Rok strhávania reformných symbolov zavŕšil Robert Fico dlho ohlasovaným drahokamom svojho personálneho marketingu – novelou Zákonníka práce.
Dôsledky tohto koaličného veľdiela nie sú z voleja vyčísliteľné, hoci zábavných pokusov nie je nikdy dosť (56,3 miliardy – Podnikateľská aliancia Slovenska. Odkiaľ na to prišli?). Čo sa dá odhadnúť s istotou, je, že operácia s plusovým znamienkom nebude. Zmena je k horšiemu, na tom sa zhodne mimo koalície každý. Otázka, na ktorú dnes niet odpovede, znie, aká vysoká či nízka bude miera poškodenia podnikateľského prostredia a trhu práce.
Vládna väčšina odhlasovala v podstate paškvil, ktorého výsledná podoba sa finalizovala v nechutných zákulisných obchodoch Fica s Mečiarom a Slotom. K politickému procesu, ktorý vyústil až do improvizovaného záveru, je podstatné dodať nasledovné: v trochu normálnych koalíciách sa posúvajú do parlamentu zákony, ktoré sa považujú za kľúčové, až po jasnej politickej dohode o základných bodoch aj na úrovni vlády, aj v parlamentných kluboch. Zákonník práce napriek tomu, že bol predtrúbený ako „zákon roka“, išiel naslepo, lebo v spolku Smer-SNS-HZDS nefunguje elementárna kultúra dohôd. (To isté vyviedli s vysokoškolským zákonom, kde si Mečiar týždeň pred hlasovaním spomenul, že je proti spoplatneniu externistov. O tri dni to už neplatilo).
Všeobecne, nielen na Slovensku, platí, že pracovné zákonodarstvo je olovená guľa na nohe ekonomík, keďže (kedysi veľmi dávno) ozaj potrebnú ochranu zamestnancov politici preregulovali až do iracionálnych polôh. Sem patrí napríklad extrémne sťaženie prepúšťania, všetky obmedzenia týkajúce sa dobrovoľných nadčasov či odborárske „práva“ typu platené voľno pre funkcionára, a mnohé iné, ktoré sú v konflikte s dobrými mravmi i základným rozumom. Ak sa už pracovné kódexy v súčasnosti upravujú, tak aj v „sociálnych“ štátoch Európy iba liberálnym smerom – bude napríklad nesmierne zaujímavé, ako si poradí Sarkozy vo Francúzsku. Paradoxom Ficovej novely je čelný protipohyb, ktorým tento zákon a jeho vlajkonosič hrdo pochoduje proti všetkým trendom, nehľadiac napravo ani naľavo, len dozadu, do učebníc marxizmu-leninizmu.
Tvrdenie premiéra, že máme „tretí najliberálnejší Zákonník práce na svete“, je úplne lživé, keďže všetky porovnávacie štúdie, napríklad Svetovej banky, hovoria, že aj po „Kaníkovej“ novele táto norma do európskeho priemeru úplne zapadla. Trebárs v škandinávskych štátoch, inak ozaj ortodoxne sociálnych, je trh práce oveľa flexibilnejší. „Moderný európsky Zákonník práce“, ako ho privítal Fico, by bol moderný v 70. či 80. rokoch minulého storočia. To boli časy, keď ľavicové i pravicové vlády zakladali korene presne tých kríz a konfliktov, ktoré dnes zmietajú „sociálnymi štátmi“ Európy a nedovolia im vymknúť sa zo stagnácie. Deprimujúce je, že namiesto toho, aby sa Slovensko poučilo zo skúseností iných a obišlo úskalia, pre nepochopenie ktorých pred našimi očami tieto štáty platia drahú cenu, na čele s mentálne zblúdilým premiérom sa vydáva do tej istej pasce.
Podobne ako na zrušení poplatkov v zdravotníctve, i pri Zákonníku práce fascinuje ľahkosť a akási samozrejmosť, s akou ideologická zaslepenosť charizmatického lídra deklasuje rozum, vytvára zbytočnú politickú agendu, ktorou sa zaoberá celá krajina, a napokon strháva do nezmyselného a škodlivého konania 83 poslancov. Treba veriť, že dopady nebudú ďalekosiahle, veď veľa počiatočných nezmyslov sa v legislatívnom procese podarilo údajne zneškodniť. No stále sa vnucuje poznámka, že tento darček si venovala koalícia k svojim prvým narodeninám a tri má ešte pred sebou.
.peter Schutz
Dôsledky tohto koaličného veľdiela nie sú z voleja vyčísliteľné, hoci zábavných pokusov nie je nikdy dosť (56,3 miliardy – Podnikateľská aliancia Slovenska. Odkiaľ na to prišli?). Čo sa dá odhadnúť s istotou, je, že operácia s plusovým znamienkom nebude. Zmena je k horšiemu, na tom sa zhodne mimo koalície každý. Otázka, na ktorú dnes niet odpovede, znie, aká vysoká či nízka bude miera poškodenia podnikateľského prostredia a trhu práce.
Vládna väčšina odhlasovala v podstate paškvil, ktorého výsledná podoba sa finalizovala v nechutných zákulisných obchodoch Fica s Mečiarom a Slotom. K politickému procesu, ktorý vyústil až do improvizovaného záveru, je podstatné dodať nasledovné: v trochu normálnych koalíciách sa posúvajú do parlamentu zákony, ktoré sa považujú za kľúčové, až po jasnej politickej dohode o základných bodoch aj na úrovni vlády, aj v parlamentných kluboch. Zákonník práce napriek tomu, že bol predtrúbený ako „zákon roka“, išiel naslepo, lebo v spolku Smer-SNS-HZDS nefunguje elementárna kultúra dohôd. (To isté vyviedli s vysokoškolským zákonom, kde si Mečiar týždeň pred hlasovaním spomenul, že je proti spoplatneniu externistov. O tri dni to už neplatilo).
Všeobecne, nielen na Slovensku, platí, že pracovné zákonodarstvo je olovená guľa na nohe ekonomík, keďže (kedysi veľmi dávno) ozaj potrebnú ochranu zamestnancov politici preregulovali až do iracionálnych polôh. Sem patrí napríklad extrémne sťaženie prepúšťania, všetky obmedzenia týkajúce sa dobrovoľných nadčasov či odborárske „práva“ typu platené voľno pre funkcionára, a mnohé iné, ktoré sú v konflikte s dobrými mravmi i základným rozumom. Ak sa už pracovné kódexy v súčasnosti upravujú, tak aj v „sociálnych“ štátoch Európy iba liberálnym smerom – bude napríklad nesmierne zaujímavé, ako si poradí Sarkozy vo Francúzsku. Paradoxom Ficovej novely je čelný protipohyb, ktorým tento zákon a jeho vlajkonosič hrdo pochoduje proti všetkým trendom, nehľadiac napravo ani naľavo, len dozadu, do učebníc marxizmu-leninizmu.
Tvrdenie premiéra, že máme „tretí najliberálnejší Zákonník práce na svete“, je úplne lživé, keďže všetky porovnávacie štúdie, napríklad Svetovej banky, hovoria, že aj po „Kaníkovej“ novele táto norma do európskeho priemeru úplne zapadla. Trebárs v škandinávskych štátoch, inak ozaj ortodoxne sociálnych, je trh práce oveľa flexibilnejší. „Moderný európsky Zákonník práce“, ako ho privítal Fico, by bol moderný v 70. či 80. rokoch minulého storočia. To boli časy, keď ľavicové i pravicové vlády zakladali korene presne tých kríz a konfliktov, ktoré dnes zmietajú „sociálnymi štátmi“ Európy a nedovolia im vymknúť sa zo stagnácie. Deprimujúce je, že namiesto toho, aby sa Slovensko poučilo zo skúseností iných a obišlo úskalia, pre nepochopenie ktorých pred našimi očami tieto štáty platia drahú cenu, na čele s mentálne zblúdilým premiérom sa vydáva do tej istej pasce.
Podobne ako na zrušení poplatkov v zdravotníctve, i pri Zákonníku práce fascinuje ľahkosť a akási samozrejmosť, s akou ideologická zaslepenosť charizmatického lídra deklasuje rozum, vytvára zbytočnú politickú agendu, ktorou sa zaoberá celá krajina, a napokon strháva do nezmyselného a škodlivého konania 83 poslancov. Treba veriť, že dopady nebudú ďalekosiahle, veď veľa počiatočných nezmyslov sa v legislatívnom procese podarilo údajne zneškodniť. No stále sa vnucuje poznámka, že tento darček si venovala koalícia k svojim prvým narodeninám a tri má ešte pred sebou.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.