V 80. rokoch sa japonská ekonomika stala populárnou pre tú časť médií, ktorú západné ekonomiky odsudzovali do roly outsiderov. Pred 20 rokmi však japonský rast náhle padol a odvtedy sa dobré časy vyšších rastov nevrátili, hoci úrokové sadzby sa znížili na nulu. A práve takýto scenár by mohol byť rizikový pre eurozónu. Keďže v eurozóne už máme nulové úrokové sadzby, priestor na jeho odvrátenie ostáva na strane hospodárskej politiky.
Sekulárna stagnácia vzniká v časoch dlhšieho obdobia slabého rastu, ktorý nahlodáva ekonomický potenciál krajiny. Ľudia sa stanú dlhodobo nezamestnanými, stratia pracovné návyky. Zneistení investori neinvestujú, takže začneme prejedať postupne starnúce investície. Krajina sa dostane do permanentnej stagnácie. Časť nižšieho rastu je pritom daná nedostatočným dopytom, ktorý sa už nedá napraviť menovou politikou. Preto musíme siahnuť po inom stimule, ktorý nám však nesmie poškodiť v udržateľnosti verejných financií. Druhým faktorom je ponuková strana ekonomiky, kde okrem kvality podnikateľského prostredia môžu byť problémom starnutie populácie a slabší technologický pokrok.
Pre rozhádanosť politikov, ktorí tvoria hospodársku politiku, bola vždy prvou obranou proti tomuto scenáru menová politika. Centrálna banka znížením úrokov stimovala ekonomiku, aby sa táto nezacyklila v špirále pesimistických očakávaní a klesajúceho rastu. Mimo Japonska to doteraz vždy stačilo. V eurozóne však silnejú náznaky, že tentoraz už bude potrebná aj rozumná hospodárska politika. Podľa výpočtov OECD si eurozóna prejedla takmer polovicu dlhodobého rastu. Zatiaľ čo priemerný rast sa v minulosti očakával okolo 2 percent, v súčasnosti má ekonomika potenciál rásť len jedným percentom, a teda polovičným tempom voči USA. Ako teraz môže pomôcť hospodárska politika, keď sme si v dobrých časoch neodkladali na tie zlé?
Takýto v teórii zázračný liek sa volá eurofondy. Mimo zamestnanosti už dosiahli všetky zložky ekonomiky okrem investícií predkrízovú úroveň. Investície sú na tom suverénne najhoršie, stále šestnásť percent pod predkrízovou úrovňou. A práve prefinancovanie rozumných vecí cez eurofondy dovoľuje ekonomike necítiť brzdiaci efekt potrebných šetriacich opatrení. Ich doterajšie nedostatočné čerpanie sa preto dá chápať ako dávanie si vlastného gólu.
A čo súkromné investície? Tie okrem aktuálne nižších rastových očakávaní závisia od atraktivity a kvality nášho podnikateľského prostredia a aj od dôvery v ekonomický potenciál krajiny. Okrem maximálneho využitia eurofondov pre dlhodobo rozumné verejné investície by sme teda pri znižovaní deficitu mali používať také spôsoby, ktoré čo najmenej poškodia náš dlhodobý potenciál. Na strane príjmov je to presun od zdaňovania aktivity k zdaňovaniu majetku, spotreby a neekologických aktivít. Na strane výdavkov je to znižovanie ceny obsluhy štátu. Tieto stimuly nás dlhodobo nemusia nič stáť a dajú sa robiť aj v časoch šetrenia. A zároveň nám môžu pomôcť dostať sa zo začarovaného kruhu japonského scenára. Práve takýto pohľad by sa mohol aplikovať na analýzu blížiacich sa štátnych rozpočtov.
.autor je viceguvernér NBS.
Sekulárna stagnácia vzniká v časoch dlhšieho obdobia slabého rastu, ktorý nahlodáva ekonomický potenciál krajiny. Ľudia sa stanú dlhodobo nezamestnanými, stratia pracovné návyky. Zneistení investori neinvestujú, takže začneme prejedať postupne starnúce investície. Krajina sa dostane do permanentnej stagnácie. Časť nižšieho rastu je pritom daná nedostatočným dopytom, ktorý sa už nedá napraviť menovou politikou. Preto musíme siahnuť po inom stimule, ktorý nám však nesmie poškodiť v udržateľnosti verejných financií. Druhým faktorom je ponuková strana ekonomiky, kde okrem kvality podnikateľského prostredia môžu byť problémom starnutie populácie a slabší technologický pokrok.
Pre rozhádanosť politikov, ktorí tvoria hospodársku politiku, bola vždy prvou obranou proti tomuto scenáru menová politika. Centrálna banka znížením úrokov stimovala ekonomiku, aby sa táto nezacyklila v špirále pesimistických očakávaní a klesajúceho rastu. Mimo Japonska to doteraz vždy stačilo. V eurozóne však silnejú náznaky, že tentoraz už bude potrebná aj rozumná hospodárska politika. Podľa výpočtov OECD si eurozóna prejedla takmer polovicu dlhodobého rastu. Zatiaľ čo priemerný rast sa v minulosti očakával okolo 2 percent, v súčasnosti má ekonomika potenciál rásť len jedným percentom, a teda polovičným tempom voči USA. Ako teraz môže pomôcť hospodárska politika, keď sme si v dobrých časoch neodkladali na tie zlé?
Takýto v teórii zázračný liek sa volá eurofondy. Mimo zamestnanosti už dosiahli všetky zložky ekonomiky okrem investícií predkrízovú úroveň. Investície sú na tom suverénne najhoršie, stále šestnásť percent pod predkrízovou úrovňou. A práve prefinancovanie rozumných vecí cez eurofondy dovoľuje ekonomike necítiť brzdiaci efekt potrebných šetriacich opatrení. Ich doterajšie nedostatočné čerpanie sa preto dá chápať ako dávanie si vlastného gólu.
A čo súkromné investície? Tie okrem aktuálne nižších rastových očakávaní závisia od atraktivity a kvality nášho podnikateľského prostredia a aj od dôvery v ekonomický potenciál krajiny. Okrem maximálneho využitia eurofondov pre dlhodobo rozumné verejné investície by sme teda pri znižovaní deficitu mali používať také spôsoby, ktoré čo najmenej poškodia náš dlhodobý potenciál. Na strane príjmov je to presun od zdaňovania aktivity k zdaňovaniu majetku, spotreby a neekologických aktivít. Na strane výdavkov je to znižovanie ceny obsluhy štátu. Tieto stimuly nás dlhodobo nemusia nič stáť a dajú sa robiť aj v časoch šetrenia. A zároveň nám môžu pomôcť dostať sa zo začarovaného kruhu japonského scenára. Práve takýto pohľad by sa mohol aplikovať na analýzu blížiacich sa štátnych rozpočtov.
.autor je viceguvernér NBS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.