Rusko-ukrajinský konflikt sa stal v roku 2014 kľúčovou udalosťou európskej politiky. Invázia ruských ozbrojených síl na Krym, následná anexia tohto ukrajinského polostrova Ruskou federáciou, vypuknutie Ruskom inšpirovanej separatistickej vzbury v Donbase, boje medzi ukrajinskou a ruskou armádou na území východnej Ukrajiny koncom augusta, s cieľom zachrániť donbaských separatistov pred porážkou od ukrajinských vojsk – všetky tieto (ako aj ďalšie súvisiace) udalosti boli stredobodom pozornosti európskych politikov a médií.
V dôsledku ruskej agresie prešli interakcie medzi Západom a Ruskom z roviny čisto komerčného biznisu do roviny sankcií, ktoré síce už začali negatívne pôsobiť na ruskú ekonomiku, ale ich zamýšľaný preventívny účinok je značne obmedzený. Prezidenta Vladimíra Putina tieto sankcie neodradili od agresívneho kurzu voči západnému susedovi.
Začiatkom novembra, po uskutočnení fejkových volieb na časti územia Luhanskej a Doneckej oblasti, presunulo Rusko do ním vytvorených „ľudových republík“ na východe suverénnej Ukrajiny – neskrývane a v zjavnom rozpore s ustanoveniami tzv. minskej dohody – veľké množstvo vojenskej techniky a ozbrojencov. Fakticky poslalo na Donbas okupačnú armádu. Dvadsaťtri rokov po rozpade Sovietskeho zväzu a vzniku samostatnej Ukrajiny sa Rusko do Ukrajiny vrátilo – ako okupant.
Ruská agresia voči Ukrajine (podľa niektorých ruských analytikov, napríklad Andreja Illarionova, starostlivo a dlhodobo pripravovaná) mala popri vojensko-strategickom aspekte aj svoje doktrinálne východiská, ideologické zdôvodnenie a kultúrno-umelecké zabezpečenie. Pôsobenie týchto „soft“ faktorov nie je pritom obmedzené iba na územie Ukrajiny. I keď ich hlavným zámerom je dnes obslúžiť „návrat“ Ruska do „bratskej“ krajiny, majú aj širší záber a sú súčasťou ruským štátom vytvoreného a masívne podporovaného mechanizmu vonkajšej expanzie, so stanovenými hranicami rôznych typov – od klasických územných v prípade tzv. „blízkeho zahraničia“ až po virtuálne, v kultúrnom umeleckom a mediálnom priestore západného sveta.
Nedávna inštalácia pamätnej tabule, venovanej cárovi Petrovi I. na budove Slovenského národného múzea v Bratislave, sa môže v tomto kontexte javiť ako malá lokálna epizóda. Zapadá však do týchto snáh a je symptomatická svojím oxymoronickým obsahom, ktorý je dnes príznačný pre celkovú vonkajšiu expanziu Ruska v duchu hesla „cieľ je všetko, na prostriedkoch až tak veľmi nezáleží, hlavne, aby to fungovalo“. Pamätnú tabuľu historickej postave, ktorá urobila najviac pre to, aby sa Rusko otvorilo Európe a absorbovalo západné vzory – v organizácii spoločnosti, v technológiách, vzdelávaní, vede a pod. – odhaľovali za prítomnosti dvoch verejných činiteľov, považovaných v Rusku za najnázornejšie stelesnenie protizápadných názorov a nálad. Bol to známy filmový režisér Nikita Michalkov, dnes super-vlastenec, hlasitý kritik ideových diverzií Západu proti Rusku, akési kultúrno-umelecké „alter ego“ Vladimíra Putina, bezvýhradne schvaľujúci všetko, čo podnikne ruský prezident doma a v zahraničí. A spolu s ním minister kultúry Ruskej federácie Vladimír Medinský, historik (inak veľmi priemerný a s podozreniami z plagiovania prác iných autorov), ktorý sa nedávno „vyznamenal“ tvrdením, že ruská kultúra nemá nič spoločné s kultúrou európskou. V tomto kontexte bolo odhaľovanie pamätnej tabule Petrovi I. – najväčšiemu západniarovi spomedzi všetkých ruských štátnikov – za prítomnosti oboch spomínaných osobností v podstate obyčajnou lžou. Ale to zrejme, vzhľadom na plytký diškurz o dejinách Ruska na Slovensku, organizátorom celého podujatia nenapadlo.
Kuriozitou bol tiež fakt, že tabuľa sa otvárala v členskej krajine NATO, ktoré Rusko dnes považuje za svojho úhlavného nepriateľa a najväčšiu bezpečnostnú hrozbu. Zatiaľ čo začiatkom minulého desaťročia Vladimír Putin považoval NATO za partnerskú organizáciu, s ktorou by Rusko malo uzatvoriť strategické spojenectvo, dnes mu rozširovanie NATO, ktoré sa uskutočnilo pred 10 až 15 rokmi, slúži na zdôvodnenie vojenskej agresie proti Ukrajine.
Podobný zahraničnopolitický a kultúrno-historický oxymoron je dnes v Rusku, takpovediac, na dennom poriadku. V Európe by sa po anexii Krymu a ozbrojenom vtrhnutí na Donbas hľadali sympatie k súčasnej politike Ruska medzi mainstreamovými politickými a názorovými skupinami len ťažko. A tak ruské vedenie vyhľadáva potenciálnych politických a názorových spojencov všade inde – medzi komunistami a radikálnymi ľavicovými bojovníkmi proti globálnemu kapitalizmu na jednej strane a fašizujúcimi nacionalistami, zarytými euroskeptikmi, separatistami, ultraortodoxnými homofóbmi a antisemitmi na strane druhej. Každý získaný hlas na Západe v prospech vlastnej expanzívnej politiky sa v Moskve počíta.
Získavať takéto hlasy v zahraničí má pre Rusko nielen navonok orientovaná propagandistická mašinéria na čele so štátnou televíziou Russia Today, ktorej neobjektívne, zavádzajúce spravodajstvo sa stáva predmetom vyšetrovania (napríklad v týchto dňoch vo Veľkej Británii), ale aj rôzne aktivity v oblasti kultúry a umenia vrátane činností renomovaných jednotlivcov – akýchsi „kultúrnych vyslancov“.
Kultúrno-umelecká obec v Rusku je pritom v otázke rusko-ukrajinského konfliktu rozdelená. Veľký počet štátom podporovaných umelcov (hudobníkov, divadelníkov, spisovateľov, výtvarníkov) Putinov postup schvaľuje. Patria do skupiny ironicky označovanej oponentmi ako skupina „Krymnaš“ (Krym je náš) a sú medzi nimi aj také zvučné mená ako dirigent Valerij Gergijev (účinkoval pred poldruha mesiacom v Bratislave na 50. ročníku Bratislavských hudobných slávností), divadelný a filmový herec a režisér Oleg Tabakov, herec a spevák Michail Bojarsky, spisovatelia Zachar Prilepin a Jurij Poliakov. Nadštandardne veľa je medzi „krymnašistami“ takzvanej popsy – estrádnych hudobníkov, protagonistov niekdajšieho sovietskeho popu a ich mladších nasledovníkov, ktorí putujú z jednej šou prenášanej federálnymi televíznymi kanálmi do druhej a formujú hudobný a estetický vkus (a ich prostredníctvom do istej miery aj spoločensko-politické postoje) mladého ruského publika.
Jeden z najprominentnejších krymnašistov, spevák Iosif Kobzon, bol nedávno za otvorenú propagandu ruskej agresie na Ukrajine zaradený na čiernu listinu osôb, ktorým je zakázaný vstup do Lotyšska (predtým tam pravidelne chodieval na tradičné festivaly ruskej postsovietskej estrádnej hudby). Spolu s ním sa na tento zoznam dostala aj populárna speváčka Valerija. Tá v októbri pred svojím koncertom v londýnskom Albert Halle, proti ktorému protestovali odporcovia rusko-ukrajinskej vojny, v rozhovore pre BBC opisovala Vladimíra Putina ako mierumilovného človeka a správy o ruských vojskách na Ukrajine označila za prekrútené.
Mnohí ruskí umelci sa však ozvali proti ozbrojenej agresii voči Ukrajine – frontman kultovej rockovej skupiny „Mašina vremeni“ Andrej Makarevič, herci Alexej Devotčenko (pred pár dňami zahynul za nevyjasnených okolností), Oleg Basilašvili a Lija Achedžakovová, spisovatelia Viktor Jerofejev, Michail Šiškin, Ľudmila Ulickaja a Vladimír Sorokin. Títo umelci upozorňujú na to, že agresiou proti Ukrajine a v jej dôsledku aj znepriatelením Západu si súčasný ruský štát zatvára okno, cez ktoré Rusko nielen preberalo z okolitého sveta silné impulzy pre svoj vnútorný vývoj, ale aj živilo záujem o skutočné hodnoty ruskej kultúry a umenia.
Ruská kultúra sa stala svetovým fenoménom práve vďaka svoje európskosti. Vždy bola, aj je súčasťou európskeho kultúrneho kontextu. Putinom rozvíjaný pochybný koncept tzv. „ruského sveta“ („Russkij mir“), ktorého silným prvkom má byť presadzovanie ruskej kultúry v zahraničí, však vracia do Európy niečo úplne iné – konflikty, pokusy o zmeny hraníc a strach z vojny. Ozajstná ruská kultúra s tým sotva môže mať niečo spoločné.
.autor je politológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky.
V dôsledku ruskej agresie prešli interakcie medzi Západom a Ruskom z roviny čisto komerčného biznisu do roviny sankcií, ktoré síce už začali negatívne pôsobiť na ruskú ekonomiku, ale ich zamýšľaný preventívny účinok je značne obmedzený. Prezidenta Vladimíra Putina tieto sankcie neodradili od agresívneho kurzu voči západnému susedovi.
Začiatkom novembra, po uskutočnení fejkových volieb na časti územia Luhanskej a Doneckej oblasti, presunulo Rusko do ním vytvorených „ľudových republík“ na východe suverénnej Ukrajiny – neskrývane a v zjavnom rozpore s ustanoveniami tzv. minskej dohody – veľké množstvo vojenskej techniky a ozbrojencov. Fakticky poslalo na Donbas okupačnú armádu. Dvadsaťtri rokov po rozpade Sovietskeho zväzu a vzniku samostatnej Ukrajiny sa Rusko do Ukrajiny vrátilo – ako okupant.
Ruská agresia voči Ukrajine (podľa niektorých ruských analytikov, napríklad Andreja Illarionova, starostlivo a dlhodobo pripravovaná) mala popri vojensko-strategickom aspekte aj svoje doktrinálne východiská, ideologické zdôvodnenie a kultúrno-umelecké zabezpečenie. Pôsobenie týchto „soft“ faktorov nie je pritom obmedzené iba na územie Ukrajiny. I keď ich hlavným zámerom je dnes obslúžiť „návrat“ Ruska do „bratskej“ krajiny, majú aj širší záber a sú súčasťou ruským štátom vytvoreného a masívne podporovaného mechanizmu vonkajšej expanzie, so stanovenými hranicami rôznych typov – od klasických územných v prípade tzv. „blízkeho zahraničia“ až po virtuálne, v kultúrnom umeleckom a mediálnom priestore západného sveta.
Nedávna inštalácia pamätnej tabule, venovanej cárovi Petrovi I. na budove Slovenského národného múzea v Bratislave, sa môže v tomto kontexte javiť ako malá lokálna epizóda. Zapadá však do týchto snáh a je symptomatická svojím oxymoronickým obsahom, ktorý je dnes príznačný pre celkovú vonkajšiu expanziu Ruska v duchu hesla „cieľ je všetko, na prostriedkoch až tak veľmi nezáleží, hlavne, aby to fungovalo“. Pamätnú tabuľu historickej postave, ktorá urobila najviac pre to, aby sa Rusko otvorilo Európe a absorbovalo západné vzory – v organizácii spoločnosti, v technológiách, vzdelávaní, vede a pod. – odhaľovali za prítomnosti dvoch verejných činiteľov, považovaných v Rusku za najnázornejšie stelesnenie protizápadných názorov a nálad. Bol to známy filmový režisér Nikita Michalkov, dnes super-vlastenec, hlasitý kritik ideových diverzií Západu proti Rusku, akési kultúrno-umelecké „alter ego“ Vladimíra Putina, bezvýhradne schvaľujúci všetko, čo podnikne ruský prezident doma a v zahraničí. A spolu s ním minister kultúry Ruskej federácie Vladimír Medinský, historik (inak veľmi priemerný a s podozreniami z plagiovania prác iných autorov), ktorý sa nedávno „vyznamenal“ tvrdením, že ruská kultúra nemá nič spoločné s kultúrou európskou. V tomto kontexte bolo odhaľovanie pamätnej tabule Petrovi I. – najväčšiemu západniarovi spomedzi všetkých ruských štátnikov – za prítomnosti oboch spomínaných osobností v podstate obyčajnou lžou. Ale to zrejme, vzhľadom na plytký diškurz o dejinách Ruska na Slovensku, organizátorom celého podujatia nenapadlo.
Kuriozitou bol tiež fakt, že tabuľa sa otvárala v členskej krajine NATO, ktoré Rusko dnes považuje za svojho úhlavného nepriateľa a najväčšiu bezpečnostnú hrozbu. Zatiaľ čo začiatkom minulého desaťročia Vladimír Putin považoval NATO za partnerskú organizáciu, s ktorou by Rusko malo uzatvoriť strategické spojenectvo, dnes mu rozširovanie NATO, ktoré sa uskutočnilo pred 10 až 15 rokmi, slúži na zdôvodnenie vojenskej agresie proti Ukrajine.
Podobný zahraničnopolitický a kultúrno-historický oxymoron je dnes v Rusku, takpovediac, na dennom poriadku. V Európe by sa po anexii Krymu a ozbrojenom vtrhnutí na Donbas hľadali sympatie k súčasnej politike Ruska medzi mainstreamovými politickými a názorovými skupinami len ťažko. A tak ruské vedenie vyhľadáva potenciálnych politických a názorových spojencov všade inde – medzi komunistami a radikálnymi ľavicovými bojovníkmi proti globálnemu kapitalizmu na jednej strane a fašizujúcimi nacionalistami, zarytými euroskeptikmi, separatistami, ultraortodoxnými homofóbmi a antisemitmi na strane druhej. Každý získaný hlas na Západe v prospech vlastnej expanzívnej politiky sa v Moskve počíta.
Získavať takéto hlasy v zahraničí má pre Rusko nielen navonok orientovaná propagandistická mašinéria na čele so štátnou televíziou Russia Today, ktorej neobjektívne, zavádzajúce spravodajstvo sa stáva predmetom vyšetrovania (napríklad v týchto dňoch vo Veľkej Británii), ale aj rôzne aktivity v oblasti kultúry a umenia vrátane činností renomovaných jednotlivcov – akýchsi „kultúrnych vyslancov“.
Kultúrno-umelecká obec v Rusku je pritom v otázke rusko-ukrajinského konfliktu rozdelená. Veľký počet štátom podporovaných umelcov (hudobníkov, divadelníkov, spisovateľov, výtvarníkov) Putinov postup schvaľuje. Patria do skupiny ironicky označovanej oponentmi ako skupina „Krymnaš“ (Krym je náš) a sú medzi nimi aj také zvučné mená ako dirigent Valerij Gergijev (účinkoval pred poldruha mesiacom v Bratislave na 50. ročníku Bratislavských hudobných slávností), divadelný a filmový herec a režisér Oleg Tabakov, herec a spevák Michail Bojarsky, spisovatelia Zachar Prilepin a Jurij Poliakov. Nadštandardne veľa je medzi „krymnašistami“ takzvanej popsy – estrádnych hudobníkov, protagonistov niekdajšieho sovietskeho popu a ich mladších nasledovníkov, ktorí putujú z jednej šou prenášanej federálnymi televíznymi kanálmi do druhej a formujú hudobný a estetický vkus (a ich prostredníctvom do istej miery aj spoločensko-politické postoje) mladého ruského publika.
Jeden z najprominentnejších krymnašistov, spevák Iosif Kobzon, bol nedávno za otvorenú propagandu ruskej agresie na Ukrajine zaradený na čiernu listinu osôb, ktorým je zakázaný vstup do Lotyšska (predtým tam pravidelne chodieval na tradičné festivaly ruskej postsovietskej estrádnej hudby). Spolu s ním sa na tento zoznam dostala aj populárna speváčka Valerija. Tá v októbri pred svojím koncertom v londýnskom Albert Halle, proti ktorému protestovali odporcovia rusko-ukrajinskej vojny, v rozhovore pre BBC opisovala Vladimíra Putina ako mierumilovného človeka a správy o ruských vojskách na Ukrajine označila za prekrútené.
Mnohí ruskí umelci sa však ozvali proti ozbrojenej agresii voči Ukrajine – frontman kultovej rockovej skupiny „Mašina vremeni“ Andrej Makarevič, herci Alexej Devotčenko (pred pár dňami zahynul za nevyjasnených okolností), Oleg Basilašvili a Lija Achedžakovová, spisovatelia Viktor Jerofejev, Michail Šiškin, Ľudmila Ulickaja a Vladimír Sorokin. Títo umelci upozorňujú na to, že agresiou proti Ukrajine a v jej dôsledku aj znepriatelením Západu si súčasný ruský štát zatvára okno, cez ktoré Rusko nielen preberalo z okolitého sveta silné impulzy pre svoj vnútorný vývoj, ale aj živilo záujem o skutočné hodnoty ruskej kultúry a umenia.
Ruská kultúra sa stala svetovým fenoménom práve vďaka svoje európskosti. Vždy bola, aj je súčasťou európskeho kultúrneho kontextu. Putinom rozvíjaný pochybný koncept tzv. „ruského sveta“ („Russkij mir“), ktorého silným prvkom má byť presadzovanie ruskej kultúry v zahraničí, však vracia do Európy niečo úplne iné – konflikty, pokusy o zmeny hraníc a strach z vojny. Ozajstná ruská kultúra s tým sotva môže mať niečo spoločné.
.autor je politológ, prezident Inštitútu pre verejné otázky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.