.michal Ivanko
Otec Michalko sa narodil 29. novembra 1927 v Slávkovciach neďaleko Michaloviec. Vyrastal spolu s troma súrodencami ako dieťa roľníka. Po skorej smrti jeho 44-ročného otca mladý Michal navštevoval učiteľskú akadémiu. Po jej skončení sa rozhodol pre život zasvätený Bohu. Na teológiu nastúpil v roku 1948. Po dvoch rokoch však prišli pre gréckokatolícku cirkev a jej členov ťažké časy. Buď skončia svoju činnosť, alebo prestúpia na pravoslávie. „Keď bola gréckokatolícka cirkev mimo zákona, tak sme sa stretávali ešte viac, lebo sme to viac potrebovali.“
Aj na teologickej fakulte ich presviedčali. Prešovský sobor. Deň, keď mala byť gréckokatolícka cirkev zlikvidovaná v celom Československu. V predvečer bohoslovec Ivanko utiekol. Neskôr ho zástancovia „národnej bezpečnosti” našli a skončil vo väznici v Prešove. Za štúdium, za hľadanie pravdy a dobra. A za túžbu obetovať svoj život pre túto pravdu skončil vo väznici. Tam postretal veľa svojich spolužiakov. V preplnenej prešovskej väznici žili v núdzových podmienkach. „I prišli tie neblahé roky, tak nám pomáhalo spoločenstvo, že sme jeden druhého navzájom posilňovali.“ Natlačili ich do malých ciel, podaktorí spali na holej zemi a o stravu sa museli deliť. Ráno, na obed aj večer dostali kúsok chleba. K obedu to spestrili teplou vodou, ktorá bola zapražená trochou múky. Po prepustení z väzenia išiel ako nepriateľ štátu pracovať do PTP. Najprv vojenská služba v Libave a neskôr bol preložený na Přerov, kde dva roky pomáhal pri stavbe letiska.
Začiatkom roku 1953 ho preložili do karvinských čiernouhoľných baní. Po prepustení z PTP pracoval v chemickom priemysle. Po obnovení gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 pokračoval v štúdiu teológie. Dňa 9. mája 1976 ho tajne vysvätili za kňaza. Dlhé roky čakal, aby sa mohlo naplniť rozhodnutie mladého Michala. Trpezlivosťou a obetavým životom však slúžil svojmu okoliu za príklad počas tejto dlhej „prípravy” a nakoniec prišiel do svojho cieľa.
.dorota Kravjanská
Narodená 21. apríla 1929 v Ťahanovciach pri Košiciach ako najstaršia zo siedmich súrodencov.
Rok 1950. Prísny zákaz všetkých náboženských stretnutí. Po nástupe komunizmu a nastolení náboženskej neslobody sa Dorota
napriek štátnemu zákazu angažuje v katolíckej akcii. Má vyšší ideál, ktorému musí byť štátne zriadenie podradené. Za nezapretie vyššej pravdy a viery ju viackrát kontaktovala ŠtB. V septembri v roku 1954 Dorotu Kravjanskú, mladú matku malého Gregora, zaistili a previezli na výsluch do Prešova. Tam ju po dvoch mesiacoch strávených v cele predbežného zadržania súd uznal vinnou zo „združovania proti republike“. Boli súdení šiesti, ona dostala najnižší trest. Iba jeden a pol roka a navyše stratila všetky občianske práva. Za úprimný život, ktorý nechcela zaprieť, stratila slobodu. „Keď mám nejaké presvedčenie, musím si uvedomiť, že sa mu musím podriadiť.”
Ťažké časy, plné ponižovania vo väzení, sa nedali porovnať s bolesťou matky, odlúčenej od prvorodeného dieťaťa. Jediné, čo jej ostalo, bola iba viera. Viera, že Pravda zvíťazí a bude čas, keď bude môcť svojej rodine vynahradiť každú chvíľu odlúčenia. „Tá otrepaná pokora. Človek, keď je mladý, tak si myslí, že je všetko stvorené pre neho. Mama, otec, všetko pre neho. A keď si uvedomí, že on nie je centrom života, je ťažké cez to prejsť. Ale život pre druhého je trošku viac ako žiť svoj osamelý život. Ten je smutný.”
Myslím, že lepší príklad svojmu synovi ani nemohla dať. Ukázala mu tie pravé hodnoty. Nie slovami, ale skutkom. Skutkom obety. Po odvolaní sa dostala pred Najvyšší súd v Prahe. Tam zakúsila silu väznice pre politických väzňov. Pankrác. Nakoniec ako mladučká matka dostala amnestiu. Pred Vianocami 19. decembra sa vrátila domov. Svojho syna však nikdy nevidela urobiť jeho prvé kroky…
.páter Akvinas
Narodil sa v roku 1905 ako syn námorného vojaka. Mama mu umrela, keď mal päť rokov. S otcom sa sťahuje do Bratislavy a študuje gymnázium na Grösslingovej ulici v triede s Gustávom Husákom. V roku 1939 Juraj Gabura prijíma rehoľné meno Akvinas. Počas druhej svetovej vojny sa intenzívne venuje profesii, ktorej zasvätil celý svoj život. Evanjelizuje a hlása kresťanstvo ako cestu životom. Noc z 13. na 14. apríla 1951 dostáva svoje meno. Barbarská noc. Počas tejto noci boli násilne zrušené všetky rehole. Rehoľníci vysťahovaní a kláštory zabavené. Akvinas bol akurát v službe, a tak unikol vyhnanstvu. Dva roky bol na úteku.
„Ten pocit opustenosti. Zrazu som si uvedomil, že stále budem privádzať do nebezpečenstva každého, u koho sa skryjem.“ Tak sa sám prihlásil na policajnej stanici v Oravskom Podzámku. Bol odsúdený na trest doživotného väzenia. „Trestný čin velezrady za to, že od apríla roku 1950 do septembra 1952 na rôznych miestach Oravy vykonávaním tajnej duchovnej správy podľa rozvratných a nepriateľských inštitúcií Vatikánu spolčil sa so zradnou vysokou cirkevnou hierarchiou a osobami protištátne činnými, aby sa pokúsil rozvrátiť ľudovodemokratické štátne zriadenie, ktoré je zaručené ústavou.“
Prvé mesiace strávil otec Akvinas v Ilave. Neskôr bol na najdlhší čas väznený v Leopoldove.
„Tu som mal možnosť stretnúť sa s vynikajúcimi osobnosťami, ako boli otcovia biskupi Vojtaššák, Buzalka, Gojdič, ba dokonca som mal možnosť sa tam stretnúť aj so svojím bývalým spolužiakom a budúcim prezidentom Husákom, ktorý bol tiež väzňom.“
Po niekoľkých rokoch Akvinasa previezli do väznice vo Valdiciach, kde pracoval ako brusič skla. Po ôsmich rokoch dostal amnestiu.
Najväčší smútok, ktorý prežíval vo väzení, neboli ani fyzické tresty, nepohodlie alebo nedôstojné podmienky. Ale smútok za omšou ako centrom jeho života:
„Niekedy sa stalo, že niekto prepašoval malú fľaštičku s vínom a namiesto hostie kúsok rožteka – ale bolo si treba dávať pozor na dozorcov. Aké to bolo dojemné, že v tom kúsočku chleba bol prítomný všemohúci Boh. Vďaka Bohu, vďaka Pánu Bohu aj za tých osem rokov.”
.sestra Justína
Narodená v roku 1922. Vyrastala v Nižnej vo veľmi jednoduchých podmienkach so svojimi deviatimi súrodencami. Doma nikdy nehovorili o peniazoch ani o tom, že boli chudobní. Jedli zemiaky, jačmeň alebo ovos. „Žili sme asi na zázraku z rozmnoženia chleba,“ konštatuje usmievavá 92-ročná rehoľná, ale zároveň aj zdravotná sestra. Rehoľný život začala v roku 1941 ako mladá novicka v Slávkovciach: „Bol to vojnový čas. Bola hospodárska kríza. Tak sme si museli všetko odrobiť. Aj sme kosili, kopali, rúbali drevo. Chodili na pole. Potom za komunizmu sme museli ísť zase na pole. Ale vtedy už nútene, za trest. Dovtedy to bolo existenčné.“ Kvôli prežitiu, a to bol podstatný rozdiel.
Ako zdravotná sestra pôsobila v päťdesiatych rokoch v Prešovskej nemocnici. Krátko po barbarskej noci, keď sa hromadne rušili rehole a odvážali rehoľníci, sestra Justína ošetrovala jedného kňaza. Mal obličkový kameň, po operácii bol dlho hospitalizovaný a zrazu zmizol. Všetci hovorili, že asi utiekol, ale to sa ututlalo. Po roku napísal list, že je v poriadku. Že má prácu a aby sme dali vedieť druhému kňazovi, aby išiel za ním. Týždeň po tom, ako sestra dostala tento list, prišli agenti Štátnej bezpečnosti a sestru vytiahli z kaplnky, kde sa konala večerná modlitba. Prehrabali osobné veci a keď nič nenašli, obrátili sa na sestru Justínu so slovami: „Zatýkame vas, pôjdete s nami.“
Justínu zobrali so zaviazanými očami rovno do väznice. „Strčili nás do cely. Prezliekli ma do vojenských nohavíc. Dali väzenskú košeľu a hneď na výsluch. Púšťali na mňa strach. Ja som si dodávala odvahy, ale nohy sa mi triasli.“
Verdikt prešovského súdu bol 10 rokov za velezradu. Odvolanie a následný Najvyšší súd v Prahe na Pankráci. „Na súde nikto nebol. Bola som tam sama. Prišiel ku mne jeden pán a predstavil sa: „Ja som váš advokát.“ Bez toho, aby sme sa rozprávali. Pritakal na 10 rokov bez jedného rozhovoru. Takýmto spôsobom sa súdilo, takáto bola spravodlivosť.“
Pri podpísaní zápisnice sestra napísala, že je nútená podpísať vyhlásenie o vine. Ihneď ju roztrhali a čakali, až pokým nemali čisté priznanie.
Justínini rodičia o nej nič nevedeli. Ba naopak, jej otec bol kulakom a odsedel si tri mesiace. To pre dve dcéry, ktoré žili rehoľným životom.
Za väzenie sa platilo 14 korún za deň, a to si museli odrobiť. Tak sestra skladala papieriky od žiletiek a neskôr šila. Aby si večer mohla ľahnúť na slamník a o zime a hlade prežiť ďalšiu noc na tejto nútenej dovolenke all inclusive.
Po najťažších rokoch väzenia na Pankráci išla Justína do Pardubíc, kde si odpracovala zvyšné tri roky svojho šesťapolročného väzenia.
.ladislav Záborský
.dnes 93-ročný maliar z Martina sa narodil 22. januára 1921 v Tisovci. Telo pravdivo zobrazuje neľahký život tohto usmievavého človeka. Ako mladý človek hľadal usilovne zmysel svojho života. Bol členom duchovnej Rodiny, kde mu bol otcom profesor Kolakovič. Jeho životná cesta sa začína sobášom s Gabrielou, ktorý sa konal o pol šiestej ráno. Sami dvaja. Svedkovia náhodní okoloidúci. Svadobná hostina bola v mliečnom bare. Biela káva so šľahačkou a rožky. Takto v prostote spoločne viedli manželský život. Vo svojom prvom spoločnom byte schovávali Židovku napriek tomu, že pod nimi bývali nemeckí vojaci.
Spoločne praktizovali náboženský život. Za túto protištátnu aktivitu bol zatknutý a bez obžaloby ho postavili pred súd. Ale nič na neho nevedeli nájsť, tak ho donútili podpísať priznanie pod podmienkou, že ak ho nepodpíše, zavrú aj jeho manželku. Ako otec troch detí Záborský podpisuje obvinenie z velezrady. Dostal trest sedem rokov väzenia. Začal samotkou, kde strávil päť mesiacov. Len holé steny a jeden lavór. Stáť, prechádzať sa a v noci ležať na tvrdej zemi. „Samotka, to bolo odumretie, tam som nemal nikoho. Len Boha. Všetko bolo preč. Nevedel som vôbec, čo je s mojou rodinou a nevedel som, čo bude.” Sám, ale nie opustený Ladislav Záborský konštatuje: „Ja som mal najkrašie rajské mesiace.” Tento čas sa jeho viera v dobro a Pravdu iba posilnila, čoho výsledkom boli básne, ktoré v tejto tme vznikli. Tam, kde telo stráca zrak, človek môže vidieť srdcom. A to sa prejavilo v básňach, ktoré písal vylomeným zúbkom hrebeňa na namydlený lavór. V polovici trestu na odvolanie Gabriely, ktorá mu verila a bojovala za svojho manžela, bola žaloba prehodnotená a keď naozaj nenašli nič, čo by usvedčovalo Záborského z velezradnej činnosti, tak bol prepustený a mohol tajne, ale s nadobudnutou pevnosťou, ktorú získal vo väzení, ohlasovať pravdu skrze krásu jeho tvorby, ktorá isto dostala iný rozmer.
Otec Michalko sa narodil 29. novembra 1927 v Slávkovciach neďaleko Michaloviec. Vyrastal spolu s troma súrodencami ako dieťa roľníka. Po skorej smrti jeho 44-ročného otca mladý Michal navštevoval učiteľskú akadémiu. Po jej skončení sa rozhodol pre život zasvätený Bohu. Na teológiu nastúpil v roku 1948. Po dvoch rokoch však prišli pre gréckokatolícku cirkev a jej členov ťažké časy. Buď skončia svoju činnosť, alebo prestúpia na pravoslávie. „Keď bola gréckokatolícka cirkev mimo zákona, tak sme sa stretávali ešte viac, lebo sme to viac potrebovali.“
Aj na teologickej fakulte ich presviedčali. Prešovský sobor. Deň, keď mala byť gréckokatolícka cirkev zlikvidovaná v celom Československu. V predvečer bohoslovec Ivanko utiekol. Neskôr ho zástancovia „národnej bezpečnosti” našli a skončil vo väznici v Prešove. Za štúdium, za hľadanie pravdy a dobra. A za túžbu obetovať svoj život pre túto pravdu skončil vo väznici. Tam postretal veľa svojich spolužiakov. V preplnenej prešovskej väznici žili v núdzových podmienkach. „I prišli tie neblahé roky, tak nám pomáhalo spoločenstvo, že sme jeden druhého navzájom posilňovali.“ Natlačili ich do malých ciel, podaktorí spali na holej zemi a o stravu sa museli deliť. Ráno, na obed aj večer dostali kúsok chleba. K obedu to spestrili teplou vodou, ktorá bola zapražená trochou múky. Po prepustení z väzenia išiel ako nepriateľ štátu pracovať do PTP. Najprv vojenská služba v Libave a neskôr bol preložený na Přerov, kde dva roky pomáhal pri stavbe letiska.
Začiatkom roku 1953 ho preložili do karvinských čiernouhoľných baní. Po prepustení z PTP pracoval v chemickom priemysle. Po obnovení gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 pokračoval v štúdiu teológie. Dňa 9. mája 1976 ho tajne vysvätili za kňaza. Dlhé roky čakal, aby sa mohlo naplniť rozhodnutie mladého Michala. Trpezlivosťou a obetavým životom však slúžil svojmu okoliu za príklad počas tejto dlhej „prípravy” a nakoniec prišiel do svojho cieľa.
.dorota Kravjanská
Narodená 21. apríla 1929 v Ťahanovciach pri Košiciach ako najstaršia zo siedmich súrodencov.
Rok 1950. Prísny zákaz všetkých náboženských stretnutí. Po nástupe komunizmu a nastolení náboženskej neslobody sa Dorota
napriek štátnemu zákazu angažuje v katolíckej akcii. Má vyšší ideál, ktorému musí byť štátne zriadenie podradené. Za nezapretie vyššej pravdy a viery ju viackrát kontaktovala ŠtB. V septembri v roku 1954 Dorotu Kravjanskú, mladú matku malého Gregora, zaistili a previezli na výsluch do Prešova. Tam ju po dvoch mesiacoch strávených v cele predbežného zadržania súd uznal vinnou zo „združovania proti republike“. Boli súdení šiesti, ona dostala najnižší trest. Iba jeden a pol roka a navyše stratila všetky občianske práva. Za úprimný život, ktorý nechcela zaprieť, stratila slobodu. „Keď mám nejaké presvedčenie, musím si uvedomiť, že sa mu musím podriadiť.”
Ťažké časy, plné ponižovania vo väzení, sa nedali porovnať s bolesťou matky, odlúčenej od prvorodeného dieťaťa. Jediné, čo jej ostalo, bola iba viera. Viera, že Pravda zvíťazí a bude čas, keď bude môcť svojej rodine vynahradiť každú chvíľu odlúčenia. „Tá otrepaná pokora. Človek, keď je mladý, tak si myslí, že je všetko stvorené pre neho. Mama, otec, všetko pre neho. A keď si uvedomí, že on nie je centrom života, je ťažké cez to prejsť. Ale život pre druhého je trošku viac ako žiť svoj osamelý život. Ten je smutný.”
Myslím, že lepší príklad svojmu synovi ani nemohla dať. Ukázala mu tie pravé hodnoty. Nie slovami, ale skutkom. Skutkom obety. Po odvolaní sa dostala pred Najvyšší súd v Prahe. Tam zakúsila silu väznice pre politických väzňov. Pankrác. Nakoniec ako mladučká matka dostala amnestiu. Pred Vianocami 19. decembra sa vrátila domov. Svojho syna však nikdy nevidela urobiť jeho prvé kroky…
.páter Akvinas
Narodil sa v roku 1905 ako syn námorného vojaka. Mama mu umrela, keď mal päť rokov. S otcom sa sťahuje do Bratislavy a študuje gymnázium na Grösslingovej ulici v triede s Gustávom Husákom. V roku 1939 Juraj Gabura prijíma rehoľné meno Akvinas. Počas druhej svetovej vojny sa intenzívne venuje profesii, ktorej zasvätil celý svoj život. Evanjelizuje a hlása kresťanstvo ako cestu životom. Noc z 13. na 14. apríla 1951 dostáva svoje meno. Barbarská noc. Počas tejto noci boli násilne zrušené všetky rehole. Rehoľníci vysťahovaní a kláštory zabavené. Akvinas bol akurát v službe, a tak unikol vyhnanstvu. Dva roky bol na úteku.
„Ten pocit opustenosti. Zrazu som si uvedomil, že stále budem privádzať do nebezpečenstva každého, u koho sa skryjem.“ Tak sa sám prihlásil na policajnej stanici v Oravskom Podzámku. Bol odsúdený na trest doživotného väzenia. „Trestný čin velezrady za to, že od apríla roku 1950 do septembra 1952 na rôznych miestach Oravy vykonávaním tajnej duchovnej správy podľa rozvratných a nepriateľských inštitúcií Vatikánu spolčil sa so zradnou vysokou cirkevnou hierarchiou a osobami protištátne činnými, aby sa pokúsil rozvrátiť ľudovodemokratické štátne zriadenie, ktoré je zaručené ústavou.“
Prvé mesiace strávil otec Akvinas v Ilave. Neskôr bol na najdlhší čas väznený v Leopoldove.
„Tu som mal možnosť stretnúť sa s vynikajúcimi osobnosťami, ako boli otcovia biskupi Vojtaššák, Buzalka, Gojdič, ba dokonca som mal možnosť sa tam stretnúť aj so svojím bývalým spolužiakom a budúcim prezidentom Husákom, ktorý bol tiež väzňom.“
Po niekoľkých rokoch Akvinasa previezli do väznice vo Valdiciach, kde pracoval ako brusič skla. Po ôsmich rokoch dostal amnestiu.
Najväčší smútok, ktorý prežíval vo väzení, neboli ani fyzické tresty, nepohodlie alebo nedôstojné podmienky. Ale smútok za omšou ako centrom jeho života:
„Niekedy sa stalo, že niekto prepašoval malú fľaštičku s vínom a namiesto hostie kúsok rožteka – ale bolo si treba dávať pozor na dozorcov. Aké to bolo dojemné, že v tom kúsočku chleba bol prítomný všemohúci Boh. Vďaka Bohu, vďaka Pánu Bohu aj za tých osem rokov.”
.sestra Justína
Narodená v roku 1922. Vyrastala v Nižnej vo veľmi jednoduchých podmienkach so svojimi deviatimi súrodencami. Doma nikdy nehovorili o peniazoch ani o tom, že boli chudobní. Jedli zemiaky, jačmeň alebo ovos. „Žili sme asi na zázraku z rozmnoženia chleba,“ konštatuje usmievavá 92-ročná rehoľná, ale zároveň aj zdravotná sestra. Rehoľný život začala v roku 1941 ako mladá novicka v Slávkovciach: „Bol to vojnový čas. Bola hospodárska kríza. Tak sme si museli všetko odrobiť. Aj sme kosili, kopali, rúbali drevo. Chodili na pole. Potom za komunizmu sme museli ísť zase na pole. Ale vtedy už nútene, za trest. Dovtedy to bolo existenčné.“ Kvôli prežitiu, a to bol podstatný rozdiel.
Ako zdravotná sestra pôsobila v päťdesiatych rokoch v Prešovskej nemocnici. Krátko po barbarskej noci, keď sa hromadne rušili rehole a odvážali rehoľníci, sestra Justína ošetrovala jedného kňaza. Mal obličkový kameň, po operácii bol dlho hospitalizovaný a zrazu zmizol. Všetci hovorili, že asi utiekol, ale to sa ututlalo. Po roku napísal list, že je v poriadku. Že má prácu a aby sme dali vedieť druhému kňazovi, aby išiel za ním. Týždeň po tom, ako sestra dostala tento list, prišli agenti Štátnej bezpečnosti a sestru vytiahli z kaplnky, kde sa konala večerná modlitba. Prehrabali osobné veci a keď nič nenašli, obrátili sa na sestru Justínu so slovami: „Zatýkame vas, pôjdete s nami.“
Justínu zobrali so zaviazanými očami rovno do väznice. „Strčili nás do cely. Prezliekli ma do vojenských nohavíc. Dali väzenskú košeľu a hneď na výsluch. Púšťali na mňa strach. Ja som si dodávala odvahy, ale nohy sa mi triasli.“
Verdikt prešovského súdu bol 10 rokov za velezradu. Odvolanie a následný Najvyšší súd v Prahe na Pankráci. „Na súde nikto nebol. Bola som tam sama. Prišiel ku mne jeden pán a predstavil sa: „Ja som váš advokát.“ Bez toho, aby sme sa rozprávali. Pritakal na 10 rokov bez jedného rozhovoru. Takýmto spôsobom sa súdilo, takáto bola spravodlivosť.“
Pri podpísaní zápisnice sestra napísala, že je nútená podpísať vyhlásenie o vine. Ihneď ju roztrhali a čakali, až pokým nemali čisté priznanie.
Justínini rodičia o nej nič nevedeli. Ba naopak, jej otec bol kulakom a odsedel si tri mesiace. To pre dve dcéry, ktoré žili rehoľným životom.
Za väzenie sa platilo 14 korún za deň, a to si museli odrobiť. Tak sestra skladala papieriky od žiletiek a neskôr šila. Aby si večer mohla ľahnúť na slamník a o zime a hlade prežiť ďalšiu noc na tejto nútenej dovolenke all inclusive.
Po najťažších rokoch väzenia na Pankráci išla Justína do Pardubíc, kde si odpracovala zvyšné tri roky svojho šesťapolročného väzenia.
.ladislav Záborský
.dnes 93-ročný maliar z Martina sa narodil 22. januára 1921 v Tisovci. Telo pravdivo zobrazuje neľahký život tohto usmievavého človeka. Ako mladý človek hľadal usilovne zmysel svojho života. Bol členom duchovnej Rodiny, kde mu bol otcom profesor Kolakovič. Jeho životná cesta sa začína sobášom s Gabrielou, ktorý sa konal o pol šiestej ráno. Sami dvaja. Svedkovia náhodní okoloidúci. Svadobná hostina bola v mliečnom bare. Biela káva so šľahačkou a rožky. Takto v prostote spoločne viedli manželský život. Vo svojom prvom spoločnom byte schovávali Židovku napriek tomu, že pod nimi bývali nemeckí vojaci.
Spoločne praktizovali náboženský život. Za túto protištátnu aktivitu bol zatknutý a bez obžaloby ho postavili pred súd. Ale nič na neho nevedeli nájsť, tak ho donútili podpísať priznanie pod podmienkou, že ak ho nepodpíše, zavrú aj jeho manželku. Ako otec troch detí Záborský podpisuje obvinenie z velezrady. Dostal trest sedem rokov väzenia. Začal samotkou, kde strávil päť mesiacov. Len holé steny a jeden lavór. Stáť, prechádzať sa a v noci ležať na tvrdej zemi. „Samotka, to bolo odumretie, tam som nemal nikoho. Len Boha. Všetko bolo preč. Nevedel som vôbec, čo je s mojou rodinou a nevedel som, čo bude.” Sám, ale nie opustený Ladislav Záborský konštatuje: „Ja som mal najkrašie rajské mesiace.” Tento čas sa jeho viera v dobro a Pravdu iba posilnila, čoho výsledkom boli básne, ktoré v tejto tme vznikli. Tam, kde telo stráca zrak, človek môže vidieť srdcom. A to sa prejavilo v básňach, ktoré písal vylomeným zúbkom hrebeňa na namydlený lavór. V polovici trestu na odvolanie Gabriely, ktorá mu verila a bojovala za svojho manžela, bola žaloba prehodnotená a keď naozaj nenašli nič, čo by usvedčovalo Záborského z velezradnej činnosti, tak bol prepustený a mohol tajne, ale s nadobudnutou pevnosťou, ktorú získal vo väzení, ohlasovať pravdu skrze krásu jeho tvorby, ktorá isto dostala iný rozmer.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.