Ako už viackrát v minulosti, aj teraz rámcuje November veľký korupčný škandál. Ale s ním aj trýznivé, hoci často nevyslovené výčitky smerom k revolúcii, ktorá sa vraj akosi nenaplnila, takže jej víťazmi sú údajne najmä eštebáci a oligarchovia.
Lenže nie je to tak.
Znie to ako banalita, ale to najpodstatnejšie je, že všetky kľúčové požiadavky a veľké sny Novembra sú dnes našou žitou realitou. V sobotu boli ďalšie slobodné voľby, sme súčasťou Európy, a nie ruského impéria, všetci Slováci sa tešia slobode slova, vyznania, zhromažďovania, pohybu a ochrane svojich základných práv ako kdekoľvek v tom svete, ktorému sme pred Novembrom toto všetko závideli len spoza železnej opony.
Ešte aj zážitok tohto roka, že voľby sú až tak často, že niekomu už lezú žalúdkom a k urne sa aj preto chodí so sebazaprením (navyše z výberu kandidátov a strán je občas až nevoľno), je len ďalšia z tvárí demokracie a slobody, ktoré sú predpokladom šťastia či spokojnosti, ale nie ich garanciou.
Jubileum je jubileom aj preto, aby strasti a zlá súčasnosť šli na chvíľu bokom. Tento November sme mohli s čistou radosťou osláviť, že pred 25 rokmi sa Čechom, Slovákom, Maďarom a ďalším komunizmom zdecimovaným národom otvorili celkom nové, nepoznané horizonty. Pred oslobodenými miliónmi ľudí sa zrazu objavil celkom iný svet, otvorená spoločnosť, ktorú na šťastnejšom Západe formovala stáročia vláda práva, posvätnosť zmluvy, pravidiel, ústavy. Je samozrejme celkom iný príbeh, že – ale to sme predsa vedeli už v Novembri – nie všetci nové nároky uniesli.
Azda menej vnímaná je však skutočnosť, že približne pred 25 rokmi začali i demokracie Západu prechádzať (alebo už prechádzali) hlbokými kultúrno-spoločenskými zmenami, ktoré sa spätne pripisujú globalizácii. Vzory, v ktorých sme sa videli a chceli sa im podobať, tak zrazu samy potrebovali reformy, a keďže ich nerobili, upadali bez toho, aby sme si to v postkomunistických krajinách všimli. Preto sme ich nástrahy ani my neobišli – napríklad sme sa neubránili budovaniu nárokovej mentality, ktorá je kliatbou sociálneho štátu. Tomuto „sociálnemu“ korumpovaniu voličov v kampaniach sa azda dalo vyhnúť, keby sme pred 25 rokmi nevideli iba klady, ale aj zápory spoločností, ku ktorým samozrejme chceme patriť.
Ekonomická a najnovšie aj ukrajinská kríza sú upozornením, že žiadny systém, ani ten, ktorý sme si vybrali pred štvrťstoročím (demokratický kapitalizmus s voľným trhom), nie je Bohom zoslaný, daný a nemenný. Dnes dobre vidno, že o jeho stabilitu a udržateľnosť musíme denne zápasiť, kultivovať ho a drobnou prácou, každý na svojom, sa neustále snažiť o zmenu k lepšiemu.
Kto napríklad nechce, aby sa cétečka aj v budúcnosti predražovali a nami zvolení politici si nimi zlepšovali životnú úroveň, musí asi využívať častejšie to právo na zhromažďovanie, ktoré nám dal práve November.
November naozaj nemôže za ľudské chyby a zlyhania. Ani za tie pri urne.
Lenže nie je to tak.
Znie to ako banalita, ale to najpodstatnejšie je, že všetky kľúčové požiadavky a veľké sny Novembra sú dnes našou žitou realitou. V sobotu boli ďalšie slobodné voľby, sme súčasťou Európy, a nie ruského impéria, všetci Slováci sa tešia slobode slova, vyznania, zhromažďovania, pohybu a ochrane svojich základných práv ako kdekoľvek v tom svete, ktorému sme pred Novembrom toto všetko závideli len spoza železnej opony.
Ešte aj zážitok tohto roka, že voľby sú až tak často, že niekomu už lezú žalúdkom a k urne sa aj preto chodí so sebazaprením (navyše z výberu kandidátov a strán je občas až nevoľno), je len ďalšia z tvárí demokracie a slobody, ktoré sú predpokladom šťastia či spokojnosti, ale nie ich garanciou.
Jubileum je jubileom aj preto, aby strasti a zlá súčasnosť šli na chvíľu bokom. Tento November sme mohli s čistou radosťou osláviť, že pred 25 rokmi sa Čechom, Slovákom, Maďarom a ďalším komunizmom zdecimovaným národom otvorili celkom nové, nepoznané horizonty. Pred oslobodenými miliónmi ľudí sa zrazu objavil celkom iný svet, otvorená spoločnosť, ktorú na šťastnejšom Západe formovala stáročia vláda práva, posvätnosť zmluvy, pravidiel, ústavy. Je samozrejme celkom iný príbeh, že – ale to sme predsa vedeli už v Novembri – nie všetci nové nároky uniesli.
Azda menej vnímaná je však skutočnosť, že približne pred 25 rokmi začali i demokracie Západu prechádzať (alebo už prechádzali) hlbokými kultúrno-spoločenskými zmenami, ktoré sa spätne pripisujú globalizácii. Vzory, v ktorých sme sa videli a chceli sa im podobať, tak zrazu samy potrebovali reformy, a keďže ich nerobili, upadali bez toho, aby sme si to v postkomunistických krajinách všimli. Preto sme ich nástrahy ani my neobišli – napríklad sme sa neubránili budovaniu nárokovej mentality, ktorá je kliatbou sociálneho štátu. Tomuto „sociálnemu“ korumpovaniu voličov v kampaniach sa azda dalo vyhnúť, keby sme pred 25 rokmi nevideli iba klady, ale aj zápory spoločností, ku ktorým samozrejme chceme patriť.
Ekonomická a najnovšie aj ukrajinská kríza sú upozornením, že žiadny systém, ani ten, ktorý sme si vybrali pred štvrťstoročím (demokratický kapitalizmus s voľným trhom), nie je Bohom zoslaný, daný a nemenný. Dnes dobre vidno, že o jeho stabilitu a udržateľnosť musíme denne zápasiť, kultivovať ho a drobnou prácou, každý na svojom, sa neustále snažiť o zmenu k lepšiemu.
Kto napríklad nechce, aby sa cétečka aj v budúcnosti predražovali a nami zvolení politici si nimi zlepšovali životnú úroveň, musí asi využívať častejšie to právo na zhromažďovanie, ktoré nám dal práve November.
November naozaj nemôže za ľudské chyby a zlyhania. Ani za tie pri urne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.