Banská Bystrica, Vianoce 1944. Rodina Kubišovcov sa pripravuje na sviatočnú večeru. Otec (Emil Horváth) sedí v kresle a číta noviny. To, čo sa dozvedá, je vskutku škandalózne: akémusi obchodníkovi v Brezne ukradli veľký obnos peňazí! Kde to žijeme, keď sa dejú takéto svinstvá? Matku (Anna Javorková) znervózňuje, že deti meškajú na večeru – musia predsa stihnúť polnočnú omšu!
.medzi svojimi
Nakoniec sa zíde celá rodina: dcéra Angela (Petra Vajdová), ktorá arizovala cukráreň po Schlossbergovoch, jej prezieravý manžel Paľo (Dano Heriban), ktorý inklinuje ku komunistom, syn Marián (Milan Ondrík), miestny zástupca veliteľa Hlinkovej gardy. Pri stole chýba mladší syn Ďurko (Tomáš Grega alternujúci s Adamom Janičinom), ten je však „v Bratislave u Margity” a na sviatky nemohol docestovať. Chvíľu im to s tým Ďurkom aj veríme, no keď zazvoní vchodový zvonček a do domu vstúpi mladučká Katka (Dominika Kavaschová), svitne nám, ako je to v skutočnosti. Katka je Ďurkova priateľka a Ďurko je, podobne ako Katkin otec, partizán. Otec sa síce snaží Katku prevedčiť, že jej milý je v Bratislave, no všedci vedia, všetci vieme svoje. Len čo Katka odíde a rodina sa znovu pokúsi začať vianočnú večeru, prichádza veliteľ kárneho oddielu SS poručík Brecker (Richard Stanke). U Kubišov (nota bene v Ďurkovej izbe) býva a ako slušný človek prišiel aj s fľašou vína a vianočným darčekom (sú ním sviečky na stromček), pričom rád využíva pohostinnosť svojich domácich a prisadá si k stolu. No a nakoniec príde samotný Ďurko.
Hovorí sa, že v každej slovenskej rodine nájdete aspoň jedného partizána a aspoň jedného gardistu. Kubišovci sú presne taká rodina. Ale to nie je všetko, čím túto divadelnú rodinku obdaril dramatik Peter Karvaš: oni sú to totiž vlastne dobrí ľudia. „Rodina musí držať pokope,” opakuje neustále otec Kubiš. A aj drží. Rodičia milujú svoje deti (včítane zaťa): gardista, komunista, partizán, luterán – to nie je podstatné. A je to vlastne pravda: hlúpučký, alkoholom nasiaknutý gardista Marián už neraz ťahal horúce polená z ohňa za Paľa, komunizmom (jemne) očareného švagra, a zdá sa, že robí všetko (no, to už preháňame: všetko určite nerobí, ale niečo málo spraví) preto, aby jeho partizánsky brat Ďurko neskončil s guľkou v hlave. A Angela je „arizátorka s ľudskou tvárou”: časť zisku odkladá pre Schlossbergovcov – keby sa náhodou vrátili (keď jej Marián povie, že sa na sto percent nevrátia – bol totiž „pri tom”, nie je celkom jasné, či sa zhrozila, alebo jej odľahlo). Otec sa všetky avantúry svojich detí snaží finančne a aj politicky zabezpečiť, milujúca matka upiera svoju nádej k Bohu (a, žiaľ, dôveruje pánu farárovi).
Zároveň sú Kubišovci vypočítaví zbabelci, čo ich vo vypätých situáciách dovádza až k zákernosti. Držia sa navzájom v šachu, keďže nevedia, ako sa to všetko skončí, tak sa snažia bravúrne žonglovať so všetkými možnosťami. Presvedčený gardista sa pri správnom nasvietení mení na „taktického” gardistu, ktorého cieľom bolo chrániť partizánov. Komunista je zase kdesi v hĺbke hrdý na svoj národ a jeho prosperujúci štát. Arizátorka je arizátorkou preto, lebo ak nie ona, urobil by to niekto iný. Len z partizána Ďurka sa nič temné nevyvrbí. Ale to asi len preto, lebo v inscenácii dlho nepobudne a na scéne nepreriekne ani slovo.
Keď si preto k stolu tejto peknej slovenskej rodiny prisadá poručík Brecker, všetci ho svorne uisťujú: „Tu ste medzi svojimi!”
.čisté divadlo
Hoci Lukáš Brutovský (1988) patrí k najmladšej generácii slovenských divadelníkov, má už vo svojej režisérskej aktovke viacero cien, jedno nomináciu na Dosku (za réžiu Výnosného miesta v roku 2012) a pôsobenie v brnianskom HaDivadle, nitrianskom Divadle A. Bagara či v Slovenskom komornom divadle v Martine (kde bude od januára 2015 umeleckým šéfom). V závere minulej sezóny patril do desiatky inscenátorov Desatora v SND.
Ak od mladého tvorcu očakávate v konfrontácii so slovenskou divadelnou klasikou (Karvašova Polnočná omša mala premiéru v roku 1959, odvtedy sa v SND nehrala) divoké experimentovanie s formou, hnané snahou zaujať, šokovať či prekvapiť, tak sa toho v Brutovského inscenácii nedočkáte. To, čo v štúdiu Národného divadla uvidíte, je totiž čisté divadlo. Divadlo, kde si obsah vyžiada sebe vlastnú formu, divadlo, v ktorom oceníte scénografické či kostýmové detaily (Tom Ciller a Jan Kocman), divadlo, pri ktorom sa zabúdate „dívať”, pretože v ňom (v tom divadle, v tej insenácii) jednoducho „ste” (zo všetkých strán otvorené, medzi dvoma hľadiskami umiestnená scéna tomu výrazne pomáha). Tento prístup k dramatickému materiálu by však vyšiel úplne navnivoč, keby režisér a dramaturgovia (Miro Dacho, Miriam Kičiňová) nenašli partnerov v hercoch, čo nebol prípad Polnočnej omše: Emil Horváth a Anna Javorková ako otec a matka dokázali vyjadriť komplikovanosť rodičovskej lásky, zbabelosti a hrozného strachu. Dano Heriban ako prešpekulovaný, alibistický komunista Paľo, Milan Ondrík ako hlúpy, zbabelý gardista s ledva rozpoznateľnými stopami svedomia, koketná, prostá Angela Petry Vajdovej, sadisticky slušný esesák Brecker Richarda Stankeho boli vynikajúcim kolektívnym duchom tejto realisticky hrozivej drámy. Vytknúť sa dá hádam len mierne prehrávaný úvod predstavenia – akoby hercom niekoľko minút trvalo, kým vstúpia do svojich postáv. V niektorých momentoch sa mi zdalo, že o trošku menej expresivity v hlasovom prejave a gestách hercov by inscenáciu posilnilo.
Slovenská sezóna v SND sa teda začala dramaticky vyhroteným príbehom rodiny láskavých zbabelcov. Našich láskavých zbabelcov. Slovenská sezóna sa začala medzi svojimi.
Peter Karvaš: Polnočná omša. Réžia: Lukáš Brutovský, Scéna: Tom Ciller Kostýmy: Jan Kocman Hrajú: Anna Javorková, Emil Horváth, Petra Vajdová, Dano Heriban, Milan Ondrík, Richad Stanke, Dominika Kavaschová, Tomáš Grega. Premiéra 25. a 26. októbra 2014 v SND.
.medzi svojimi
Nakoniec sa zíde celá rodina: dcéra Angela (Petra Vajdová), ktorá arizovala cukráreň po Schlossbergovoch, jej prezieravý manžel Paľo (Dano Heriban), ktorý inklinuje ku komunistom, syn Marián (Milan Ondrík), miestny zástupca veliteľa Hlinkovej gardy. Pri stole chýba mladší syn Ďurko (Tomáš Grega alternujúci s Adamom Janičinom), ten je však „v Bratislave u Margity” a na sviatky nemohol docestovať. Chvíľu im to s tým Ďurkom aj veríme, no keď zazvoní vchodový zvonček a do domu vstúpi mladučká Katka (Dominika Kavaschová), svitne nám, ako je to v skutočnosti. Katka je Ďurkova priateľka a Ďurko je, podobne ako Katkin otec, partizán. Otec sa síce snaží Katku prevedčiť, že jej milý je v Bratislave, no všedci vedia, všetci vieme svoje. Len čo Katka odíde a rodina sa znovu pokúsi začať vianočnú večeru, prichádza veliteľ kárneho oddielu SS poručík Brecker (Richard Stanke). U Kubišov (nota bene v Ďurkovej izbe) býva a ako slušný človek prišiel aj s fľašou vína a vianočným darčekom (sú ním sviečky na stromček), pričom rád využíva pohostinnosť svojich domácich a prisadá si k stolu. No a nakoniec príde samotný Ďurko.
Hovorí sa, že v každej slovenskej rodine nájdete aspoň jedného partizána a aspoň jedného gardistu. Kubišovci sú presne taká rodina. Ale to nie je všetko, čím túto divadelnú rodinku obdaril dramatik Peter Karvaš: oni sú to totiž vlastne dobrí ľudia. „Rodina musí držať pokope,” opakuje neustále otec Kubiš. A aj drží. Rodičia milujú svoje deti (včítane zaťa): gardista, komunista, partizán, luterán – to nie je podstatné. A je to vlastne pravda: hlúpučký, alkoholom nasiaknutý gardista Marián už neraz ťahal horúce polená z ohňa za Paľa, komunizmom (jemne) očareného švagra, a zdá sa, že robí všetko (no, to už preháňame: všetko určite nerobí, ale niečo málo spraví) preto, aby jeho partizánsky brat Ďurko neskončil s guľkou v hlave. A Angela je „arizátorka s ľudskou tvárou”: časť zisku odkladá pre Schlossbergovcov – keby sa náhodou vrátili (keď jej Marián povie, že sa na sto percent nevrátia – bol totiž „pri tom”, nie je celkom jasné, či sa zhrozila, alebo jej odľahlo). Otec sa všetky avantúry svojich detí snaží finančne a aj politicky zabezpečiť, milujúca matka upiera svoju nádej k Bohu (a, žiaľ, dôveruje pánu farárovi).
Zároveň sú Kubišovci vypočítaví zbabelci, čo ich vo vypätých situáciách dovádza až k zákernosti. Držia sa navzájom v šachu, keďže nevedia, ako sa to všetko skončí, tak sa snažia bravúrne žonglovať so všetkými možnosťami. Presvedčený gardista sa pri správnom nasvietení mení na „taktického” gardistu, ktorého cieľom bolo chrániť partizánov. Komunista je zase kdesi v hĺbke hrdý na svoj národ a jeho prosperujúci štát. Arizátorka je arizátorkou preto, lebo ak nie ona, urobil by to niekto iný. Len z partizána Ďurka sa nič temné nevyvrbí. Ale to asi len preto, lebo v inscenácii dlho nepobudne a na scéne nepreriekne ani slovo.
Keď si preto k stolu tejto peknej slovenskej rodiny prisadá poručík Brecker, všetci ho svorne uisťujú: „Tu ste medzi svojimi!”
.čisté divadlo
Hoci Lukáš Brutovský (1988) patrí k najmladšej generácii slovenských divadelníkov, má už vo svojej režisérskej aktovke viacero cien, jedno nomináciu na Dosku (za réžiu Výnosného miesta v roku 2012) a pôsobenie v brnianskom HaDivadle, nitrianskom Divadle A. Bagara či v Slovenskom komornom divadle v Martine (kde bude od januára 2015 umeleckým šéfom). V závere minulej sezóny patril do desiatky inscenátorov Desatora v SND.
Ak od mladého tvorcu očakávate v konfrontácii so slovenskou divadelnou klasikou (Karvašova Polnočná omša mala premiéru v roku 1959, odvtedy sa v SND nehrala) divoké experimentovanie s formou, hnané snahou zaujať, šokovať či prekvapiť, tak sa toho v Brutovského inscenácii nedočkáte. To, čo v štúdiu Národného divadla uvidíte, je totiž čisté divadlo. Divadlo, kde si obsah vyžiada sebe vlastnú formu, divadlo, v ktorom oceníte scénografické či kostýmové detaily (Tom Ciller a Jan Kocman), divadlo, pri ktorom sa zabúdate „dívať”, pretože v ňom (v tom divadle, v tej insenácii) jednoducho „ste” (zo všetkých strán otvorené, medzi dvoma hľadiskami umiestnená scéna tomu výrazne pomáha). Tento prístup k dramatickému materiálu by však vyšiel úplne navnivoč, keby režisér a dramaturgovia (Miro Dacho, Miriam Kičiňová) nenašli partnerov v hercoch, čo nebol prípad Polnočnej omše: Emil Horváth a Anna Javorková ako otec a matka dokázali vyjadriť komplikovanosť rodičovskej lásky, zbabelosti a hrozného strachu. Dano Heriban ako prešpekulovaný, alibistický komunista Paľo, Milan Ondrík ako hlúpy, zbabelý gardista s ledva rozpoznateľnými stopami svedomia, koketná, prostá Angela Petry Vajdovej, sadisticky slušný esesák Brecker Richarda Stankeho boli vynikajúcim kolektívnym duchom tejto realisticky hrozivej drámy. Vytknúť sa dá hádam len mierne prehrávaný úvod predstavenia – akoby hercom niekoľko minút trvalo, kým vstúpia do svojich postáv. V niektorých momentoch sa mi zdalo, že o trošku menej expresivity v hlasovom prejave a gestách hercov by inscenáciu posilnilo.
Slovenská sezóna v SND sa teda začala dramaticky vyhroteným príbehom rodiny láskavých zbabelcov. Našich láskavých zbabelcov. Slovenská sezóna sa začala medzi svojimi.
Peter Karvaš: Polnočná omša. Réžia: Lukáš Brutovský, Scéna: Tom Ciller Kostýmy: Jan Kocman Hrajú: Anna Javorková, Emil Horváth, Petra Vajdová, Dano Heriban, Milan Ondrík, Richad Stanke, Dominika Kavaschová, Tomáš Grega. Premiéra 25. a 26. októbra 2014 v SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.