.s výročím Novembra mám spojené dve emócie. Vždy, keď idem cez hranice smerom na Západ, mávam zvláštny pocit, že len tak môžem cestovať. Druhá emócia je, že vždy, keď sa blíži 17. november, mám pocit niečoho slávnostného vo vzduchu. Aká je vaša emócia spojená so 17. novembrom?
Tiež mám slávnostnú náladu, ale najmä pri okrúhlych výročiach, teda raz za päť rokov. Tohto roku ten pocit naozaj mám, je to predsa len už štvrťstoročie. A mám aj radosť, keď vidím, koľko akcií chystajú mladí ľudia, ktorí vtedy ešte ani nežili. Robia to na počesť Novembra tu v Prahe, ale aj inde v Česku. Teším sa z toho.
.väčšiu časť svojho života ste prežili v normálnom svete. Ale všade okolo – aj v Česku, na Slovensku či v Maďarsku – je blbá nálada. Dokážete si napriek tomu povedať: stále je to to najlepšie, čo sme mohli mať?
Mám pocit, že u vás je teraz lepšia nálada. Aspoň dúfam. (Úsmev.) Už tak dva-tri roky si hovorím, že nie je v poriadku, že je tu taká zlá nálada – a ja sám pre seba som si z toho vyvodil, že zlej nálade budem čeliť. Uvedomil som si, že napriek všetkým sťažnostiam žijeme pravdepodobne najlepšie obdobie. Hoci moderná doba je ťažšia ako pred 60 či 80 rokmi, najmä jej strašlivá uponáhľanosť a prekomunikatívnosť. Ako keby správne bolo byť čo najrýchlejší. Ale ja vôbec neviem, či rýchlosť prispieva ku kvalite rozhodovania. A už vôbec nehovorím o tom, či sme na takú rýchlosť mentálne pripravení. Zažívať, prežívať a nekĺzať iba po povrchu. Vieme to? Aj v západných krajinách je tlak modernej civilizácie zdrvujúci a drví aj drobné šťastie človeka. Je ľahké teraz zdôrazňovať, koľko sa toho za 25 rokov nepodarilo a že to mohlo byť lepšie. Ale potom sa človek pozrie na Slovensko, do Poľska, Maďarska, nehovoriac o bývalom Sovietskom zväze a južnejších krajinách – a poviem si: sme my Česi naozaj o toľko iní, že by nám to malo ísť lepšie ako ostatným? Nie sme. A z toho vyplýva, že prežívame iba niečo, čím si všetci musíme prejsť. A zlá nálada – to je jednak alibi pre ničnerobenie, jednak je to súčasť česko-slovenskej alebo stredoeurópskej mentality: nadávať, zhadzovať všetko na niekoho iného a neprevziať časť zodpovednosti na seba. Ja sa snažím zmeniť to u seba – človek sa má podľa mňa vždy začať snažiť vo svojom okolí, vo svojej organizácii, vo svojich kruhoch.
.v roku 1989 sme všetci mali nejaký sen a boli to veľké sny – zmeniť ekonomiku, krajinu, ľudské práva. Je tu dnes ešte nejaký sen alebo to je už len prevádzka?
Taký sen, ako sme mali v roku 1989, tu teraz nie je.
.asi je to aj normálne.
Asi áno, pretože najmä v takých prevratných chvíľach, aké tu boli v novembri 1989, je priestor na veľké sny. Ale tú bežnú politickú prevádzku možno vidieť aj všade v západoeurópskych krajinách. Hoci je tam kvalita života vyššia, ľudia sú angažovanejší, empatickejší a viac si pomáhajú, napriek tomu sa aj tam žije v bežnej politickej prevádzke. Otázka je, či Slovensko a Česko majú nejakú väčšiu víziu, ako to tu má vyzerať o desať, pätnásť rokov. Obávam sa, že prinajmenšom Česko nemá takúto víziu. A to je problém – premýšľanie v horizonte viac ako tri či päť rokov tu úplne chýba. Áno, nemáme už vtedajší sen stať sa slobodnou krajinou, ktorá sa vráti do Európy – to sa však stane raz za storočie, možno polstoročie. Ale neprebieha tu ani väčšia debata a skoro nikto pod nánosom tej bežnej prevádzky, zlej politickej kultúry a nekvalitného výkonu v spravovaní štátu nerieši iné veci. A nie je na to ani energia.
.v Novembri išli do toho ľudia revolúcie a je prirodzené, že za 25 rokov z verejného života postupne odchádzali, ale jedna vec je zvláštna. Zatiaľ čo vtedy boli v politike a vo verejnom živote zaujímaví ľudia, niekedy aj exoti, ale mali čo povedať, tak postupom času sa do parlamentu a do vlád dostávajú také tie sivé myši, ktoré si v politike chcú len zarobiť či urobiť nejaké kšefty. Stále menej je tam osobností. Je to prirodzené, alebo je to úpadok? Aj vy si robíte svoje veci, ktoré sú dobré, dôležité, užitočné. Ale je dobré, že osobnosti ako vy odišli z politiky?
Neviem. Každý má právo na osobnú voľbu. Ja sám o tom niekedy rozmýšľam a nemôžem povedať, že som si istý, že nikdy do politiky nepôjdem. Ale tu u nás vidíme príklady mladých ľudí na komunálnej úrovni, sú o desať, pätnásť či dvadsať rokov mladší než my, a idú do toho. Naša generácia ľudí, ktorí sa podieľali na Novembri, už v politike bola alebo – a to je aj môj prípad – je to otázka veľkého váhania, či do nej vstúpiť. Hoci subjektívne so stavom politiky príliš spokojný nie som a stále cítim aj istú váhu zodpovednosti za tieto veci, no nemám v tom jasno. Ale máte pravdu, že osobnosti tam buď boli a už tam nie sú, alebo ešte neprišli tie nové. My tu v Česku síce máme celkom novú stranu, no ktovie, čo vlastne znamená, ale v každom prípade je to odpoveď na vyprázdnenie tých klasických strán. Prežívame teraz do istej miery zlomové obdobie, práve po tých 25 rokoch.
.vtedy sa riešili v slovenskej aj českej politike samé dôležité veci a spory – aké má byť smerovanie krajiny, aké majú byť dane, aký má byť dôchodkový systém. Čo sa rieši v politike dnes?
Napodiv sa v českej politike stále hovorí o tom istom – dôchodkový systém, dotiahnutie zdravotníckych reforiem. A aj fiškálne záležitosti sú dôležité, aby nebol príliš veľký schodok v rozpočte. Opäť máme na stole aj otázku akcentov zahraničnej politiky, obzvlášť odkazu Václava Havla a ľudských práv, čo boli v českej zahraničnej politike dve silné veci a odlišovali ju od politiky okolitých štátov. Áno, už nie je naším cieľom vstúpiť do Európskej únie, do NATO, lebo tam už sme. V tomto zmysle akoby sa tie obrovské ciele vyprázdnili, na druhej strane krajine našej veľkosti má ísť o to, aby bola konzistentná aj v menších cieľoch. Mne by stačilo, keby si Česká republika zachovala ako významnú tému podporu disidentov a bojovníkov za ľudské práva v krajinách, kde sloboda zatiaľ nie je. Toto bolo 25 rokov prítomné v našej zahraničnej politike a vyslovene to vyrástlo z Charty 77 a vlastne aj z Nežnej revolúcie. Obhajcovia ľudských práv, blogeri, aktivisti, disidenti v dvoch desiatkach krajín považujú Českú republiku stále za významného podporovateľa a za niekoho, kto na nich nezabúda. To by sa nemalo stratiť.
.za tých osemdesiat spoločných rokov nás česká spoločnosť ťahala dopredu kultúrne aj ekonomicky. Ale s prekvapením konštatujem, že za posledných desať rokov – keď sledujem výroky a spôsoby správania českých politikov – sme na tom teraz kultúrne rovnako. Ale nie tým, žeby sme my šli dopredu. Čím sa stalo, že elementárna kultúra v Česku sa vymkla z normálu?
Neviem. Mňa ešte stále prekvapuje, ako dopadli minulé prezidentské voľby. Samozrejme, má to množstvo dôvodov – sociálne príčiny, ale aj frustráciu z bežnej politickej prevádzky, povýšenú až arogantnú tvár vlády, z ktorej pochádzal Karel Schwarzenberg a od ktorej sa neúspešne pokúšal oddeliť v prezidentskej kampani. Ale aj oveľa kultúrnejšie krajiny, ako sme my, sú z času na čas schopné vyprodukovať v politickej elite ľudí, za ktorých sa potom hanbia. Zároveň si myslím, že rozdiel medzi Slovenskom a Českom sa za tých dvadsať rokov zotrel. Ale nemyslím si, že by ste vy nešli dopredu, skôr si myslím, že my stagnujeme.
.aj kultúrne?
Viac ste sa otvorili svetu, viac ste začali cestovať a viac ste sa otvorili napríklad výmene so západnou Európou, možno aj tým, že to už nebolo cez Prahu.
.pred 25 rokmi sa používali pojmy ako „veci verejné, verejná služba, minister ako služobník“, no dnes to už takmer nikto neberie vážne. Vyzerá to tak, že ten étos sa nepodaril. Bol naivný?
Asi bol naivnejší, ako je realita. Miera očakávaní bola vysoká a pochádzala z toho, že sme žili zavretí v tejto krajine a idealizovali sme si život v demokracii. Práve preto, že nám bolo zamedzené normálnu demokraciu zažívať a vídať aj jej zlé stránky. To je chyba komunizmu. A keďže sme ten dotyk s demokraciou nemali, alebo sme ho mali len veľmi obmedzený, tak sme si ju idealizovali a čakali sme, že získame viac, než je normálne v bežnej demokraticky fungujúcej krajine.
.je prehnané očakávať od ministra, že bude slúžiť?
Nie je. A keď sa pozriete na vládu napríklad niekde vo Švédsku či v Holandsku, tak naozaj vidíte skôr ministrov, ktorí slúžia – vrátane ocenenia, spôsobu správania, symbolov, ktoré sa používajú u nás a na východ od nás, ako sú ochranky, majáky, čo najväčšie autá. Tam je to úrad a výkon úradu. My nemôžeme byť Švédskom ani Francúzskom, svojím spôsobom máme blízko k Východu, kde sa s politickým vedením spájajú tie ornamentálne veci, ako veľkosť auta, počet nohsledov a majákov. Z toho sa tak celkom nevymaníme. To nie je len otázka komunizmu. Mne by stačilo, keby tá politická prevádzka u nás bola taká, ako je priemer západnej Európy. Že by to bolo lepšie ako priemer, napríklad tak, ako vo Švédsku, to je prehnané očakávanie. Vzhľadom na komunizmus a naše kultúrne, hodnotové i náboženské tradície. Protestantské krajiny majú v sebe kus asketizmu, majú to aj hodnotovo inak poskladané, hrajú v tom teda rolu aj iné veci než len to, čo chceme alebo nechceme.
.pred Novembrom tu nebola sloboda slova, po 25 rokoch u nás i u vás sú médiá skupované finančnými skupinami. Nie je tu cenzúra štátu, ale čo je to za stav, že médiá sú v rukách skupín, ktoré nie sú orientované na ne, ale na biznis či politiku? Takto sme si predstavovali slobodu tlače?
Technicky vzaté: takto som si to nepredstavoval. Sloboda slova existuje, stále je tu aj veľa iných periodík, je tu internet, zdá sa, že ani hlavné denníky sa zatiaľ nestávajú nástrojom niečoho, stále máme fungujúce verejnoprávne médiá. To, že médiá skupujú finančné skupiny a to, že sa stávajú špekulatívnou stávkou na zisk a vplyv, to zase nie je len problémom strednej Európy. Tie časy, keď pre médiá bola najdôležitejšia spoločenská zodpovednosť, objektivita, a nie predajnosť a čísla, sú preč a takto je to dnes prakticky všade. Tu je to vyhranenejšie preto, že západoeurópski vlastníci médiá predali finančným skupinám. Dúfam, že si s tým spoločnosť dokáže poradiť.
.je to veľké riziko, lebo keď oligarchovia majú aj politický vplyv, aj médiá, kto z občianskej spoločnosti im môže konkurovať?
Z občianskej spoločnosti nikto. Keď už, tak niekto z politiky. Politike sa dá konkurovať len politicky. Uvidíme. Riziko v tom je, ale zatiaľ sa nezdá, že by to niekto výrazne a viditeľne zneužíval. Chcem veriť, že ani nebude, a keby sa to stalo, tak spoločnosť musí nájsť spôsob, ako zareagovať.
.ďalším kľúčovým bodom Novembra bolo: konečne na Západ, kam patríme a rýchlo preč od Rusov. Ale po 25 rokoch je tu zase otázka, čo my a Rusko. S prekvapením konštatujem, že aj Česko s tým má problém.
Je to tak. Časť politických elít je s Ruskom nejako spätá, možno sentimentálne, možno aj inak. Časť je zasa veľmi kritická k Európskej únii – niektorí pre veľmi silnú integráciu, niektorí pre príliš malú integráciu a neschopnosť. A to ich do istej miery posúva do tábora kritikov EÚ a dokonca aj k obdivovateľom tvrdej ruky.
.uvedomuje si ešte spoločnosť a jej elity, čo je Západ?
Neviem, ale dúfam, že áno. Keď sa pozriete na české elity aj elity z biznisu, tak akoby sa začali prebúdzať a považujú už zámery Ruska a to, čo robí, za riziko. Stále verím, že ten inštinkt máme. Spoločnosť ale nie je – tak ako v roku 1989 – homogénna, nie je to tak, žeby 80 percent ľudí malo rovnaký názor na vec.
.je ale stále zhoda aspoň v tej elementárnej veci, že nechceme smerovať na Východ?
Pozrite sa na podporu Putina v Rakúsku, Taliansku, Portugalsku, dokonca aj v Británii. A to je tiež Západ. Verím, že ten inštinkt máme a že naša budúcnosť nie je smerom na Východ, ale na Západ, preto je dôležité, aby pokračovala integrácia Európy. A aby Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko, pobaltské štáty boli súčasťou tej, pokiaľ možno, jednorýchlostnej Európy. Z toho mám väčšiu obavu – že sa Európa rozpadne na integrujúce sa jadro a perifériu, ktorá bude tiež súčasťou Európy, ale ten vzťah bude výrazne voľnejší.
.sedíme pod obrázkom Václava Havla, ktorý bol megasymbolom Novembra. K tomu dve veci: so znechutením som čítal Klausovo vyjadrenie, – pričom vôbec nepovažujem Klausa za diabla a ekonomické veci, ktoré spočiatku presadzoval, boli nevyhnutné, – že Havel bol vlastne reformný komunista a jeho reč v americkom Kongrese boli len bláboly, ktorým nikto neveril, to je niečo absolútne nevkusné. Neviem sa celkom vyrovnať s tým, že čosi také je možné rozprávať o symbole roku 1989 a to práve v čase výročia Novembra.
Neviem, čo na to povedať. Možno sa na to dá pozrieť tak, že profesor Klaus cíti, že okolo 25. výročia Novembra sa bude hovoriť najmä o Havlovi a že ho frustruje práve to, že sa o niekom inom bude hovoriť viac. Toto ho možno vedie k tomu, aby povedal veci, ktoré niekde hlboko podvedome vždy cítil. Nechcem ho vykladať, ale chcel zrejme vyjadriť, čo on od začiatku cítil voči Havlovi.
.keď Havel zomrel, Klaus o ňom hovoril rozumne.
Keď si človek porovná to, čo hovoril vtedy, s tým, čo hovorí teraz, tak mu nemôže napadnúť nič iné iba – účelovosť, pokrytectvo?
.pred 25 rokmi sme zavrhli myšlienku, že kolektív je nad jednotlivca. Václav Havel zomrel, a ostalo po ňom vákuum. To až takú váhu má teraz jednotlivec?
(Ticho.) Asi áno. Niekedy.
.ale to je tiež trochu nebezpečné.
Sú obdobia, keď leadership jeho typu chýba. Je pravda, že s ekonomickou krízou a nízkym sebavedomím Európy ako celku prichádza hľadanie jednoduchších a zdanlivo istejších riešení, než sú etika a hodnoty. A k tomu prirátajme niekoľko rokov „kocoviny“. Aj keď za posledný rok sa to u nás zlepšuje, ale to je čisto moje pocitové vnímanie a možno niekto má celkom iný pocit. Asi to súvisí s uvedomením si faktu, že život je hrozne ťažký aj v demokracii a v kapitalizme. Všetky čísla, až na drobné zakolísanie niekedy v 90. rokoch, boli v minulosti z roka na rok lepšie. Vtedy je ľahšie veriť, no keď dôjde k nejakému prepadu a treba sa uskromniť a platiť nejakú cenu, objavujú sa pochybnosti. Ale späť k vašej otázke – áno, nástupca Václava Havla tu zďaleka nie je.
.vyzerá to tak, že my, čo sme rok 1989 zažili, sme mali dvojnásobné historické šťastie. Zažili sme pád jedného strašného režimu a zažili sme ešte aj človeka, ktorý tú zmenu reprezentoval. Mali sme fakt až také veľké šťastie?
Asi áno. také veľké šťastie sa len tak neopakuje. (Úsmev.)
.v roku 1989 mal Václav Havel 53 rokov. To je čas, keď novembrová generácia pripravená disentom, vzala na seba zodpovednosť a niečo dokázala. Po 25 rokoch sú oni preč, niektorí až fyzicky. Takže je tu akési prirodzené vákuum – jedna generácia odišla a musí prísť nejaká ďalšia, pripravená už niečím iným ako disentom. Vy máte 50 o tri roky. Nie je to teraz na vašej generácii?
Je to možné, no ja tieto veľké otázky až tak neriešim. Čo to je naša generácia?
.ľudia s vašou minulosťou, skúsenosťou, ľudia triezveho názoru, elementárnej slušnosti.
Je to možné, ale politická prevádzka poslednej doby a spôsoby posledných piatich rokov boli také nepríjemné, že to časť ľudí odradilo. Ale mnohí ľudia sa do politiky zase vracajú alebo o tom rozmýšľajú. Necítim sa však hovorcom tejto generácie. Skupina študentských vodcov bola veľmi nesúrodá, tak ako bola nesúrodá celá naša generácia. Sú v nej ľudia, ktorí sa venovali iba biznisu a dnes sú extrémne bohatí, potom sú tam ľudia, ktorí strávili väčšinu času v médiách alebo v mimovládnych organizáciách. Medzi nimi je obrovská skúsenostná priepasť.
.šimon Pánek, ktorý bol vtedy študentský líder, už dospel. Má za sebou všeličo a je hodnoverný človek. V českých médiách sa už uvažuje, kto by mohol byť novým prezidentom. Zdá sa celkom prirodzené, že by to mohol byť práve Šimon Pánek.
To sa občas hovorí. (Úsmev.)
.a čo na to Šimon Pánek?
Asi nepoviem, že nikdy. Ale v najbližšom období života, najbližších päť-sedem rokov to nie je pre mňa na programe dňa. Takú vec predsa musí človek intenzívne cítiť a chcieť. Nemôžete byť prezidentom preto, že vám občas niekto pošle mail a že vám Štefan Hríb povie, že mu to napadlo. Musíte byť prezidentom preto, že to sami veľmi chcete.
.nie kvôli sebe, ale preto, že je to potrebné.
Na to je potrebná veľká vnútorná pripravenosť. Keď som sa pýtal vášho nového prezidenta, ako to všetko zvládol, tak hovoril, že keby nemal také intenzívne presvedčenie, že teraz to chce, tak by to nevydržal. A ja teraz rozhodne nie som pripravený. Zároveň úplne nevylučujem, že sa k tej otázke niekedy dostanem.
.pred 25 rokmi ste boli študentský líder a odvtedy stále robíte v organizácii Člověk v tísni?
Vlastne áno.
.čo to s vami urobilo?
Určite je tam nejaké dozrievanie. Cesta od možno schopného a talentovaného lídra do moderného, ale zároveň veľmi empatického šéfa najväčšej mimovládky v strednej Európe, tak to je celkom dlhá cesta. Od uvedomovania si svojej osobnosti, svojej zodpovednosti, ako s tým pracovať, ako dávať priestor ostatným a ako tú organizáciu budovať – nie na svojom mene, ale na iných ľuďoch. To sa mi hádam celkom podarilo. Už desať-pätnásť rokov to nie je organizácia, ktorá by bola odo mňa závislá. Čo so mnou urobila tá práca a ten život? Keď človek niečo založí, tak sa potom ťažko život a práca oddeľuje. Ale mám aj iné oblasti a myslím si, že to mám celkom dobre vybalansované. Prakticky všetci tu v užšom vedení máme svoje rodiny a skĺbili sme prácu s rodinným životom. Báli sme sa, či nebudeme takí single-aktivisti, ale my sme to celé sprofesionalizovali. So mnou to urobilo jednu vec: určite ma to posunulo sociálnym smerom od takého toho zjednodušujúceho liberalizmu, že všetko má byť decentralizované, liberalizované, čo najvoľnejšie, najslobodnejšie a ono to bude nejako fungovať. Keď to veľmi zjednoduším, tak moje poznanie je, že takto to, bohužiaľ, nefunguje. Nedá sa veriť, že ľudia, ktorí sú pri moci, sa budú v zásade rozhodovať dobre, pre verejné blaho. A to som si v roku 1990 naivne myslel. Moc treba nejakým spôsobom kontrolovať a dať do nejakého právneho rámca – vláda práva a pravidiel. Nie iba sloboda, ale sloboda s pravidlami. V novembri 1989 som si myslel, že treba čo najviac slobody a čo najmenej regulácie.
.čiže ste sa posunuli od pravičiara k čomu?
K sociálnemu liberalizmu? Nedokážem to presne pomenovať. Keď človek spozná problémy chudoby vo svete či doma, spozná ťažký život chudobných ľudí, ktorí neprofitujú z toho, z čoho profitujeme my so vzdelaním, schopnosťami a kúskom šťastia – a neprofitujú nie preto, že by nechceli, ale napríklad sa narodili v zlej rodine, nedostali tú šancu, lebo školstvo im nepomohlo – tak ten bezbrehý liberalizmus už nie je taký sympatický. Moderná spoločnosť potrebuje oveľa viac vyvažovať, balansovať, investovať do tých, ktorí sa nedokážu mať tak dobre ako my, stredná trieda. A patrí do toho aj istá miera regulácie.
.považujete toto, to svoje prvotné presvedčenie, ktoré sme mali v Novembri takmer všetci, za svoju najväčšiu chybu?
Je to intelektuálne zlyhanie. My sme si mysleli, že v demokracii tieto veci fungujú samy od seba a takmer bezchybne. Nevedeli sme, že západná demokracia je plná pravidiel a práva, že „rule of law“ je tam rovnako dôležité ako sloboda. Ale neviem, či som vtedy vo svojom veku, nevzdelanosti a neskúsenosti mal vôbec šancu nazerať na to kritickejšie.
.je niečo, na čo ste v dobrom slova zmysle za tých 25 rokov hrdý?
(Ticho.) Asi neostáva, ako vrátiť sa k Člověku v tísni. Ale nie k tomu, že som ho založil, ale že tu existuje organizácia so svojimi 350 zamestnancami, pôsobiaca v 20 krajinách na svete a je považovaná za kvalitnú a rešpektovanú – a to od Svetovej banky cez americkú, britskú, nemeckú vládu až po Európsku úniu. Podarilo sa nám vytvoriť organizáciu, ktorá je silná, plná motivovaných, hodnotovo orientovaných ľudí, ktorá stojí na hodnotách, princípoch, ale aj na systéme. A som dostatočne hrdý na to, že som sa dokázal „upozadiť“, a umožniť tak rast našej organizácie.
.niekedy sa zmazáva rozdiel medzi tým, čo bolo pred rokom 1989 a dneškom. Povie sa, že veď aj na socializme bolo niečo dobré, možno aj lepšie. Keby komunizmus nepadol, čo by robil Šimon Pánek v roku 2014?
Nemohol by viesť mimovládnu nezávislú organizáciu, pretože také vtedy neexistovali. To, čo nebolo priamo dovolené, bolo zakázané. Dnes to, čo nie je zakázané, je povolené. To je systémová zmena. Cestoval by nanajvýš do Rumunska a do Maďarska. A možno raz za mnoho rokov by mu režim milostivo dovolil na pár dní odcestovať aj mimo tých piatich-šiestich povolených štátov. Čítal by noviny, ktoré by vychádzali pod kontrolou cenzúry a všetky by písali to isté. Pravdepodobne by bol prírodovedcom v nejakom národnom parku a venoval by sa ochrane prírody. Chodil by k voľbám, kde by bolo vždy dopredu jasné, kto vyhrá a koľko dostane percent. Ale mnoho vecí by bolo podobných, pretože osobné šťastie, osobná sloboda, pocit naplnenia nezávisia tak úplne od toho, kde človek žije, a je na každom, ako si so životom poradí. Tým chcem povedať, že nešťastní ľudia sú aj v demokracii a predtým tu boli aj šťastní ľudia.
.vládne nám atmosféra, že všetci kradnú, podvádzajú, nikomu sa nedá veriť, všetci sú zaplatení. Čomu po 25 rokoch verí Šimon Pánek, bývalý študentský líder?
Pokiaľ možno, tak najmä vlastnému úsudku.
.môžeme žiť bez dôvery?
Nie. A to je asi jeden z dôvodov frustrácie a zlej nálady u vás i u nás. Stratili sme dôveru v to, že ľudia v politike a v biznise majú skôr dobré úmysly a skôr chcú robiť dobre. Je to ťažké obdobie v tom, že sa veľa vecí otvára, ale pre mňa je to dobrý začiatok očistného procesu. Pred piatimi rokmi sa o korupcii nehovorilo. Dnes je to téma, politici sú s ňou konfrontovaní, je tu antikorupčný tlak a je taký veľký, že sa to už späť nikdy nevráti, skôr sa to bude zlepšovať. Dôvera sa bude budovať nie na iracionálnom očakávaní, že politická či biznisová elita už z podstaty koná dobre, ale že sú tu oveľa tvrdšie a jasnejšie pravidlá.
.keď si pozrieme zábery z roku 1989, študentskí lídri pôsobia na nich ako čistí a citliví ľudia. Nie je to tak, že títo ľudia boli za tých 25 rokov zahnaní do kúta? Ste v českej spoločnosti outsiderom?
Nie. Mám pocit, že mám dosť silné meno, že som počúvaný, keď chcem niečo povedať, a že niečo aj ovplyvňujem. Možno môj názor rezonuje u 10 či 20 percent ľudí, ale rezonuje u aktívnych ľudí, a preto možno robím pre spoločnosť viac, ako keby som bol v radovej politike.
.podarilo sa tých 25 rokov?
Je príliš skoro bilancovať. Keby ste sa ma opýtali na prvých 15 rokov, tak by som odpovedal, že sa celkom podarili. Na Ukrajine mi nedávno hovorili, že sme pre nich žiarivý príklad a túžia po tom, aby to zvládli tak ako my. A niekedy je odpoveď na takúto otázku závislá od toho, s akou náladou sa človek ráno zobudí. Keď sa zobudí s dobrou náladou, tak si musí povedať, že nakoniec je to vlastne úžasná „success story“.
Šimon Pánek/
Narodil sa 27. decembra 1967. Je český politický aktivista a humanitárny pracovník. Je jedným zo zakladateľov humanitárnej organizácie Človek v tiesni, v súčasnosti je jej riaditeľom. Pánek sa stal známy ako jeden zo študentských vodcov Nežnej revolúcie, bol členom Občianskeho fóra, pracoval v tíme Václava Havla, ktorý rokoval o zostavení demokratickej vlády, no z vysokej politiky v roku 1990 odišiel a začal sa venovať humanitnej činnosti. V deväťdesiatych rokoch spoluzakladal agentúru Epicentrum, potom Nadáciu Lidových novín. Neskôr sa z nej stala humanitárna organizácia Človek v tiesni, ktorá pod týmto názvom funguje od roku 1999. Organizácia v súčasnosti pôsobí v 28 krajinách sveta a desať rokov funguje aj u nás – Člověk v tísni Slovensko pracuje podľa Páneka predovšetkým doma, v sociálnej práci, vo vzdelávaní a na systémových veciach a čoskoro bude ako súčasť celého Člověka v tísni pomáhať aj vo svete. www.clovekvtisni.cz.
Tiež mám slávnostnú náladu, ale najmä pri okrúhlych výročiach, teda raz za päť rokov. Tohto roku ten pocit naozaj mám, je to predsa len už štvrťstoročie. A mám aj radosť, keď vidím, koľko akcií chystajú mladí ľudia, ktorí vtedy ešte ani nežili. Robia to na počesť Novembra tu v Prahe, ale aj inde v Česku. Teším sa z toho.
.väčšiu časť svojho života ste prežili v normálnom svete. Ale všade okolo – aj v Česku, na Slovensku či v Maďarsku – je blbá nálada. Dokážete si napriek tomu povedať: stále je to to najlepšie, čo sme mohli mať?
Mám pocit, že u vás je teraz lepšia nálada. Aspoň dúfam. (Úsmev.) Už tak dva-tri roky si hovorím, že nie je v poriadku, že je tu taká zlá nálada – a ja sám pre seba som si z toho vyvodil, že zlej nálade budem čeliť. Uvedomil som si, že napriek všetkým sťažnostiam žijeme pravdepodobne najlepšie obdobie. Hoci moderná doba je ťažšia ako pred 60 či 80 rokmi, najmä jej strašlivá uponáhľanosť a prekomunikatívnosť. Ako keby správne bolo byť čo najrýchlejší. Ale ja vôbec neviem, či rýchlosť prispieva ku kvalite rozhodovania. A už vôbec nehovorím o tom, či sme na takú rýchlosť mentálne pripravení. Zažívať, prežívať a nekĺzať iba po povrchu. Vieme to? Aj v západných krajinách je tlak modernej civilizácie zdrvujúci a drví aj drobné šťastie človeka. Je ľahké teraz zdôrazňovať, koľko sa toho za 25 rokov nepodarilo a že to mohlo byť lepšie. Ale potom sa človek pozrie na Slovensko, do Poľska, Maďarska, nehovoriac o bývalom Sovietskom zväze a južnejších krajinách – a poviem si: sme my Česi naozaj o toľko iní, že by nám to malo ísť lepšie ako ostatným? Nie sme. A z toho vyplýva, že prežívame iba niečo, čím si všetci musíme prejsť. A zlá nálada – to je jednak alibi pre ničnerobenie, jednak je to súčasť česko-slovenskej alebo stredoeurópskej mentality: nadávať, zhadzovať všetko na niekoho iného a neprevziať časť zodpovednosti na seba. Ja sa snažím zmeniť to u seba – človek sa má podľa mňa vždy začať snažiť vo svojom okolí, vo svojej organizácii, vo svojich kruhoch.
.v roku 1989 sme všetci mali nejaký sen a boli to veľké sny – zmeniť ekonomiku, krajinu, ľudské práva. Je tu dnes ešte nejaký sen alebo to je už len prevádzka?
Taký sen, ako sme mali v roku 1989, tu teraz nie je.
.asi je to aj normálne.
Asi áno, pretože najmä v takých prevratných chvíľach, aké tu boli v novembri 1989, je priestor na veľké sny. Ale tú bežnú politickú prevádzku možno vidieť aj všade v západoeurópskych krajinách. Hoci je tam kvalita života vyššia, ľudia sú angažovanejší, empatickejší a viac si pomáhajú, napriek tomu sa aj tam žije v bežnej politickej prevádzke. Otázka je, či Slovensko a Česko majú nejakú väčšiu víziu, ako to tu má vyzerať o desať, pätnásť rokov. Obávam sa, že prinajmenšom Česko nemá takúto víziu. A to je problém – premýšľanie v horizonte viac ako tri či päť rokov tu úplne chýba. Áno, nemáme už vtedajší sen stať sa slobodnou krajinou, ktorá sa vráti do Európy – to sa však stane raz za storočie, možno polstoročie. Ale neprebieha tu ani väčšia debata a skoro nikto pod nánosom tej bežnej prevádzky, zlej politickej kultúry a nekvalitného výkonu v spravovaní štátu nerieši iné veci. A nie je na to ani energia.
.v Novembri išli do toho ľudia revolúcie a je prirodzené, že za 25 rokov z verejného života postupne odchádzali, ale jedna vec je zvláštna. Zatiaľ čo vtedy boli v politike a vo verejnom živote zaujímaví ľudia, niekedy aj exoti, ale mali čo povedať, tak postupom času sa do parlamentu a do vlád dostávajú také tie sivé myši, ktoré si v politike chcú len zarobiť či urobiť nejaké kšefty. Stále menej je tam osobností. Je to prirodzené, alebo je to úpadok? Aj vy si robíte svoje veci, ktoré sú dobré, dôležité, užitočné. Ale je dobré, že osobnosti ako vy odišli z politiky?
Neviem. Každý má právo na osobnú voľbu. Ja sám o tom niekedy rozmýšľam a nemôžem povedať, že som si istý, že nikdy do politiky nepôjdem. Ale tu u nás vidíme príklady mladých ľudí na komunálnej úrovni, sú o desať, pätnásť či dvadsať rokov mladší než my, a idú do toho. Naša generácia ľudí, ktorí sa podieľali na Novembri, už v politike bola alebo – a to je aj môj prípad – je to otázka veľkého váhania, či do nej vstúpiť. Hoci subjektívne so stavom politiky príliš spokojný nie som a stále cítim aj istú váhu zodpovednosti za tieto veci, no nemám v tom jasno. Ale máte pravdu, že osobnosti tam buď boli a už tam nie sú, alebo ešte neprišli tie nové. My tu v Česku síce máme celkom novú stranu, no ktovie, čo vlastne znamená, ale v každom prípade je to odpoveď na vyprázdnenie tých klasických strán. Prežívame teraz do istej miery zlomové obdobie, práve po tých 25 rokoch.
.vtedy sa riešili v slovenskej aj českej politike samé dôležité veci a spory – aké má byť smerovanie krajiny, aké majú byť dane, aký má byť dôchodkový systém. Čo sa rieši v politike dnes?
Napodiv sa v českej politike stále hovorí o tom istom – dôchodkový systém, dotiahnutie zdravotníckych reforiem. A aj fiškálne záležitosti sú dôležité, aby nebol príliš veľký schodok v rozpočte. Opäť máme na stole aj otázku akcentov zahraničnej politiky, obzvlášť odkazu Václava Havla a ľudských práv, čo boli v českej zahraničnej politike dve silné veci a odlišovali ju od politiky okolitých štátov. Áno, už nie je naším cieľom vstúpiť do Európskej únie, do NATO, lebo tam už sme. V tomto zmysle akoby sa tie obrovské ciele vyprázdnili, na druhej strane krajine našej veľkosti má ísť o to, aby bola konzistentná aj v menších cieľoch. Mne by stačilo, keby si Česká republika zachovala ako významnú tému podporu disidentov a bojovníkov za ľudské práva v krajinách, kde sloboda zatiaľ nie je. Toto bolo 25 rokov prítomné v našej zahraničnej politike a vyslovene to vyrástlo z Charty 77 a vlastne aj z Nežnej revolúcie. Obhajcovia ľudských práv, blogeri, aktivisti, disidenti v dvoch desiatkach krajín považujú Českú republiku stále za významného podporovateľa a za niekoho, kto na nich nezabúda. To by sa nemalo stratiť.
.za tých osemdesiat spoločných rokov nás česká spoločnosť ťahala dopredu kultúrne aj ekonomicky. Ale s prekvapením konštatujem, že za posledných desať rokov – keď sledujem výroky a spôsoby správania českých politikov – sme na tom teraz kultúrne rovnako. Ale nie tým, žeby sme my šli dopredu. Čím sa stalo, že elementárna kultúra v Česku sa vymkla z normálu?
Neviem. Mňa ešte stále prekvapuje, ako dopadli minulé prezidentské voľby. Samozrejme, má to množstvo dôvodov – sociálne príčiny, ale aj frustráciu z bežnej politickej prevádzky, povýšenú až arogantnú tvár vlády, z ktorej pochádzal Karel Schwarzenberg a od ktorej sa neúspešne pokúšal oddeliť v prezidentskej kampani. Ale aj oveľa kultúrnejšie krajiny, ako sme my, sú z času na čas schopné vyprodukovať v politickej elite ľudí, za ktorých sa potom hanbia. Zároveň si myslím, že rozdiel medzi Slovenskom a Českom sa za tých dvadsať rokov zotrel. Ale nemyslím si, že by ste vy nešli dopredu, skôr si myslím, že my stagnujeme.
.aj kultúrne?
Viac ste sa otvorili svetu, viac ste začali cestovať a viac ste sa otvorili napríklad výmene so západnou Európou, možno aj tým, že to už nebolo cez Prahu.
.pred 25 rokmi sa používali pojmy ako „veci verejné, verejná služba, minister ako služobník“, no dnes to už takmer nikto neberie vážne. Vyzerá to tak, že ten étos sa nepodaril. Bol naivný?
Asi bol naivnejší, ako je realita. Miera očakávaní bola vysoká a pochádzala z toho, že sme žili zavretí v tejto krajine a idealizovali sme si život v demokracii. Práve preto, že nám bolo zamedzené normálnu demokraciu zažívať a vídať aj jej zlé stránky. To je chyba komunizmu. A keďže sme ten dotyk s demokraciou nemali, alebo sme ho mali len veľmi obmedzený, tak sme si ju idealizovali a čakali sme, že získame viac, než je normálne v bežnej demokraticky fungujúcej krajine.
.je prehnané očakávať od ministra, že bude slúžiť?
Nie je. A keď sa pozriete na vládu napríklad niekde vo Švédsku či v Holandsku, tak naozaj vidíte skôr ministrov, ktorí slúžia – vrátane ocenenia, spôsobu správania, symbolov, ktoré sa používajú u nás a na východ od nás, ako sú ochranky, majáky, čo najväčšie autá. Tam je to úrad a výkon úradu. My nemôžeme byť Švédskom ani Francúzskom, svojím spôsobom máme blízko k Východu, kde sa s politickým vedením spájajú tie ornamentálne veci, ako veľkosť auta, počet nohsledov a majákov. Z toho sa tak celkom nevymaníme. To nie je len otázka komunizmu. Mne by stačilo, keby tá politická prevádzka u nás bola taká, ako je priemer západnej Európy. Že by to bolo lepšie ako priemer, napríklad tak, ako vo Švédsku, to je prehnané očakávanie. Vzhľadom na komunizmus a naše kultúrne, hodnotové i náboženské tradície. Protestantské krajiny majú v sebe kus asketizmu, majú to aj hodnotovo inak poskladané, hrajú v tom teda rolu aj iné veci než len to, čo chceme alebo nechceme.
.pred Novembrom tu nebola sloboda slova, po 25 rokoch u nás i u vás sú médiá skupované finančnými skupinami. Nie je tu cenzúra štátu, ale čo je to za stav, že médiá sú v rukách skupín, ktoré nie sú orientované na ne, ale na biznis či politiku? Takto sme si predstavovali slobodu tlače?
Technicky vzaté: takto som si to nepredstavoval. Sloboda slova existuje, stále je tu aj veľa iných periodík, je tu internet, zdá sa, že ani hlavné denníky sa zatiaľ nestávajú nástrojom niečoho, stále máme fungujúce verejnoprávne médiá. To, že médiá skupujú finančné skupiny a to, že sa stávajú špekulatívnou stávkou na zisk a vplyv, to zase nie je len problémom strednej Európy. Tie časy, keď pre médiá bola najdôležitejšia spoločenská zodpovednosť, objektivita, a nie predajnosť a čísla, sú preč a takto je to dnes prakticky všade. Tu je to vyhranenejšie preto, že západoeurópski vlastníci médiá predali finančným skupinám. Dúfam, že si s tým spoločnosť dokáže poradiť.
.je to veľké riziko, lebo keď oligarchovia majú aj politický vplyv, aj médiá, kto z občianskej spoločnosti im môže konkurovať?
Z občianskej spoločnosti nikto. Keď už, tak niekto z politiky. Politike sa dá konkurovať len politicky. Uvidíme. Riziko v tom je, ale zatiaľ sa nezdá, že by to niekto výrazne a viditeľne zneužíval. Chcem veriť, že ani nebude, a keby sa to stalo, tak spoločnosť musí nájsť spôsob, ako zareagovať.
.ďalším kľúčovým bodom Novembra bolo: konečne na Západ, kam patríme a rýchlo preč od Rusov. Ale po 25 rokoch je tu zase otázka, čo my a Rusko. S prekvapením konštatujem, že aj Česko s tým má problém.
Je to tak. Časť politických elít je s Ruskom nejako spätá, možno sentimentálne, možno aj inak. Časť je zasa veľmi kritická k Európskej únii – niektorí pre veľmi silnú integráciu, niektorí pre príliš malú integráciu a neschopnosť. A to ich do istej miery posúva do tábora kritikov EÚ a dokonca aj k obdivovateľom tvrdej ruky.
.uvedomuje si ešte spoločnosť a jej elity, čo je Západ?
Neviem, ale dúfam, že áno. Keď sa pozriete na české elity aj elity z biznisu, tak akoby sa začali prebúdzať a považujú už zámery Ruska a to, čo robí, za riziko. Stále verím, že ten inštinkt máme. Spoločnosť ale nie je – tak ako v roku 1989 – homogénna, nie je to tak, žeby 80 percent ľudí malo rovnaký názor na vec.
.je ale stále zhoda aspoň v tej elementárnej veci, že nechceme smerovať na Východ?
Pozrite sa na podporu Putina v Rakúsku, Taliansku, Portugalsku, dokonca aj v Británii. A to je tiež Západ. Verím, že ten inštinkt máme a že naša budúcnosť nie je smerom na Východ, ale na Západ, preto je dôležité, aby pokračovala integrácia Európy. A aby Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko, pobaltské štáty boli súčasťou tej, pokiaľ možno, jednorýchlostnej Európy. Z toho mám väčšiu obavu – že sa Európa rozpadne na integrujúce sa jadro a perifériu, ktorá bude tiež súčasťou Európy, ale ten vzťah bude výrazne voľnejší.
.sedíme pod obrázkom Václava Havla, ktorý bol megasymbolom Novembra. K tomu dve veci: so znechutením som čítal Klausovo vyjadrenie, – pričom vôbec nepovažujem Klausa za diabla a ekonomické veci, ktoré spočiatku presadzoval, boli nevyhnutné, – že Havel bol vlastne reformný komunista a jeho reč v americkom Kongrese boli len bláboly, ktorým nikto neveril, to je niečo absolútne nevkusné. Neviem sa celkom vyrovnať s tým, že čosi také je možné rozprávať o symbole roku 1989 a to práve v čase výročia Novembra.
Neviem, čo na to povedať. Možno sa na to dá pozrieť tak, že profesor Klaus cíti, že okolo 25. výročia Novembra sa bude hovoriť najmä o Havlovi a že ho frustruje práve to, že sa o niekom inom bude hovoriť viac. Toto ho možno vedie k tomu, aby povedal veci, ktoré niekde hlboko podvedome vždy cítil. Nechcem ho vykladať, ale chcel zrejme vyjadriť, čo on od začiatku cítil voči Havlovi.
.keď Havel zomrel, Klaus o ňom hovoril rozumne.
Keď si človek porovná to, čo hovoril vtedy, s tým, čo hovorí teraz, tak mu nemôže napadnúť nič iné iba – účelovosť, pokrytectvo?
.pred 25 rokmi sme zavrhli myšlienku, že kolektív je nad jednotlivca. Václav Havel zomrel, a ostalo po ňom vákuum. To až takú váhu má teraz jednotlivec?
(Ticho.) Asi áno. Niekedy.
.ale to je tiež trochu nebezpečné.
Sú obdobia, keď leadership jeho typu chýba. Je pravda, že s ekonomickou krízou a nízkym sebavedomím Európy ako celku prichádza hľadanie jednoduchších a zdanlivo istejších riešení, než sú etika a hodnoty. A k tomu prirátajme niekoľko rokov „kocoviny“. Aj keď za posledný rok sa to u nás zlepšuje, ale to je čisto moje pocitové vnímanie a možno niekto má celkom iný pocit. Asi to súvisí s uvedomením si faktu, že život je hrozne ťažký aj v demokracii a v kapitalizme. Všetky čísla, až na drobné zakolísanie niekedy v 90. rokoch, boli v minulosti z roka na rok lepšie. Vtedy je ľahšie veriť, no keď dôjde k nejakému prepadu a treba sa uskromniť a platiť nejakú cenu, objavujú sa pochybnosti. Ale späť k vašej otázke – áno, nástupca Václava Havla tu zďaleka nie je.
.vyzerá to tak, že my, čo sme rok 1989 zažili, sme mali dvojnásobné historické šťastie. Zažili sme pád jedného strašného režimu a zažili sme ešte aj človeka, ktorý tú zmenu reprezentoval. Mali sme fakt až také veľké šťastie?
Asi áno. také veľké šťastie sa len tak neopakuje. (Úsmev.)
.v roku 1989 mal Václav Havel 53 rokov. To je čas, keď novembrová generácia pripravená disentom, vzala na seba zodpovednosť a niečo dokázala. Po 25 rokoch sú oni preč, niektorí až fyzicky. Takže je tu akési prirodzené vákuum – jedna generácia odišla a musí prísť nejaká ďalšia, pripravená už niečím iným ako disentom. Vy máte 50 o tri roky. Nie je to teraz na vašej generácii?
Je to možné, no ja tieto veľké otázky až tak neriešim. Čo to je naša generácia?
.ľudia s vašou minulosťou, skúsenosťou, ľudia triezveho názoru, elementárnej slušnosti.
Je to možné, ale politická prevádzka poslednej doby a spôsoby posledných piatich rokov boli také nepríjemné, že to časť ľudí odradilo. Ale mnohí ľudia sa do politiky zase vracajú alebo o tom rozmýšľajú. Necítim sa však hovorcom tejto generácie. Skupina študentských vodcov bola veľmi nesúrodá, tak ako bola nesúrodá celá naša generácia. Sú v nej ľudia, ktorí sa venovali iba biznisu a dnes sú extrémne bohatí, potom sú tam ľudia, ktorí strávili väčšinu času v médiách alebo v mimovládnych organizáciách. Medzi nimi je obrovská skúsenostná priepasť.
.šimon Pánek, ktorý bol vtedy študentský líder, už dospel. Má za sebou všeličo a je hodnoverný človek. V českých médiách sa už uvažuje, kto by mohol byť novým prezidentom. Zdá sa celkom prirodzené, že by to mohol byť práve Šimon Pánek.
To sa občas hovorí. (Úsmev.)
.a čo na to Šimon Pánek?
Asi nepoviem, že nikdy. Ale v najbližšom období života, najbližších päť-sedem rokov to nie je pre mňa na programe dňa. Takú vec predsa musí človek intenzívne cítiť a chcieť. Nemôžete byť prezidentom preto, že vám občas niekto pošle mail a že vám Štefan Hríb povie, že mu to napadlo. Musíte byť prezidentom preto, že to sami veľmi chcete.
.nie kvôli sebe, ale preto, že je to potrebné.
Na to je potrebná veľká vnútorná pripravenosť. Keď som sa pýtal vášho nového prezidenta, ako to všetko zvládol, tak hovoril, že keby nemal také intenzívne presvedčenie, že teraz to chce, tak by to nevydržal. A ja teraz rozhodne nie som pripravený. Zároveň úplne nevylučujem, že sa k tej otázke niekedy dostanem.
.pred 25 rokmi ste boli študentský líder a odvtedy stále robíte v organizácii Člověk v tísni?
Vlastne áno.
.čo to s vami urobilo?
Určite je tam nejaké dozrievanie. Cesta od možno schopného a talentovaného lídra do moderného, ale zároveň veľmi empatického šéfa najväčšej mimovládky v strednej Európe, tak to je celkom dlhá cesta. Od uvedomovania si svojej osobnosti, svojej zodpovednosti, ako s tým pracovať, ako dávať priestor ostatným a ako tú organizáciu budovať – nie na svojom mene, ale na iných ľuďoch. To sa mi hádam celkom podarilo. Už desať-pätnásť rokov to nie je organizácia, ktorá by bola odo mňa závislá. Čo so mnou urobila tá práca a ten život? Keď človek niečo založí, tak sa potom ťažko život a práca oddeľuje. Ale mám aj iné oblasti a myslím si, že to mám celkom dobre vybalansované. Prakticky všetci tu v užšom vedení máme svoje rodiny a skĺbili sme prácu s rodinným životom. Báli sme sa, či nebudeme takí single-aktivisti, ale my sme to celé sprofesionalizovali. So mnou to urobilo jednu vec: určite ma to posunulo sociálnym smerom od takého toho zjednodušujúceho liberalizmu, že všetko má byť decentralizované, liberalizované, čo najvoľnejšie, najslobodnejšie a ono to bude nejako fungovať. Keď to veľmi zjednoduším, tak moje poznanie je, že takto to, bohužiaľ, nefunguje. Nedá sa veriť, že ľudia, ktorí sú pri moci, sa budú v zásade rozhodovať dobre, pre verejné blaho. A to som si v roku 1990 naivne myslel. Moc treba nejakým spôsobom kontrolovať a dať do nejakého právneho rámca – vláda práva a pravidiel. Nie iba sloboda, ale sloboda s pravidlami. V novembri 1989 som si myslel, že treba čo najviac slobody a čo najmenej regulácie.
.čiže ste sa posunuli od pravičiara k čomu?
K sociálnemu liberalizmu? Nedokážem to presne pomenovať. Keď človek spozná problémy chudoby vo svete či doma, spozná ťažký život chudobných ľudí, ktorí neprofitujú z toho, z čoho profitujeme my so vzdelaním, schopnosťami a kúskom šťastia – a neprofitujú nie preto, že by nechceli, ale napríklad sa narodili v zlej rodine, nedostali tú šancu, lebo školstvo im nepomohlo – tak ten bezbrehý liberalizmus už nie je taký sympatický. Moderná spoločnosť potrebuje oveľa viac vyvažovať, balansovať, investovať do tých, ktorí sa nedokážu mať tak dobre ako my, stredná trieda. A patrí do toho aj istá miera regulácie.
.považujete toto, to svoje prvotné presvedčenie, ktoré sme mali v Novembri takmer všetci, za svoju najväčšiu chybu?
Je to intelektuálne zlyhanie. My sme si mysleli, že v demokracii tieto veci fungujú samy od seba a takmer bezchybne. Nevedeli sme, že západná demokracia je plná pravidiel a práva, že „rule of law“ je tam rovnako dôležité ako sloboda. Ale neviem, či som vtedy vo svojom veku, nevzdelanosti a neskúsenosti mal vôbec šancu nazerať na to kritickejšie.
.je niečo, na čo ste v dobrom slova zmysle za tých 25 rokov hrdý?
(Ticho.) Asi neostáva, ako vrátiť sa k Člověku v tísni. Ale nie k tomu, že som ho založil, ale že tu existuje organizácia so svojimi 350 zamestnancami, pôsobiaca v 20 krajinách na svete a je považovaná za kvalitnú a rešpektovanú – a to od Svetovej banky cez americkú, britskú, nemeckú vládu až po Európsku úniu. Podarilo sa nám vytvoriť organizáciu, ktorá je silná, plná motivovaných, hodnotovo orientovaných ľudí, ktorá stojí na hodnotách, princípoch, ale aj na systéme. A som dostatočne hrdý na to, že som sa dokázal „upozadiť“, a umožniť tak rast našej organizácie.
.niekedy sa zmazáva rozdiel medzi tým, čo bolo pred rokom 1989 a dneškom. Povie sa, že veď aj na socializme bolo niečo dobré, možno aj lepšie. Keby komunizmus nepadol, čo by robil Šimon Pánek v roku 2014?
Nemohol by viesť mimovládnu nezávislú organizáciu, pretože také vtedy neexistovali. To, čo nebolo priamo dovolené, bolo zakázané. Dnes to, čo nie je zakázané, je povolené. To je systémová zmena. Cestoval by nanajvýš do Rumunska a do Maďarska. A možno raz za mnoho rokov by mu režim milostivo dovolil na pár dní odcestovať aj mimo tých piatich-šiestich povolených štátov. Čítal by noviny, ktoré by vychádzali pod kontrolou cenzúry a všetky by písali to isté. Pravdepodobne by bol prírodovedcom v nejakom národnom parku a venoval by sa ochrane prírody. Chodil by k voľbám, kde by bolo vždy dopredu jasné, kto vyhrá a koľko dostane percent. Ale mnoho vecí by bolo podobných, pretože osobné šťastie, osobná sloboda, pocit naplnenia nezávisia tak úplne od toho, kde človek žije, a je na každom, ako si so životom poradí. Tým chcem povedať, že nešťastní ľudia sú aj v demokracii a predtým tu boli aj šťastní ľudia.
.vládne nám atmosféra, že všetci kradnú, podvádzajú, nikomu sa nedá veriť, všetci sú zaplatení. Čomu po 25 rokoch verí Šimon Pánek, bývalý študentský líder?
Pokiaľ možno, tak najmä vlastnému úsudku.
.môžeme žiť bez dôvery?
Nie. A to je asi jeden z dôvodov frustrácie a zlej nálady u vás i u nás. Stratili sme dôveru v to, že ľudia v politike a v biznise majú skôr dobré úmysly a skôr chcú robiť dobre. Je to ťažké obdobie v tom, že sa veľa vecí otvára, ale pre mňa je to dobrý začiatok očistného procesu. Pred piatimi rokmi sa o korupcii nehovorilo. Dnes je to téma, politici sú s ňou konfrontovaní, je tu antikorupčný tlak a je taký veľký, že sa to už späť nikdy nevráti, skôr sa to bude zlepšovať. Dôvera sa bude budovať nie na iracionálnom očakávaní, že politická či biznisová elita už z podstaty koná dobre, ale že sú tu oveľa tvrdšie a jasnejšie pravidlá.
.keď si pozrieme zábery z roku 1989, študentskí lídri pôsobia na nich ako čistí a citliví ľudia. Nie je to tak, že títo ľudia boli za tých 25 rokov zahnaní do kúta? Ste v českej spoločnosti outsiderom?
Nie. Mám pocit, že mám dosť silné meno, že som počúvaný, keď chcem niečo povedať, a že niečo aj ovplyvňujem. Možno môj názor rezonuje u 10 či 20 percent ľudí, ale rezonuje u aktívnych ľudí, a preto možno robím pre spoločnosť viac, ako keby som bol v radovej politike.
.podarilo sa tých 25 rokov?
Je príliš skoro bilancovať. Keby ste sa ma opýtali na prvých 15 rokov, tak by som odpovedal, že sa celkom podarili. Na Ukrajine mi nedávno hovorili, že sme pre nich žiarivý príklad a túžia po tom, aby to zvládli tak ako my. A niekedy je odpoveď na takúto otázku závislá od toho, s akou náladou sa človek ráno zobudí. Keď sa zobudí s dobrou náladou, tak si musí povedať, že nakoniec je to vlastne úžasná „success story“.
Šimon Pánek/
Narodil sa 27. decembra 1967. Je český politický aktivista a humanitárny pracovník. Je jedným zo zakladateľov humanitárnej organizácie Človek v tiesni, v súčasnosti je jej riaditeľom. Pánek sa stal známy ako jeden zo študentských vodcov Nežnej revolúcie, bol členom Občianskeho fóra, pracoval v tíme Václava Havla, ktorý rokoval o zostavení demokratickej vlády, no z vysokej politiky v roku 1990 odišiel a začal sa venovať humanitnej činnosti. V deväťdesiatych rokoch spoluzakladal agentúru Epicentrum, potom Nadáciu Lidových novín. Neskôr sa z nej stala humanitárna organizácia Človek v tiesni, ktorá pod týmto názvom funguje od roku 1999. Organizácia v súčasnosti pôsobí v 28 krajinách sveta a desať rokov funguje aj u nás – Člověk v tísni Slovensko pracuje podľa Páneka predovšetkým doma, v sociálnej práci, vo vzdelávaní a na systémových veciach a čoskoro bude ako súčasť celého Člověka v tísni pomáhať aj vo svete. www.clovekvtisni.cz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.