Vážený pán Gál, dovoľte, aby som Vás oslovila v týchto dňoch, keď sa zaoberáme vecami minulosti a spoločnosť sa snaží analyzovať ich.
Hľadanie pravdy je vždy problém. Očakávam od Vás, že sa ako zodpovedný človek snažíte poznať pravdu, aj keď nie je len pozitívnym obrazom reality. Stretli sme sa v Prahe, na filme o mojom nevinne odsúdenom synovi, a ja som Vám uverila, že ste citlivý človek, ktorému záleží na pomoci prenasledovaným ľudom. Pán Gál, ak niekto chce pomáhať iným, nie je to len o okolnostiach, ktoré to dovoľujú. Neraz sa tak deje vo veľmi ťažkej situácii, ktorá ukáže, aký človek je. Mám 86 rokov a myslím si, že o tom viem dosť. Môj život sa otriasol v základoch v roku 1981, keď môj syn, ktorý nikdy nemal násilné sklony, vyštudoval vysokú školu, oženil sa a mal dieťa, bol zrazu obvinený z násilných trestných činov a zatknutý spôsobom verejnej kampane. My všetci sme sa náhle ocitli na pranieri, boli sme verejne osočovaní, bez možnosti brániť sa. A v takejto chvíli sa nám pár ľudí úplne nečakane snažilo pomôcť, napríklad triedny učiteľ môjho syna, jeho kolegovia z práce. Aj takíto ľudia mi dali silu, aby som sa rozhodla bojovať proti moci, ktorá mohla všetko. Vyšetrovateľ Lamačka môjmu manželovi pri domovej prehliadke ponúkol, že ak sa verejne zriekne svojho syna, môže ostať v práci a nebude mať problémy. Manžel to odmietol a prácu stratil. Išiel do kotolne ako robotník. V tej strašnej situácii, keď mal môj nevinný syn navrhnutý trest smrti, som napísala sudcovi, nech si uvedomí, že má pred sebou nevinného človeka. Môj syn dostal dvadsaťdva rokov za niečo, čo neurobil. To, že v sudcovi sa pohlo aspoň niečo a nechal nevinnému človeku život, bolo len o svedomí.
Neskôr, počas komunizmu, sa rôzni advokáti z rôznych miest rozhodli, že dajú spoločné Memorandum, kde v roku 1988 vyjadrili, že proces s mojím synom nebol v poriadku. Ani po Novembri veci neboli jednoduché. A predsa sa po roku rozhodol konať generálny prokurátor v Prahe a bola podaná sťažnosť na porušenie zákona. A to aj napriek odporu niektorých ľudí, ktorí boli okolo neho a ktorí to dávali verejne najavo. Najvyšší súd ČSFR zrušil komunistické obvinenie a žiadal slovenské orgány na základe 72 porušení zákona veci opätovne riešiť. Celých štrnásť rokov čakali Nitrania na ďalšie konanie. Našli sa jednotlivci, naríklad pani Lesná, pán Šebej, Ján Krstiteľ Balázs, ktorí veci verejne pomenovali ako porušenia zákona. Napriek tomu môj syn boj o česť prehral. On, obeť komunizmu, išiel druhý raz do väzenia. Za ten istý čin. Pretože, ako povedal v súdnej sieni sudca Michalík: Vy chcete zničiť slovenskú justíciu, keby som mohol, dám Vám trest smrti.
To, že sa to všetko mohlo stať, nie je len vinou tých, ktorí tak konali, ale aj tých, ktorí mlčali. Prenasledovaných nevinných chudákov sa nemal kto zastať.
Až keď redakcia časopisu .týždeň uskutočnila test na detektore lži s americkými špecialistami, ktorý opäť preukázal, že ide o nevinných ľudí, zasa sa našli jednotlivci, ktorí sa snažili zabojovať o česť prenasledovaných. Pán Robert Kirchhoff má moju veľkú úctu. Sám, bez toho, aby mal okolo seba podporu, sa postavil za pravdu a ukázal v svojom filme základný fakt: nájdená mŕtva osoba nebola znásilnená. Ako to potom mohol byť motív vraždy? Ľudia okolo nás to pochopili. Ale tí, ktorí by mali niečo urobiť, neurobili nič. A predsa sa aj v tejto situácii našiel človek, ktorý povedal: Napíšem ústavnú sťažnosť. Bol to pán Ernest Valko. Nerečnil o tom, čo sa nedá. Lebo aj o tom to je.
Tu, okolo nás, má veľa ľudí vždy na všetko výhovorky, ako sa čo nedá. Takže neurobia nič. Ja sa teraz obraciam na Vás, ako na jedného z predstaviteľov Novembra, aby ste sa Vy pýtali, čo chcú urobiť tí, ktorí sa k Novembru hlásia, čo chcú urobiť pre pravdu a nevinne odsúdených ľudí.
Jolana Andrášiková, Nitra
Moja manželka po prečítaní listu od pani Jolany Andrášikovej odtušila: „Väčšie nešťastie si ani neviem predstaviť. Koľko slov, času, energie a negatívnych emócií dokážeme minúť na všelijaké koniny!“
Čo dodať? No čo už. Des a hrôza. A čo spraviť? Nenechať to tak! Zuzana Wienk, ľudskoprávne neziskovky, právnici… pomôžte! Nehovorte, že je to prehratá partia a že cez Európsky súd nejde vlak. Nitrania sú svedectvom prerastania minulosti prítomnosťou a budúcnosťou. Že neviete, o čo ide? Tak si chvíľu zagooglite. Kliknite si na stránku kauzacervanova.sk alebo si pozrite film Kauza Cervanová. Hlavne však niečo spravte! Niečo konkrétne!
Hľadanie pravdy je vždy problém. Očakávam od Vás, že sa ako zodpovedný človek snažíte poznať pravdu, aj keď nie je len pozitívnym obrazom reality. Stretli sme sa v Prahe, na filme o mojom nevinne odsúdenom synovi, a ja som Vám uverila, že ste citlivý človek, ktorému záleží na pomoci prenasledovaným ľudom. Pán Gál, ak niekto chce pomáhať iným, nie je to len o okolnostiach, ktoré to dovoľujú. Neraz sa tak deje vo veľmi ťažkej situácii, ktorá ukáže, aký človek je. Mám 86 rokov a myslím si, že o tom viem dosť. Môj život sa otriasol v základoch v roku 1981, keď môj syn, ktorý nikdy nemal násilné sklony, vyštudoval vysokú školu, oženil sa a mal dieťa, bol zrazu obvinený z násilných trestných činov a zatknutý spôsobom verejnej kampane. My všetci sme sa náhle ocitli na pranieri, boli sme verejne osočovaní, bez možnosti brániť sa. A v takejto chvíli sa nám pár ľudí úplne nečakane snažilo pomôcť, napríklad triedny učiteľ môjho syna, jeho kolegovia z práce. Aj takíto ľudia mi dali silu, aby som sa rozhodla bojovať proti moci, ktorá mohla všetko. Vyšetrovateľ Lamačka môjmu manželovi pri domovej prehliadke ponúkol, že ak sa verejne zriekne svojho syna, môže ostať v práci a nebude mať problémy. Manžel to odmietol a prácu stratil. Išiel do kotolne ako robotník. V tej strašnej situácii, keď mal môj nevinný syn navrhnutý trest smrti, som napísala sudcovi, nech si uvedomí, že má pred sebou nevinného človeka. Môj syn dostal dvadsaťdva rokov za niečo, čo neurobil. To, že v sudcovi sa pohlo aspoň niečo a nechal nevinnému človeku život, bolo len o svedomí.
Neskôr, počas komunizmu, sa rôzni advokáti z rôznych miest rozhodli, že dajú spoločné Memorandum, kde v roku 1988 vyjadrili, že proces s mojím synom nebol v poriadku. Ani po Novembri veci neboli jednoduché. A predsa sa po roku rozhodol konať generálny prokurátor v Prahe a bola podaná sťažnosť na porušenie zákona. A to aj napriek odporu niektorých ľudí, ktorí boli okolo neho a ktorí to dávali verejne najavo. Najvyšší súd ČSFR zrušil komunistické obvinenie a žiadal slovenské orgány na základe 72 porušení zákona veci opätovne riešiť. Celých štrnásť rokov čakali Nitrania na ďalšie konanie. Našli sa jednotlivci, naríklad pani Lesná, pán Šebej, Ján Krstiteľ Balázs, ktorí veci verejne pomenovali ako porušenia zákona. Napriek tomu môj syn boj o česť prehral. On, obeť komunizmu, išiel druhý raz do väzenia. Za ten istý čin. Pretože, ako povedal v súdnej sieni sudca Michalík: Vy chcete zničiť slovenskú justíciu, keby som mohol, dám Vám trest smrti.
To, že sa to všetko mohlo stať, nie je len vinou tých, ktorí tak konali, ale aj tých, ktorí mlčali. Prenasledovaných nevinných chudákov sa nemal kto zastať.
Až keď redakcia časopisu .týždeň uskutočnila test na detektore lži s americkými špecialistami, ktorý opäť preukázal, že ide o nevinných ľudí, zasa sa našli jednotlivci, ktorí sa snažili zabojovať o česť prenasledovaných. Pán Robert Kirchhoff má moju veľkú úctu. Sám, bez toho, aby mal okolo seba podporu, sa postavil za pravdu a ukázal v svojom filme základný fakt: nájdená mŕtva osoba nebola znásilnená. Ako to potom mohol byť motív vraždy? Ľudia okolo nás to pochopili. Ale tí, ktorí by mali niečo urobiť, neurobili nič. A predsa sa aj v tejto situácii našiel človek, ktorý povedal: Napíšem ústavnú sťažnosť. Bol to pán Ernest Valko. Nerečnil o tom, čo sa nedá. Lebo aj o tom to je.
Tu, okolo nás, má veľa ľudí vždy na všetko výhovorky, ako sa čo nedá. Takže neurobia nič. Ja sa teraz obraciam na Vás, ako na jedného z predstaviteľov Novembra, aby ste sa Vy pýtali, čo chcú urobiť tí, ktorí sa k Novembru hlásia, čo chcú urobiť pre pravdu a nevinne odsúdených ľudí.
Jolana Andrášiková, Nitra
Moja manželka po prečítaní listu od pani Jolany Andrášikovej odtušila: „Väčšie nešťastie si ani neviem predstaviť. Koľko slov, času, energie a negatívnych emócií dokážeme minúť na všelijaké koniny!“
Čo dodať? No čo už. Des a hrôza. A čo spraviť? Nenechať to tak! Zuzana Wienk, ľudskoprávne neziskovky, právnici… pomôžte! Nehovorte, že je to prehratá partia a že cez Európsky súd nejde vlak. Nitrania sú svedectvom prerastania minulosti prítomnosťou a budúcnosťou. Že neviete, o čo ide? Tak si chvíľu zagooglite. Kliknite si na stránku kauzacervanova.sk alebo si pozrite film Kauza Cervanová. Hlavne však niečo spravte! Niečo konkrétne!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.