Rudo Sikora, Umelka
Keby som nebol taký dobrák a nevymenil si výstavu s bulharskými umelcami, tak by tu v Umelke bola moja výstava počas samotnej revolúcie. Tu v strede miestnosti som mal inštaláciu Odmocnenie tmy, na ktorú som bol veľmi hrdý. Tá by sa bola do tej doby hodila. Keďže som sa vymenil s Bulharmi, tak moja výstava a výstava Syzýgie sa práve končili. Dali sme ich dole práve v piatok, 17. novembra som si stadiaľ odvážal svoje veci. Ale cez víkend som ešte mal kľúče od galérie.
Vlastnil som taký ateliérik v Mariánke, kde som nemal ani elektrinu a nepočúval som tam ani žiadne správy. Prišiel som odtiaľ v sobotu v noci domov a v nedeľu ráno som si pustil Hlas Ameriky – Slobodná Európa ráno nevysielala – a tam som počul o tom, čo sa dialo v Prahe. To bola taká symbolika: 19. novembra 1970 o 17. hodine sa v mojom dome otváral Otvorený ateliér, na druhý deň nás, samozrejme, vyšetrovali eštebáci, ale dalo sa dokopy devätnásť výtvarníkov a bolo to jedno veľké generačné vystúpenie. Ako keby sme niečo uzatvárali: zatvorili sa hranice a zlikvidovali sa výstavy. Začala sa normalizácia.
No a v tú nedeľu bolo 19. novembra presne o devätnásť rokov neskôr. V to ráno sme si mysleli, že policajti v Prahe zabili študenta Šmída. Ráno o šiestej som teda počul, čo sa deje, tak som začal hulákať a hneď som chcel začať vyvolávať kamarátom. Moja žena mi hovorila, že mám aspoň hodinu počkať. Trošku som vychladol a o siedmej som volal Mirovi Cipárovi. Ten mi hovorí, že „ešte sa ani malá omša neskončila a ty už buntošíš!” Ja som mu povedal, že kým sa malá omša skončí, tak nás tu povraždia. Tak som doňho hučal. Navrhol mi, aby sme prišli k nemu. Zavolal som teda kamarátom, aby prišli k Cipárovi. Bol tam Jankovič, Fischer, Čarný, Longauer a Peter Horváth. Cipár zavolal Feldeka, Martina Hollého, sochára Karola Lacka a Vladimíra Kompánka. Tak sme sa tam stretli. Spísali sme také vyhlásenie a Miro povedal, že ho ráno vycapí na Zväze výtvarných umelcov – ako Luther vo Wittenbergu. Ja som však povedal nie! Zdalo sa mi to neskoro. Dohodli sme sa teda, že každý pôjde domov a bude volať známym, pozve ich do Umelky a povie im, aby volali ďalším. Prvému som volal Agnesovi, cestou od Cipára som sa zastavil u Kňažka a osobne som ho zavolal. No a keď som prišiel domov, začali sme telefonovať. Po chvíli sa stalo, že keď som medzi dvoma telefonátmi zložil, hneď nám zvonil telefón a niekto volal nám a pozýval nás do Umelky. Vtedy sme už vedeli, že to funguje.
Do Umelky nakoniec prišlo asi 500 ľudí a 388 to podpísalo vyhlásenie. Hoci v Prahe bol pohyb už od 17. novembra, až na desiatu večer v nedeľu – keď sa všetci vrátili z chalúp – zvolal Havel do Činoherního klubu 150 ľudí a okolo polnoci vytvorili Občianske fórum. My sme sa stretli tu v Umelke o pol šiestej spontánne. Tí čo najviac kričali, zvolili koordinačný výbor. Ja som zakričal „Koordinačný výbor do rohu!” a tam sme sa dohodli, že sa na druhý deň stretneme tiež tu v Umelke. Na druhý deň sme sem prišli, ale hore rokovali zväzáci a Milan Kňažko zavelil „Poďme na Malú scénu!” Ešte v nedeľu sa niekoľko ľudí stretlo u Jana Langoša a okolo pol deviatej večer vytvorili Verejnosť proti násiliu. Teda o niekoľko hodín skôr, než v Prahe vzniklo Občianske fórum.
Martin Huba, Malá scéna
Milan Kňažko prišiel z Prahy rovno ku mne, kde sme práve s Mariánom Labudom skúšali jednu inscenáciu, vďaka tomu sme boli informovaní medzi prvými. Tak sme sa dozvedeli, že večer sa v Umelke stretnú ľudia a dohodnú sa, čo ďalej. Tam bola prekrásna spontánna atmosféra, v tom momente a na tom mieste sa vlastne založila Verejnosť proti násiliu.
Z Umelky sa išlo do divadiel. Keďže v Prahe v divadlách už herci nehrali predstavenia, ale debatovali o udalostiach, ku ktorým došlo, usúdili sme, že by bolo rozumné skúsiť niečo podobné aj u nás. Niektorí teda išli na Novú scénu, kde prehovoril, myslím, Marián Labuda a pomerne silná skupina sa z Umelky odobrala sem na Malú scénu. Keď sme prišli do divadla, bolo asi tak o desať minút sedem. Viacerí kolegovia ani nevedeli, čo sa deje, boli v kostýmoch, na javisku boli pripravené kulisy, divadlo bolo vypredané. S nami prišli do foyeru ľudia, ktorí čakali, že predstavenie nebude. Boli sme zvedaví tak na reakciu kolegov, ako aj na reakciu publika.
Reakcia kolegov bola jednoznačná. Predstúpili sme pred divákov s určitými rozpakmi, vysvetlili sme im situáciu, pretože väčšina ľudí ešte o ničom nevedela. Povedali sme niečo o udalostiach v Prahe a hlavne to, že na znak protestu nebudeme hrať, ale sme ochotní s ľuďmi o týchto veciach debatovať. Boli sme nervózni z toho, ako ľudia zareagujú, ale bolo to jedno z mojich najpríjemnejších prekvapení v živote: ľudia to prijali s úplným pochopením. Jeden pán dokonca vstal a povedal, že ak máme nejakú výčitku svedomia za to, že nehráme, tak aby sme na to zabudli. Že samotný fakt, pre ktorý sa nehrá, je rovnako dôležitý a dramatický ako divadelné predstavenie a že sú radi, že sme sa takto rozhodli. Nastal súlad medzi nami a javiskom, čo nás upokojilo. Dnes sa to zdá jednoduché: prídete na javisko a poviete, že nehráte. Vtedy však bola iná situácia. Táto iniciatíva vznikla zdola, nikto nám to neprikázal, nikoho sme sa na to ani nepýtali.
Tým sa odštartovali večerné debaty javiska a hľadiska. Dosť dlhý čas sa všetky predstavenia rušili a debatovalo sa s ľuďmi z hľadiska. Po niekoľkých dňoch ľudia vedeli, že nejdú na predstavenie, ale na určitú rozpravu s ľuďmi na javisku. Hercov postupne vystriedali budúci politici a občianski aktivisti. V hľadisku to nebolo vždy jednoznačné, občas vznikli aj veľmi expresívne rozhovory. Pamätám sa na debatu v historickej budove SND, kde nám organizovaní ľudia z protistrany začali veľmi ostro nadávať a snažili sa strhnúť hľadisko na svoju mienkovú platformu. Hovorili, že to, čo robíme, je kontrarevolúcia, že to je puč a že na to nemáme žiadne právo. Mali to sformulované možno aj precíznejšie než my, z čoho bolo jasné, že boli pripravení, vyškolení a vyslaní. Ale to bolo zanedbateľné percento ľudí. Moja najintenzívnejšia spomienka, najsilnejší zážitok z tohto všetkého, je nadšenie z toho, čo vznikne, čo sa vytvorí, čo sa zmení a kvalita toho, čo sa ponúkne. V konfrontácii s realitou po 25 rokoch to trochu krivká. V mnohom sme sa poučili, že určité vývojové stupne sa preskočiť nedajú, že si všetko treba odtrpieť. Napriek tomu by som nechcel zrelativizovať oprávnenosť, nevyhnutnosť a krásu toho, čo sme tu prežili. Som presvedčený, že všetky tie chyby a choroby rastu sú prirodzené a chcem dúfať, že je v nás dosť morálnej sily na to, aby sme všetky tie vývojové stupne, cez ktoré je nevyhnutné prejsť, bez väčších karambolov prežili.
Ladislav „Agnes“ Snopko, Námestie SNP
Ako vznikol nápad spraviť míting na Námestí SNP? To všetko sa generovalo spontánne. Začalo sa to stretnutím v Umeleckej besede, čo bol už taký malý míting, pokračovalo to na Malej scéne, kde sme na druhý deň zistili, že nás sledujú eštebáci, a tak sme sa presunuli na Filozofickú fakultu k Mišovi Áčovi, kde sme formulovali prvé vyhlásenie VPN. Hovorí sa, že keď sme ho spísali, dostali sme správu, že k nám idú eštebáci. Niekto navrhol, že by sme ten papier mali zjesť. Áno, je to pravda. Bola to reminiscencia na 29. august toho istého roku, keď sme u Ivana Hoffmana písali vyhlásenie na podporu Bratislavskej päťky. Tam niekto povedal, že dole nás čakajú eštebáci, že by sme to mali rýchlo zjesť. Potom niekto kričal, že by sme to nemali zjesť všetko, veď to niekto musí prečítať v Slobodnej Európe! Všetko sa to dialo spontánne. Nemali sme žiadny plán, čo budeme robiť, čo budeme hovoriť. Vždy to bola reakcia na danú situáciu. Preto aj vývoj v Bratislave bol do 10. decembra trochu iný ako v Prahe. My sme boli slobodnejší. Vyplývalo to z toho, že sme nemali pripravené plány, že musíme rokovať s Adamcom o zostave novej vlády či o tom, že vedúca úloha Komunistickej strany musí byť zrušená. Šli sme tak, ako nám to ulica diktovala.
Spomínam si, keď bola nominovaná Adamcova vláda, tak nám volali kamaráti z Horskej služby, že „Agnes, počúvaj, neondejte sa, lebo zoberieme cepíny a keď prídeme do Prahy, bude nás milión a všetkých tam vyprášime. Nebudeme sa predsa hrať na to, že komunisti sú tí dobrí!” My sme ich vypočuli a poslali sme oficiálne stanovisko, kde sme trvali na zrušení vedúcej úlohy strany a nakoniec sa to podarilo aj presadiť. Keď bol Václav Havel prvýkrát v Bratislave v divadle, tak sme sa práve dozvedeli, že to parlament schválil. Bol to interaktívny proces. Prvá demonštrácia sa na Námestí SNP sa konala v stredu 22. novembra. Predtým boli demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí, pričom študenti ešte demonštrovali na Námestí slobody. Pamätám si, ako šiel sprievod z Námestia slobody a niekto dal Janovi Budajovi do ruky tlampač a on začal hovoriť. Tak sa stal jedným z hovorcov revolúcie.
Ulica nás naučila aj rozprávať. Keď sa zvuk sa rútil hore-dolu námestím a Milan Kňažko zistil, že sa sám nepočuje, tak spomalil. Vtedy ešte nebola doba ako dnes, keď sa dajú prenajať rôzne privátne aparatúry aj so zvukárom. Na Čertovom kole som spolupracoval aj s Tublatankou, oslovil som ich, oni súhlasili a použili sme ich aparatúru. Potom som obvolával účinkujúcich, dohadoval pesničkárov a kapely. Vôbec sme sa nebáli, že sa nám Námestie SNP nepodarí zaplniť. Vedeli sme, že už na mítingu na Hviezdoslavovom námestí bolo ľudí dosť. Bola to jazda, ktorá sa nedá zopakovať. Doslova sme fičali. Ja som pôvodne zjazdový lyžiar. Keď ideš dole svahom, musíš mať uvoľnené všetky kĺby, ale zároveň musíš byť pevný a reagovať na všetko, čo sa na zjazdovke udeje. To sme robili aj my. Vôbec sme neuvažovali nad tým, že padne štátne zriadenie a že sa zmení systém fungovania spoločnosti. Krok za krokom sme pokračovali ďalej a nakoniec sa to skončilo pri tom, že sa boľševik stratil.
Niektorých už ten prvý deň na SNP poriadne rozhodil. Milan bol herec, ten si zvykol, Janovi sa občas triasli ruky, ale postupne, ako tá vášeň pre zmenu narastala, tak sme s tým nemali problémy. Cítili sme sa ako tribúni. Po každej demonštrácii sme sedeli v Mozartovom dome, bilancovali sme míting, ktorý sa skončil, zhŕňali sme požiadavky ľudí a pripravovali sme sa na ďalší. Vtedy sme si vraveli, že toto sme chceli? Je to vôbec možné? Veď ide o úplnú zmenu a nielen to, že sme chceli dať komunistom najavo, že ľudia nechcú násilie. Bol to pocit absolútnej slobody, že ľudia na námestiach sa premenili na živú súzvučnú bytosť. Zažívam to napríklad na aj Pohode. Preto vravím, že November bol vlastne prvým ročníkom Pohody.
Fedor Gál, Mozartov dom
Zo začiatku sme sedeli so študentami tu naproti, vo vtedajších priestoroch Divadelnej fakulty VŠMU. Jedného krásneho dňa Mária Filková – klobúk dolu pred ňou – vkráčala do Ústavu marxizmu-leninizmu, tak nejako sa to vtedy volalo, a povedala im, nech odídu a oni odišli. My sme sa tam nasťahovali. Tak sme sa dostali do Mozartovho domu. Bolo to niekedy na konci decembra 1989, myslím. Ešte niekoľko týždňov tam boli tie komunistické nástenky.
Najprv sme v tom baraku boli trochu nesmelí, ale postupne sme sa v ňom zabývali. Tu pri vchode bola malá prijímacia miestnosť, potom malá vstupná miestnosť, za týmito oknami na prvom poschodí sedelo Koordinačné centrum VPN. Ďalej bolo tlačové stredisko, o poschodie vyššie vznikla pod vedením Eugena Gindla redakcia novín Verejnosť, v klubovni na druhej strane sa zakladal obnovený Kultúrny život.
Jednou z prvých vecí, čo sme urobili, bolo zriadenie baru, kde sa chodilo na pivo a na panáka. Aj nejaké jedlo tam bolo. Za rohom sme zriadili vegetariánsku reštauráciu. Nacionalistom okamžite napadlo, že sme to zriadili elitne pre seba, pričom ja som tam nebol ani raz. No, možno raz. Oveľa častejšie som bol tuto v takej malej krčmičke, ktorá sa vtedy volala Lýra. Tam sme si vždy zbehli, keď už toho bolo veľa.
Táto veľká brána bola permanentne otvorená, prúdili sem davy ľudí. My sme sedeli tu vpredu, toalety boli na konci chodby a ja som sa často nemohol dostať na záchod. Toľko tam bolo ľudí. Prichádzali z celého Slovenska. Oni si mysleli, že tu vzniklo nejaké nové politbyro. Chceli všetko. Mne zobrali lúku. Mne zabili v roku 1953 syna. Mňa, mne, ja... Chodili sem so všetkými svojimi trápeniami. Uvedomili sme si, že je nezmysel venovať človeku jeden a štvrť minúty na to, aby si ho vypočul, aby si mu poradil, aby si jeho problém vyriešil. To je nezmysel. Tak potom tu vzniklo také malé oddelenie psychológov. Tam začala Gaba Langošová, Jana Šipošová a ďalší. Poskytovali ľuďom podľa možnosti servis. Niektorí potrebovali právnické rady. Začal tu pobehovať Ernest Valko, taký mladučký chalan v svetríku a robil právnu poradňu. Potom prišli prvé slobodné voľby a Ernest išiel do politiky. Najprv bol šéfom ústavnoprávneho výboru vo federálnom parlamente, potom sa stal šéfom Ústavného súdu ČSFR a potom sa rozpadlo Československo.
Ak si dobre spomínam, boli sme v tejto budove až do môjho konca. Ten sa odohral na jednom zasadaní Slovenskej rady VPN tu hore vo veľkej zasadačke. Všetkým svojim kolegom a celému plénu som tam oznámil, že už nechcem byť predsedom Verejnosti proti násiliu. A odišiel som z politiky. Vtedy už boli konflikty bolestivé a vyhrotené. Išlo o odvolávanie Vladimíra Mečiara, Milana Kňažka, Augustína Mariána Húsku. To už zanechávalo jazvy. Povedal som si, že asi nie som ten správny typ človeka, ktorý by takéto konflikty vybavoval ako kosenie lúky.
Toto bol jeden z paradoxov tej doby: tieto priestory v Mozartovom dome boli vždy úplne otvorené, ale keď sme prvýkrát odvolávali Mečiara, tak nám všetky médiá na Slovensku vyčítali „kabinetnú politiku”. Ešte aj to samotné odvolávanie prebiehalo celú noc za prítomnosti novinárov. Celú noc tam sedeli a na druhý deň napísali, že sme kabinetným spôsobom odvolali predsedu vlády Slovenskej republiky.
Keby som nebol taký dobrák a nevymenil si výstavu s bulharskými umelcami, tak by tu v Umelke bola moja výstava počas samotnej revolúcie. Tu v strede miestnosti som mal inštaláciu Odmocnenie tmy, na ktorú som bol veľmi hrdý. Tá by sa bola do tej doby hodila. Keďže som sa vymenil s Bulharmi, tak moja výstava a výstava Syzýgie sa práve končili. Dali sme ich dole práve v piatok, 17. novembra som si stadiaľ odvážal svoje veci. Ale cez víkend som ešte mal kľúče od galérie.
Vlastnil som taký ateliérik v Mariánke, kde som nemal ani elektrinu a nepočúval som tam ani žiadne správy. Prišiel som odtiaľ v sobotu v noci domov a v nedeľu ráno som si pustil Hlas Ameriky – Slobodná Európa ráno nevysielala – a tam som počul o tom, čo sa dialo v Prahe. To bola taká symbolika: 19. novembra 1970 o 17. hodine sa v mojom dome otváral Otvorený ateliér, na druhý deň nás, samozrejme, vyšetrovali eštebáci, ale dalo sa dokopy devätnásť výtvarníkov a bolo to jedno veľké generačné vystúpenie. Ako keby sme niečo uzatvárali: zatvorili sa hranice a zlikvidovali sa výstavy. Začala sa normalizácia.
No a v tú nedeľu bolo 19. novembra presne o devätnásť rokov neskôr. V to ráno sme si mysleli, že policajti v Prahe zabili študenta Šmída. Ráno o šiestej som teda počul, čo sa deje, tak som začal hulákať a hneď som chcel začať vyvolávať kamarátom. Moja žena mi hovorila, že mám aspoň hodinu počkať. Trošku som vychladol a o siedmej som volal Mirovi Cipárovi. Ten mi hovorí, že „ešte sa ani malá omša neskončila a ty už buntošíš!” Ja som mu povedal, že kým sa malá omša skončí, tak nás tu povraždia. Tak som doňho hučal. Navrhol mi, aby sme prišli k nemu. Zavolal som teda kamarátom, aby prišli k Cipárovi. Bol tam Jankovič, Fischer, Čarný, Longauer a Peter Horváth. Cipár zavolal Feldeka, Martina Hollého, sochára Karola Lacka a Vladimíra Kompánka. Tak sme sa tam stretli. Spísali sme také vyhlásenie a Miro povedal, že ho ráno vycapí na Zväze výtvarných umelcov – ako Luther vo Wittenbergu. Ja som však povedal nie! Zdalo sa mi to neskoro. Dohodli sme sa teda, že každý pôjde domov a bude volať známym, pozve ich do Umelky a povie im, aby volali ďalším. Prvému som volal Agnesovi, cestou od Cipára som sa zastavil u Kňažka a osobne som ho zavolal. No a keď som prišiel domov, začali sme telefonovať. Po chvíli sa stalo, že keď som medzi dvoma telefonátmi zložil, hneď nám zvonil telefón a niekto volal nám a pozýval nás do Umelky. Vtedy sme už vedeli, že to funguje.
Do Umelky nakoniec prišlo asi 500 ľudí a 388 to podpísalo vyhlásenie. Hoci v Prahe bol pohyb už od 17. novembra, až na desiatu večer v nedeľu – keď sa všetci vrátili z chalúp – zvolal Havel do Činoherního klubu 150 ľudí a okolo polnoci vytvorili Občianske fórum. My sme sa stretli tu v Umelke o pol šiestej spontánne. Tí čo najviac kričali, zvolili koordinačný výbor. Ja som zakričal „Koordinačný výbor do rohu!” a tam sme sa dohodli, že sa na druhý deň stretneme tiež tu v Umelke. Na druhý deň sme sem prišli, ale hore rokovali zväzáci a Milan Kňažko zavelil „Poďme na Malú scénu!” Ešte v nedeľu sa niekoľko ľudí stretlo u Jana Langoša a okolo pol deviatej večer vytvorili Verejnosť proti násiliu. Teda o niekoľko hodín skôr, než v Prahe vzniklo Občianske fórum.
Martin Huba, Malá scéna
Milan Kňažko prišiel z Prahy rovno ku mne, kde sme práve s Mariánom Labudom skúšali jednu inscenáciu, vďaka tomu sme boli informovaní medzi prvými. Tak sme sa dozvedeli, že večer sa v Umelke stretnú ľudia a dohodnú sa, čo ďalej. Tam bola prekrásna spontánna atmosféra, v tom momente a na tom mieste sa vlastne založila Verejnosť proti násiliu.
Z Umelky sa išlo do divadiel. Keďže v Prahe v divadlách už herci nehrali predstavenia, ale debatovali o udalostiach, ku ktorým došlo, usúdili sme, že by bolo rozumné skúsiť niečo podobné aj u nás. Niektorí teda išli na Novú scénu, kde prehovoril, myslím, Marián Labuda a pomerne silná skupina sa z Umelky odobrala sem na Malú scénu. Keď sme prišli do divadla, bolo asi tak o desať minút sedem. Viacerí kolegovia ani nevedeli, čo sa deje, boli v kostýmoch, na javisku boli pripravené kulisy, divadlo bolo vypredané. S nami prišli do foyeru ľudia, ktorí čakali, že predstavenie nebude. Boli sme zvedaví tak na reakciu kolegov, ako aj na reakciu publika.
Reakcia kolegov bola jednoznačná. Predstúpili sme pred divákov s určitými rozpakmi, vysvetlili sme im situáciu, pretože väčšina ľudí ešte o ničom nevedela. Povedali sme niečo o udalostiach v Prahe a hlavne to, že na znak protestu nebudeme hrať, ale sme ochotní s ľuďmi o týchto veciach debatovať. Boli sme nervózni z toho, ako ľudia zareagujú, ale bolo to jedno z mojich najpríjemnejších prekvapení v živote: ľudia to prijali s úplným pochopením. Jeden pán dokonca vstal a povedal, že ak máme nejakú výčitku svedomia za to, že nehráme, tak aby sme na to zabudli. Že samotný fakt, pre ktorý sa nehrá, je rovnako dôležitý a dramatický ako divadelné predstavenie a že sú radi, že sme sa takto rozhodli. Nastal súlad medzi nami a javiskom, čo nás upokojilo. Dnes sa to zdá jednoduché: prídete na javisko a poviete, že nehráte. Vtedy však bola iná situácia. Táto iniciatíva vznikla zdola, nikto nám to neprikázal, nikoho sme sa na to ani nepýtali.
Tým sa odštartovali večerné debaty javiska a hľadiska. Dosť dlhý čas sa všetky predstavenia rušili a debatovalo sa s ľuďmi z hľadiska. Po niekoľkých dňoch ľudia vedeli, že nejdú na predstavenie, ale na určitú rozpravu s ľuďmi na javisku. Hercov postupne vystriedali budúci politici a občianski aktivisti. V hľadisku to nebolo vždy jednoznačné, občas vznikli aj veľmi expresívne rozhovory. Pamätám sa na debatu v historickej budove SND, kde nám organizovaní ľudia z protistrany začali veľmi ostro nadávať a snažili sa strhnúť hľadisko na svoju mienkovú platformu. Hovorili, že to, čo robíme, je kontrarevolúcia, že to je puč a že na to nemáme žiadne právo. Mali to sformulované možno aj precíznejšie než my, z čoho bolo jasné, že boli pripravení, vyškolení a vyslaní. Ale to bolo zanedbateľné percento ľudí. Moja najintenzívnejšia spomienka, najsilnejší zážitok z tohto všetkého, je nadšenie z toho, čo vznikne, čo sa vytvorí, čo sa zmení a kvalita toho, čo sa ponúkne. V konfrontácii s realitou po 25 rokoch to trochu krivká. V mnohom sme sa poučili, že určité vývojové stupne sa preskočiť nedajú, že si všetko treba odtrpieť. Napriek tomu by som nechcel zrelativizovať oprávnenosť, nevyhnutnosť a krásu toho, čo sme tu prežili. Som presvedčený, že všetky tie chyby a choroby rastu sú prirodzené a chcem dúfať, že je v nás dosť morálnej sily na to, aby sme všetky tie vývojové stupne, cez ktoré je nevyhnutné prejsť, bez väčších karambolov prežili.
Ladislav „Agnes“ Snopko, Námestie SNP
Ako vznikol nápad spraviť míting na Námestí SNP? To všetko sa generovalo spontánne. Začalo sa to stretnutím v Umeleckej besede, čo bol už taký malý míting, pokračovalo to na Malej scéne, kde sme na druhý deň zistili, že nás sledujú eštebáci, a tak sme sa presunuli na Filozofickú fakultu k Mišovi Áčovi, kde sme formulovali prvé vyhlásenie VPN. Hovorí sa, že keď sme ho spísali, dostali sme správu, že k nám idú eštebáci. Niekto navrhol, že by sme ten papier mali zjesť. Áno, je to pravda. Bola to reminiscencia na 29. august toho istého roku, keď sme u Ivana Hoffmana písali vyhlásenie na podporu Bratislavskej päťky. Tam niekto povedal, že dole nás čakajú eštebáci, že by sme to mali rýchlo zjesť. Potom niekto kričal, že by sme to nemali zjesť všetko, veď to niekto musí prečítať v Slobodnej Európe! Všetko sa to dialo spontánne. Nemali sme žiadny plán, čo budeme robiť, čo budeme hovoriť. Vždy to bola reakcia na danú situáciu. Preto aj vývoj v Bratislave bol do 10. decembra trochu iný ako v Prahe. My sme boli slobodnejší. Vyplývalo to z toho, že sme nemali pripravené plány, že musíme rokovať s Adamcom o zostave novej vlády či o tom, že vedúca úloha Komunistickej strany musí byť zrušená. Šli sme tak, ako nám to ulica diktovala.
Spomínam si, keď bola nominovaná Adamcova vláda, tak nám volali kamaráti z Horskej služby, že „Agnes, počúvaj, neondejte sa, lebo zoberieme cepíny a keď prídeme do Prahy, bude nás milión a všetkých tam vyprášime. Nebudeme sa predsa hrať na to, že komunisti sú tí dobrí!” My sme ich vypočuli a poslali sme oficiálne stanovisko, kde sme trvali na zrušení vedúcej úlohy strany a nakoniec sa to podarilo aj presadiť. Keď bol Václav Havel prvýkrát v Bratislave v divadle, tak sme sa práve dozvedeli, že to parlament schválil. Bol to interaktívny proces. Prvá demonštrácia sa na Námestí SNP sa konala v stredu 22. novembra. Predtým boli demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí, pričom študenti ešte demonštrovali na Námestí slobody. Pamätám si, ako šiel sprievod z Námestia slobody a niekto dal Janovi Budajovi do ruky tlampač a on začal hovoriť. Tak sa stal jedným z hovorcov revolúcie.
Ulica nás naučila aj rozprávať. Keď sa zvuk sa rútil hore-dolu námestím a Milan Kňažko zistil, že sa sám nepočuje, tak spomalil. Vtedy ešte nebola doba ako dnes, keď sa dajú prenajať rôzne privátne aparatúry aj so zvukárom. Na Čertovom kole som spolupracoval aj s Tublatankou, oslovil som ich, oni súhlasili a použili sme ich aparatúru. Potom som obvolával účinkujúcich, dohadoval pesničkárov a kapely. Vôbec sme sa nebáli, že sa nám Námestie SNP nepodarí zaplniť. Vedeli sme, že už na mítingu na Hviezdoslavovom námestí bolo ľudí dosť. Bola to jazda, ktorá sa nedá zopakovať. Doslova sme fičali. Ja som pôvodne zjazdový lyžiar. Keď ideš dole svahom, musíš mať uvoľnené všetky kĺby, ale zároveň musíš byť pevný a reagovať na všetko, čo sa na zjazdovke udeje. To sme robili aj my. Vôbec sme neuvažovali nad tým, že padne štátne zriadenie a že sa zmení systém fungovania spoločnosti. Krok za krokom sme pokračovali ďalej a nakoniec sa to skončilo pri tom, že sa boľševik stratil.
Niektorých už ten prvý deň na SNP poriadne rozhodil. Milan bol herec, ten si zvykol, Janovi sa občas triasli ruky, ale postupne, ako tá vášeň pre zmenu narastala, tak sme s tým nemali problémy. Cítili sme sa ako tribúni. Po každej demonštrácii sme sedeli v Mozartovom dome, bilancovali sme míting, ktorý sa skončil, zhŕňali sme požiadavky ľudí a pripravovali sme sa na ďalší. Vtedy sme si vraveli, že toto sme chceli? Je to vôbec možné? Veď ide o úplnú zmenu a nielen to, že sme chceli dať komunistom najavo, že ľudia nechcú násilie. Bol to pocit absolútnej slobody, že ľudia na námestiach sa premenili na živú súzvučnú bytosť. Zažívam to napríklad na aj Pohode. Preto vravím, že November bol vlastne prvým ročníkom Pohody.
Fedor Gál, Mozartov dom
Zo začiatku sme sedeli so študentami tu naproti, vo vtedajších priestoroch Divadelnej fakulty VŠMU. Jedného krásneho dňa Mária Filková – klobúk dolu pred ňou – vkráčala do Ústavu marxizmu-leninizmu, tak nejako sa to vtedy volalo, a povedala im, nech odídu a oni odišli. My sme sa tam nasťahovali. Tak sme sa dostali do Mozartovho domu. Bolo to niekedy na konci decembra 1989, myslím. Ešte niekoľko týždňov tam boli tie komunistické nástenky.
Najprv sme v tom baraku boli trochu nesmelí, ale postupne sme sa v ňom zabývali. Tu pri vchode bola malá prijímacia miestnosť, potom malá vstupná miestnosť, za týmito oknami na prvom poschodí sedelo Koordinačné centrum VPN. Ďalej bolo tlačové stredisko, o poschodie vyššie vznikla pod vedením Eugena Gindla redakcia novín Verejnosť, v klubovni na druhej strane sa zakladal obnovený Kultúrny život.
Jednou z prvých vecí, čo sme urobili, bolo zriadenie baru, kde sa chodilo na pivo a na panáka. Aj nejaké jedlo tam bolo. Za rohom sme zriadili vegetariánsku reštauráciu. Nacionalistom okamžite napadlo, že sme to zriadili elitne pre seba, pričom ja som tam nebol ani raz. No, možno raz. Oveľa častejšie som bol tuto v takej malej krčmičke, ktorá sa vtedy volala Lýra. Tam sme si vždy zbehli, keď už toho bolo veľa.
Táto veľká brána bola permanentne otvorená, prúdili sem davy ľudí. My sme sedeli tu vpredu, toalety boli na konci chodby a ja som sa často nemohol dostať na záchod. Toľko tam bolo ľudí. Prichádzali z celého Slovenska. Oni si mysleli, že tu vzniklo nejaké nové politbyro. Chceli všetko. Mne zobrali lúku. Mne zabili v roku 1953 syna. Mňa, mne, ja... Chodili sem so všetkými svojimi trápeniami. Uvedomili sme si, že je nezmysel venovať človeku jeden a štvrť minúty na to, aby si ho vypočul, aby si mu poradil, aby si jeho problém vyriešil. To je nezmysel. Tak potom tu vzniklo také malé oddelenie psychológov. Tam začala Gaba Langošová, Jana Šipošová a ďalší. Poskytovali ľuďom podľa možnosti servis. Niektorí potrebovali právnické rady. Začal tu pobehovať Ernest Valko, taký mladučký chalan v svetríku a robil právnu poradňu. Potom prišli prvé slobodné voľby a Ernest išiel do politiky. Najprv bol šéfom ústavnoprávneho výboru vo federálnom parlamente, potom sa stal šéfom Ústavného súdu ČSFR a potom sa rozpadlo Československo.
Ak si dobre spomínam, boli sme v tejto budove až do môjho konca. Ten sa odohral na jednom zasadaní Slovenskej rady VPN tu hore vo veľkej zasadačke. Všetkým svojim kolegom a celému plénu som tam oznámil, že už nechcem byť predsedom Verejnosti proti násiliu. A odišiel som z politiky. Vtedy už boli konflikty bolestivé a vyhrotené. Išlo o odvolávanie Vladimíra Mečiara, Milana Kňažka, Augustína Mariána Húsku. To už zanechávalo jazvy. Povedal som si, že asi nie som ten správny typ človeka, ktorý by takéto konflikty vybavoval ako kosenie lúky.
Toto bol jeden z paradoxov tej doby: tieto priestory v Mozartovom dome boli vždy úplne otvorené, ale keď sme prvýkrát odvolávali Mečiara, tak nám všetky médiá na Slovensku vyčítali „kabinetnú politiku”. Ešte aj to samotné odvolávanie prebiehalo celú noc za prítomnosti novinárov. Celú noc tam sedeli a na druhý deň napísali, že sme kabinetným spôsobom odvolali predsedu vlády Slovenskej republiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.