Poviedka Ihla Dušana Mitanu vyšla prvý raz v poviedkovom súbore Nočné správy v roku 1976. Keď som robil v roku 1987 výber Mitanových poviedok pod názvom Na prahu, nepostupoval som v jej prípade chronologicky, ale zaradil som ju na začiatok knihy.
Poviedka je správou Dušana Mitanu o našej generácii. Vytvára zvláštny reťazec.
Dušan Dušek pridal k ihle náprstok, akoby mohol jeho majiteľku zachrániť pred veľkým požiarom, ktorý sa rozšíri a zachváti celý dom.
Monogramista T. D. sa rozhodol podľa správy Dušana Dušeka „rozletieť do obrazov a nájsť ihlu, čo bude rozprávať o cestičkách našich myšlienok, vyšívať ich na plátno, zašívať opadané lístie v jeseni, polátať hrejivú deku, čo nás zbaví strachu zo zimy“ a napísať ňou svoj celoživotný príbeh, ktorý sa volá Čo rozprávala ihla.
Potom ihla doputovala k Dežovi Ursinymu, ktorý mal jej šifru od Dušana Mitanu a od Ivana Štrpku sa ju naučil používať. Vo štvrtok 12. septembra 1991 popoludní sa zveril v liste Zdenke Krajčovej, že sa mu ihla blíži k srdcu, a potom to v piesni Samá chyba oznámil aj nám.
V piesni Zvláštna škola nám dal na povinnej hodine spevu najavo, že v tom nie je sám, že sme v tom všetci, celá generácia: clowni Filip, Viera, Zita, vždy prvý Milan, snajper Marian, zaprášený Oskár, previnilá Eva s Vladom, zaťatí Leo, Peter, Fedor, Blanka, Rudo, Anka, tesár Jozef, túžiaca a čakajúca Mária, konajúca-nekonajúca Alta, včielka Lucka, kocúr Ičo, križiak Dušan, jašter Ľubo, slimáci Ivani a Lajo, kamzík Ivan, nepriznaná vrana Jano.
Putovný príbeh Dušana Mitanu, na ktorého niť sa navlieka naša generácia, má takúto legendu: „Dedo krajčír šil šaty tak, ako sa píše báseň – v extáze. Do každého vpichu ihly dával celé srdce, nad každým stehom dlho premýšľal ako básnik, ktorý hľadá to jediné správne slovo; zarábal veľmi málo, ale šaty, ktoré ušil, boli dokonalé. Keď mal šesťdesiat rokov, sadol si na ihlu. Navždy som si zapamätal slová, ktorými doktor Krištofík, otcov obdivovateľ a dlhoročný zákazník, určil príčinu smrti: ‚Skonal následkom prebodnutia srdca do zadku sa zapichnuvšou vlastnou ihlou, ktorá sa dostala do jeho vlastného krvného obehu a putovala krvou až do jeho vlastného srdca´.“
Sedíme na ihle. Putuje od zadku do srdca naším vlastným krvným obehom a nevieme, kam u koho v tejto chvíli doputovala. Dežovi Ursinymu, Petrovi Hrivnákovi, Vladovi Bednárovi, Albínovi Baginovi, Dušanovi Kuželovi, Jarovi Filipovi, Ivanovi Laučíkovi, Julovi Satinskému už prebodla srdce.
Čas si naša generácia nevyberala: narodili sme sa do hrôz druhej svetovej vojny a v radostnej chvíli po jej konci. Zažili sme osmičkové roky 1948, 1968, aj ten meškajúci v roku 1989 a dožili sme sa osmičkového roka 2008, ale aj ten mešká.
Veľakrát sme stroskotali, niekedy sme boli nezodpovední a sami vieme najlepšie, kedy sme zlyhali. Ale do každého vpichu ihly dávame celé srdce, nad každým stehom premýšľame ako básnici, hľadáme to jediné správne slovo, zarábame málo a pri všetkej nedokonalosti sa usilujeme ušiť dokonalé šaty. Ako spieva Dežo: samá chyba.
Držíme sa odkazu našich otcov: Žijeme, ako chceme a musíme. To všetko už o sebe vieme. Jedno však ešte od seba uvzato odtláčame: že ešte nemáme nárok na odpočinok, že sa ešte raz budeme musieť „zaťať a vydržať. Pritlačiť a vydržať. Popustiť. A uvoľniť sa. Vydržať. A vydržať“. Tak si to začnime spievať.
Poviedka je správou Dušana Mitanu o našej generácii. Vytvára zvláštny reťazec.
Dušan Dušek pridal k ihle náprstok, akoby mohol jeho majiteľku zachrániť pred veľkým požiarom, ktorý sa rozšíri a zachváti celý dom.
Monogramista T. D. sa rozhodol podľa správy Dušana Dušeka „rozletieť do obrazov a nájsť ihlu, čo bude rozprávať o cestičkách našich myšlienok, vyšívať ich na plátno, zašívať opadané lístie v jeseni, polátať hrejivú deku, čo nás zbaví strachu zo zimy“ a napísať ňou svoj celoživotný príbeh, ktorý sa volá Čo rozprávala ihla.
Potom ihla doputovala k Dežovi Ursinymu, ktorý mal jej šifru od Dušana Mitanu a od Ivana Štrpku sa ju naučil používať. Vo štvrtok 12. septembra 1991 popoludní sa zveril v liste Zdenke Krajčovej, že sa mu ihla blíži k srdcu, a potom to v piesni Samá chyba oznámil aj nám.
V piesni Zvláštna škola nám dal na povinnej hodine spevu najavo, že v tom nie je sám, že sme v tom všetci, celá generácia: clowni Filip, Viera, Zita, vždy prvý Milan, snajper Marian, zaprášený Oskár, previnilá Eva s Vladom, zaťatí Leo, Peter, Fedor, Blanka, Rudo, Anka, tesár Jozef, túžiaca a čakajúca Mária, konajúca-nekonajúca Alta, včielka Lucka, kocúr Ičo, križiak Dušan, jašter Ľubo, slimáci Ivani a Lajo, kamzík Ivan, nepriznaná vrana Jano.
Putovný príbeh Dušana Mitanu, na ktorého niť sa navlieka naša generácia, má takúto legendu: „Dedo krajčír šil šaty tak, ako sa píše báseň – v extáze. Do každého vpichu ihly dával celé srdce, nad každým stehom dlho premýšľal ako básnik, ktorý hľadá to jediné správne slovo; zarábal veľmi málo, ale šaty, ktoré ušil, boli dokonalé. Keď mal šesťdesiat rokov, sadol si na ihlu. Navždy som si zapamätal slová, ktorými doktor Krištofík, otcov obdivovateľ a dlhoročný zákazník, určil príčinu smrti: ‚Skonal následkom prebodnutia srdca do zadku sa zapichnuvšou vlastnou ihlou, ktorá sa dostala do jeho vlastného krvného obehu a putovala krvou až do jeho vlastného srdca´.“
Sedíme na ihle. Putuje od zadku do srdca naším vlastným krvným obehom a nevieme, kam u koho v tejto chvíli doputovala. Dežovi Ursinymu, Petrovi Hrivnákovi, Vladovi Bednárovi, Albínovi Baginovi, Dušanovi Kuželovi, Jarovi Filipovi, Ivanovi Laučíkovi, Julovi Satinskému už prebodla srdce.
Čas si naša generácia nevyberala: narodili sme sa do hrôz druhej svetovej vojny a v radostnej chvíli po jej konci. Zažili sme osmičkové roky 1948, 1968, aj ten meškajúci v roku 1989 a dožili sme sa osmičkového roka 2008, ale aj ten mešká.
Veľakrát sme stroskotali, niekedy sme boli nezodpovední a sami vieme najlepšie, kedy sme zlyhali. Ale do každého vpichu ihly dávame celé srdce, nad každým stehom premýšľame ako básnici, hľadáme to jediné správne slovo, zarábame málo a pri všetkej nedokonalosti sa usilujeme ušiť dokonalé šaty. Ako spieva Dežo: samá chyba.
Držíme sa odkazu našich otcov: Žijeme, ako chceme a musíme. To všetko už o sebe vieme. Jedno však ešte od seba uvzato odtláčame: že ešte nemáme nárok na odpočinok, že sa ešte raz budeme musieť „zaťať a vydržať. Pritlačiť a vydržať. Popustiť. A uvoľniť sa. Vydržať. A vydržať“. Tak si to začnime spievať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.