy a tie sa medzi sebou tri dni striedali. Bol to taký rošádový systém.”
Bratislavské jazzové dni boli na začiatku obdobou vtedajších Pražských jazzových dní, ktoré organizovala Jazzová sekcia ako reakciu na to, že oficiálny pražský Medzinárodný jazzový festival stratil dych. Aj druhý ročník bratislavských džezákov sa odohral v kluboch. Od tretieho ročníka sa festival presťahoval do PKO. A posledné štyri ročníky sa konali v bratislavskej Inchebe.
.hviezdy
„Prvým známym muzikantom zo Západu bol Belgičan Toots Thielemans. Hral na gitare, na harmonike a pískal. Je to génius. Má už vyše devaťdesiat rokov, stále hrá a stále patrí podľa rebríčkov v Downbeate medzi totálnu svetovú špičku. Čo nahrá, to je stále dobré. Každý tón je úžasný,” hovorí Peter Lipa s nadšením hudobného fajnšmekra, čím je známy minimálne od čias, keď pôsobil ako spevák skupiny Blues Five.
Hviezdy v tom zmysle, ako o nich hovoríme dnes, však pre prvú dekádu džezákov neboli typické. „Tie chodili na Bratislavskú lýru a na BHS. Džezmeni vtedy hviezdami neboli.” A pritom v osemdesiatych rokoch na festivale vystúpil napríklad bubeník Jack DeJohnette, skupina Oregon (ich koncert bol smutne významný, lebo na ňom poslednýkrát v živote hral výborný perkusionista Colin Walcott – cestou z Bratislavy do Nemecka sa zabil pri autonehode), Michael Brecker, Eddie Harris, Herbie Hancock a mnohí ďalší.
„Prvou našou hviezdou bol John McLaughlin,” hovorí Peter po chvíli rozmýšľania. „Hral tu s basgitaristom Jonasom Helborgom. McLaughlin prišiel z Anglicka, Helborg zo Švédska, v Bratislave sa deň pred koncertom stretli, v hoteli si to nacvičili, a potom nám to zahrali. Išlo im to celkom dobre,” dodáva so smiechom.
Kapitolou samou osebe bolo vystúpenie (v tom čase) málo známeho amerického speváka Bobbyho McFerina v roku 1986. Pýtam sa Petra, či vedel, koho na festival bookuje. „Samozrejme. Ja som o ňom vedel, ale nevedel som, že robí to, čo nám tu ukázal. Keď som videl, že je v ponuke, okamžite som ho bral. Asi až mesiac pred jeho príchodom vysvitlo, že príde sám. Vôbec sme netušili, čo nás čaká. Sólo koncert speváka? Bez nástrojov? Nevedeli sme, že sa to vôbec dá urobiť. No a on nám ukázal, že sa to dá. Robil to fantasticky,” hovorí Peter Lipa a chvíľu spomíname na to, ako McFerin s bezdrôtovým mikrofónom v ruke vošiel do preplnenej sály, zišiel z pódia medzi ľudí a v totálnom tichu odspieval výborný koncert vrátane magickej verzie piesne Blackbird od Beatles (aj s ozvenami a s trepotajúcimi krídlami drozda, ktorý „odlieta do svetla temnej čiernej noci”).
.štyridsiate džezáky
„Všetci slovenskí džezmeni chcú hrať na džezákoch. Ale všetci nemôžu, lebo návštevníci chcú vidieť najmä zahraničných hostí,” hovorí Peter Lipa. „Preto robíme raz za päť rokov prehliadku slovenského džezu. Teraz sme urobili samostatný koncert v Starej tržnici a mám z toho veľmi dobrý pocit – na celom festivale tento rok vystúpilo viac než 60 slovenských hudobníkov a hudobníčok.”
Slovenský džez je v súčasnosti podľa Petra v celkom dobrom stave, a to aj napriek tomu, že tu chýba škola, dokumentácia či inštitúcia, ktorá by sa o džez starala. „Ale funguje to. Je tu kopa muzikantov, organizátorov aj fanúšikov.”
Rozprávame sa o dojmoch z práve skončeného štyridsiateho ročníka džezákov. Jedným z headlinerov bol Hugh Masekela: „Hovoril mi, že keď sa ako 17-ročný dostal do New Yorku, chcel hrať s Artom Blakeym a s jeho Jazz Messengers, čo bol sen každého trubkára. Oni mu ale povedali, že čo ty tu chceš hrať s nami bebop, veď ty si prišiel z Afriky a vieš to, čo my nevieme. Tak sa z neho stal popový trubkár, ktorý vie robiť to, čo mu je vlastné – hrá na trúbke, spieva a robí to výborne. Bolo to dobré vystúpenie.” Vystúpenie Roberta Craya komentuje Peter slovami: „Hrá komunikatívne blues, ale až tak to nezabralo. Pričom to bolo dokonalé, no nepreskočila taká iskra ako pri Masakelovi, ktorý hral pred ním.”
Sobotňajším ťahákom bol John Scofield: „V roku 1990 tu hral s Joeom Lovanom, teraz prišiel so svojím triom – so Stevom Swallowom a Billom Stewardom. Komorné trio, stáli na pódiu blízko seba. Bolo to veľmi príjemné. Je to geniálny gitarista.”
V nedeľu bol hviezdou Mike Stern: „Prišiel o deň skôr a keď videl, že večer bude hrať Scofield, okamžite prišiel na koncert. So všetkými sa zvítal a tí mu povedali, že toto je úžasná akcia. To čo máme najlepšie, to je naše bratislavské publikum. Sú to hudbymilovní, tolerantní, nadšení a flexibilní ľudia. A tí muzikanti to cítia.”
Petrovi sa ešte páčil americký vibrafonista John Locke a jeho spevák Kenny Washington. „Nevidel som však všetko a aj keď som chvíľu sedel v hľadisku, hlavou mi išiel iný film,” hovorí Peter, ktorý už zbiera tipy na ďalší ročník džezákov. Aj ten bude slávnostný: po 40. ročníku festivalu prídu v roku 2015 jeho 40. narodeniny. Začne sa ďalších 40 džezových rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.