Píšem o tom po dvadsiatich piatich rokoch, ale v srdci cítim ozvenu a vášne tých dní, akoby to bolo len nedávno. Rok 1989 bol niečím, čo navždy definuje moju generáciu a ak už sa dnes aj nezhodneme v názore na politiku či spoločnosť, spomienka na november 1989 to všetko preváži.
Kľúčom ku každej zmene sú vždy ľudia. Na chodbách Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, na vtedajšej vojenskej príprave či na školských brigádach sa koncom 80. rokov stretla generácia mladých ľudí, ktorí mali nielen podobné názory, ale stratili zábranu vyjadrovať nespokojnosť so stavom a charakterom normalizačného režimu v Československu. Na gorbačovovskú glasnosť a perestrojku sme reagovali po svojom, neobmedzovala nás už skúsenosť s ruskými tankami v roku 1968 v našich uliciach, ani rabiátsky duch normalizácie. Vedeli sme, čo sa deje v Poľsku a neskôr aj v Maďarsku a východnom Nemecku a kriticky sme sa vyjadrovali k odporu našich nomenklatúrnych kádrov voči gorbačovovským zmenám v Moskve. Normalizačný režim odvodzoval svoju legitimitu od súhlasu so vstupom armád Varšavskej zmluvy do Československa a ukončením refor mného procesu v roku 1968. Touto dohodou sme sa však už necítili viazaní. Informovali sme sa o najnovších správach z českého a slovenského vysielania BBC a Hlasu Ameriky a po skončení rušenia aj zo Slobodnej Európy.
.študentská koalícia
Pozoruhodná je aj študentská koalícia z roku 1989. Na fakulte sa stretli mladí aktivisti spojení s ekologickým hnutím, s tajnou cirkvou aj občianskym disentom. V prostredí univerzitnej mládeže pôsobili tieto hnutia najmä synergicky.
Boli medzi nami študenti, ktorí pôsobili v základných organizáciách Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, najmä v základnej organizácii č. 6 v Bratislave, ktorá sa asi najviac zapísala do povedomia vydaním publikácie Bratislava nahlas. Študenti FF UK sa zúčastnili na akciách tohto zväzu, napríklad na rekonštrukcii objektov ľudovej architektúry, na záchrane domu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach či sa podieľali na rekonštrukcii kláštora v Marianke, kde sa stretávali aktivisti z okruhu „pozitívnej deviácie“. Nie je žiadnou náhodou, že jeden z kľúčových prúdov Verejnosti proti násiliu vyšiel práve z ochranárskeho hnutia.
Takisto boli medzi nami aj študenti, ktorí pôsobili v hnutiach tajnej katolíckej cirkvi, organizovali takzvané „stretká“ v utajených bytoch po celej Bratislave a aj na internátoch. Tieto „krúžky“, systematicky budované Vladimírom Juklom, Silvestrom Krčmérym a mnohými ďalšími, zďaleka nemali len náboženský charakter. Viedli sa na nich diskusie o politickej situácii, o prenasledovaní občanov za politické a náboženské názory v Československu. Na stretnutiach, ktoré viedol Daniel Bútora, sa podpisovali petície za náboženskú a občiansku slobodu vrátane petície Několik vět.
Viacerí „stretkári“ mali za sebou skúsenosť, ktorá rozhodujúcim spôsobom sformovala ich názor na režim: zúčastnili na Sviečkovej demonštrácii v Bratislave v marci 1988. Osobitne spomeniem Patrika Dubovského a Marcela Jucka, študentov FFUK, ktorým sa predstavitelia KSS na fakulte za účasť na Sviečkovej demonštrácii vyhrážali vylúčením zo štúdia.
Študenti, aktívni v tajnej cirkvi, boli zapojení aj do mládežníckych pútí, napríklad do púte v Nitre v roku 1988, ktorá sa premenila na mohutnú protirežimovú demonštráciu. Treba však spomenúť aj púte v Šaštíne či vysokoškolskú púť v Mariánke v roku 1989. Na Filozofickej fakulte UK a na internáte v Mlynskej doline existovalo niekoľko „stretiek a krúžkov“, kde sa stretávali študenti fakulty. Celkovo tak išlo o stovky aktívne protirežimovo naladených mladých ľudí.
Do tretej skupiny patrili študenti, ktorí mali kontakty s disidentskými skupinami, kontakty na Milana Šimečku, Jána Budaja, Martina Bútoru či Jána Čarnogurského. Vďaka Danielovi Bútorovi sme mali možnosť čítať a navzájom si požičiavať samizdatovú literatúru, napríklad Kontakt, Listy, Lidovky, Sociologickú revue, ale aj Kunderov román Nesnesitelná lehkost bytí alebo Slovník (zakázaných) československých spisovateľov.
V skutočnosti, keď sa pozriem na tieto tri skupiny, o ktorých dnes píšeme, oddelene a na postoj univerzitných študentov k nim, nedá sa kategorizovať, kto patril kam, prelínali sme sa vo všetkých troch skupinách, niekto viac v ochranárskom hnutí, iní zase v prostredí tajnej cirkvi či v kontaktoch na disidentské skupiny.
.koniec strachu a postupná emancipácia
V roku 1987 sme spolu s Petrom Maťovčíkom, Robertom Letzom a ďalšími založili Eko sekciu Stromu života. Bol to taktický manéver, ekologické hnutie Stromu života bola povolená organizácia v rámci Socialistického zväzu mládeže. Na nástenke katedry histórie sme začali uverejňovať kritické články k demolácii historických uličiek Hradného vrchu kvôli prebiehajúcej výstavbe budovy SNR, články o likvidácii dunajských ramien v súvislosti s výstavbou vodného diela Gabčíkovo a nádrže Hrušov.
Na nástenke sa objavovali aj portréty zo slovenských dejín a ochrany pamiatok, na svoju dobu nekonformné. Neušlo to pozornosti ŠtB, podľa svedectva zamestnancov historického kabinetu prišli príslušníci ŠtB v prvej polovici roku 1989 na katedru histórie a nariadili odstrániť články Eko sekcie. Zverejňovanie ďalších príspevkov to však neobmedzilo.
Na to, aby sa vyvolal masovejší záujem o prejavenie kritických názorov na stav spoločnosti, bolo potrebné aktivizovať väčšie množstvo študentov. V udalostiach, ktoré zohrali význam v novembri 1989, hrali významnú rolu práve títo aktivisti, ktorí dokázali vyburcovať ďalších študentov, predovšetkým z internátov.
Nemôžem nezačať od Milana Novotného, študenta žurnalistiky a dnes riaditeľa Slovenského inštitútu vo Varšave. Bol to práve Milan Novotný, kto dokázal zmobilizovať študentov z Mlynskej doliny na účasť na protestných aktivitách.
Jedným z prvých signálov, že na škole sa začala stretávať odvážnejšie naladená generácia, bola návšteva francúzskeho prezidenta Francoisa Mitteranda na Univerzite Komenského v decembri 1988. Na jeho vystúpenie v aule UK sa nedalo voľne dostať, no Milanovi Novotnému, Mariánovi Sedílkovi a niektorým ďalším študentom z nášho okruhu sa podarilo dostať sa do auly. Za prítomnosti nomenklatúrnych kádrov režimu na čele s prezidentom Gustávom Husákom študenti kritizovali pred francúzskym prezidentom nemožnosť štúdia vo Francúzsku. „No, študenti sa vybúrili,“ bola údajne Husákova poznámka pri odchode z univerzitnej auly. Nebol to však banálny vzdor, naopak, rástla ním emancipácia, čo viedlo k ďalšej činnosti.
Takéto naladenie viedlo k ďalším prejavom protirežimového správania. V máji 1989 sa skupina študentov Filozofickej fakulty UK zúčastnila na spomienke 70. výročia tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle a stali sme sa súčasťou protestného zhromaždenia Hnutia za občiansku slobodu s prejavom Jána Čarnogurského a prítomnosťou Hany Ponickej, hoci sme dopredu o tejto akcii nevedeli.
Následne v máji 1989 sme zorganizovali študentský pochod do Ivanky pri Dunaji, na miesto tragického pádu lietadla s generálom Štefánikom. Stretli sme sa na bratislavskej hlavnej stanici, Milan Novotný viedol skupinu viac ako dvadsať študentov a po vystúpení z vlaku v Ivanke sme kráčali smerom k pamätníku.
„Kam idete, však tam sú tajní,“ krútila staršia pani z Ivanky hlavou nad naším pochodom. Na mieste čakala nenápadne sa tváriaca milenecká dvojica s tmavými okuliarmi, ktorá si nás ukradomky fotila...
.chceme slobodu!
Dynamika nasledujúcich udalostí v roku 1989 bola nezadržateľná: zatknutie Bratislavskej päťky, výročie 21. augusta a demonštrácie v Prahe a Bratislave, otvorenie železnej opony – maďarsko-rakúskych hraníc v septembri 1989 pre východných Nemcov, umožnenie vycestovania východných Nemcov zo západonemeckého veľvyslanectva v Prahe, masové protesty vo východnom Nemecku až po pád Berlínskeho múru v októbri 1989. Živo sme vtedy diskutovali a uvažovali, kedy a ako padne normalizačný režim v Československu. Daniel Bútora vyjadril naše očakávania jednou vetou: „Po páde Berlínskeho múru to už nebude dlho trvať.“
Bola jeseň, začiatok novembra a z prednášok sme chodili pred Justičný palác vyjadrovať podporu súdeným členom Bratislavskej päťky. Dôležitú rolu hral Milan Novotný, Daniel Bútora, Svetoslav Bombík, Marián Sedílek či Ľubomír Kiráľ-Varga, ale na protestoch sa zúčastňovalo oveľa viac ľudí. ŠtB zasiahla len obmedzene, keď zhabala film z fotoaparátu. Nikto však vtedy netušil, kde je hranica, kam až môže a bude chcieť ŠtB a komunistická strana zájsť.
V lete a v septembri 1989 sme viedli diskusie o založení časopisu študentov Filozofickej fakulty UK. Redakčný kruh tvorili študenti, ktorí sa navzájom spoznali na uvedených akciách. Spomínam si na Petra Maťovčíka a Svetoslava Bombíka, ktorí už nie sú medzi nami. Medzi členov redakčného kruhu patrili Milan Novotný, Robert Letz, Pavol Cesnak, Martin Homza, Tomáš Hrivnák, Ján Hučko, Boris Strečanský, Ľubomír Kiráľ-Varga, Marián Sedílek, Petra Zemanová, Jozef Lupták a autor tohto textu. Popri diskusiách o vydávaní študentského občasníka Proglas sme spoločne uvažovali o tom, ako vyjadriť verejne náš postoj k normalizačnému režimu.
Hľadal sa vhodný termín a vhodný motív. Uvažovali sme o zvolaní diskusie na internátoch v Mlynskej doline v novembri 1989 v súvislosti s pripravovaným zákonom o mládeži. Nakoniec sme od toho upustili, Sveťo Bombík nás presvedčil, že by to pre prítomnosť ŠtB na takomto podujatí mohlo byť pre nás zbytočne nebezpečné.
Sformulovali sme však list Výboru československej spoločnosti pre ľudské práva, v ktorom sme protestovali proti násilnému potlačeniu demonštrácie na Václavskom námestí 28. októbra 1989.
Na stretnutí 15. novembra sa členovia redakčnej rady napokon dohodli, že prvé číslo Proglasu vyjde na konci novembra.
Zároveň sme medzi sebou diskutovali o tom, čo by sme ako vysokoškoláci mali robiť. Blížila sa spomienka na Medzinárodný deň študentstva, výročie brutálneho zásahu nacistov proti študentom českých vysokých škôl. Nespomínam si presne, kto konkrétne prišiel s návrhom ma zorganizovanie spomienkového stretnutia na 16. november v predvečer tohto výročia, ale nápad vznikol spontánne v kruhu redakčnej rady Proglasu, aj pod vplyvom prebiehajúcich protestov pred Justičným palácom. Nikoho sme sa nepýtali na povolenie. Správa o stretnutí sa šírila internátmi v Mlynskej doline, a tak sa vo štvrtok 16. novembra na Mierovom námestí podvečer o 17. hodine stretlo vyše 200 študentov nielen z FFUK, ale aj iných fakúlt: lekárskej a matematicko-fyzikálnej a aj stredoškoláci z Gymnázia Alexandra Markuša v Bratislave. Na námestí parkovali autá televízie a Verejnej bezpečnosti, vtedajšej polície. Začala sa spievať študentská hymna Gaudeamus Igitur, štátna hymna a pochytaním za ruky sa vytvorila študentská reťaz. Spontánne sme sa vydali cez Námestie SNP, Hviezdoslavovo námestie až na Vajanského nábrežie k novopostavenému pamätníku výročia založenia ČSR, ďalej nábrežím popri budove univerzity k miestu, kde v roku 1968 zastrelili okupanti Danku Košanovú, až k budove Ministerstva školstva SSR na dnešnej Dobrovičovej ulici. Účastníci sprievodu skandovali heslá ako „Chceme školskú reformu...Nechceme monopol SZM“ až po heslá „Chceme slobodu“ a „Slobodu Čarnogurskému“ pod dojmom procesu so súdenými členmi Bratislavskej päťky.
Sprievod „sprevádzali“ autá Verejnej bezpečnosti, čo pôsobilo na mnohých z nás zastrašujúco, ale medzi nami boli ľudia, ktorí to vedeli prekonať. Osobitne by som vyzdvihol odvahu študentky žurnalistiky Henriety Hrinkovej, ktorá sa ako prvá odvážila viesť rozhovor s predstaviteľmi režimu na čele s Gejzom Šlapkom. Po nej nasledovali ďalší. Šlapka študentov vyzval, aby predložili požiadavky písomne, nesnažili sa problémy riešiť cestou ulice a pokojne sa rozišli. Záver znel, že sa uskutoční diskusia študentov a zástupcov straníckych a štátnych orgánov na budúci týždeň 21. novembra v priestoroch internátu v Mlynskej doline.
Netvrdím, že tento pochod bol slovenskou verziou 17. novembra v Prahe. Bola to však odvážna, autentická a spontánna udalosť s dopredu neplánovaným priebehom, akých v tom čase – v Česku aj na Slovensku – pribúdalo.
Inými slovami, hodiny tikali a dnes vieme, že sa čakalo už len na rozbušku. Nikto z nás nevedel, čo sa udeje o deň neskôr v Prahe na Národní tříde. Bratislavský pochod sa skončil bez násilného potlačenia, našťastie.
Správu o nepovolenom pochode zverejnili ešte v ten večer televízne Aktuality a zahraničné rádiá.
.stretneme sa zajtra na Námestí SNP
V piatok 17. novembra sme sa vo večerných správach Hlasu Ameriky, BBC a Slobodnej Európy dozvedeli o brutálnom potlačení študentskej demonštrácie v Prahe a údajnej násilnej smrti študenta Martina Šmída. Zároveň s tým prichádzali v sobotu správy o vlne odporu, ktorú vyvolalo brutálne potlačenie demonštrácie, o začatí štrajkov študentov pražských vysokých škôl a o štrajku hercov pražských divadiel.
V priebehu soboty a nedele mi telefonoval Milan Novotný a Daniel Bútora, že sa stretneme v pondelok ráno pred FF UK a vyhlásime štrajk. Nevedeli sme, že v nedeľu 19. novembra sa uskutočnilo v bratislavskej Umeleckej besede veľké stretnutie, z ktorého o deň neskôr, v pondelok 20. novembra, vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu.
V pondelok ráno o ôsmej sme sa stretli pred školou v kaviarni Krym, kde sme doplnili protestné vyhlásenie, pripravené ešte počas soboty a nedele na internáte. Vo vyhlásení sa uvádzalo, že odsudzujeme policajný zásah proti pražskej demonštrácii, žiadame dôkladné a nezávislé vyšetrenie smrti Martina Šmída, podporujeme štrajkovú pohotovosť pražských študentov a výzvu, aby sme namiesto vyučovania začali diskusiu o aktuálnej celospoločenskej situácii.
Presunuli sme sa do vestibulu univerzity na Šafárikovom námestí. V škole prebiehal normálny pracovný deň. Vytvorili sme krúžok a začali sme čítať na okennom parapete naše vyhlásenie. Striedali sme sa pri jednotlivých vetách, aby prípadné následky vyhlásenia boli medzi nás rovnomerne rozložené.
Študenti sa začali pristavovať a čoraz viac z nich sa k nám začalo pridávať. O chvíľu prešiel okolo nás dekan FF UK Jozef Vladár. Keď nás tam videl, pozval všetkých prítomných študentov – na naše prekvapenie – do auly.
Odvtedy to išlo ako lavína. Aula sa rýchlo zaplnila, pričom čestné vyvýšené miesta v aule zaujali pedagogickí a stranícki predstavitelia fakulty. Za študentov postupne vystúpili Daniel Bútora, Milan Novotný, Sveťo Bombík, Heňa Hrinková, Rado Števčík, Jana Plulíková a ďalší, vrátane autora tohto textu. Po každom vystúpení sme žiadali predstaviteľov fakulty, aby zaujali postoj k násilnému potlačeniu pražskej študentskej demonštrácie zo 17. novembra. Vystúpil dokonca študent – očitý svedok udalostí v Prahe na Národní třide, čo zhromaždenie ešte viac vyburcovalo. Študenti začali požadovať vytvorenie komisie na prešetrenie smrti Martina Šmída, ďalší žiadali, aby nás učili odborne, a nie ideologicky orientovaní pedagógovia. V preplnenej aule sa k študentom pridávali pedagógovia, spomeniem Valéra Mikulu, Vladimíra Krivého, Soňu Szomolányi a Stanislavu Chrobákovú. Približne po hodine a po vyhláseniach študentov, že ak sa predstavitelia školy nevedia vyjadriť k týmto závažným udalostiam, tak ich študenti prestávajú považovať za svojich zástupcov, sa dekan a pedagógovia na vyvýšených miestach v aule zdvihli a odišli. Mikrofón si zobral do rúk Daniel Bútora a požiadal študentov, aby spolu s ním zasadli na tieto miesta. Tak sa aj stalo a vyhlásili sme okupačný štrajk študentov Filozofickej fakulty v aule Univerzity Komenského. Bolo to medzi desiatou a jedenástou hodinou predpoludním v pondelok 20. novembra a bol to prvý štrajk vysokoškolákov na Slovensku, korý reagoval na 17. november v Prahe.
V aule pokračovali vystúpenia študentov a pedagógov, ale aj provokatérov, spomínam si na vystúpenie staršieho pána so slovami „Vy ste mládež Gottwaldova, aké veci to tu vyvádzate...“ Na fasádu univerzity sme vyvesili transparent s nápisom štrajk a pohľadmi sme sledovali neďalekú budovu Ministerstva vnútra.
Paralelne so študentmi FF UK vyhlásili štrajk aj študenti Vysokej školy múzických umení. V pondelok 20. novembra poobede, približne o 13.00 hodine, sme sa spoločne s Danielom Bútorom, Sveťom Bombíkom aMilanom Novotným stretli v priestoroch VŠMU so štrajkujúcimi študentmi a dohodli sme sa na spoločnom postupe za prítomnosti televíznej kamery. Dohodli sme sa, že vyhlásime spoločný štrajk vysokoškolákov Slovenska s tým že na druhý deň, v utorok 21. novembra, bude veľké zhromaždenie v aule UK. Toto stretnutie predznamenalo vytvorenie koordinačného výboru študentských štrajkových výborov.
V aule Univerzity Komenského medzitým pokračovalo vrenie študentského štrajku. Uvažovali sme, ako ďalej a rozhodli sme sa, že poobede spíšeme naše štrajkové požiadavky. Približne o štvrtej hodine popoludní sme spolu s pedagógom Vladimírom Krivým na piatom poschodí, kde sídlila katedra sociológie, skoncipovali naše požiadavky, ktoré sa stali oficiálnymi požiadavkami študentského hnutia.
Žiadali sme vytvorenie nezávislej komisie na prešetrenie pražských udalostí a pravdivé a objektívne informovanie verejnosti o výsledkoch a potrestanie vinníkov. Ďalej uplatnenie právnej a politickej zodpovednosti voči tým štátnym a politickým činiteľom, ktorí sú zodpovední za terajší stav spoločnosti, plnohodnotné uplatňovanie socialistického pluralizmu, slobodné voľby a aby každá politická sila pôsobila na základe ústavy a ústavnosti. Žiadali sme tiež otvorenie seriózneho spoločenského dialógu, prístupného pre každého, a sprístupnenie masovokomunikačných prostriedkov všetkým politickým a spoločenským hnutiam. Zároveň sme vyhlásili, že sme proti akémukoľvek postihu voči študentom a učiteľom, ktorí v tomto dialógu vystupujú. Dnes možno konštatovať, že tieto požiadavky išli nad rámec rozhorčenia nad brutálnym potlačením študentskej demonštrácie v Prahe a dožadovali sa politických a občianskych slobôd.
Vďaka pomoci zamestnancov výpočtového strediska univerzity sme požiadavky vytlačili a rozdali v aule. Večer, na protestnom stretnutí Verejnosti proti násiliu v Umeleckej besede, sme naše vyhlásenie prečítali.
Ešte v ten večer sa uskutočnila prvá demonštrácia. Stretli sme sa na dnešnom Trnavskom mýte a pochodovali k soche P. O. Hviezdoslava na Hviezdoslavovom námestí. Prečítali sa tu študentské požiadavky a so slovami: „Zajtra v aule na Šafárikovom námestí, a potom poobede na námestí SNP,“ sme sa rozlúčili.
.mohli sme založiť stranu ako Orbán?
Nasledujúce dni sú dobre zachytené v spomienkach a dokumentoch Verejnosti proti násiliu a študentského hnutia. Niektorí sa občas pýtajú, či sme nemohli (alebo až nemali) študentské hnutie pretransformovať na politickú stranu, ako to spravil Viktor Orbán. Existuje ľahká odpoveď: Nebolo to možné. Aktivisti VPN a študentského hnutia boli úzko prepojení a spájala ich skúsenosť z ochranárskeho hnutia a z podzemnej cirkvi a spoločne s limitovaným počtom disidentov predstavovali najlepšie pripravenú skupinu na vyjednávanie s normalizačným režimom o prechode moci na Slovensku a v československej federácii.
Na rozdiel od poľských a maďarských študentských aktivistov sme nemali možnosť navštevovať západné univerzity a oboznamovať sa s modernými politickými ideológiami, s charakterom právneho štátu v západnej Európe. Viktor Orbán, maďarskí a poľskí študenti boli vtedy svojím myslením ďaleko pred nami. Pre nás platili Masarykove slová „rozhorčenie nie je program“. Rozhorčenie sme prejavovali nad brutalitou normalizačnej moci voči študentskej demonštrácii. Programom boli naše požiadavky, popri spravodlivom vyšetrení udalostí 17. novembra v Prahe bola to výzva na uskutočnenie slobodných volieb.
Končím svoje spomienky pondelkom a utorkom 20. a 21. novembra 1989, ale v skutočnosti sú to dni nového začiatku. Mnohí z nás ďalej pokračovali v študentskom hnutí, vo Verejnosti proti násiliu, vo vydávaní Proglasu, v ďalšom štúdiu a v realizácii svojich životných cieľov v slobodnej spoločnosti. Niektorí už medzi nami, žiaľ, nie sú, spomeniem Petra Maťovčíka a Sveťa Bombíka.
Dnes máme rozličné politické postoje, máme rozdielnu optiku na rozpad Československa, sme euronadšenci či euroskeptici, máme rozdielne pohľady na vojnu na Ukrajine. Sme na školách, v úradoch, podnikáme, sme v treťom sektore. Hoci od novembra 1989 a od štrajku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského uplynulo neuveriteľných dvadsaťpäť rokov, jedno nás spája: Je to poznanie, že sme boli pritom, keď padol režim v Československu. Boli sme pritom, keď padla železná opona a akokoľvek drobným podielom, predsa sme k týmto dejinným udalostiam prispeli. A to pre nás zostane nepochybne najväčším zážitkom celého života.
.dionýz Hochel/
Narodil sa v roku 1967 v Bratislave. V roku 1989 bol študentom filozofie a histórie štvrtého ročníka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1991 až 1992 bol tajomníkom poslaneckého klubu VPN-MNI vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Študoval na London School of Economics a na New School for Social Sciences v New Yorku, pôsobil na katedre politológie Trnavskej univerzity, kde prednášal politickú filozofiu. Od roku 1998 pracoval na Delegácii Európskej komisie v Bratislave a od roku 2003 sa stal zamestnancom Európskeho parlamentu v Bruseli. Od roku 2012 pôsobí v Informačnej kancelárii Európskeho parlamentu v Bratislave. Je otcom troch detí, žije v Bratislave.
Kľúčom ku každej zmene sú vždy ľudia. Na chodbách Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, na vtedajšej vojenskej príprave či na školských brigádach sa koncom 80. rokov stretla generácia mladých ľudí, ktorí mali nielen podobné názory, ale stratili zábranu vyjadrovať nespokojnosť so stavom a charakterom normalizačného režimu v Československu. Na gorbačovovskú glasnosť a perestrojku sme reagovali po svojom, neobmedzovala nás už skúsenosť s ruskými tankami v roku 1968 v našich uliciach, ani rabiátsky duch normalizácie. Vedeli sme, čo sa deje v Poľsku a neskôr aj v Maďarsku a východnom Nemecku a kriticky sme sa vyjadrovali k odporu našich nomenklatúrnych kádrov voči gorbačovovským zmenám v Moskve. Normalizačný režim odvodzoval svoju legitimitu od súhlasu so vstupom armád Varšavskej zmluvy do Československa a ukončením refor mného procesu v roku 1968. Touto dohodou sme sa však už necítili viazaní. Informovali sme sa o najnovších správach z českého a slovenského vysielania BBC a Hlasu Ameriky a po skončení rušenia aj zo Slobodnej Európy.
.študentská koalícia
Pozoruhodná je aj študentská koalícia z roku 1989. Na fakulte sa stretli mladí aktivisti spojení s ekologickým hnutím, s tajnou cirkvou aj občianskym disentom. V prostredí univerzitnej mládeže pôsobili tieto hnutia najmä synergicky.
Boli medzi nami študenti, ktorí pôsobili v základných organizáciách Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, najmä v základnej organizácii č. 6 v Bratislave, ktorá sa asi najviac zapísala do povedomia vydaním publikácie Bratislava nahlas. Študenti FF UK sa zúčastnili na akciách tohto zväzu, napríklad na rekonštrukcii objektov ľudovej architektúry, na záchrane domu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach či sa podieľali na rekonštrukcii kláštora v Marianke, kde sa stretávali aktivisti z okruhu „pozitívnej deviácie“. Nie je žiadnou náhodou, že jeden z kľúčových prúdov Verejnosti proti násiliu vyšiel práve z ochranárskeho hnutia.
Takisto boli medzi nami aj študenti, ktorí pôsobili v hnutiach tajnej katolíckej cirkvi, organizovali takzvané „stretká“ v utajených bytoch po celej Bratislave a aj na internátoch. Tieto „krúžky“, systematicky budované Vladimírom Juklom, Silvestrom Krčmérym a mnohými ďalšími, zďaleka nemali len náboženský charakter. Viedli sa na nich diskusie o politickej situácii, o prenasledovaní občanov za politické a náboženské názory v Československu. Na stretnutiach, ktoré viedol Daniel Bútora, sa podpisovali petície za náboženskú a občiansku slobodu vrátane petície Několik vět.
Viacerí „stretkári“ mali za sebou skúsenosť, ktorá rozhodujúcim spôsobom sformovala ich názor na režim: zúčastnili na Sviečkovej demonštrácii v Bratislave v marci 1988. Osobitne spomeniem Patrika Dubovského a Marcela Jucka, študentov FFUK, ktorým sa predstavitelia KSS na fakulte za účasť na Sviečkovej demonštrácii vyhrážali vylúčením zo štúdia.
Študenti, aktívni v tajnej cirkvi, boli zapojení aj do mládežníckych pútí, napríklad do púte v Nitre v roku 1988, ktorá sa premenila na mohutnú protirežimovú demonštráciu. Treba však spomenúť aj púte v Šaštíne či vysokoškolskú púť v Mariánke v roku 1989. Na Filozofickej fakulte UK a na internáte v Mlynskej doline existovalo niekoľko „stretiek a krúžkov“, kde sa stretávali študenti fakulty. Celkovo tak išlo o stovky aktívne protirežimovo naladených mladých ľudí.
Do tretej skupiny patrili študenti, ktorí mali kontakty s disidentskými skupinami, kontakty na Milana Šimečku, Jána Budaja, Martina Bútoru či Jána Čarnogurského. Vďaka Danielovi Bútorovi sme mali možnosť čítať a navzájom si požičiavať samizdatovú literatúru, napríklad Kontakt, Listy, Lidovky, Sociologickú revue, ale aj Kunderov román Nesnesitelná lehkost bytí alebo Slovník (zakázaných) československých spisovateľov.
V skutočnosti, keď sa pozriem na tieto tri skupiny, o ktorých dnes píšeme, oddelene a na postoj univerzitných študentov k nim, nedá sa kategorizovať, kto patril kam, prelínali sme sa vo všetkých troch skupinách, niekto viac v ochranárskom hnutí, iní zase v prostredí tajnej cirkvi či v kontaktoch na disidentské skupiny.
.koniec strachu a postupná emancipácia
V roku 1987 sme spolu s Petrom Maťovčíkom, Robertom Letzom a ďalšími založili Eko sekciu Stromu života. Bol to taktický manéver, ekologické hnutie Stromu života bola povolená organizácia v rámci Socialistického zväzu mládeže. Na nástenke katedry histórie sme začali uverejňovať kritické články k demolácii historických uličiek Hradného vrchu kvôli prebiehajúcej výstavbe budovy SNR, články o likvidácii dunajských ramien v súvislosti s výstavbou vodného diela Gabčíkovo a nádrže Hrušov.
Na nástenke sa objavovali aj portréty zo slovenských dejín a ochrany pamiatok, na svoju dobu nekonformné. Neušlo to pozornosti ŠtB, podľa svedectva zamestnancov historického kabinetu prišli príslušníci ŠtB v prvej polovici roku 1989 na katedru histórie a nariadili odstrániť články Eko sekcie. Zverejňovanie ďalších príspevkov to však neobmedzilo.
Na to, aby sa vyvolal masovejší záujem o prejavenie kritických názorov na stav spoločnosti, bolo potrebné aktivizovať väčšie množstvo študentov. V udalostiach, ktoré zohrali význam v novembri 1989, hrali významnú rolu práve títo aktivisti, ktorí dokázali vyburcovať ďalších študentov, predovšetkým z internátov.
Nemôžem nezačať od Milana Novotného, študenta žurnalistiky a dnes riaditeľa Slovenského inštitútu vo Varšave. Bol to práve Milan Novotný, kto dokázal zmobilizovať študentov z Mlynskej doliny na účasť na protestných aktivitách.
Jedným z prvých signálov, že na škole sa začala stretávať odvážnejšie naladená generácia, bola návšteva francúzskeho prezidenta Francoisa Mitteranda na Univerzite Komenského v decembri 1988. Na jeho vystúpenie v aule UK sa nedalo voľne dostať, no Milanovi Novotnému, Mariánovi Sedílkovi a niektorým ďalším študentom z nášho okruhu sa podarilo dostať sa do auly. Za prítomnosti nomenklatúrnych kádrov režimu na čele s prezidentom Gustávom Husákom študenti kritizovali pred francúzskym prezidentom nemožnosť štúdia vo Francúzsku. „No, študenti sa vybúrili,“ bola údajne Husákova poznámka pri odchode z univerzitnej auly. Nebol to však banálny vzdor, naopak, rástla ním emancipácia, čo viedlo k ďalšej činnosti.
Takéto naladenie viedlo k ďalším prejavom protirežimového správania. V máji 1989 sa skupina študentov Filozofickej fakulty UK zúčastnila na spomienke 70. výročia tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle a stali sme sa súčasťou protestného zhromaždenia Hnutia za občiansku slobodu s prejavom Jána Čarnogurského a prítomnosťou Hany Ponickej, hoci sme dopredu o tejto akcii nevedeli.
Následne v máji 1989 sme zorganizovali študentský pochod do Ivanky pri Dunaji, na miesto tragického pádu lietadla s generálom Štefánikom. Stretli sme sa na bratislavskej hlavnej stanici, Milan Novotný viedol skupinu viac ako dvadsať študentov a po vystúpení z vlaku v Ivanke sme kráčali smerom k pamätníku.
„Kam idete, však tam sú tajní,“ krútila staršia pani z Ivanky hlavou nad naším pochodom. Na mieste čakala nenápadne sa tváriaca milenecká dvojica s tmavými okuliarmi, ktorá si nás ukradomky fotila...
.chceme slobodu!
Dynamika nasledujúcich udalostí v roku 1989 bola nezadržateľná: zatknutie Bratislavskej päťky, výročie 21. augusta a demonštrácie v Prahe a Bratislave, otvorenie železnej opony – maďarsko-rakúskych hraníc v septembri 1989 pre východných Nemcov, umožnenie vycestovania východných Nemcov zo západonemeckého veľvyslanectva v Prahe, masové protesty vo východnom Nemecku až po pád Berlínskeho múru v októbri 1989. Živo sme vtedy diskutovali a uvažovali, kedy a ako padne normalizačný režim v Československu. Daniel Bútora vyjadril naše očakávania jednou vetou: „Po páde Berlínskeho múru to už nebude dlho trvať.“
Bola jeseň, začiatok novembra a z prednášok sme chodili pred Justičný palác vyjadrovať podporu súdeným členom Bratislavskej päťky. Dôležitú rolu hral Milan Novotný, Daniel Bútora, Svetoslav Bombík, Marián Sedílek či Ľubomír Kiráľ-Varga, ale na protestoch sa zúčastňovalo oveľa viac ľudí. ŠtB zasiahla len obmedzene, keď zhabala film z fotoaparátu. Nikto však vtedy netušil, kde je hranica, kam až môže a bude chcieť ŠtB a komunistická strana zájsť.
V lete a v septembri 1989 sme viedli diskusie o založení časopisu študentov Filozofickej fakulty UK. Redakčný kruh tvorili študenti, ktorí sa navzájom spoznali na uvedených akciách. Spomínam si na Petra Maťovčíka a Svetoslava Bombíka, ktorí už nie sú medzi nami. Medzi členov redakčného kruhu patrili Milan Novotný, Robert Letz, Pavol Cesnak, Martin Homza, Tomáš Hrivnák, Ján Hučko, Boris Strečanský, Ľubomír Kiráľ-Varga, Marián Sedílek, Petra Zemanová, Jozef Lupták a autor tohto textu. Popri diskusiách o vydávaní študentského občasníka Proglas sme spoločne uvažovali o tom, ako vyjadriť verejne náš postoj k normalizačnému režimu.
Hľadal sa vhodný termín a vhodný motív. Uvažovali sme o zvolaní diskusie na internátoch v Mlynskej doline v novembri 1989 v súvislosti s pripravovaným zákonom o mládeži. Nakoniec sme od toho upustili, Sveťo Bombík nás presvedčil, že by to pre prítomnosť ŠtB na takomto podujatí mohlo byť pre nás zbytočne nebezpečné.
Sformulovali sme však list Výboru československej spoločnosti pre ľudské práva, v ktorom sme protestovali proti násilnému potlačeniu demonštrácie na Václavskom námestí 28. októbra 1989.
Na stretnutí 15. novembra sa členovia redakčnej rady napokon dohodli, že prvé číslo Proglasu vyjde na konci novembra.
Zároveň sme medzi sebou diskutovali o tom, čo by sme ako vysokoškoláci mali robiť. Blížila sa spomienka na Medzinárodný deň študentstva, výročie brutálneho zásahu nacistov proti študentom českých vysokých škôl. Nespomínam si presne, kto konkrétne prišiel s návrhom ma zorganizovanie spomienkového stretnutia na 16. november v predvečer tohto výročia, ale nápad vznikol spontánne v kruhu redakčnej rady Proglasu, aj pod vplyvom prebiehajúcich protestov pred Justičným palácom. Nikoho sme sa nepýtali na povolenie. Správa o stretnutí sa šírila internátmi v Mlynskej doline, a tak sa vo štvrtok 16. novembra na Mierovom námestí podvečer o 17. hodine stretlo vyše 200 študentov nielen z FFUK, ale aj iných fakúlt: lekárskej a matematicko-fyzikálnej a aj stredoškoláci z Gymnázia Alexandra Markuša v Bratislave. Na námestí parkovali autá televízie a Verejnej bezpečnosti, vtedajšej polície. Začala sa spievať študentská hymna Gaudeamus Igitur, štátna hymna a pochytaním za ruky sa vytvorila študentská reťaz. Spontánne sme sa vydali cez Námestie SNP, Hviezdoslavovo námestie až na Vajanského nábrežie k novopostavenému pamätníku výročia založenia ČSR, ďalej nábrežím popri budove univerzity k miestu, kde v roku 1968 zastrelili okupanti Danku Košanovú, až k budove Ministerstva školstva SSR na dnešnej Dobrovičovej ulici. Účastníci sprievodu skandovali heslá ako „Chceme školskú reformu...Nechceme monopol SZM“ až po heslá „Chceme slobodu“ a „Slobodu Čarnogurskému“ pod dojmom procesu so súdenými členmi Bratislavskej päťky.
Sprievod „sprevádzali“ autá Verejnej bezpečnosti, čo pôsobilo na mnohých z nás zastrašujúco, ale medzi nami boli ľudia, ktorí to vedeli prekonať. Osobitne by som vyzdvihol odvahu študentky žurnalistiky Henriety Hrinkovej, ktorá sa ako prvá odvážila viesť rozhovor s predstaviteľmi režimu na čele s Gejzom Šlapkom. Po nej nasledovali ďalší. Šlapka študentov vyzval, aby predložili požiadavky písomne, nesnažili sa problémy riešiť cestou ulice a pokojne sa rozišli. Záver znel, že sa uskutoční diskusia študentov a zástupcov straníckych a štátnych orgánov na budúci týždeň 21. novembra v priestoroch internátu v Mlynskej doline.
Netvrdím, že tento pochod bol slovenskou verziou 17. novembra v Prahe. Bola to však odvážna, autentická a spontánna udalosť s dopredu neplánovaným priebehom, akých v tom čase – v Česku aj na Slovensku – pribúdalo.
Inými slovami, hodiny tikali a dnes vieme, že sa čakalo už len na rozbušku. Nikto z nás nevedel, čo sa udeje o deň neskôr v Prahe na Národní tříde. Bratislavský pochod sa skončil bez násilného potlačenia, našťastie.
Správu o nepovolenom pochode zverejnili ešte v ten večer televízne Aktuality a zahraničné rádiá.
.stretneme sa zajtra na Námestí SNP
V piatok 17. novembra sme sa vo večerných správach Hlasu Ameriky, BBC a Slobodnej Európy dozvedeli o brutálnom potlačení študentskej demonštrácie v Prahe a údajnej násilnej smrti študenta Martina Šmída. Zároveň s tým prichádzali v sobotu správy o vlne odporu, ktorú vyvolalo brutálne potlačenie demonštrácie, o začatí štrajkov študentov pražských vysokých škôl a o štrajku hercov pražských divadiel.
V priebehu soboty a nedele mi telefonoval Milan Novotný a Daniel Bútora, že sa stretneme v pondelok ráno pred FF UK a vyhlásime štrajk. Nevedeli sme, že v nedeľu 19. novembra sa uskutočnilo v bratislavskej Umeleckej besede veľké stretnutie, z ktorého o deň neskôr, v pondelok 20. novembra, vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu.
V pondelok ráno o ôsmej sme sa stretli pred školou v kaviarni Krym, kde sme doplnili protestné vyhlásenie, pripravené ešte počas soboty a nedele na internáte. Vo vyhlásení sa uvádzalo, že odsudzujeme policajný zásah proti pražskej demonštrácii, žiadame dôkladné a nezávislé vyšetrenie smrti Martina Šmída, podporujeme štrajkovú pohotovosť pražských študentov a výzvu, aby sme namiesto vyučovania začali diskusiu o aktuálnej celospoločenskej situácii.
Presunuli sme sa do vestibulu univerzity na Šafárikovom námestí. V škole prebiehal normálny pracovný deň. Vytvorili sme krúžok a začali sme čítať na okennom parapete naše vyhlásenie. Striedali sme sa pri jednotlivých vetách, aby prípadné následky vyhlásenia boli medzi nás rovnomerne rozložené.
Študenti sa začali pristavovať a čoraz viac z nich sa k nám začalo pridávať. O chvíľu prešiel okolo nás dekan FF UK Jozef Vladár. Keď nás tam videl, pozval všetkých prítomných študentov – na naše prekvapenie – do auly.
Odvtedy to išlo ako lavína. Aula sa rýchlo zaplnila, pričom čestné vyvýšené miesta v aule zaujali pedagogickí a stranícki predstavitelia fakulty. Za študentov postupne vystúpili Daniel Bútora, Milan Novotný, Sveťo Bombík, Heňa Hrinková, Rado Števčík, Jana Plulíková a ďalší, vrátane autora tohto textu. Po každom vystúpení sme žiadali predstaviteľov fakulty, aby zaujali postoj k násilnému potlačeniu pražskej študentskej demonštrácie zo 17. novembra. Vystúpil dokonca študent – očitý svedok udalostí v Prahe na Národní třide, čo zhromaždenie ešte viac vyburcovalo. Študenti začali požadovať vytvorenie komisie na prešetrenie smrti Martina Šmída, ďalší žiadali, aby nás učili odborne, a nie ideologicky orientovaní pedagógovia. V preplnenej aule sa k študentom pridávali pedagógovia, spomeniem Valéra Mikulu, Vladimíra Krivého, Soňu Szomolányi a Stanislavu Chrobákovú. Približne po hodine a po vyhláseniach študentov, že ak sa predstavitelia školy nevedia vyjadriť k týmto závažným udalostiam, tak ich študenti prestávajú považovať za svojich zástupcov, sa dekan a pedagógovia na vyvýšených miestach v aule zdvihli a odišli. Mikrofón si zobral do rúk Daniel Bútora a požiadal študentov, aby spolu s ním zasadli na tieto miesta. Tak sa aj stalo a vyhlásili sme okupačný štrajk študentov Filozofickej fakulty v aule Univerzity Komenského. Bolo to medzi desiatou a jedenástou hodinou predpoludním v pondelok 20. novembra a bol to prvý štrajk vysokoškolákov na Slovensku, korý reagoval na 17. november v Prahe.
V aule pokračovali vystúpenia študentov a pedagógov, ale aj provokatérov, spomínam si na vystúpenie staršieho pána so slovami „Vy ste mládež Gottwaldova, aké veci to tu vyvádzate...“ Na fasádu univerzity sme vyvesili transparent s nápisom štrajk a pohľadmi sme sledovali neďalekú budovu Ministerstva vnútra.
Paralelne so študentmi FF UK vyhlásili štrajk aj študenti Vysokej školy múzických umení. V pondelok 20. novembra poobede, približne o 13.00 hodine, sme sa spoločne s Danielom Bútorom, Sveťom Bombíkom aMilanom Novotným stretli v priestoroch VŠMU so štrajkujúcimi študentmi a dohodli sme sa na spoločnom postupe za prítomnosti televíznej kamery. Dohodli sme sa, že vyhlásime spoločný štrajk vysokoškolákov Slovenska s tým že na druhý deň, v utorok 21. novembra, bude veľké zhromaždenie v aule UK. Toto stretnutie predznamenalo vytvorenie koordinačného výboru študentských štrajkových výborov.
V aule Univerzity Komenského medzitým pokračovalo vrenie študentského štrajku. Uvažovali sme, ako ďalej a rozhodli sme sa, že poobede spíšeme naše štrajkové požiadavky. Približne o štvrtej hodine popoludní sme spolu s pedagógom Vladimírom Krivým na piatom poschodí, kde sídlila katedra sociológie, skoncipovali naše požiadavky, ktoré sa stali oficiálnymi požiadavkami študentského hnutia.
Žiadali sme vytvorenie nezávislej komisie na prešetrenie pražských udalostí a pravdivé a objektívne informovanie verejnosti o výsledkoch a potrestanie vinníkov. Ďalej uplatnenie právnej a politickej zodpovednosti voči tým štátnym a politickým činiteľom, ktorí sú zodpovední za terajší stav spoločnosti, plnohodnotné uplatňovanie socialistického pluralizmu, slobodné voľby a aby každá politická sila pôsobila na základe ústavy a ústavnosti. Žiadali sme tiež otvorenie seriózneho spoločenského dialógu, prístupného pre každého, a sprístupnenie masovokomunikačných prostriedkov všetkým politickým a spoločenským hnutiam. Zároveň sme vyhlásili, že sme proti akémukoľvek postihu voči študentom a učiteľom, ktorí v tomto dialógu vystupujú. Dnes možno konštatovať, že tieto požiadavky išli nad rámec rozhorčenia nad brutálnym potlačením študentskej demonštrácie v Prahe a dožadovali sa politických a občianskych slobôd.
Vďaka pomoci zamestnancov výpočtového strediska univerzity sme požiadavky vytlačili a rozdali v aule. Večer, na protestnom stretnutí Verejnosti proti násiliu v Umeleckej besede, sme naše vyhlásenie prečítali.
Ešte v ten večer sa uskutočnila prvá demonštrácia. Stretli sme sa na dnešnom Trnavskom mýte a pochodovali k soche P. O. Hviezdoslava na Hviezdoslavovom námestí. Prečítali sa tu študentské požiadavky a so slovami: „Zajtra v aule na Šafárikovom námestí, a potom poobede na námestí SNP,“ sme sa rozlúčili.
.mohli sme založiť stranu ako Orbán?
Nasledujúce dni sú dobre zachytené v spomienkach a dokumentoch Verejnosti proti násiliu a študentského hnutia. Niektorí sa občas pýtajú, či sme nemohli (alebo až nemali) študentské hnutie pretransformovať na politickú stranu, ako to spravil Viktor Orbán. Existuje ľahká odpoveď: Nebolo to možné. Aktivisti VPN a študentského hnutia boli úzko prepojení a spájala ich skúsenosť z ochranárskeho hnutia a z podzemnej cirkvi a spoločne s limitovaným počtom disidentov predstavovali najlepšie pripravenú skupinu na vyjednávanie s normalizačným režimom o prechode moci na Slovensku a v československej federácii.
Na rozdiel od poľských a maďarských študentských aktivistov sme nemali možnosť navštevovať západné univerzity a oboznamovať sa s modernými politickými ideológiami, s charakterom právneho štátu v západnej Európe. Viktor Orbán, maďarskí a poľskí študenti boli vtedy svojím myslením ďaleko pred nami. Pre nás platili Masarykove slová „rozhorčenie nie je program“. Rozhorčenie sme prejavovali nad brutalitou normalizačnej moci voči študentskej demonštrácii. Programom boli naše požiadavky, popri spravodlivom vyšetrení udalostí 17. novembra v Prahe bola to výzva na uskutočnenie slobodných volieb.
Končím svoje spomienky pondelkom a utorkom 20. a 21. novembra 1989, ale v skutočnosti sú to dni nového začiatku. Mnohí z nás ďalej pokračovali v študentskom hnutí, vo Verejnosti proti násiliu, vo vydávaní Proglasu, v ďalšom štúdiu a v realizácii svojich životných cieľov v slobodnej spoločnosti. Niektorí už medzi nami, žiaľ, nie sú, spomeniem Petra Maťovčíka a Sveťa Bombíka.
Dnes máme rozličné politické postoje, máme rozdielnu optiku na rozpad Československa, sme euronadšenci či euroskeptici, máme rozdielne pohľady na vojnu na Ukrajine. Sme na školách, v úradoch, podnikáme, sme v treťom sektore. Hoci od novembra 1989 a od štrajku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského uplynulo neuveriteľných dvadsaťpäť rokov, jedno nás spája: Je to poznanie, že sme boli pritom, keď padol režim v Československu. Boli sme pritom, keď padla železná opona a akokoľvek drobným podielom, predsa sme k týmto dejinným udalostiam prispeli. A to pre nás zostane nepochybne najväčším zážitkom celého života.
.dionýz Hochel/
Narodil sa v roku 1967 v Bratislave. V roku 1989 bol študentom filozofie a histórie štvrtého ročníka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1991 až 1992 bol tajomníkom poslaneckého klubu VPN-MNI vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Študoval na London School of Economics a na New School for Social Sciences v New Yorku, pôsobil na katedre politológie Trnavskej univerzity, kde prednášal politickú filozofiu. Od roku 1998 pracoval na Delegácii Európskej komisie v Bratislave a od roku 2003 sa stal zamestnancom Európskeho parlamentu v Bruseli. Od roku 2012 pôsobí v Informačnej kancelárii Európskeho parlamentu v Bratislave. Je otcom troch detí, žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.