.nezamestnanosť
Asi najväčší kontrast medzi obidvoma režimami spočíva vo vysokej nezamestnanosti dnes a plnej zamestnanosti za socializmu. Režim si zakladal na tom, že pracuje každý. Zamestnanie bolo nielen právom, ale aj povinnosťou. Nemať riadne zamestnanie viedlo k obvineniu z príživníctva, za ktoré ste si mohli posedieť aj pol roka v base. Rôzni akademickí pracovníci alebo umelci, ktorí sa nepotrebovali zdržiavať na pracovisku a nemali pevný pracovný čas, občas zažívali vtipné situácie. Napríklad takého človeka oznámil sused na Verejnej bezpečnosti, lebo ho celý deň nevidel vyjsť z bytu a potom ho prišli preverovať „esenbáci“ (dobové označenie policajtov), že prečo nie je v práci.
Dôsledkom takejto politiky bola chronická prezamestnanosť v socialistických podnikoch. Išlo o jeden z dôvodov ich neefektívnosti a nízkej konkurencieschopnosti. Lenivého zamestnanca bolo náročné sa zbaviť. Notoricky problémové typy sa riešili rôznymi napomenutiami. Platové rozdiely boli pre väčšinu pracujúcich limitované, čo pôsobilo demotivačne. Ľudia ešte v 50. rokoch dostávali umiestnenku. Inými slovami, štát im povedal, kde sa majú presťahovať a kam nastúpiť do práce. Prechod z jedného zamestnania do druhého bol buď cez známosti, alebo na inzerát. Aby však človek mohol byť uvoľnený, musel už mať zaistenú inú prácu.
.bezdomovci a žobráci
Hrozba obvinenia z príživníctva visela aj nad kýmkoľvek, komu by napadlo na ulici žobrať. Počas 50. rokov tento jav postupne vymizol. Esenbáci žobráka či tuláka najskôr zmastili obuškami a keď si nedal povedať, šiel by do väzenia. Ľudia museli byť zamestnaní a niekde bývať, pre tých, čo nevlastnili byt, tu boli na ubytovne či slobodárne. Na druhej strane, napriek štátnej sociálnej politike žila koncom 80. rokov na Slovensku desatina obyvateľstva pod sociálnym minimom.
Fráza „bezdomovci za socializmu neboli“ si zaslúži ešte jedno veľké „ale“. Štát v rámci Akcie B na prelome 40. a 50. rokov vyhadzoval politicky „nevyhovujúcich“ ľudí z bytov a domov v mestách. Len z Bratislavy bolo takto odsunutých takmer sedemsto rodín. Mohli si odniesť len to najnutnejšie. Nábytok i obydlie dostali komunisti, ktorí sa nasťahovali po nich. Pôvodní obyvatelia boli odsunutí na vidiek, kde bývali v stiesnených, hygienicky nevyhovujúcich pomeroch, často s cudzími ľuďmi, ktorých tiež chceli komunisti takto vytrestať.
.hypotéky
Hoci trh s bytmi na hypotéky, ako ho poznáme dnes, neexistoval, fungoval pôžičkový systém. Keď sa človek oženil, vzal si mladomanželskú pôžičku 30-tisíc Kčs. Zato sa dvojizbový byt dal zariadiť. Kým dnes sa ľudia berú a majú deti, až keď je človek materiálne trochu zabezpečený, v socializme to často bolo naopak. Mladý človek často splodil dieťa a oženil sa, aj keď nemal bývanie. Vedel, že štát sa oňho postará. Zašiel na bytový referát národného výboru a tam vyhlásil, že sú s manželkou sociálny prípad, bývajú doma s rodičmi, žerú sa navzájom a potrebujú vlastné bývanie.
Paneláky sa síce stavali a dokázali poskytnúť strechu nad hlavou rýchlo rastúcemu obyvateľstvu, no stávalo sa, že v čase dobudovania chýbala medzi nimi občianska vybavenosť, ba dokonca niekedy aj chodníky. Tie sa dorobili neskôr. Na byty boli poradovníky a kto dal úplatok, ten mohol poskočiť. Byty existovali štátne, družstevné a podnikové. Väčší pocit vlastníctva mal človek pri družstevnom byte, o ktorom mohol rozhodovať slobodnejšie. Pri výmene či predaji takéhoto bytu bol potrebný súhlas družstva.
Komunistickí papaláši bývali v mestských vilách po „deklasovanej buržoázii“ alebo po rodinách, ktoré emigrovali. Na vidieku ľudia pokračovali v stáročnej slovenskej tradícii stavania si domov svojpomocne. Novým prvkom bolo, že sa tak vo veľkom robilo aj z materiálu, pokradnutého zo stavieb rôznych priehrad a iných verejných projektov.
.bulvár
Sloboda tlače bola potlačená a noviny plné ideologických klišé o úspechoch socializmu. Keď sa konal zjazd komunistickej strany, noviny publikovali celé prejavy a uznesenia. O problémoch režimu alebo kauzách sa nepísalo. Len zriedka sa pustili informácie o nešťastiach, a bolo to len vtedy, keď neboli priamym dôsledkom politického a ekonomického systému. Istú výnimku predstavovalo uvoľnenie v 60. rokoch, keď sa niektoré noviny, napríklad týždenník Kultúrny život či Smena, stali fenoménom.
Namiesto politickej satiry sa pestovala takzvaná komunálna satira. Bola neškodná a točila sa okolo javov typu „čašník si s obsluhou dáva načas“. Niektoré časopisy ako Slovenka alebo česká „Stoplusjednička“, ktorá prinášala výber zaujímavostí zo svetovej tlače, sa dali čítať, no nesmeli naraziť na citlivé témy. Medzi ženami letel nemecký časopis Burda, kde boli zaujímavé vzory šiat, ktoré si naše ženy mohli doma ušiť. Dostať sa k predplatnému však nebolo jednoduché. Dokonca aj predplatné na obľúbený Mladý svět sa vybavovalo po známosti, pretože náklad tohto časopisu bol obmedzený.
.korupcia
Keďže v socializme neexistovala slobodná tvorba cien, ponuka a dopyt sa museli racionalizovať cez šedú ekonomiku. Centrálne plánovanie vlastne korupciu systémovo vytváralo. Často sa hovorí, že komunistickí papaláši na rozdiel od dnešných nekradli, no oni na to ani neboli odkázaní, keďže mnohé požitky im vyplývali automaticky z funkcie a ich vládnutie nebolo obmedzené, takže nemali potrebu rýchlo sa nabaliť. K vilám pod Slavínom sa dostali zadarmo, keď im takéto bývanie bolo pridelené po emigrantoch alebo spoločensky nespoľahlivých ľuďoch. Luxusný tovar si kupovali v špeciálnych predajniach za dotované ceny.
Zato ľudia museli korumpovať na každom kroku. Na autá boli poradovníky. Uplácať sa muselo v autoservise, lebo tých bolo málo. V obchodoch bolo málo tovaru a ten najlepší si rozdelili predavačky a ich známi, kým vonku naň netrpezlivo čakali kupujúci – väčšinou v rade. Predavač (najmä mäsiar či predavač v mototechne) bol v socializme veľký pán. A predavač v Tuzexe, kde sa západný spotrebný tovar predával za bony, bol najväčší pán. Dostať sa na dobrú strednú školu alebo na vysokú školu – na to bolo potrebné často dať úplatok. Uplácalo sa aj u lekára, aby mal pacient pocit, že doktor jeho ošetrovanie „neodflákne“. Čašníci vo veľkom riedili nápoje v reštauráciách. Tie nedopité potom pod pultom recyklovali. Z práce si ľudia zvykli brať veci len tak, a rovnako sa kradlo na stavbách. Hovorilo sa, že socialistický majetok sa vlastne ani nekradne, lebo patrí všetkým, takže sa iba presúva na iné miesto. Rozkrádanie Slovenska po roku 1989 sa dá pochopiť len vtedy, ak si človek uvedomí obludnú mieru každodennej korupcie za socializmu.
.imigranti
Je dobre známe, že na Západ sa dalo cestovať len s výjazdnými doložkami, po pridelení devíz a vlastnení pasu, čo nebolo samozrejmosťou. Politicky nespoľahlivé živly nemali na pas nárok. Iba na slovensko-rakúskom úseku hranice ČSSR bolo počas totality usmrtených 42 ľudí, pokúšajúcich sa o útek zo socialistického raja. No ako to bolo s imigrantmi?
Ľudia zo Západu sa sem, prirodzene, nehrnuli. Avšak v Československu študovalo mnoho študentov zo spriatelených rozvojových krajín: Arabi, Kubánci, Afričania. V priemysle vypomáhali Vietnamci aj Kubánci. Mnohí tu ostali aj po štúdiu, lebo si našli slovenských manželských partnerov. To isté platilo aj s Rusmi. Naši študenti v ZSSR boli vyhľadávanou partiou. Manželstvo bolo totiž pre sovietskeho občana spôsobom, ako odísť žiť do Československa, kde bolo obyvateľstvo o čosi lepšie zásobené a dokonca aj slobodnejšie. Hoci teda Slováci na pomery nadávali, z pohľadu Rusov sme mali vysokú životnú úroveň.
.drogy
Síce neboli, no užívali sa náhradné látky, často rovnako nebezpečné. Napríklad medici alebo lekárnici mali prístup k dexfenmetrazínu. S liekmi sa obchodovalo na čiernom trhu. Chudobnejšie vrstvy čuchali toluén. Okena sa prefiltrovala cez chlieb a niektorí ju pili. Zneužíval sa aj tekutý čistič škvŕn s názvom Čikuli. Alkoholizmus bol ešte väčší problém ako v súčasnosti. Toleroval sa vtedy totiž aj na pracovisku, hoci zo straníckych kruhov vychádzali apely a kampane proti tomuto nešváru. V mestách existovali záchytky, kde mohli opití ľudia vytriezvieť.
.celebrity
Aj za socializmu existovali populárni speváci a herci. Helena Vondráčková alebo Michal David boli hviezdami, lebo spievali optimistické nekonfliktné texty a nemali problém zúčastňovať sa na festivaloch politickej piesne. No každý, kto vybočil z radu a nebol ochotný podriadiť sa, stal sa neželanou osobou. Taký bol herec Pavel Landovský či herečka Vlasta Chramostová. Najvýraznejším príkladom bola speváčka Marta Kubišová, ktorá mala charizmu celebrity, no postavila sa proti režimu, preto jej za normalizácie zakázali vystupovať, robila bezvýznamnú referentku a ocitla sa pod dohľadom ŠtB.
Niektoré hviezdy ako Karel Gott boli populárne aj na Západe. Štát ich púšťal von nielen kvôli propagácii našej kultúry, ale tiež preto, že nutne potreboval valuty. A tie sa dali zarobiť aj prostredníctvom koncertov takých ľudí, ako bol populárny Gott. Hovorilo sa, že štát zarobil na Gottových príjmoch v zahraničí viac ako zarobila na Západe mladoboleslavská Škodovka so svojím vývozom áut.
.finančné skupiny
V socializme nebolo dovolené podnikať. Režim v ČSSR bol v tomto smere dokonca striktnejší, než v Maďarsku alebo Poľsku, kde v drobnej forme súkromníci fungovali. No pár ľudí predsa len malo viac peňazí, než ostatní. Patrili sem populárni umelci, ktorých nadštandardné príjmy kritizoval aj bývalý generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš. Zarobiť si mohli hudobníci, ktorí mohli hrávať v západných baroch, ale aj lekári či montéri, ktorí sa dostali na prácu do krajín ako Líbya. Športoví reprezentanti si prilepšovali pašovaním nedostatkového tovaru zo Západu. No človek s peniazmi mal nad istou sumou problém, kde ich minúť. Existovali takzvané Tuzexy, predajne so západným nedostatkovým tovarom. Nakupovať sa v nich dalo za takzvané bony, ktoré však štát vydával len za valuty. Preto existovali veksláci, ktorí nelegálne kšeftovali s valutami a bonmi. Za mesiac si vedeli zarobiť aj desaťnásobok priemernej mzdy.
.prostitúcia
Oficiálne v socializme neexistovala, keďže sex za peniaze bol znakom dekadentného Západu. Ženy nezvykli postávať pri cestách. Bordely sa po nástupe komunistov zatvorili. Radodajky z nich boli poslané do pracovných táborov na prevýchovu. No neskôr sa prostitúcia neoficiálne vyskytovala, najmä pri špičkových hoteloch, keďže západní návštevníci predstavovali zaujímavý zdroj valút. Počas politického uvoľnenia v 60. rokoch v bratislavskej vinárni Perugia bolo možné vidieť aj striptíz. Sovietska invázia však s podobnými kratochvíľami skoncovala. Pornografické časopisy a neskôr aj videokazety sa nosili zo Západu.
Prostitútky a veksláci boli formálne napríklad ako pomocné pracovné sily vo fabrikách, no do práce buď nechodili a niekomu platili, aby kryl ich dochádzku, alebo sa len občas v práci ukázali. Prirodzene, ako vo všetkých dobách, slúžil sex aj v socializme ako výmenné platidlo pre zlepšenie sociálneho postavenia. Rôzni funkcionári občas zneužívali pozíciu prevahy voči podriadeným ženám na pracovisku. Inde si zase ambiciózne ženy našli cestu do postele funkcionára, ktorý mohol urýchliť ich kariérne napredovanie. Ponuka a dopyt si teda k sebe našli cestu aj v socializme.
Asi najväčší kontrast medzi obidvoma režimami spočíva vo vysokej nezamestnanosti dnes a plnej zamestnanosti za socializmu. Režim si zakladal na tom, že pracuje každý. Zamestnanie bolo nielen právom, ale aj povinnosťou. Nemať riadne zamestnanie viedlo k obvineniu z príživníctva, za ktoré ste si mohli posedieť aj pol roka v base. Rôzni akademickí pracovníci alebo umelci, ktorí sa nepotrebovali zdržiavať na pracovisku a nemali pevný pracovný čas, občas zažívali vtipné situácie. Napríklad takého človeka oznámil sused na Verejnej bezpečnosti, lebo ho celý deň nevidel vyjsť z bytu a potom ho prišli preverovať „esenbáci“ (dobové označenie policajtov), že prečo nie je v práci.
Dôsledkom takejto politiky bola chronická prezamestnanosť v socialistických podnikoch. Išlo o jeden z dôvodov ich neefektívnosti a nízkej konkurencieschopnosti. Lenivého zamestnanca bolo náročné sa zbaviť. Notoricky problémové typy sa riešili rôznymi napomenutiami. Platové rozdiely boli pre väčšinu pracujúcich limitované, čo pôsobilo demotivačne. Ľudia ešte v 50. rokoch dostávali umiestnenku. Inými slovami, štát im povedal, kde sa majú presťahovať a kam nastúpiť do práce. Prechod z jedného zamestnania do druhého bol buď cez známosti, alebo na inzerát. Aby však človek mohol byť uvoľnený, musel už mať zaistenú inú prácu.
.bezdomovci a žobráci
Hrozba obvinenia z príživníctva visela aj nad kýmkoľvek, komu by napadlo na ulici žobrať. Počas 50. rokov tento jav postupne vymizol. Esenbáci žobráka či tuláka najskôr zmastili obuškami a keď si nedal povedať, šiel by do väzenia. Ľudia museli byť zamestnaní a niekde bývať, pre tých, čo nevlastnili byt, tu boli na ubytovne či slobodárne. Na druhej strane, napriek štátnej sociálnej politike žila koncom 80. rokov na Slovensku desatina obyvateľstva pod sociálnym minimom.
Fráza „bezdomovci za socializmu neboli“ si zaslúži ešte jedno veľké „ale“. Štát v rámci Akcie B na prelome 40. a 50. rokov vyhadzoval politicky „nevyhovujúcich“ ľudí z bytov a domov v mestách. Len z Bratislavy bolo takto odsunutých takmer sedemsto rodín. Mohli si odniesť len to najnutnejšie. Nábytok i obydlie dostali komunisti, ktorí sa nasťahovali po nich. Pôvodní obyvatelia boli odsunutí na vidiek, kde bývali v stiesnených, hygienicky nevyhovujúcich pomeroch, často s cudzími ľuďmi, ktorých tiež chceli komunisti takto vytrestať.
.hypotéky
Hoci trh s bytmi na hypotéky, ako ho poznáme dnes, neexistoval, fungoval pôžičkový systém. Keď sa človek oženil, vzal si mladomanželskú pôžičku 30-tisíc Kčs. Zato sa dvojizbový byt dal zariadiť. Kým dnes sa ľudia berú a majú deti, až keď je človek materiálne trochu zabezpečený, v socializme to často bolo naopak. Mladý človek často splodil dieťa a oženil sa, aj keď nemal bývanie. Vedel, že štát sa oňho postará. Zašiel na bytový referát národného výboru a tam vyhlásil, že sú s manželkou sociálny prípad, bývajú doma s rodičmi, žerú sa navzájom a potrebujú vlastné bývanie.
Paneláky sa síce stavali a dokázali poskytnúť strechu nad hlavou rýchlo rastúcemu obyvateľstvu, no stávalo sa, že v čase dobudovania chýbala medzi nimi občianska vybavenosť, ba dokonca niekedy aj chodníky. Tie sa dorobili neskôr. Na byty boli poradovníky a kto dal úplatok, ten mohol poskočiť. Byty existovali štátne, družstevné a podnikové. Väčší pocit vlastníctva mal človek pri družstevnom byte, o ktorom mohol rozhodovať slobodnejšie. Pri výmene či predaji takéhoto bytu bol potrebný súhlas družstva.
Komunistickí papaláši bývali v mestských vilách po „deklasovanej buržoázii“ alebo po rodinách, ktoré emigrovali. Na vidieku ľudia pokračovali v stáročnej slovenskej tradícii stavania si domov svojpomocne. Novým prvkom bolo, že sa tak vo veľkom robilo aj z materiálu, pokradnutého zo stavieb rôznych priehrad a iných verejných projektov.
.bulvár
Sloboda tlače bola potlačená a noviny plné ideologických klišé o úspechoch socializmu. Keď sa konal zjazd komunistickej strany, noviny publikovali celé prejavy a uznesenia. O problémoch režimu alebo kauzách sa nepísalo. Len zriedka sa pustili informácie o nešťastiach, a bolo to len vtedy, keď neboli priamym dôsledkom politického a ekonomického systému. Istú výnimku predstavovalo uvoľnenie v 60. rokoch, keď sa niektoré noviny, napríklad týždenník Kultúrny život či Smena, stali fenoménom.
Namiesto politickej satiry sa pestovala takzvaná komunálna satira. Bola neškodná a točila sa okolo javov typu „čašník si s obsluhou dáva načas“. Niektoré časopisy ako Slovenka alebo česká „Stoplusjednička“, ktorá prinášala výber zaujímavostí zo svetovej tlače, sa dali čítať, no nesmeli naraziť na citlivé témy. Medzi ženami letel nemecký časopis Burda, kde boli zaujímavé vzory šiat, ktoré si naše ženy mohli doma ušiť. Dostať sa k predplatnému však nebolo jednoduché. Dokonca aj predplatné na obľúbený Mladý svět sa vybavovalo po známosti, pretože náklad tohto časopisu bol obmedzený.
.korupcia
Keďže v socializme neexistovala slobodná tvorba cien, ponuka a dopyt sa museli racionalizovať cez šedú ekonomiku. Centrálne plánovanie vlastne korupciu systémovo vytváralo. Často sa hovorí, že komunistickí papaláši na rozdiel od dnešných nekradli, no oni na to ani neboli odkázaní, keďže mnohé požitky im vyplývali automaticky z funkcie a ich vládnutie nebolo obmedzené, takže nemali potrebu rýchlo sa nabaliť. K vilám pod Slavínom sa dostali zadarmo, keď im takéto bývanie bolo pridelené po emigrantoch alebo spoločensky nespoľahlivých ľuďoch. Luxusný tovar si kupovali v špeciálnych predajniach za dotované ceny.
Zato ľudia museli korumpovať na každom kroku. Na autá boli poradovníky. Uplácať sa muselo v autoservise, lebo tých bolo málo. V obchodoch bolo málo tovaru a ten najlepší si rozdelili predavačky a ich známi, kým vonku naň netrpezlivo čakali kupujúci – väčšinou v rade. Predavač (najmä mäsiar či predavač v mototechne) bol v socializme veľký pán. A predavač v Tuzexe, kde sa západný spotrebný tovar predával za bony, bol najväčší pán. Dostať sa na dobrú strednú školu alebo na vysokú školu – na to bolo potrebné často dať úplatok. Uplácalo sa aj u lekára, aby mal pacient pocit, že doktor jeho ošetrovanie „neodflákne“. Čašníci vo veľkom riedili nápoje v reštauráciách. Tie nedopité potom pod pultom recyklovali. Z práce si ľudia zvykli brať veci len tak, a rovnako sa kradlo na stavbách. Hovorilo sa, že socialistický majetok sa vlastne ani nekradne, lebo patrí všetkým, takže sa iba presúva na iné miesto. Rozkrádanie Slovenska po roku 1989 sa dá pochopiť len vtedy, ak si človek uvedomí obludnú mieru každodennej korupcie za socializmu.
.imigranti
Je dobre známe, že na Západ sa dalo cestovať len s výjazdnými doložkami, po pridelení devíz a vlastnení pasu, čo nebolo samozrejmosťou. Politicky nespoľahlivé živly nemali na pas nárok. Iba na slovensko-rakúskom úseku hranice ČSSR bolo počas totality usmrtených 42 ľudí, pokúšajúcich sa o útek zo socialistického raja. No ako to bolo s imigrantmi?
Ľudia zo Západu sa sem, prirodzene, nehrnuli. Avšak v Československu študovalo mnoho študentov zo spriatelených rozvojových krajín: Arabi, Kubánci, Afričania. V priemysle vypomáhali Vietnamci aj Kubánci. Mnohí tu ostali aj po štúdiu, lebo si našli slovenských manželských partnerov. To isté platilo aj s Rusmi. Naši študenti v ZSSR boli vyhľadávanou partiou. Manželstvo bolo totiž pre sovietskeho občana spôsobom, ako odísť žiť do Československa, kde bolo obyvateľstvo o čosi lepšie zásobené a dokonca aj slobodnejšie. Hoci teda Slováci na pomery nadávali, z pohľadu Rusov sme mali vysokú životnú úroveň.
.drogy
Síce neboli, no užívali sa náhradné látky, často rovnako nebezpečné. Napríklad medici alebo lekárnici mali prístup k dexfenmetrazínu. S liekmi sa obchodovalo na čiernom trhu. Chudobnejšie vrstvy čuchali toluén. Okena sa prefiltrovala cez chlieb a niektorí ju pili. Zneužíval sa aj tekutý čistič škvŕn s názvom Čikuli. Alkoholizmus bol ešte väčší problém ako v súčasnosti. Toleroval sa vtedy totiž aj na pracovisku, hoci zo straníckych kruhov vychádzali apely a kampane proti tomuto nešváru. V mestách existovali záchytky, kde mohli opití ľudia vytriezvieť.
.celebrity
Aj za socializmu existovali populárni speváci a herci. Helena Vondráčková alebo Michal David boli hviezdami, lebo spievali optimistické nekonfliktné texty a nemali problém zúčastňovať sa na festivaloch politickej piesne. No každý, kto vybočil z radu a nebol ochotný podriadiť sa, stal sa neželanou osobou. Taký bol herec Pavel Landovský či herečka Vlasta Chramostová. Najvýraznejším príkladom bola speváčka Marta Kubišová, ktorá mala charizmu celebrity, no postavila sa proti režimu, preto jej za normalizácie zakázali vystupovať, robila bezvýznamnú referentku a ocitla sa pod dohľadom ŠtB.
Niektoré hviezdy ako Karel Gott boli populárne aj na Západe. Štát ich púšťal von nielen kvôli propagácii našej kultúry, ale tiež preto, že nutne potreboval valuty. A tie sa dali zarobiť aj prostredníctvom koncertov takých ľudí, ako bol populárny Gott. Hovorilo sa, že štát zarobil na Gottových príjmoch v zahraničí viac ako zarobila na Západe mladoboleslavská Škodovka so svojím vývozom áut.
.finančné skupiny
V socializme nebolo dovolené podnikať. Režim v ČSSR bol v tomto smere dokonca striktnejší, než v Maďarsku alebo Poľsku, kde v drobnej forme súkromníci fungovali. No pár ľudí predsa len malo viac peňazí, než ostatní. Patrili sem populárni umelci, ktorých nadštandardné príjmy kritizoval aj bývalý generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš. Zarobiť si mohli hudobníci, ktorí mohli hrávať v západných baroch, ale aj lekári či montéri, ktorí sa dostali na prácu do krajín ako Líbya. Športoví reprezentanti si prilepšovali pašovaním nedostatkového tovaru zo Západu. No človek s peniazmi mal nad istou sumou problém, kde ich minúť. Existovali takzvané Tuzexy, predajne so západným nedostatkovým tovarom. Nakupovať sa v nich dalo za takzvané bony, ktoré však štát vydával len za valuty. Preto existovali veksláci, ktorí nelegálne kšeftovali s valutami a bonmi. Za mesiac si vedeli zarobiť aj desaťnásobok priemernej mzdy.
.prostitúcia
Oficiálne v socializme neexistovala, keďže sex za peniaze bol znakom dekadentného Západu. Ženy nezvykli postávať pri cestách. Bordely sa po nástupe komunistov zatvorili. Radodajky z nich boli poslané do pracovných táborov na prevýchovu. No neskôr sa prostitúcia neoficiálne vyskytovala, najmä pri špičkových hoteloch, keďže západní návštevníci predstavovali zaujímavý zdroj valút. Počas politického uvoľnenia v 60. rokoch v bratislavskej vinárni Perugia bolo možné vidieť aj striptíz. Sovietska invázia však s podobnými kratochvíľami skoncovala. Pornografické časopisy a neskôr aj videokazety sa nosili zo Západu.
Prostitútky a veksláci boli formálne napríklad ako pomocné pracovné sily vo fabrikách, no do práce buď nechodili a niekomu platili, aby kryl ich dochádzku, alebo sa len občas v práci ukázali. Prirodzene, ako vo všetkých dobách, slúžil sex aj v socializme ako výmenné platidlo pre zlepšenie sociálneho postavenia. Rôzni funkcionári občas zneužívali pozíciu prevahy voči podriadeným ženám na pracovisku. Inde si zase ambiciózne ženy našli cestu do postele funkcionára, ktorý mohol urýchliť ich kariérne napredovanie. Ponuka a dopyt si teda k sebe našli cestu aj v socializme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.