Nocturno na Azúrovom pobreží

A potom zase spenené vlnky v nervóznom rytme, ktoré sem privádza šum mora. Relaxujem v jednoducho zariadenej kaviarni, otvorenej smerom k moru, nad ňou je pár hosťovských izieb. V Le Cannier niet stopy po šéfovi, všetku prácu vykonávajú starší provensálski páni v trojštvrťových nohaviciach. V mojej izbe som maximálne vystavený moru. Dokonca i spoza hrnčeka vidím strmý Cap Sicié, otvorené more a z neho vytŕčajúce Les Deux Fréres, dve skaly-dvojičky, len tá vľavo je trochu menšia a špicatejšia. V tomto úseku Riviéry, na polostrove so 100-tisíc obyvateľmi, ležiacom pred námorným prístavom Toulon, niet nikoho z haute-volée (spoločenská elita – pozn. prekl.). Pozorujem francúzsky plážový život. Mladá matka ide s vykasanými nohavicami do plytkej vody, za ňou drobec v krátkych nohaviciach. Čľap, padne doluznačky do slanej vody. Chvíľu ostane ležať. Matka sa otočí, zaškerí sa, bezstarostne ho vytiahne von. Drobec je zmätený. Teraz sa určite rozreve, pomyslím si. Ale nič také, matka a dieťa putujú na breh. Malý plienkač sa nechá v rozjarenej nálade prezliecť. Iste, Francúzsko už nie je cool. Veľký národ ustráchane zíza na bezvýznamné zlé správy: Číňania už opäť nakupujú malý vinohradnícky závod, akási firmička opäť prepúšťa ženu-samoživiteľku. V zime sú vlny Atlantiku príliš vysoké, v lete je zas Riviéra upršaná, a hoci už zo desať rokov nebolo žiadne obdobie po sezóne také slnečné ako teraz, istý expert hneď varuje: „Je skvelé ísť k moru, ešte lepšie užívať si slnko, ale plávať? Odporúčame maximálnu obozretnosť!“ A pritom má more na konci októbra stále 22 stupňov! Som bezdetný, takže sa mi nechce rozoberať výchovu, inštiktívne však verím príručkám ako Bringing-up Bébé, ktoré prepnutým americkým čitateľkám dávajú za vzor francúzske matky. Niežeby som nikdy nevidel francúzske deti odvrávať, ale Francúzsko má dlhodobo najzdravšiu mieru pôrodnosti a pri mojich potulkách touto krajinou na mňa vždy zapôsobí ich zmysel pre rodinu. Práve sa pozerám z balkóna na mladé ženy, ktoré sa prechádzajú so svojimi bábätkami. S pätami mlčky vo vode, alebo len stoja, sedia, hľadia navôkol. Popoludní sa premení more na striebristo trblietavú plochu. Po západe slnka sedí dole na terase kaviarne už len jedna mladá rodina. Blonďavá dcérka hltá komiks, kaziac si oči pri slabom osvetlení. Rodičia pozerajú na more. Napokon matka vydá znamenie na odchod, otec vstane ako prvý. Malá teraz začne reptať, napadne mi. Nie, nasleduje rodičov. Idúcky číta ďalej. Z môjho stredomorského obydlia ma dokáže vylákať jedine Nicolas Sarkozy. Exprezident totiž reční v Toulone. Pred kongresovým centrom demonštrujú statoční občania z hnutia Manif pour tous proti homosexuálnym manželstvám, Sarkozy sa o nich nezmieňuje ani slovkom. Preplnenú sálu privádza do varu tým, že žiada koniec imigrácie a Schengenu. Potom vyčíta socialistickej vláde, že ničí to, „za čo nás obdivuje celý svet – našu rodinnú politiku“. Vracia sa k dávkam pre deti bohatých rodičov, ktoré chce vláda zoškrtať. Vyburcuje sa do vášnivej obhajoby rizika: „Kto nič neriskuje, nejde do manželstva.“ Charizmatický muž sa zastaví, položí hlas celkom nízko a dojato dojímajúc šepce o „mystériu života“, aké zažíva muž pri páde nadol – a hneď na to odpáli celkom inú tému: „Nechceme sa zmeniť.“ Po tomto všetkom stoja Sarkozyho prívrženci v podzemnej garáži pri parkovacom automate. Jeden s poloiróniou v hlase zamrmle: „Ni-co-las! Ni-co-las!“ Vonku sa lúči babie leto, stožiare jácht kvília pod padavým studeným mistrálom. Tak teda dobre, nech už konečne príde zima. Ale, prosím, niekedy by to chcelo aj nový Parížsky máj.