Moja reč, povedal som si. A čo som sa ja napátral napríklad po koreňoch a identite. Koľké roky, koľko času a energie, koľko zbytočných otázok. Som, kto som, a celé tajomstvo spočíva v umení žiť so sebou. To ostatné už je „iba“ robota, starosť o rodinu, verejný angažmán, komunitný a spoločenský život... život.
Dejiny sú presýtené príbehmi podlosti a zrady, záujmami všakovakými, násilím, rituálmi... Jasné, to sa ľahko rozpráva, že všetci máme spoločné korene a že rozdeľovanie ľudí podľa náboženskej, etnickej, národnej, politickej... príslušnosti prináša konflikty, násilie, zlo. Tí, čo to vedia, a riadia sa tým, sú zväčša obeťami militantných nacionalistov, náboženských fanatikov, najrôznejších xenofóbov a zlosynov. Áno, vedieť, riadiť sa tým, ale súčasne mať aj systematickú prípravu z bojových umení je fajn.
Napríklad rok 2014. Je kauza Snowden iba metafora na podlosť a zradu? Kde sú hranice medzi ochranou občanov pred organizovaným zločinom a ochranou súkromia? Čo obsahuje lojalita voči demokratickému štátu? A kam až siahajú prsty – napríklad ruských – tajných služieb. Alebo taký Islamský štát. Je to štát, alebo iba zločinecká organizácia? Biznis s ľudskými orgánmi, starobylými kultúrnymi pamiatkami, ropou, ktorý nemá s náboženstvom a kultúrou nič spoločné. Mali sme toho roku tiež olympiádu v Soči a majstrovstvá sveta vo futbale v Brazílii. Športové sviatky alebo iba pompézna propaganda? A kto je kto v udalostiach na Ukrajine? Nestáva sa aj z posvätných značiek – ako suverenita, demokracia a podohne – iba klišé? Nemáme dnes v miestach súčasných ozbrojených konfliktov „za ľud“ medzinárodné tímy profesionálnych bojovníkov, ktorí na ľud kašlú a ide im výhradne o mzdu a adrenalín? Neslúžia medzinárodné ohniská napätia, napríklad na palestínskych územiach, iba skupinovým záujmom miestnych elít? A čo veľkolepá agenda európskej integrácie? Neošúchala sa trochu vo svojej súčasnej podobe? Neslúži predovšetkým na rétorické cvičenia, podobne ako antiamerikanizmus a šírenie negatívnych emócií, ktoré sa tak osvedčili v politických kampaniach? A čo výročia, napríklad sto rokov od prvej svetovej vojny, Slovenské národné povstanie, výročie vstupu „bratských“ vojsk v roku 1968 do vtedajšieho Československa, dvadsaťpäť rokov od novembra ’89? Nejde už len o vyprázdnené rituály či „chlieb a hry“, ktoré sa predhadzujú mase, ako kedysi gladiátorské zápasy? Svetlo na konci tunela neexistuje, iba blikajúce svetielko, ktoré nás naviguje, kým tam dokráčame.
Dejiny sú presýtené príbehmi podlosti a zrady, záujmami všakovakými, násilím, rituálmi... Jasné, to sa ľahko rozpráva, že všetci máme spoločné korene a že rozdeľovanie ľudí podľa náboženskej, etnickej, národnej, politickej... príslušnosti prináša konflikty, násilie, zlo. Tí, čo to vedia, a riadia sa tým, sú zväčša obeťami militantných nacionalistov, náboženských fanatikov, najrôznejších xenofóbov a zlosynov. Áno, vedieť, riadiť sa tým, ale súčasne mať aj systematickú prípravu z bojových umení je fajn.
Napríklad rok 2014. Je kauza Snowden iba metafora na podlosť a zradu? Kde sú hranice medzi ochranou občanov pred organizovaným zločinom a ochranou súkromia? Čo obsahuje lojalita voči demokratickému štátu? A kam až siahajú prsty – napríklad ruských – tajných služieb. Alebo taký Islamský štát. Je to štát, alebo iba zločinecká organizácia? Biznis s ľudskými orgánmi, starobylými kultúrnymi pamiatkami, ropou, ktorý nemá s náboženstvom a kultúrou nič spoločné. Mali sme toho roku tiež olympiádu v Soči a majstrovstvá sveta vo futbale v Brazílii. Športové sviatky alebo iba pompézna propaganda? A kto je kto v udalostiach na Ukrajine? Nestáva sa aj z posvätných značiek – ako suverenita, demokracia a podohne – iba klišé? Nemáme dnes v miestach súčasných ozbrojených konfliktov „za ľud“ medzinárodné tímy profesionálnych bojovníkov, ktorí na ľud kašlú a ide im výhradne o mzdu a adrenalín? Neslúžia medzinárodné ohniská napätia, napríklad na palestínskych územiach, iba skupinovým záujmom miestnych elít? A čo veľkolepá agenda európskej integrácie? Neošúchala sa trochu vo svojej súčasnej podobe? Neslúži predovšetkým na rétorické cvičenia, podobne ako antiamerikanizmus a šírenie negatívnych emócií, ktoré sa tak osvedčili v politických kampaniach? A čo výročia, napríklad sto rokov od prvej svetovej vojny, Slovenské národné povstanie, výročie vstupu „bratských“ vojsk v roku 1968 do vtedajšieho Československa, dvadsaťpäť rokov od novembra ’89? Nejde už len o vyprázdnené rituály či „chlieb a hry“, ktoré sa predhadzujú mase, ako kedysi gladiátorské zápasy? Svetlo na konci tunela neexistuje, iba blikajúce svetielko, ktoré nás naviguje, kým tam dokráčame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.