V jeho centre síce nie je zničená jediná budova, chodia trolejbusy, električky, v noci svieti svetlo, ale ubudlo ľudí a takmer všetky obchody sú zatvorené. V tomto meste je dnes neobmedzeným vládcom 36-ročný pôvodne elektromechanik, nedoštudovaný právnik a „biznismen“ Alexander Zacharčenko, „prezident“ Doneckej ľudovej republiky.
Pred voľbami 4. novembra, ktoré separatisti usporiadali ako odpoveď na ukrajinské parlamentné voľby o týždeň skôr, nebolo na bilbordoch vidieť nikoho okrem Zacharčenka. Mnohým miestnym bolo jasné, že voľby budú na sovietsky spôsob, tak ako pred dvadsiatimi rokmi. „Je to len hra a voliť nepôjdem,“ hovoril mi donecký inžinier Vitalij, šesťdesiatnik. „Sú vraj ešte dvaja iní kandidáti, ale tých nikto nepozná. A nikto poriadne nevie, kto je ten Zacharčenko. Zrazu sa objavil, pred vojnou sme o ňom nepočuli,“ hovorí Vitalij.
Ani o pár rokov mladšia pani Evženia, ktorá žije v domčeku na predmestí Donecka, netuší, kto Zacharčenko naozaj je. „Lenže tak je to so všetkými z tej Doneckej národnej republiky,“ dodáva. K voľbám 4. novembra šla. „Báli sme sa s manželom, že by sme mohli mať problémy. Oni majú všade svojich ľudí, sledujú, kto prišiel a kto nie. A my tu chceme žiť, nechceme utekať. Nie je kam,“ hovorí Evženia. „Pritom nám je jasné, že vlastne hodíme hlas Zacharčenkovi. A že to už majú spočítané vopred. Ako kedysi za Brežneva.“
.z maskáčov do saka
Na začiatku novembra tak Alexander Zacharčenko mohol ako víťaz volieb skladať prísahu. Prichádza v saku, obklopený mužmi v kozáckych uniformách. Nie je ani prezident, ani premiér, jednoducho sa stáva „hlavou Doneckej národnej republiky“. Podľa separatistov dostal spolu 75 percent hlasov. Či je to pravda, nevedno, neexistuje kontrola, ale Rusku to stačí a Moskva, na rozdiel od Kyjeva alebo Západu, výsledok volieb uznáva. Zacharčenko, otec troch detí, sa dostáva na vrchol.
Cesta k nemu sa začala pre Zacharčenka výcvikom v malej polovojenskej formácii Oplot, jednej z mnohých, ktoré sa v meste preslávenom miestnou mafiou a zákonmi sily schovávali za súkromné ochranky. V polosvete na pomedzí biznisu a organizovaného zločinu nebol Zacharčenko už pred niekoľkými rokmi neznámou osobou. Mal kontakty na miestne politické štruktúry naviazané na prezidenta Viktora Janukovyča a Stranu regiónov, aj na vtedajšieho doneckého vládcu, miliardára Rinata Achmetova.
Zacharčenko na čele asi desaťčlennej skupiny ozbrojencov obsadil na jar sídlo Doneckej oblasti, riadil jeho ochranku a fakticky ovládal v spolupráci so „starými štruktúrami“ z magistrátu a ľuďmi Rinata Achmetova mesto. Dňa 25. mája Zacharčenko zabránil davu, ktorý došiel k sídlu Achmetova, v rabovaní, a dohodol sa s oligarchom na nedotknuteľnosti jeho majetku.
O niekoľko dní už Zacharčenko musel bojovať o prežitie. Po páde Slavianska, ktorý dobyla späť ukrajinská armáda, sa do Donecka presunuli bojové jednotky. Boli medzi nimi aj smutne preslávené čečenské skupiny a ďalší „dobrovoľníci“ z Ruska. Tí prevalcovali „umiernené“ skupiny. Niekoľko týždňov prebiehalo nielen vyjednávanie, ale aj konflikty medzi „doneckými“ a „ruskými“. Po rokovaní v Moskve však padlo rozhodnutie, že velenie prevezmú „doneckí“ na čele so Zacharčenkom – okrem iného to vyzeralo lepšie, než keby Doneckej národnej republike vládli ľudia s ruskými pasmi.
Zacharčenko vystupoval pred novembrovými voľbami najmä ako vojenský veliteľ. Prakticky zo seba nezhodil uniformu a jeho tlačovky sa týkali predovšetkým vojnovej situácie. Hoci podpísal dohody o prímerí v Minsku, fakticky hneď ich odmietol dodržiavať. „Donecká národná republika bude samostatným štátom,“ hovorí Zacharčenko a len z tohto pohľadu je ochotný s Kyjevom vyjednávať. „Nakoniec sa budeme musieť dohodnúť.“
.pôjde do exilu?
Doneck je pritom na tom lepšie ako susedný Luhansk. Síce je tiež pod „finančnou blokádou“ Kyjeva, ktorá paralyzuje fungovanie DNR a veľmi komplikuje život obyvateľom Donecka. Aj vďaka kontaktom Zacharčenka a tomu, že jeho vojenská diktatúra je predsa len umiernenejšia než tá v Luhansku, však idú do mesta dodávky plynu, elektriny, tečie voda. Za nič z toho DNR neplatí, ale Kyjev to ďalej dodáva.
Súčasne však Zacharčenko vyhlasuje, že chce dobyť späť Slaviansk, Kramatorsk, Mariupoľ a obsadiť územie najmenej celej Doneckej oblasti, ktoré pokladá za prirodzené územie svojho „štátu“. „Čoskoro oslobodíme tieto okupované územia. Musíme sa pripraviť na ťažké boje, tvrdú vojnu,“ priznáva. Súčasne sľubuje, že dá do poriadku ekonomiku, sprevádzkuje šachty, znovu otvorí hutnícke a strojárske podniky.
Politicky je Zacharčenko ťažko zaraditeľný. Mnohé jeho plány sa blížia ľavicovej, až komunistickej rétorike, ale oproti mnohým iným separatistom nepresadzuje okamžité znárodnenie súkromných majetkov. A najmä sa s miliardárom Achmetovom dohodol na akomsi prímerí.
Zacharčenko, človek z miestnych pomerov, je dnes figúrou Moskvy, ktorá na „jeho“ území dnes rozhoduje aj vďaka svojim agentom a svojim vojakom. Samozrejme, prekáža aj rôznym súperiacim skupinám v Donecku. Niekoľko atentátov, ktoré Zacharčenko zatiaľ vždy prežil, ukazuje, že jeho politická dráha na špici DNR nemusí byť príliš dlhá. Možno ho čaká exil v Moskve, ako sa to stalo už prvej garnitúre vodcov separatistov.
.autor je redaktorom MF DNES.
Pred voľbami 4. novembra, ktoré separatisti usporiadali ako odpoveď na ukrajinské parlamentné voľby o týždeň skôr, nebolo na bilbordoch vidieť nikoho okrem Zacharčenka. Mnohým miestnym bolo jasné, že voľby budú na sovietsky spôsob, tak ako pred dvadsiatimi rokmi. „Je to len hra a voliť nepôjdem,“ hovoril mi donecký inžinier Vitalij, šesťdesiatnik. „Sú vraj ešte dvaja iní kandidáti, ale tých nikto nepozná. A nikto poriadne nevie, kto je ten Zacharčenko. Zrazu sa objavil, pred vojnou sme o ňom nepočuli,“ hovorí Vitalij.
Ani o pár rokov mladšia pani Evženia, ktorá žije v domčeku na predmestí Donecka, netuší, kto Zacharčenko naozaj je. „Lenže tak je to so všetkými z tej Doneckej národnej republiky,“ dodáva. K voľbám 4. novembra šla. „Báli sme sa s manželom, že by sme mohli mať problémy. Oni majú všade svojich ľudí, sledujú, kto prišiel a kto nie. A my tu chceme žiť, nechceme utekať. Nie je kam,“ hovorí Evženia. „Pritom nám je jasné, že vlastne hodíme hlas Zacharčenkovi. A že to už majú spočítané vopred. Ako kedysi za Brežneva.“
.z maskáčov do saka
Na začiatku novembra tak Alexander Zacharčenko mohol ako víťaz volieb skladať prísahu. Prichádza v saku, obklopený mužmi v kozáckych uniformách. Nie je ani prezident, ani premiér, jednoducho sa stáva „hlavou Doneckej národnej republiky“. Podľa separatistov dostal spolu 75 percent hlasov. Či je to pravda, nevedno, neexistuje kontrola, ale Rusku to stačí a Moskva, na rozdiel od Kyjeva alebo Západu, výsledok volieb uznáva. Zacharčenko, otec troch detí, sa dostáva na vrchol.
Cesta k nemu sa začala pre Zacharčenka výcvikom v malej polovojenskej formácii Oplot, jednej z mnohých, ktoré sa v meste preslávenom miestnou mafiou a zákonmi sily schovávali za súkromné ochranky. V polosvete na pomedzí biznisu a organizovaného zločinu nebol Zacharčenko už pred niekoľkými rokmi neznámou osobou. Mal kontakty na miestne politické štruktúry naviazané na prezidenta Viktora Janukovyča a Stranu regiónov, aj na vtedajšieho doneckého vládcu, miliardára Rinata Achmetova.
Zacharčenko na čele asi desaťčlennej skupiny ozbrojencov obsadil na jar sídlo Doneckej oblasti, riadil jeho ochranku a fakticky ovládal v spolupráci so „starými štruktúrami“ z magistrátu a ľuďmi Rinata Achmetova mesto. Dňa 25. mája Zacharčenko zabránil davu, ktorý došiel k sídlu Achmetova, v rabovaní, a dohodol sa s oligarchom na nedotknuteľnosti jeho majetku.
O niekoľko dní už Zacharčenko musel bojovať o prežitie. Po páde Slavianska, ktorý dobyla späť ukrajinská armáda, sa do Donecka presunuli bojové jednotky. Boli medzi nimi aj smutne preslávené čečenské skupiny a ďalší „dobrovoľníci“ z Ruska. Tí prevalcovali „umiernené“ skupiny. Niekoľko týždňov prebiehalo nielen vyjednávanie, ale aj konflikty medzi „doneckými“ a „ruskými“. Po rokovaní v Moskve však padlo rozhodnutie, že velenie prevezmú „doneckí“ na čele so Zacharčenkom – okrem iného to vyzeralo lepšie, než keby Doneckej národnej republike vládli ľudia s ruskými pasmi.
Zacharčenko vystupoval pred novembrovými voľbami najmä ako vojenský veliteľ. Prakticky zo seba nezhodil uniformu a jeho tlačovky sa týkali predovšetkým vojnovej situácie. Hoci podpísal dohody o prímerí v Minsku, fakticky hneď ich odmietol dodržiavať. „Donecká národná republika bude samostatným štátom,“ hovorí Zacharčenko a len z tohto pohľadu je ochotný s Kyjevom vyjednávať. „Nakoniec sa budeme musieť dohodnúť.“
.pôjde do exilu?
Doneck je pritom na tom lepšie ako susedný Luhansk. Síce je tiež pod „finančnou blokádou“ Kyjeva, ktorá paralyzuje fungovanie DNR a veľmi komplikuje život obyvateľom Donecka. Aj vďaka kontaktom Zacharčenka a tomu, že jeho vojenská diktatúra je predsa len umiernenejšia než tá v Luhansku, však idú do mesta dodávky plynu, elektriny, tečie voda. Za nič z toho DNR neplatí, ale Kyjev to ďalej dodáva.
Súčasne však Zacharčenko vyhlasuje, že chce dobyť späť Slaviansk, Kramatorsk, Mariupoľ a obsadiť územie najmenej celej Doneckej oblasti, ktoré pokladá za prirodzené územie svojho „štátu“. „Čoskoro oslobodíme tieto okupované územia. Musíme sa pripraviť na ťažké boje, tvrdú vojnu,“ priznáva. Súčasne sľubuje, že dá do poriadku ekonomiku, sprevádzkuje šachty, znovu otvorí hutnícke a strojárske podniky.
Politicky je Zacharčenko ťažko zaraditeľný. Mnohé jeho plány sa blížia ľavicovej, až komunistickej rétorike, ale oproti mnohým iným separatistom nepresadzuje okamžité znárodnenie súkromných majetkov. A najmä sa s miliardárom Achmetovom dohodol na akomsi prímerí.
Zacharčenko, človek z miestnych pomerov, je dnes figúrou Moskvy, ktorá na „jeho“ území dnes rozhoduje aj vďaka svojim agentom a svojim vojakom. Samozrejme, prekáža aj rôznym súperiacim skupinám v Donecku. Niekoľko atentátov, ktoré Zacharčenko zatiaľ vždy prežil, ukazuje, že jeho politická dráha na špici DNR nemusí byť príliš dlhá. Možno ho čaká exil v Moskve, ako sa to stalo už prvej garnitúre vodcov separatistov.
.autor je redaktorom MF DNES.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.