Berlínsky múr padol v novembri 1989. Rozbili ho sekáčmi a kladivami. Ľudia, ktorí ho zrovnali so zemou, len pár týždňov predtým poslúchali komunistickú stranu. Správy sa k nám dostávali pomaly a útržkovito. Kubánska vládna strana sa snažila odvrátiť pozornosť a všetko minimalizovať. Ale detaily prenikali na verejnosť kúsok po kúsočku. Mala som vtedy len štrnásť, ale moje detstvo sa skončilo. Všetko, čo prišlo potom, ma vyliečilo z naivity. Masky spadli. Berlínčanov prebudil hluk kladív a my Kubánci sme zistili, že sľubovaná budúcnosť je úplná lož. Zatiaľ čo východná Európa sa vymanila z objatia Kremľa, Fidel Castro kričal z pódia a v mene nás všetkých sa zaprisahával, že sa nikdy nevzdáme. Len málokto si vtedy uvedomil, že táto politická zaslepenosť nás odsúdi na najťažšie roky, aké niekoľko generácií Kubáncov kedy zažilo. Múr padol, ale to bolo ďaleko. Okolo nás vtedy vznikla nová parapeta ideologickej slepoty, nezodpovednosti a voluntarizmu.
Prešlo štvrť storočia. Nemci a celý svet dnes oslavujú koniec jednej absurdity. Hodnotia, čo sa od Novembra podarilo a užívajú si slobodu povedať, čo sa nepodarilo. My na Kube sme stratili 25 rokov škriabaním sa na palubu oportunizmu. U nás múr stále stojí. Aj keď nie z rozhodnutia ľudu. Náš múr ešte nepadol. Ale ani on nie je naveky.
Prešlo štvrť storočia. Nemci a celý svet dnes oslavujú koniec jednej absurdity. Hodnotia, čo sa od Novembra podarilo a užívajú si slobodu povedať, čo sa nepodarilo. My na Kube sme stratili 25 rokov škriabaním sa na palubu oportunizmu. U nás múr stále stojí. Aj keď nie z rozhodnutia ľudu. Náš múr ešte nepadol. Ale ani on nie je naveky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.