„Prestaň sestru šľahať žihľavou a daj si Pádivého Trenčín!“ To slovné spojenie fungovalo ako posledná výzva a malo čarovný účinok. Stačil Pádivý a malý záškodník sa dal hneď natierať ako med na čerstvú vianočku. Krpec medzičasom zmužnel, až raz, už s vlastným potomstvom, pohupuje sa do rytmu na Pohode a vtedy to započuje. Pádivého! Hrkne v ňom, mozog vyšle informáciu a on vie, že musí prestať. Poslúchne. Stojí v pozore na pálivom betóne, okolo sa sviští na festivalových hormónoch, len on dumá, čo mal ukončiť a prečo, predsa nič zlé nevyvádzal. Potom to slovo padne znova, hrdina teda začne spájať súvislosti, z ktorých mu vyjde, že Pádivý je súčasťou programu. Po pár odkazoch vo vyhľadávači sa jeho svet vyvráti s koreňmi. Oná bytosť, doteraz fiktívna, bola celkom reálna, volá sa po ňom miestna ZUŠ-ka aj orchester, ten, čo práve pred ním hrá na pódiu. Hrdina telefonuje domov po vysvetlenie. Drahá jeho pani matka sa zorientuje, chytí ju melanchólia. Spojenie prebrala od stredoškolského učiteľa, ktorý potreboval rozhýbať lenivú triedu na telocviku a spakruky vyhŕkol tie dve slová. Nemyslel nimi spomínaného pána, ani konkrétne mesto, vyhovovala mu len zvukomalebnosť slovesa pádiť, ktorým motivoval do akcie. A motivácia to bola vskutku účinná.
Stačí zbežná sondáž medzi dnes už dospelými a ukáže sa, že podobné výchovné pokyny fungovali na deti v mnohých rodinách. Bude világoš, vynára sa pamätníkom asi najčastejšie. Istého neposlušného jedinca upozorňovali, že ak neprestane, pôjde do fackovacej mašiny, inde sa iba spomenula žltá palička a hneď zavládla harmónia. U niekoho stačilo vysloviť Basorka morka! Nie bosorka, pozor. Alebo zaznelo Bastriguli motyka! a z malých kazisvetov boli razom krotké ovečky. Na obranu rodičov treba uviesť, že tieto slová zvykli voliť len v ozaj kritických chvíľach. Na strašení najmenších nie je pekné nič a tento text rozhodne nezľahčuje vážny problém. Nasledujúci súhrn je však primárne o jazyku, predstaví výrazy, ktoré nikomu nespôsobili celoživotné bloky. Naopak, rodiny oslovených respondentov ich roky aktívne používajú a bavia sa na nich bez nepríjemných pachutí.
.kto straší za dverami?
Asi najbežnejším výchovným prostriedkom bolo upozornenie, že ak potomkovia nebudú poslúchať, niekto si ich ochotne vyzdvihne a vezme neznámo kam. Starý známy z tejto kategórie bol kožkár, ktorý ku kožiam a periu prihadzoval aj zlé deti. Podobnú funkciu plnil Dedo Bedo Kapsa, čo predal koňa za psa. Bubulák strašil tak, až sa prášilo. Inde rodičovstvo prehodilo, že pod oknami čaká Hetepeták a jedinec vo vrcholiacom období vzdoru ani nemukol. Tieto bytosti brali neposlušníkov na plecia, rozhegané káry, hádzali do mechov, studní alebo rovno, ako Eva Beva, do chlievov. Niekedy deti výchovné výrazy nepochytili doma, ale vo vzdelávacích inštitúciách. Tam vznikla napríklad Červená/Krvavá ruka. Úradovala v tmavých chodbách, mierila na krk obete a triasli sa pred ňou aj dospeláci.
Isté kruhy rodičovstva si na pomoc volali reálne autority. Keď potomkovia nevedeli, čo so sebou, mali ich dať do laty policajti. V pohotovosti bývali aj smetiari, ktorí vraj do tých veľkých oranžových áut upratovali nespratníkov. Niekto, zrejme pedagogicky podkutý, posielal potomstvo z divých vajec do garáže, kde si s ním už mal poradiť Komenský. Popkultúrne ikony by možno prekvapilo, aký pozoruhodný vplyv mali na správanie mladej generácie. V istej famílii tak v hustých momentoch povolávali do služby Sousedovic Toníčka z legendárnej relácie pre kutilov. V ďalšej stačilo zanôtiť Na polici v hrnci, tam voľačo mrnčí, chytľavý popevok z dobového detského seriálu.
.skonfiškované znamienka
K mentorovaniu sa dá pristupovať aj kreatívne, ba priam až s umeleckými ambíciami. Jeden koncept sľuboval za neposlušnosť vymazať z kalendára Vianoce alebo narodeniny. Inde nezbedníkovi pripomínali, že mu vezmú obľúbené materské znamienko z ľavej päty. Nevôľu nad grimasami, škúlením a ďalšími deformáciami detských tvárí rodičia vyjadrovali tiež rôzne. Zafúka severný vietor a ostane ti to tak navždy má v sebe umne namiešaný pátos, poéziu aj osudovosť. Niekde inde pri podobných situáciách načreli do kalných vôd ľudovej slovesnosti: Vo mlyne na kline visí červavý pes, kto slovo prerečie, musí ho zjesť.
Okrem vonkajšej fasády sa oplatí sledovať aj ďalší osud jednotlivých slov. Niektorí strašiaci opustia svetlo sveta rovnako rýchlo a spontánne, ako sa naň dostali. Iné slová sa úspešne etablujú, rastú spolu s ich užívateľmi, vo vybraných prípadoch aj naprieč generáciami, stávajú sa vďačným recyklačným zdrojom a postupne na seba nabaľujú ďalšie funkcie. Slúžia napríklad ako tajné dorozumievacie kódy, vznikajú z nich invenčné prezývky či nicky v internetových diskusiách, a pokojne aj prístupové heslá.
Emocionálny tón tejto terminológie nemusí byť nevyhnutne negatívny, prax udáva aj svetlejšie príklady. Jedna opýtaná respondentka rada spomína na špeciálne dni, keď nebola škola, ona sa s babičkou len tak túlala, pričom zaostrené mali na hračkárstva a cukrárne. Hovorili tomu krivý deň. Výraz pochádza z maďarčiny a hodí sa vtedy, keď človek namiesto toho, aby robil, čo má, chodí po krivoľakých chodníkoch. Urbánna legenda zasa uvádza rodinu, ktorej členovia v minulosti vykrútili telefónne číslo 112, ozval sa im chlapík, známy aj ako Gongo Známy a zahlásil aktuálny presný čas. V slúchadle to znelo takto: „Gong oznámi štrnásť hodín, tridsaťdva minút, päť sekúnd.“ Gongo rozšíril famíliu, stal sa z neho priateľ na telefóne s turbo digitálkami.
.rodinná ideokultúra
Gongo však môže byť z pevnej linky presmerovaný rovno do centra záujmu vedeckého výskumu. Každá rodinná bunka je svojím a svojským spôsobom jedinečná, to platí aj o jej jazyku a ten je radosť študovať. Odborné koncepcie zaraďujú všetky tie uvádzané termíny, frky a veršovačky do kategórií „jazykových a slovných hier“, hovoria aj o „súkromnom slangu“ a „rodinnom folklóre“. Ascan Koerner a Mary Anne Fitzpatrick vyzdvihujú jedinečnosť rodinného prostredia pre ľudskú komunikáciu. V tejto súvislosti pri definovaní rodiny namiesto zdôrazňovania biologického a/alebo zákonného prepojenia jej členov hovoria skôr o skupine blízkych, ktorí vytvárajú pocit domova a skupinovej identity a zdieľajú spoločnú minulosť a budúcnosť. Vzájomné interakcie v takomto prostredí sú základom toho, čo Gary Alan Fine označil ako „ideokultúru“, teda systém znalostí, viery, správania a zvyklostí. Autor predpokladá, že členovia rodiny sa priamo alebo nepriamo odvolávajú na poznanie a skúsenosť, ktorým ostatní členovia, nie však tí mimo rodinného prostredia, porozumejú. Takýto proces rodinné spoločenstvo upevňuje a zároveň posilňuje väzby medzi jej rôznymi členmi.
Všakovaké jazykové hračky, v odbornej terminológii známe aj ako „lexikálne inovácie“, fascinujú originalitou a lákajú istou neuchopiteľnosťou. Používajú sa spravidla v úzkom okruhu ľudí a pátrať, odkiaľ pochádzajú, znamená rátať s rozpačitými zisteniami, nie však preto, že ľudia nechcú alebo odmietajú odpovedať. Na pôvod výrazov si jednoducho nevedia spomenúť, prípadne sú okolnosti ich vzniku nezaujímavé či nezverejniteľné. Tak sa formuje povestný interný humor pre zainteresovaných. Na jeho začiatku často býva úsmevný moment, zábavná epizóda zbližujúca jej aktérov. Jon Wuerffel a John DeFrain tvrdia, že vďaka humoru sa v rodine skvalitňujú interakcie, upevňujú väzby a náklonnosť a dokonca redukujú hádky. Všetci tí bubuláci, čo na prvý pohľad naháňajú hrôzu, teda môžu priniesť aj očistné účinky v podobe uvoľňujúceho smiechu. Ktovie, čo by na to povedal taký Komenský v garáži.
.autorka je scenáristka.
Stačí zbežná sondáž medzi dnes už dospelými a ukáže sa, že podobné výchovné pokyny fungovali na deti v mnohých rodinách. Bude világoš, vynára sa pamätníkom asi najčastejšie. Istého neposlušného jedinca upozorňovali, že ak neprestane, pôjde do fackovacej mašiny, inde sa iba spomenula žltá palička a hneď zavládla harmónia. U niekoho stačilo vysloviť Basorka morka! Nie bosorka, pozor. Alebo zaznelo Bastriguli motyka! a z malých kazisvetov boli razom krotké ovečky. Na obranu rodičov treba uviesť, že tieto slová zvykli voliť len v ozaj kritických chvíľach. Na strašení najmenších nie je pekné nič a tento text rozhodne nezľahčuje vážny problém. Nasledujúci súhrn je však primárne o jazyku, predstaví výrazy, ktoré nikomu nespôsobili celoživotné bloky. Naopak, rodiny oslovených respondentov ich roky aktívne používajú a bavia sa na nich bez nepríjemných pachutí.
.kto straší za dverami?
Asi najbežnejším výchovným prostriedkom bolo upozornenie, že ak potomkovia nebudú poslúchať, niekto si ich ochotne vyzdvihne a vezme neznámo kam. Starý známy z tejto kategórie bol kožkár, ktorý ku kožiam a periu prihadzoval aj zlé deti. Podobnú funkciu plnil Dedo Bedo Kapsa, čo predal koňa za psa. Bubulák strašil tak, až sa prášilo. Inde rodičovstvo prehodilo, že pod oknami čaká Hetepeták a jedinec vo vrcholiacom období vzdoru ani nemukol. Tieto bytosti brali neposlušníkov na plecia, rozhegané káry, hádzali do mechov, studní alebo rovno, ako Eva Beva, do chlievov. Niekedy deti výchovné výrazy nepochytili doma, ale vo vzdelávacích inštitúciách. Tam vznikla napríklad Červená/Krvavá ruka. Úradovala v tmavých chodbách, mierila na krk obete a triasli sa pred ňou aj dospeláci.
Isté kruhy rodičovstva si na pomoc volali reálne autority. Keď potomkovia nevedeli, čo so sebou, mali ich dať do laty policajti. V pohotovosti bývali aj smetiari, ktorí vraj do tých veľkých oranžových áut upratovali nespratníkov. Niekto, zrejme pedagogicky podkutý, posielal potomstvo z divých vajec do garáže, kde si s ním už mal poradiť Komenský. Popkultúrne ikony by možno prekvapilo, aký pozoruhodný vplyv mali na správanie mladej generácie. V istej famílii tak v hustých momentoch povolávali do služby Sousedovic Toníčka z legendárnej relácie pre kutilov. V ďalšej stačilo zanôtiť Na polici v hrnci, tam voľačo mrnčí, chytľavý popevok z dobového detského seriálu.
.skonfiškované znamienka
K mentorovaniu sa dá pristupovať aj kreatívne, ba priam až s umeleckými ambíciami. Jeden koncept sľuboval za neposlušnosť vymazať z kalendára Vianoce alebo narodeniny. Inde nezbedníkovi pripomínali, že mu vezmú obľúbené materské znamienko z ľavej päty. Nevôľu nad grimasami, škúlením a ďalšími deformáciami detských tvárí rodičia vyjadrovali tiež rôzne. Zafúka severný vietor a ostane ti to tak navždy má v sebe umne namiešaný pátos, poéziu aj osudovosť. Niekde inde pri podobných situáciách načreli do kalných vôd ľudovej slovesnosti: Vo mlyne na kline visí červavý pes, kto slovo prerečie, musí ho zjesť.
Okrem vonkajšej fasády sa oplatí sledovať aj ďalší osud jednotlivých slov. Niektorí strašiaci opustia svetlo sveta rovnako rýchlo a spontánne, ako sa naň dostali. Iné slová sa úspešne etablujú, rastú spolu s ich užívateľmi, vo vybraných prípadoch aj naprieč generáciami, stávajú sa vďačným recyklačným zdrojom a postupne na seba nabaľujú ďalšie funkcie. Slúžia napríklad ako tajné dorozumievacie kódy, vznikajú z nich invenčné prezývky či nicky v internetových diskusiách, a pokojne aj prístupové heslá.
Emocionálny tón tejto terminológie nemusí byť nevyhnutne negatívny, prax udáva aj svetlejšie príklady. Jedna opýtaná respondentka rada spomína na špeciálne dni, keď nebola škola, ona sa s babičkou len tak túlala, pričom zaostrené mali na hračkárstva a cukrárne. Hovorili tomu krivý deň. Výraz pochádza z maďarčiny a hodí sa vtedy, keď človek namiesto toho, aby robil, čo má, chodí po krivoľakých chodníkoch. Urbánna legenda zasa uvádza rodinu, ktorej členovia v minulosti vykrútili telefónne číslo 112, ozval sa im chlapík, známy aj ako Gongo Známy a zahlásil aktuálny presný čas. V slúchadle to znelo takto: „Gong oznámi štrnásť hodín, tridsaťdva minút, päť sekúnd.“ Gongo rozšíril famíliu, stal sa z neho priateľ na telefóne s turbo digitálkami.
.rodinná ideokultúra
Gongo však môže byť z pevnej linky presmerovaný rovno do centra záujmu vedeckého výskumu. Každá rodinná bunka je svojím a svojským spôsobom jedinečná, to platí aj o jej jazyku a ten je radosť študovať. Odborné koncepcie zaraďujú všetky tie uvádzané termíny, frky a veršovačky do kategórií „jazykových a slovných hier“, hovoria aj o „súkromnom slangu“ a „rodinnom folklóre“. Ascan Koerner a Mary Anne Fitzpatrick vyzdvihujú jedinečnosť rodinného prostredia pre ľudskú komunikáciu. V tejto súvislosti pri definovaní rodiny namiesto zdôrazňovania biologického a/alebo zákonného prepojenia jej členov hovoria skôr o skupine blízkych, ktorí vytvárajú pocit domova a skupinovej identity a zdieľajú spoločnú minulosť a budúcnosť. Vzájomné interakcie v takomto prostredí sú základom toho, čo Gary Alan Fine označil ako „ideokultúru“, teda systém znalostí, viery, správania a zvyklostí. Autor predpokladá, že členovia rodiny sa priamo alebo nepriamo odvolávajú na poznanie a skúsenosť, ktorým ostatní členovia, nie však tí mimo rodinného prostredia, porozumejú. Takýto proces rodinné spoločenstvo upevňuje a zároveň posilňuje väzby medzi jej rôznymi členmi.
Všakovaké jazykové hračky, v odbornej terminológii známe aj ako „lexikálne inovácie“, fascinujú originalitou a lákajú istou neuchopiteľnosťou. Používajú sa spravidla v úzkom okruhu ľudí a pátrať, odkiaľ pochádzajú, znamená rátať s rozpačitými zisteniami, nie však preto, že ľudia nechcú alebo odmietajú odpovedať. Na pôvod výrazov si jednoducho nevedia spomenúť, prípadne sú okolnosti ich vzniku nezaujímavé či nezverejniteľné. Tak sa formuje povestný interný humor pre zainteresovaných. Na jeho začiatku často býva úsmevný moment, zábavná epizóda zbližujúca jej aktérov. Jon Wuerffel a John DeFrain tvrdia, že vďaka humoru sa v rodine skvalitňujú interakcie, upevňujú väzby a náklonnosť a dokonca redukujú hádky. Všetci tí bubuláci, čo na prvý pohľad naháňajú hrôzu, teda môžu priniesť aj očistné účinky v podobe uvoľňujúceho smiechu. Ktovie, čo by na to povedal taký Komenský v garáži.
.autorka je scenáristka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.