„Neznášam Vianoce,“ hovorí na pódiu za mikrofónom počas vystúpenia. „Vtedy človek len míňa peniaze. Ja míňam nerád. Ale zato je mojím obľúbeným sviatkom Halloween. Vtedy je zo mňa atrakcia a moje služby idú na dračku. Vlani som za chvíľu zarobil päťdesiat dolárov – stačilo, že som si ľahol u suseda na dvor. A v halloweenskom obchode s rekvizitami mi ponúkli modelingový džob!“
Publikum v klube sa postupne zbavuje ostychu, ľady sa prelamujú. Smiech znie čoraz prirodzenejšie. Muž na pódiu naozaj vyzerá, ako keby si na ňom zgustli maskéri z hororového filmu. Ale vtipný je, to mu všetci uznajú. Humor ho neopustil, ani keď musel absolvovať 45 operácií v nemocnici pre veteránov v texaskom San Antoniu. „Stále som rozosmieval lekárov a sestry,“ vraví. „A oni mi vraveli, že by som mal robiť stand-up komika. Vtedy sa mi to zdalo strašne ťažké. Vymýšľať vtipy, pamätať si ich, zbaviť sa trémy...“ Pokrčí plecom – vie, čo si o tom všetci myslia. Že prežil aj horšie, tak čo ho má ešte strašiť tréma?
.prežil iba on
Robert Henline mal 38 rokov, keď jeho vojenské vozidlo Humvee rozmetala pred siedmimi rokmi v Iraku nálož. Z piatich mužov v posádke prežil jedine on. Muž, ktorý bojoval v operácii Púštna búrka, sa po 11. septembri vrátil do Iraku ešte trikrát.
On sám tvrdí, že mal šťastie. Určite sa však nájdu aj takí, ktorí by si pomysleli, že smrť by bola k nemu milosrdnejšia. Po tom osudnom výbuchu mu musela byť pre závažné poškodenie amputovaná časť ľavej ruky. A stopy na tvári sú napriek dlhodobému liečeniu a opakovaným operáciám viditeľné stále. Sám Henline priznáva, že mal po návrate do civilu ťažkosti s adaptáciou. Na rozdiel od mnohých iných zotavujúcich sa veteránov sa síce mohol spoľahnúť na rodinu, ktorá ho neopustila. Ale manželka a dve deti sa za ten čas, čo spolu neboli, zmenili. A možno sa skôr zmenil on. Nemal toľko trpezlivosti ako predtým, deti ho vyrušovali, prekážal mu hluk, ruch a stres. Zo zrkadla sa naňho dívala vlastná strašidelná tvár.
Napriek tomu sa jedného dňa rozhodol, že nezostane medzi štyrmi stenami. Stretnutia s ľuďmi mu pomáhali búrať vlastné bariéry a napokon odštartoval nielen úspešnú kariéru komika, ale aj motivačného rečníka. Vyhľadávajú ho kluby, firmy, ale aj komunity, kde sa venujú liečeniu dlhodobo chorých. Zaujímavým spôsobom naňho reagujú podobne postihnutí. Pohľad naňho im dodáva presvedčenie, že keď to zvládol on, zvládnu to aj oni. „Pamätám si, že keď som bol ranený, myslel som, že strašne veľa vecí už nikdy nebudem môcť robiť. Hrať sa s deťmi, chodiť do posilňovne. Nikdy som si nemyslel, že to znovu zvládnem. A teraz to všetko zase robím,“ vysvetľuje Bobby.
Čoraz častejšie sa hovorí o osude veteránov, ktorí sa vrátili z Afganistanu a Iraku navždy poznačení. Na rozdiel od éry vietnamskej vojny je voči nim spoločnosť vnímavejšia a nesnaží sa ich až tak odsúvať na okraj. Niektorí sa dokonca aj po amputácii vracajú do aktívnej služby v armáde. Ale Bobbyho príklad je aj medzi nimi jedinečný. Stal sa symbolom človeka, ktorý doslova vstane z popola.
.pohľad do seba
Aj zdraví poslucháči oceňujú, že slová o prekonávaní obmedzení majú v podaní seržanta Bobbyho Henlina celkom inú váhu. Jeden z manažérov firmy KGBTexas, ktorá sa venuje public relations, Pat Riley, o ňom hovorí: „Bobby je jednoducho inšpiratívny. Sám je inšpiráciou... Všetko v ňom vás motivuje, aby ste sa prekonali, aj duchovne sa dostali niekam vyššie. Núti vás pozrieť do seba a preskúmať, kto vlastne ste. A zistiť, čo potrebujete spraviť, aby ste boli lepší.“ Riley priznáva, že v strednom veku sám stratil motiváciu žiť naplno. Niekto by to nazval syndrómom vyhorenia, iný krízou stredného veku. Pat Riley vraví, že bol jednoducho zbabelý a necenil si život. Príbeh Roberta Henlina ho prebudil. Odvtedy sú v kontakte.
„Včera som znovu stretol Bobbyho,“ napísal Riley na communi-k.net. „V priebehu necelého týždňa skákal z lietadla, plánuje, že si pôjde zasurfovať, vytvoril návrh zástavy pre padlých druhov, píše knihu, pripravuje si prejav, lebo bude hlavným rečníkom na podujatí v rámci Dňa veteránov v Prezidentskej knižnici Ronalda Reagana v Kalifornii, onedlho vyrazí na jednu základnú školu v Austine, kde sa niektorí žiaci posmievajú spolužiakovi, ktorý utrpel ťažké popáleniny , píše poéziu, robí vlastnú internetovú stránku, vystupuje ako komik. Do budúcna plánuje študovať na vysokej škole, odbehnúť maratón. A jeho dcéra, ktorá študuje na University of Northern Colorado, získala ocenenie za svoju prácu s deťmi, ktoré vo vojnách v Afganistane a Iraku prišli o rodičov. Nečudo – otec jej telefonuje každý deň.“ Riley, sám bývalý výsadkár, dodáva: „Nezahynul som ,vrátil som sa, som nažive. Život je dar. Pochopil som to aj vďaka Bobbymu.“
.toto už nie je smiešne!
O komikoch sa vraví, že v súkromí nesršia vtipom, Bobby Henline to klišé popiera. Aj preto, že humor má v jeho živote rolu terapie.
„Je fajn, že ocko o tom dokáže žartovať,“ usmieva sa jeho dcéra Brittany. Keď ho prvý raz po šiestich mesiacoch liečby uvidela, bol to šok. „No len čo som mu pozrela do očí, bolo mi jasné, je to môj ocko.“ Brittany mala vtedy len 15 rokov, ale po otcovom návrate z nemocnice hneď začala pomáhať stále šokovanej rodine. Vybavila si predčasné pridelenie vodičského preukazu, aby mohla nakupovať, pretože dvaja mladší súrodenci mali len 9 a 8 rokov.
Dnes je na otca hrdá. Tak ako sú hrdí všetci z jeho blízkeho okolia. Ale nie vždy im je do smiechu. Keď Bobby hovorí vtipy, ktoré chce predviesť pred publikom, manželke Connie, občas jej chodí mráz po chrbte. „Niekedy sa zhrozím a vravím, toto nie, prosím ťa, to ľuďom nehovor, naozaj to už nie je smiešne,“ priznala jeho manželka pred reportérom z amerického National Public Radio. „Lenže potom to skúsi za mikrofónom v klube a všetci sú nadšení. Myslím, že práve preto testuje svoje vtipy najskôr na mne,“ usmieva sa Connie. „Ak sa mi niečo nepáči, hneď vie, že na ostatných to zaberie.“
Publikum v klube sa postupne zbavuje ostychu, ľady sa prelamujú. Smiech znie čoraz prirodzenejšie. Muž na pódiu naozaj vyzerá, ako keby si na ňom zgustli maskéri z hororového filmu. Ale vtipný je, to mu všetci uznajú. Humor ho neopustil, ani keď musel absolvovať 45 operácií v nemocnici pre veteránov v texaskom San Antoniu. „Stále som rozosmieval lekárov a sestry,“ vraví. „A oni mi vraveli, že by som mal robiť stand-up komika. Vtedy sa mi to zdalo strašne ťažké. Vymýšľať vtipy, pamätať si ich, zbaviť sa trémy...“ Pokrčí plecom – vie, čo si o tom všetci myslia. Že prežil aj horšie, tak čo ho má ešte strašiť tréma?
.prežil iba on
Robert Henline mal 38 rokov, keď jeho vojenské vozidlo Humvee rozmetala pred siedmimi rokmi v Iraku nálož. Z piatich mužov v posádke prežil jedine on. Muž, ktorý bojoval v operácii Púštna búrka, sa po 11. septembri vrátil do Iraku ešte trikrát.
On sám tvrdí, že mal šťastie. Určite sa však nájdu aj takí, ktorí by si pomysleli, že smrť by bola k nemu milosrdnejšia. Po tom osudnom výbuchu mu musela byť pre závažné poškodenie amputovaná časť ľavej ruky. A stopy na tvári sú napriek dlhodobému liečeniu a opakovaným operáciám viditeľné stále. Sám Henline priznáva, že mal po návrate do civilu ťažkosti s adaptáciou. Na rozdiel od mnohých iných zotavujúcich sa veteránov sa síce mohol spoľahnúť na rodinu, ktorá ho neopustila. Ale manželka a dve deti sa za ten čas, čo spolu neboli, zmenili. A možno sa skôr zmenil on. Nemal toľko trpezlivosti ako predtým, deti ho vyrušovali, prekážal mu hluk, ruch a stres. Zo zrkadla sa naňho dívala vlastná strašidelná tvár.
Napriek tomu sa jedného dňa rozhodol, že nezostane medzi štyrmi stenami. Stretnutia s ľuďmi mu pomáhali búrať vlastné bariéry a napokon odštartoval nielen úspešnú kariéru komika, ale aj motivačného rečníka. Vyhľadávajú ho kluby, firmy, ale aj komunity, kde sa venujú liečeniu dlhodobo chorých. Zaujímavým spôsobom naňho reagujú podobne postihnutí. Pohľad naňho im dodáva presvedčenie, že keď to zvládol on, zvládnu to aj oni. „Pamätám si, že keď som bol ranený, myslel som, že strašne veľa vecí už nikdy nebudem môcť robiť. Hrať sa s deťmi, chodiť do posilňovne. Nikdy som si nemyslel, že to znovu zvládnem. A teraz to všetko zase robím,“ vysvetľuje Bobby.
Čoraz častejšie sa hovorí o osude veteránov, ktorí sa vrátili z Afganistanu a Iraku navždy poznačení. Na rozdiel od éry vietnamskej vojny je voči nim spoločnosť vnímavejšia a nesnaží sa ich až tak odsúvať na okraj. Niektorí sa dokonca aj po amputácii vracajú do aktívnej služby v armáde. Ale Bobbyho príklad je aj medzi nimi jedinečný. Stal sa symbolom človeka, ktorý doslova vstane z popola.
.pohľad do seba
Aj zdraví poslucháči oceňujú, že slová o prekonávaní obmedzení majú v podaní seržanta Bobbyho Henlina celkom inú váhu. Jeden z manažérov firmy KGBTexas, ktorá sa venuje public relations, Pat Riley, o ňom hovorí: „Bobby je jednoducho inšpiratívny. Sám je inšpiráciou... Všetko v ňom vás motivuje, aby ste sa prekonali, aj duchovne sa dostali niekam vyššie. Núti vás pozrieť do seba a preskúmať, kto vlastne ste. A zistiť, čo potrebujete spraviť, aby ste boli lepší.“ Riley priznáva, že v strednom veku sám stratil motiváciu žiť naplno. Niekto by to nazval syndrómom vyhorenia, iný krízou stredného veku. Pat Riley vraví, že bol jednoducho zbabelý a necenil si život. Príbeh Roberta Henlina ho prebudil. Odvtedy sú v kontakte.
„Včera som znovu stretol Bobbyho,“ napísal Riley na communi-k.net. „V priebehu necelého týždňa skákal z lietadla, plánuje, že si pôjde zasurfovať, vytvoril návrh zástavy pre padlých druhov, píše knihu, pripravuje si prejav, lebo bude hlavným rečníkom na podujatí v rámci Dňa veteránov v Prezidentskej knižnici Ronalda Reagana v Kalifornii, onedlho vyrazí na jednu základnú školu v Austine, kde sa niektorí žiaci posmievajú spolužiakovi, ktorý utrpel ťažké popáleniny , píše poéziu, robí vlastnú internetovú stránku, vystupuje ako komik. Do budúcna plánuje študovať na vysokej škole, odbehnúť maratón. A jeho dcéra, ktorá študuje na University of Northern Colorado, získala ocenenie za svoju prácu s deťmi, ktoré vo vojnách v Afganistane a Iraku prišli o rodičov. Nečudo – otec jej telefonuje každý deň.“ Riley, sám bývalý výsadkár, dodáva: „Nezahynul som ,vrátil som sa, som nažive. Život je dar. Pochopil som to aj vďaka Bobbymu.“
.toto už nie je smiešne!
O komikoch sa vraví, že v súkromí nesršia vtipom, Bobby Henline to klišé popiera. Aj preto, že humor má v jeho živote rolu terapie.
„Je fajn, že ocko o tom dokáže žartovať,“ usmieva sa jeho dcéra Brittany. Keď ho prvý raz po šiestich mesiacoch liečby uvidela, bol to šok. „No len čo som mu pozrela do očí, bolo mi jasné, je to môj ocko.“ Brittany mala vtedy len 15 rokov, ale po otcovom návrate z nemocnice hneď začala pomáhať stále šokovanej rodine. Vybavila si predčasné pridelenie vodičského preukazu, aby mohla nakupovať, pretože dvaja mladší súrodenci mali len 9 a 8 rokov.
Dnes je na otca hrdá. Tak ako sú hrdí všetci z jeho blízkeho okolia. Ale nie vždy im je do smiechu. Keď Bobby hovorí vtipy, ktoré chce predviesť pred publikom, manželke Connie, občas jej chodí mráz po chrbte. „Niekedy sa zhrozím a vravím, toto nie, prosím ťa, to ľuďom nehovor, naozaj to už nie je smiešne,“ priznala jeho manželka pred reportérom z amerického National Public Radio. „Lenže potom to skúsi za mikrofónom v klube a všetci sú nadšení. Myslím, že práve preto testuje svoje vtipy najskôr na mne,“ usmieva sa Connie. „Ak sa mi niečo nepáči, hneď vie, že na ostatných to zaberie.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.