Ako som sa stal starostom Reykjavíku a chcel zmeniť svet. To je celý názov knihy Jóna Gnarra, ktorá minulý týždeň vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Artforum. Ide o zbierku Gnarrových textov o tom, čo predchádzalo vzniku Najlepšej strany a čo nasledovalo po tom, ako vyhrala reykjavícke lokálne voľby a Jón sa stal jedným z najznámejších starostov na svete.
V piatok 2. novembra 2012 bol v Reykjavíku jeden z tých dní, keď si celkom jasne uvedomíte, že napriek útulným kaviarňam, modernej architektúre a fungujúcemu internetu ste na takmer neobývateľnom ostrove v severnom Atlantiku. Naraz pršalo a snežilo, sila a rýchlosť vetra boli na hranici hurikánu, obrovské vlny zalievali štvorprúdovú pobrežnú ulicu Saebraut, v rádiu vyzývali rodičov, aby si pre svoje deti prišli po vyučovaní do školy, lebo ináč by ich mohlo odfúknuť. Spolu s kolegom Jurajom Kováčikom sme uprostred tejto islandskej idyly kráčali proti vetru do modernej budovy reykjavíckej radnice, kde sme mali dohodnutý rozhovor s Jónom Gnarrom. Keď sme o hodinu z radnice odchádzali, vietor už tak nefúkal, občas dokonca zasvietilo slnko. Keby sme boli v čechovovskej dráme, tá zmena počasia by symbolizovala zmenu v našich hlavách.
S Jónom sme sa chceli stretnúť preto, prečo všetci: lebo sme ho považovali za veselého chlapíka, ktorému sa priamo pred očami obyvateľov Reykjavíku, dokonca s ich aktívnou účasťou, podarilo zohrať komickú grotesku. Muž, ktorý neukončil žiadnu školu (ani tú, aká sa u nás zvykla označovať ako „osobitná”, teda pre deti, ktoré sa v dôsledku psychického hendikepu ťažšie učia), ktorý sa po krátkej punkovej epizóde ako Jónsi Punk v kapele Nefrennsli (čiže Sopľavý nos) a dlhšom období, keď sa živil rôznymi manuálnymi prácami, stal úspešným komikom a ktorý v roku 2010 založil recesistickú Najlepšiu stranu, sľúbil ľadového medveďa v miestnej zoologickej záhrade, na politických rokovaniach rozprával o detských knihách, prekvapivo vyhral voľby a stal sa starostom.
Za hodinu sme zistili to, čo čitateľ zistí po prečítaní Jónovej knihy a čo si obyvatelia Reykjavíku uvedomili za štyri roky jeho pôsobenia: Jón Gnarr a Najlepšia strana nielenže nie sú nejakí vyšinutí recesisti, oni v skutočnosti priniesli do politiky niečo, čo v nej tak dlho chýbalo, že sme si na to už skoro zvykli – ľudskosť, pokoru, pravdivosť a službu.
Do politiky sa rozhodol vstúpiť preto, lebo nechcel byť „anarchista, ktorý kritizuje spoločnosť z pohodlia obývačky”, no zároveň mal prirodzený odpor k násiliu (preto sa nikdy nezúčastňoval na protivládnych demonštráciách pred islandským parlamentom). Spolu so svojou manželkou Jógou (majú spolu 5 detí) oslovil ľudí, akí mu v politike chýbali. „Potrebujeme celkom normálnych ľudí, ktorí myslia pomaly, nie rýchlo. Potrebujeme plachých ľudí. Potrebujeme obéznych, koktavých, postihnutých. Pankáčov, pekárov a remeselníkov,” napísal v texte s názvom Čo treba na to, aby sa stal človek politikom. Keďže sa mu politika zdala nudná a neprirodzene vážna, pridal k tomu humor, radosť a momenty prekvapenia. Človek by čakal, že keď sa skupina „nepolitických politikov” dostane k moci, začne podporovať bláznivé kultúrne podujatia, pričom nevdojak skĺzne k ľavicovému populizmu. Jónovi a Najlepšej strane sa to nestalo. Neriešili ideologické záležitosti, venovali sa konkrétnym problémom mesta. Sprivatizovali napríklad stratovú mestskú vodárenskú spoločnosť, zlúčili niekoľko mestských škôl, sprehľadnili mestské financie, zaviedli rozpočtovú disciplínu, no hlavne: do miestnej politiky priniesli aj v škandinávskych pomeroch nevídanú kultúru spolupráce s dôrazom na pomoc ľuďom, ktorí to najviac potrebujú, teda starším, hendikepovaným či bezdomovcom. „Naša ideológia je založená na priznaní vlastnej bezmocnosti, naša sila je v pokore a vo vedomí vlastnej slabosti,” povedal Jón v jednom rozhovore. Práve toto je najväčším prínosom Najlepšej strany do politiky. To, že sa o to pokúsili a že sa im to podarilo. Keď Björk píše v úvode knihy, že Jónova strana „oslobodila politiku od korupčných mocenských hier a zmenila tak Island,” má pravdu.
Ako som sa stal starostom Reykjavíku... je kniha gnarrovsky veselá a je plná nádeje. Politika podľa neho nie je sama osebe špinavá hra, a nie je to ani nič extrémne zložité. Stačí, keď ľudia opustia pohodlie svojich obývačiek, pokúsia sa zmeniť seba a urobia niečo dobré pre iných. Ak sa to dá na veternom ostrove v severnom Atlantiku, možno by stálo za to skúsiť to aj inde.
Jón Gnarr: Ako som sa stal starostom Reykjavíku a pokúsil sa zmeniť svet Artforum, 2014.
V piatok 2. novembra 2012 bol v Reykjavíku jeden z tých dní, keď si celkom jasne uvedomíte, že napriek útulným kaviarňam, modernej architektúre a fungujúcemu internetu ste na takmer neobývateľnom ostrove v severnom Atlantiku. Naraz pršalo a snežilo, sila a rýchlosť vetra boli na hranici hurikánu, obrovské vlny zalievali štvorprúdovú pobrežnú ulicu Saebraut, v rádiu vyzývali rodičov, aby si pre svoje deti prišli po vyučovaní do školy, lebo ináč by ich mohlo odfúknuť. Spolu s kolegom Jurajom Kováčikom sme uprostred tejto islandskej idyly kráčali proti vetru do modernej budovy reykjavíckej radnice, kde sme mali dohodnutý rozhovor s Jónom Gnarrom. Keď sme o hodinu z radnice odchádzali, vietor už tak nefúkal, občas dokonca zasvietilo slnko. Keby sme boli v čechovovskej dráme, tá zmena počasia by symbolizovala zmenu v našich hlavách.
S Jónom sme sa chceli stretnúť preto, prečo všetci: lebo sme ho považovali za veselého chlapíka, ktorému sa priamo pred očami obyvateľov Reykjavíku, dokonca s ich aktívnou účasťou, podarilo zohrať komickú grotesku. Muž, ktorý neukončil žiadnu školu (ani tú, aká sa u nás zvykla označovať ako „osobitná”, teda pre deti, ktoré sa v dôsledku psychického hendikepu ťažšie učia), ktorý sa po krátkej punkovej epizóde ako Jónsi Punk v kapele Nefrennsli (čiže Sopľavý nos) a dlhšom období, keď sa živil rôznymi manuálnymi prácami, stal úspešným komikom a ktorý v roku 2010 založil recesistickú Najlepšiu stranu, sľúbil ľadového medveďa v miestnej zoologickej záhrade, na politických rokovaniach rozprával o detských knihách, prekvapivo vyhral voľby a stal sa starostom.
Za hodinu sme zistili to, čo čitateľ zistí po prečítaní Jónovej knihy a čo si obyvatelia Reykjavíku uvedomili za štyri roky jeho pôsobenia: Jón Gnarr a Najlepšia strana nielenže nie sú nejakí vyšinutí recesisti, oni v skutočnosti priniesli do politiky niečo, čo v nej tak dlho chýbalo, že sme si na to už skoro zvykli – ľudskosť, pokoru, pravdivosť a službu.
Do politiky sa rozhodol vstúpiť preto, lebo nechcel byť „anarchista, ktorý kritizuje spoločnosť z pohodlia obývačky”, no zároveň mal prirodzený odpor k násiliu (preto sa nikdy nezúčastňoval na protivládnych demonštráciách pred islandským parlamentom). Spolu so svojou manželkou Jógou (majú spolu 5 detí) oslovil ľudí, akí mu v politike chýbali. „Potrebujeme celkom normálnych ľudí, ktorí myslia pomaly, nie rýchlo. Potrebujeme plachých ľudí. Potrebujeme obéznych, koktavých, postihnutých. Pankáčov, pekárov a remeselníkov,” napísal v texte s názvom Čo treba na to, aby sa stal človek politikom. Keďže sa mu politika zdala nudná a neprirodzene vážna, pridal k tomu humor, radosť a momenty prekvapenia. Človek by čakal, že keď sa skupina „nepolitických politikov” dostane k moci, začne podporovať bláznivé kultúrne podujatia, pričom nevdojak skĺzne k ľavicovému populizmu. Jónovi a Najlepšej strane sa to nestalo. Neriešili ideologické záležitosti, venovali sa konkrétnym problémom mesta. Sprivatizovali napríklad stratovú mestskú vodárenskú spoločnosť, zlúčili niekoľko mestských škôl, sprehľadnili mestské financie, zaviedli rozpočtovú disciplínu, no hlavne: do miestnej politiky priniesli aj v škandinávskych pomeroch nevídanú kultúru spolupráce s dôrazom na pomoc ľuďom, ktorí to najviac potrebujú, teda starším, hendikepovaným či bezdomovcom. „Naša ideológia je založená na priznaní vlastnej bezmocnosti, naša sila je v pokore a vo vedomí vlastnej slabosti,” povedal Jón v jednom rozhovore. Práve toto je najväčším prínosom Najlepšej strany do politiky. To, že sa o to pokúsili a že sa im to podarilo. Keď Björk píše v úvode knihy, že Jónova strana „oslobodila politiku od korupčných mocenských hier a zmenila tak Island,” má pravdu.
Ako som sa stal starostom Reykjavíku... je kniha gnarrovsky veselá a je plná nádeje. Politika podľa neho nie je sama osebe špinavá hra, a nie je to ani nič extrémne zložité. Stačí, keď ľudia opustia pohodlie svojich obývačiek, pokúsia sa zmeniť seba a urobia niečo dobré pre iných. Ak sa to dá na veternom ostrove v severnom Atlantiku, možno by stálo za to skúsiť to aj inde.
Jón Gnarr: Ako som sa stal starostom Reykjavíku a pokúsil sa zmeniť svet Artforum, 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.