Z tisíc hlasov bol napokon 1291-členný zbor zostavený z 39 zborov z 18 krajín. Impozantné? Sotva, to je prislabé vyjadrenie celkového dojmu. Možno nadprirodzene pekné, dojímavé, silné, burcujúce a aj burácajúce, všetko tam bolo, v podaní Bruselskej filharmónie a pod taktovkou Estónca Andresa Mustonena. V rámci večera skvelej dramaturgie odzneli diela Číňana Tan Duna, Nóra Olu Gjeila, Španiela (a Katalánca) Pabla Casalsa, Rusky Sofie Gubaiduliny a Belgičana (a Fláma) André Devaera. No ale potom. Potom nasledovalo posledné číslo koncertu: pre túto príležitosť (pripomienka vypuknutia I. svetovej vojny) napísané dielo (prítomného) Poliaka Krzystofa Pendereckeho Dies illa. Koncert pre symfonický orchester, veľký zbor a troch sólistov. Soprán, mezzosoprán a bas, čiže Johanna Rusanen, Agniezska Rehlis a Nikolaj Didenko. A dielo odznelo, pravdaže, vo svetovej premiére. Slovenské (plus slovenské diplomatické) srdcia v plnej bazilike mohlo naozaj hriať vedomie, že v megazbore (pozri vyššie) znelo, zvučalo, klokotalo, zurčalo, diminuendovalo, ale aj burácalo a ziapalo ako o ratu (veď to bolo o vojne!) aj 25 slovenských hlasov: Canzona Neosolium z Banskej Bystrice. Skvelý zmiešaný zbor Akadémie umení pod taktovkou Maestra Štefana Sedlického a starostlivým dohľadom pani prodekanky doc. Jany Škvarkovej, ArtD. Odvážim sa nepochybovať (bez prirovnávania), že všetci zažili večer navýsosť pamätný. A čo ten 24. máj 1874? Vtedy v Miláne po prvý raz zaznela Messa da Requiem. Verdi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.