Martin Štrba má november plný premiér.
Minulý týždeň spolu s výstavou Slovenská nová vlna uviedol v Bratislave svoj dokumentárny film vlna vs. breh, tento týždeň sa zas ako kameraman predstaví v Michálkovom filme Pohádkář.
Fotografia je súčasť mojej profesie.
Mám to s filmom „na preskáčku“, buď sa venujem jednému, alebo druhému, vďačná výnimka bol tento film, kde sa mi to spojilo dohromady a spracúval som srdcovú tému – Slovenskú novú vlnu, generáciu fotografov v Prahe, ktorej som bol po skončení FAMU súčasťou. Ale potom ma to na dlhé roky vcuclo do filmu s Martinom Šulíkom. Po rokoch som sa teda k fotografii vrátil. Ešte cítim vnútorné vibrácie, neviem, čo bude, možno sa na staré kolená chytím aparátu. Pri sebe nosím len iphone, to je taký fotografický zápisník.
Záhradníčim rád. To je moja forma meditácie.
Klasickí záhradkári chodia okolo našej záhrady a krútia hlavou, že sa tam nič nedeje, ale deje sa a veľa. Nechávame záhradu prerastať cez seba, tak ako vo voľnej prírode, treba s ňou kooperovať a dostať ju do rovnováhy, nie proti nej bojovať. Ale iste, slimáky máme, ale kolega mi poradil fintu s pivnou plechovkou zakopanou zarovno so zemou. Slimáky nepoznajú lepšiu dobrotu, samy sa zbiehajú a páchajú samovraždy. Pôsobí to ako horor, ale je to ich rozhodnutie, my sme ich nepozývali.
Vo mne je lovec.
Športové rybárstvo, chyť a pusť, je teraz veľmi moderné, ale podľa mňa absurdné. Skôr by som zakázal v supermarketoch predávať mäso ako tovar, nech si každý uloví, potom má právo aj zjesť. Rybárčenie je životný štýl, hra, kto z koho. Treba vedieť komplexne zhodnotiť všetky faktory, ako počasie, vietor, dobre čítať vodu. Keď viete, ako sa správa hladina, tušíte, čo sa deje pod ňou. Intuícia je súčasť lovu. Akú najväčšiu rybu som ulovil? (Ukazuje a smeje sa.)
Musím sa dlho štartovať, aby som sa do niečoho pustil.
Ale keď to roztlačím, zrazu sa to prehupne. Napríklad rád upratujem v kuchyni, som ideálny manžel, ale pozor, zdanie klame. (Smiech.) Fakt je, že manuálne opakujúce sa činnosti na mňa pôsobia meditačne, upokojujú myseľ do optimálneho rytmu. O tom by vedel rozprávať môj syn, on totiž rád bubnuje.
Moja žena hovorí, že som lakomý.
Má pravdu, moja šetrnosť je často prehnaná. Aj keď vo vedomej rovine s tým pracujem, je to dané výchovou, u nás sa šetrilo, nesiem si to so sebou celý život. Dcéra to po mne zdedila, až si niekedy hovorím, že by si mohla dopriať aj viac.
Strach je základný inštinkt.
Bez neho by sme neprežili, ale nesmie prerásť cez hlavu. Priznám sa, že do výšok radšej posielam leteckých kameramanov, v hĺbkach pod vodou tiež spolupracujem so špecialistami, mám totiž pocit, že ideálnu hladinu adrenalínu dosiahnem už len tým, že sa mi podarí ráno vyliezť spod periny.
Hnev ukladám do seba ako Papinov hrniec.
Chce to priebežne vypúšťať paru, bohužiaľ, ventil sa občas upchá a je tu výbuch. Vo vzťahu je potrebné občas vyladiť rozdielne názory a uvedomiť si, že niečo i na tom opačnom názore je, že sa hneď netreba vraždiť. Ako je to na pľaci? Prednosťou tímovej práce vo filme je, že sa vec ohmatáva z viacerých strán a nehrozí, že sa človek dostane do závozu a nikto ho nepochopí. Má to úskalia, názorové roviny treba vyladiť. Hádky nemám rád, ale tiež sa nerád veziem v tieni iného názoru. Musí to byť vyčistené, musí to ísť von, aby som potom celý život netrpel tým, že sa na svoju chybu, zakonzervovanú vo filme, ale i v živote, budem musieť do smrti prizerať.
Minulý týždeň spolu s výstavou Slovenská nová vlna uviedol v Bratislave svoj dokumentárny film vlna vs. breh, tento týždeň sa zas ako kameraman predstaví v Michálkovom filme Pohádkář.
Fotografia je súčasť mojej profesie.
Mám to s filmom „na preskáčku“, buď sa venujem jednému, alebo druhému, vďačná výnimka bol tento film, kde sa mi to spojilo dohromady a spracúval som srdcovú tému – Slovenskú novú vlnu, generáciu fotografov v Prahe, ktorej som bol po skončení FAMU súčasťou. Ale potom ma to na dlhé roky vcuclo do filmu s Martinom Šulíkom. Po rokoch som sa teda k fotografii vrátil. Ešte cítim vnútorné vibrácie, neviem, čo bude, možno sa na staré kolená chytím aparátu. Pri sebe nosím len iphone, to je taký fotografický zápisník.
Záhradníčim rád. To je moja forma meditácie.
Klasickí záhradkári chodia okolo našej záhrady a krútia hlavou, že sa tam nič nedeje, ale deje sa a veľa. Nechávame záhradu prerastať cez seba, tak ako vo voľnej prírode, treba s ňou kooperovať a dostať ju do rovnováhy, nie proti nej bojovať. Ale iste, slimáky máme, ale kolega mi poradil fintu s pivnou plechovkou zakopanou zarovno so zemou. Slimáky nepoznajú lepšiu dobrotu, samy sa zbiehajú a páchajú samovraždy. Pôsobí to ako horor, ale je to ich rozhodnutie, my sme ich nepozývali.
Vo mne je lovec.
Športové rybárstvo, chyť a pusť, je teraz veľmi moderné, ale podľa mňa absurdné. Skôr by som zakázal v supermarketoch predávať mäso ako tovar, nech si každý uloví, potom má právo aj zjesť. Rybárčenie je životný štýl, hra, kto z koho. Treba vedieť komplexne zhodnotiť všetky faktory, ako počasie, vietor, dobre čítať vodu. Keď viete, ako sa správa hladina, tušíte, čo sa deje pod ňou. Intuícia je súčasť lovu. Akú najväčšiu rybu som ulovil? (Ukazuje a smeje sa.)
Musím sa dlho štartovať, aby som sa do niečoho pustil.
Ale keď to roztlačím, zrazu sa to prehupne. Napríklad rád upratujem v kuchyni, som ideálny manžel, ale pozor, zdanie klame. (Smiech.) Fakt je, že manuálne opakujúce sa činnosti na mňa pôsobia meditačne, upokojujú myseľ do optimálneho rytmu. O tom by vedel rozprávať môj syn, on totiž rád bubnuje.
Moja žena hovorí, že som lakomý.
Má pravdu, moja šetrnosť je často prehnaná. Aj keď vo vedomej rovine s tým pracujem, je to dané výchovou, u nás sa šetrilo, nesiem si to so sebou celý život. Dcéra to po mne zdedila, až si niekedy hovorím, že by si mohla dopriať aj viac.
Strach je základný inštinkt.
Bez neho by sme neprežili, ale nesmie prerásť cez hlavu. Priznám sa, že do výšok radšej posielam leteckých kameramanov, v hĺbkach pod vodou tiež spolupracujem so špecialistami, mám totiž pocit, že ideálnu hladinu adrenalínu dosiahnem už len tým, že sa mi podarí ráno vyliezť spod periny.
Hnev ukladám do seba ako Papinov hrniec.
Chce to priebežne vypúšťať paru, bohužiaľ, ventil sa občas upchá a je tu výbuch. Vo vzťahu je potrebné občas vyladiť rozdielne názory a uvedomiť si, že niečo i na tom opačnom názore je, že sa hneď netreba vraždiť. Ako je to na pľaci? Prednosťou tímovej práce vo filme je, že sa vec ohmatáva z viacerých strán a nehrozí, že sa človek dostane do závozu a nikto ho nepochopí. Má to úskalia, názorové roviny treba vyladiť. Hádky nemám rád, ale tiež sa nerád veziem v tieni iného názoru. Musí to byť vyčistené, musí to ísť von, aby som potom celý život netrpel tým, že sa na svoju chybu, zakonzervovanú vo filme, ale i v živote, budem musieť do smrti prizerať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.