Lenže ocitla som sa v bode, keď sa pristihujem pri tom, že nadišla uzávierka a ja nemám o čom. Stala sa zo mňa matka. Cestujem sporadicky. Telku nepozerám (nemá ma čo nasrať) a žijem v Moskve, kde takmer nikoho nepoznám a kde nikto nechce poznať mňa. Nie, neznamená to, že som čo i len o percento menej šťastná ako predtým. Som najšťastnejšia, ako som kedy bola. Lenže život prešiel do fázy, ktorá nie je veľmi „zdieľateľná“. Nie v tomto formáte. Nechcem vás nudiť, chcem prestať skôr, ako si začnete hovoriť, že tá Nvotová už fakt nevie, čo by napísala. Nechcem písať ani o plienkach, ani o Rusoch, ani o tichom domácom šťastí a pohode a veľkej láske. Nechcem donekonečna spomínať na Nepál, nechcem porovnávať krajiny, v ktorých žijem, nechcem každý týždeň hľadať v črepoch zážitkov a spomienok opísateľné zaujímavosti. Lebo môj život prešiel do inej fázy. Zo začiatku to bolo pre mňa aj mierne úzkostné, ale odkedy som to prijala za svoje, viem že ja som ja za každých okolností. V horách aj v malom moskovskom byte, na pódiu aj vo filme, s kočíkom v parku aj za klavírom. V .týždni aj bez .týždňa. Nemusím sa nijako „štelovať“ ani sama so sebou súťažiť. Nehnevajte sa na mňa. A nebojte sa, hudbu robím, pripravujem nový album, idem sa pustiť do druhej knihy, budem aj koncertovať, aj s Rómami šialené projekty vymýšľať, naďalej prevádzkujem aj svoju cestovku v Nepále. Nestáva sa zo mňa puťka domáca (o čom svedčí aj ten bordel doma). Len akosi nemám čas a chuť nad tým mudrovať a rekapitulovať, chcem sa venovať svojej rodine a v ostatnom čase stihnúť to ostatné. Veľa umelcov ukončilo svoju kariéru prineskoro, ja tam nechcem patriť. Lúčim sa so slzami, ale hrdo. Tento stĺpec bol v mojom večne vyhnaneckom živote takým živým spojením so Slovenskom, s realitou, s ľuďmi. Bude mi chýbať. Ale sranda ani dobrodružstvá sa nekončia, akurát sa o nich dozviete z iných mojich aktivít. Ďakujem .týždňu aj vám všetkým že ste to so mnou vydržali. Verte, ani pre mňa neni ľahké so sebou vydržať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.