Pád do netušených hĺbok

Odviedol to, čo Ladislav Mňačko za normalizácie označoval ako „prácu“ – Zeman opakoval, čo čínski vládcovia chceli počuť ohľadne Tibetu. Ale urobil aj to, čo Mňačko označoval ako „nadprácu“ – to, čo človek za normalizácie už urobiť nemusel, ale urobil to dobrovoľne ako snaživý užitočný idiot. Zeman sa neobmedzil na Tibet, ktorý Čína fakticky ovláda, ale vyhlásil, že súčasťou Číny – v zmysle Čínskej ľudovej republiky – je aj Taiwan.
Taiwan je síce provinciou historickej Číny, ale nie je súčasťou Čínskej ľudovej republiky a ani nikdy nebol. Taiwan je Čínska republika – tá pôvodná Čínska republika, založená v roku 1912, dávno predtým, než sa komunisti zmocnili pevninskej Číny. Taiwanu sa z Pekingu nevládne, jeho obyvatelia si vládnu sami. Zeman odviedol „nadprácu“.
A potom sa objavil záznam rozhovoru, ktorý Zeman poskytol čínskej vládnej televízii. Hovoril v ňom, že do Číny ich neprišiel poučovať o ľudských právach, ale prišiel sa k nim učiť, ako v spoločnosti dosahovať stabilitu. Mnohých u nás pri tých slovách zamrazilo. Učiť sa „stabilitu“ v Číne, ktorá je založená na represiách, prenasledovaní opozičných kresťanov a členov Falun-kung, popravách politických väzňov v koncentračných táboroch Lao-kai a predajoch ich orgánov bohatým záujemcom zo sveta na transplantácie...
A v rozhovore začal na moderátora (a divákov) mávať plyšovým krtkom zo známej česko-slovenskej kreslenej rozprávky pre deti ako nejaký šašo...
Najškandálnejším Zemanovým počinom v Číne bol však jeho návrat z nej. Zo štátnej návštevy neletel domov vládnym lietadlom, ale súkromným prenajatým Boeingom firiem PPF a J&T. To je zhanobenie dôstojnosti prezidentského úradu; ak by sa v západných krajinách prezident nechal odviesť domov zo štátnej návštevy lietadlom súkromnej firmy – konflikt záujmov ako vyšitý – ako prezident by skončil.
Priletel domov rovno na štátny sviatok 28. októbra. A vyznamenal okrem padlých vojakov v Afganistane i speváčku, režiséra a dokumentaristu, ktorí ho v prezidentskej kampani podporili. Prezident síce môže vyznamenať, koho chce, ale mnohí mu zazlievali takéto otvorené odmeňovanie svojich stúpencov.
Vrcholom trápnosti však bolo, že onen dokumentarista, ktorý kedysi nakrútil televízny dokument o Zemanovi, prišiel na Pražský hrad po štátne vyznamenanie vo fleecovej bunde – a oni ho tam tak pustili! Nikto ho neprinútil vziať si na seba aspoň sako – a tak mu Zeman pripichol metál na bundu. Ako v kabarete.
Médiá nenechali na Zemanovi niť suchú, a on sa im „odvďačil“: Prvú novembrovú nedeľu v rozhlasových Hovoroch z Lán (Lány sú vidieckym sídlom prezidenta 40 km západne od Prahy) – čo je tradícia už z dôb T. G. Masaryka – Zeman použil v priamom prenose tri vulgarizmy, z toho jeden opakovane (k*nda, h*vno, sk*rvili) – čím šokoval redaktora, ktorý s ním rozhovor viedol, ako aj väčšinu poslucháčov.
Zasial vietor, a teraz búrku žne. Takéto zneuctenie dôstojnosti prezidentského úradu si nikto nepamätá. Vážnosť prezidenta je na dne, v školách zo stien sťahujú jeho portréty a plánujú sa proti nemu demonštrácie.
Prečo to urobil? Niektorí tvrdia, že stratil súdnosť, iní si myslia, že tými vulgarizmami sa snaží prebiť svoj škandál z Číny a z návratu z nej. Britský esejista 18. storočia Samuel Johnson o „hurávlastencoch“ svojej doby napísal: „Vlastenectvo je posledným útočiskom darebákov.“ My to môžeme parafrázovať: „Vulgárnosť je posledným útočiskom darebáka jedného.“