V poľskej tradícii je hlboko zakotvená úcta k vojenskej uniforme. Aj v dobách komunizmu bola armáda pre veľkú časť verejnosti – na rozdiel od polície – vnímaná skôr pozitívne. Boli to napokon „naši chlapci“ s bielym orlom na čapici, aj keď bez „reakcionárskej“ koruny. Po roku 1989 tento étos spôsobil, že armáda vstúpila do novej doby bez zásadnejších zmien. Svoju rolu v tom zohral aj prezident Lech Wałesa, ktorý armádu považoval za svoje výsadné teritórium a s obľubou sa spoliehal na staré kádre. Novú generáciu vojakov aj naďalej vychovávali dôstojníci vyškolení v minulom režime, komunistickí generáli sa tešili úcte, vysokému dôchodku a po smrti ich čakal vojenský pohreb so všetkými poctami.
Pred rokom sa to týkalo Floriana Siwického, ktorý napríklad velil Druhej armáde poľskej ľudovej armády počas invázie do Československa v auguste 1968. Jeho nadriadený, generál Wojciech Jaruzelski, sa ešte väčších pôct dočkal tento rok v júni. Aj keď v prípade tohto verného vykonávateľa príkazov z Moskvy bolo možné tvrdiť, že bol, bohužiaľ, aj prvým prezidentom demokratického Poľska. Táto tradícia však dostala ranu. Za všetko môže 17-ročné dievča.
Pred niekoľkými týždňami zomrel bývalý vojenský prokurátor Wacław Krzyżanowski a jeho pohreb sa mal uskutočniť so všetkými poctami a vojenskou strážou, na truhle mali byť všetky vojenské vyznamenania, ktoré získal. Rýchla novinárska intervencia však odhalila, že Krzyżanowski bol v mladosti okrem iného zodpovedný za popravu Danuty Siedzikownej s krycím menom Inka. Bola to 17-ročná zdravotníčka protikomunistického partizánskeho oddielu, ktorá je v dnešnom Poľsku takmer legendárnou postavou. V roku 1945 sa pridala k brigáde Krajinskej armády pod vedením majora Szendzielarza- Łupaszku, jedného z najväčších nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia. Zatkli ju v Gdansku, kde zháňala zdravotné potreby a odsúdili v bleskovom procese, počas ktorého bol mladému dievčaťu pripísaný absurdný zoznam kriminálnych činov. Odmietla podpísať žiadosť o milosť, pretože jej spolubojovníci v nej boli nazývaní „banditmi“. Jej posledné slová pred popravou boli: „Nech žije Poľsko!“
Inka sa v posledných rokoch stala jedným zo symbolov návratu protikomunistických partizánov do verejného povedomia. Na jej počesť už vznikli divadelné inscenácie, hiphopové pesničky či graffiti. Správa, že osoba priamo zodpovedná za jej smrť má nárok na oficiálny vojenský pohreb, vyvolala také veľké pobúrenie, že muselo zakročiť ministerstvo obrany, ktoré vydalo vyhlášku, ktorou sa menia pravidlá vojenských pohrebov pre bývalých dôstojníkov komunistickej armády. Komunistickí papaláši už nemajú byť pochovávaní ani na najvýznamnejšom vojenskom cintoríne Powązki vo Varšave.
Popkultúrny obraz mladej hrdinky sa tak ukázal účinnejší ako texty historikov, ktorí už celé roky poukazujú na to, že armáda komunistického Poľska sa nemá vnímať ako nositeľka a pokračovateľka „vlasteneckých tradícií,“ ale naopak, ako „dlhé rameno Moskvy“.
Podobnú rolu zohráva v tomto čase aj iné dielo populárnej kultúry – akčný film Jack Strong. Film videlo už viac ako 1,5 milióna ľudí a je divácky najúspešnejším filmom tohto roku. Ide pritom o ďalšiu facku étosu „vlastencov“ a „našich chlapcov“ v uniformách. Rozpráva príbeh plukovníka Ryszarda Kuklińského, nádejného mladého dôstojníka poľskej komunistickej armády, ktorý má prístup k najvýznamnejším vojenským tajomstvám velenia Varšavskej zmluvy. Vďaka tomu vie, že sovietske plány prípadného konfliktu s NATO počítajú s jadrovou anihiláciou veľkej časti Poľska. Tieto zistenia a ďalšie skúsenosti, ako účasť na masakre štrajkujúcich robotníkov v Gdyni a Gdansku v roku 1970, ho privedú k spolupráci so CIA. A stane sa jedným z najužitočnejších agentov v dejinách studenej vojny.
S jeho menom boli spojené mnohé kontroverzie po roku 1989. Dlho sa do Poľska nemohol vrátiť, lebo súdy odmietali zrušiť platný rozsudok smrti. Bývalí funkcionári režimu ho urážali ako „zapredanca“ a „zradcu“, podobne ako mnohé médiá. Špionážny triler Jack Strong rozpráva príbeh Kuklińského presne naopak, a poukazuje tým na obrovskú premenu, ktorá sa vo vnímaní najnovších poľských dejín postupne odohráva. Film nenecháva diváka na pochybách, kto bol zradca a kto myslel na záchranu Poľska. Ako nevypovedané motto stoja nad celým filmom slová generála Jaruzelského: „Ak má Kukliński získať späť rešpekt a česť, potom sme to my, kto si rešpekt a česť nezaslúži a budeme považovaní za zradcov.“
.autor je poľský publicista, žije v Prahe.
Pred rokom sa to týkalo Floriana Siwického, ktorý napríklad velil Druhej armáde poľskej ľudovej armády počas invázie do Československa v auguste 1968. Jeho nadriadený, generál Wojciech Jaruzelski, sa ešte väčších pôct dočkal tento rok v júni. Aj keď v prípade tohto verného vykonávateľa príkazov z Moskvy bolo možné tvrdiť, že bol, bohužiaľ, aj prvým prezidentom demokratického Poľska. Táto tradícia však dostala ranu. Za všetko môže 17-ročné dievča.
Pred niekoľkými týždňami zomrel bývalý vojenský prokurátor Wacław Krzyżanowski a jeho pohreb sa mal uskutočniť so všetkými poctami a vojenskou strážou, na truhle mali byť všetky vojenské vyznamenania, ktoré získal. Rýchla novinárska intervencia však odhalila, že Krzyżanowski bol v mladosti okrem iného zodpovedný za popravu Danuty Siedzikownej s krycím menom Inka. Bola to 17-ročná zdravotníčka protikomunistického partizánskeho oddielu, ktorá je v dnešnom Poľsku takmer legendárnou postavou. V roku 1945 sa pridala k brigáde Krajinskej armády pod vedením majora Szendzielarza- Łupaszku, jedného z najväčších nepriateľov ľudovodemokratického zriadenia. Zatkli ju v Gdansku, kde zháňala zdravotné potreby a odsúdili v bleskovom procese, počas ktorého bol mladému dievčaťu pripísaný absurdný zoznam kriminálnych činov. Odmietla podpísať žiadosť o milosť, pretože jej spolubojovníci v nej boli nazývaní „banditmi“. Jej posledné slová pred popravou boli: „Nech žije Poľsko!“
Inka sa v posledných rokoch stala jedným zo symbolov návratu protikomunistických partizánov do verejného povedomia. Na jej počesť už vznikli divadelné inscenácie, hiphopové pesničky či graffiti. Správa, že osoba priamo zodpovedná za jej smrť má nárok na oficiálny vojenský pohreb, vyvolala také veľké pobúrenie, že muselo zakročiť ministerstvo obrany, ktoré vydalo vyhlášku, ktorou sa menia pravidlá vojenských pohrebov pre bývalých dôstojníkov komunistickej armády. Komunistickí papaláši už nemajú byť pochovávaní ani na najvýznamnejšom vojenskom cintoríne Powązki vo Varšave.
Popkultúrny obraz mladej hrdinky sa tak ukázal účinnejší ako texty historikov, ktorí už celé roky poukazujú na to, že armáda komunistického Poľska sa nemá vnímať ako nositeľka a pokračovateľka „vlasteneckých tradícií,“ ale naopak, ako „dlhé rameno Moskvy“.
Podobnú rolu zohráva v tomto čase aj iné dielo populárnej kultúry – akčný film Jack Strong. Film videlo už viac ako 1,5 milióna ľudí a je divácky najúspešnejším filmom tohto roku. Ide pritom o ďalšiu facku étosu „vlastencov“ a „našich chlapcov“ v uniformách. Rozpráva príbeh plukovníka Ryszarda Kuklińského, nádejného mladého dôstojníka poľskej komunistickej armády, ktorý má prístup k najvýznamnejším vojenským tajomstvám velenia Varšavskej zmluvy. Vďaka tomu vie, že sovietske plány prípadného konfliktu s NATO počítajú s jadrovou anihiláciou veľkej časti Poľska. Tieto zistenia a ďalšie skúsenosti, ako účasť na masakre štrajkujúcich robotníkov v Gdyni a Gdansku v roku 1970, ho privedú k spolupráci so CIA. A stane sa jedným z najužitočnejších agentov v dejinách studenej vojny.
S jeho menom boli spojené mnohé kontroverzie po roku 1989. Dlho sa do Poľska nemohol vrátiť, lebo súdy odmietali zrušiť platný rozsudok smrti. Bývalí funkcionári režimu ho urážali ako „zapredanca“ a „zradcu“, podobne ako mnohé médiá. Špionážny triler Jack Strong rozpráva príbeh Kuklińského presne naopak, a poukazuje tým na obrovskú premenu, ktorá sa vo vnímaní najnovších poľských dejín postupne odohráva. Film nenecháva diváka na pochybách, kto bol zradca a kto myslel na záchranu Poľska. Ako nevypovedané motto stoja nad celým filmom slová generála Jaruzelského: „Ak má Kukliński získať späť rešpekt a česť, potom sme to my, kto si rešpekt a česť nezaslúži a budeme považovaní za zradcov.“
.autor je poľský publicista, žije v Prahe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.