Stretli sme sa deň po jeho koncerte so Štátnou filharmóniou Košice. Keď sa na Slovensku spomenie meno Gidon Kremer (1947), pamätníkom sa okamžite vybaví „incident“ z roku 1987, keď tento umelec ako prídavok v Slovenskej filharmónii uviedol skladbu Souvenir od Ladislava Kupkoviča. Skladateľ, ktorý u nás v 60. rokoch patril k predstaviteľom radikálnej avantgardy, v roku 1970 emigroval do západného Nemecka. Kremerov čin bol vtedy vnímaný ako gesto i provokácia a v rozhovore spomienka naň nemohla chýbať. „Rovnaký ohlas malo, keď som v Prahe uviedol dielo Luboša Fišera. Nebol v tom politický zámer. Skladby sa mi páčili, niekedy v tom čase som ich zaradil do svojho repertoáru, bolo pre mňa preto úplne prirodzené zahrať ich v domovskej krajine ich tvorcov. Nevedel som, do akej miery ide o disidentov. Zistil som to až neskôr, aj vďaka tomu, že československé ministerstvo kultúry sa na mňa sťažovalo na ministerstve kultúry Sovietskeho zväzu v Moskve. Pýtali sa ma potom, prečo som to urobil. Keď som sa dozvedel, že som urobil niečo nedovolené, nemal som, samozrejme, ani najmenšie výčitky, naopak, bol som šťastný, pretože som vždy protestoval proti spájaniu ideológie s umením. Fantóm komunizmu je dnes zdanlivo minulosťou, momentálne je však opäť kriesený v Rusku, kde aktuálne konanie vlády v mnohom pripomína časy Sovietskeho zväzu. Musíme si byť neustále vedomí toho, že nebezpečenstvo neslobody je prítomné a umelci by ho nemali ignorovať v duchu ‚ja nič, ja muzikant’. Žijeme v tejto dobe a musíme brániť hodnoty, ktoré sú pre nás dôležité,“ hovorí umelec, ktorého meno sa pred časom v tlači skloňovalo v súvislosti s kritikou ruskej opernej divy Anny Netrebko a dirigenta Valerija Gergieva (patril medzi najväčšie hviezdy aktuálneho ročníka BHS) otvorene podporujúcich režim Vladimíra Putina. Kremer sa v médiách vyjadril, že spojenie patriotizmu s vládnucim režimom vždy považoval za podozrivé. „Kritizovať asi nie je celkom správne slovo,“ objasňuje svoj postoj, starostlivo vážiac každé slovo „zmienil som sa o tom, že niektorí z mojich kolegov sa správajú inak ako ja. Nechcel som tým povedať, že som lepší, ale že existuje zreteľný rozdiel v našich názoroch. Nesúhlasím s umelcami, ktorí slúžia politikom. Vždy existovali osobnosti, ktoré sa snažili byť nezávislé od akéhokoľvek režimu. Taký bol Pablo Casals i iní významní hudobníci, ktorí cítili, že musia verejne hovoriť o tom, čo považujú za nespravodlivosť. Sú medzi nimi viaceré osobnosti, ktoré obdivujem, ako Leonard Bernstein, Yehudi Menuhin alebo Mstislav Rostropovič. Oni sú príkladmi umelcov, ktorí nerobili len veľkú hudbu, ale boli tiež schopní brániť hodnoty humanizmu.“ Gidon Kremer ide v ich stopách a na siedme výročie zavraždenia ruskej novinárky a aktivistky Anny Politkovskej usporiadal v roku 2013 v Berlíne koncert s názvom To Russia With Love, ktorý mal upozorniť na dodržiavanie ľudských práv v tejto krajine. Na pódiu spolu s ním vystúpili hviezdy klasickej hudby ako klaviristka Martha Argerich alebo klavirista a dirigent Daniel Barenboim.
.sloboda umelca
Minulý rok vyšla v rakúskom vydavateľstve Braumüller Kremerova kniha s názvom Listy mladej klaviristke. Otvára ju citát z básne Borisa Pasternaka o tom, že byť slávnym nepovznáša, nedáva krídla. Desať esejí vo forme listov adresuje autor fiktívnej Aurélii, s ktorou diskutuje o témach slobody a nezávislosti umelcov, odsudzuje reklamou ovládaný svet koncertných domov, agentúr a vydavateľstiev. Niektorí kritici Kremerovým textom vyčítajú zovšeobecňujúce moralizovanie, možno sa tiež stretnúť so úvahami, že adresátkou listov je mladá talentovaná gruzínska klaviristka Khatia Buniatishvili. Keď som sa ho opýtal, či si Aurélia vzala jeho rady k srdcu, okamžite odpovedal: „Nemyslím si to.“ Vzápätí doplnil, že nemal na mysli len jednu, ale viac Aurélií. „Mnohých mladých umelcov dnes pokúša predstava slávy, chcú stáť vo svetle reflektorov, byť známi. Podriaďujú tomu všetko: spôsob prezentácie, repertoár i vystupovanie. Ide o charakteristickú črtu našej doby. A hoci mnohých rešpektujem ako brilantných inštrumentalistov, súčasne cítim, že sú príliš očarení slávou a životným štýlom, ktorý prináša. Chcú byť milovaní, potrebujú mať veľký úspech, túžia po uznaní. Ja si ale myslím, že poslanie umelca je iné. Má slúžiť dielam a hudbe, nie sebe. Svet však nie je čierno-biely a aj medzi mladými hudobníkmi vidím takých, ktorí vyznávajú skutočné hodnoty a nezameriavajú sa len na uspokojovanie obecenstva či promotérov,“ zrekapituloval stručne obsah knihy a dodal, že rozhodnúť sa musí v konečnom dôsledku každý sám. Umelec, ktorý má na konte približne stovku nahrávok s najzvučnejšími menami zo sveta klasickej hudby, sa nedávno otvoreným listom dištancoval od exkluzívneho švajčiarskeho festivalu Verbier, ktorý označil za elitársky.
Gidon Kremer nemá klasický manažment, len asistentov a značnú časť svojho času a energie venuje súboru Kremerata Baltica, ktorý založil v roku 1997 s cieľom poskytnúť priestor mladým talentom z pobaltských krajín. „Títo hudobníci ovplyvnili môj spôsob hry, práce i nazerania na hudbu. Som šťastný, že sa môžem stále podieľať na permanentnom dialógu s nimi. Keď sa pozriem na orchester, nevidím študentov, ale mladých kolegov, s ktorými zdieľam svoj záujem. Veľmi mi záleží, aby súbor mohol v budúcnosti existovať aj bezo mňa. Očakávam od nich otvorenosť, vyhýbanie sa rutine a čo považujem za veľmi dôležité – vlastný interpetačný rukopis. Dnešní mladí umelci sú často zameniteľní. Sú to virtuózni hráči, no nemajú čo povedať, znejú rovnako,“ hovorí. Orchester sa medzičasom stal – pochopiteľne aj vďaka Kremerovmu menu – na hudobnom trhu svetovo uznávanou značkou. Vďaka huslistovej autorite a záľube v objavovaní nového repertoáru vzniklo i aktuálne CD pre známy mníchovský label ECM s hudbou Šostakovičovho súčasníka Mieczysłava Weinberga. Svet nie je čierno-biely... Okrem realizácie nahrávok klasického repertoáru presadil Kremer na pódiách i vo vydavateľstvách za železnou oponou hudbu svojich súčasníkov Giju Kančeliho, Valentina Silvestrova, Sofie Gubajduliny a mnohých ďalších (patrí tiež medzi obdivovateľov majstra „nového tanga“ Astora Piazzollu), jeho nahrávky skladieb Arva Pärta Fratres (s džezovým klaviristom Keithom Jarrettom) či Tabula rasa (s Tatianou Grindenko a ďalším Kremerovým obľúbeným skladateľom, Alfredom Schnittkem, tentoraz v úlohe klaviristu) sa radia medzi kultové. „S ECM nebolo vôbec ťažké nadviazať vzťah, ktorý, mimochodom, trvá už tridsať rokov. Je to vydavateľstvo s osobitým zvukom, pretože Manfred Eicher je sám výnimočný umelec. Impulz na album Tabula rasa prišiel od neho. Som hrdý, že si moja posledná nahrávka Bachových Sonát a partít pre sólové husle, ktorú som si sám produkoval, našla miesto práve v jeho katalógu. Najbližšie budeme spolu pripravovať CD k osemdesiatinám Giju Kančeliho. S Deutsche Grammophon mám tiež dlhoročný vzťah, robil som s nimi väčšinou klasický repertoár. Zaradiť do dramaturgie súčasnú hudbu bol však vždy boj. Niekedy som sa kvôli tomu cítil tak trochu ako vydierač. Sľúbili mi napríklad nahrávanie Offertoria od Sofie Gubajduliny a na poslednú chvíľu ho potom chceli zrušiť. Povedal som producentovi, že v tom prípade nebudem pokračovať v beethovenovskom cykle s Marthou Argerich. Presadiť niečo bolo problematické, no nie nemožné,“ odpovedal na otázku, či bolo náročné nadchnúť nahrávacie spoločnosti pre hudbu jeho krajanov.
.hľadanie
Existujú (aj veľkí) umelci, ktorí si celý život so sebou nesú niekoľko diel, v ideálnom prípade hľadajúc ich dokonalý tvar, potom sú takí, ktorí hľadajú stále novú hudbu. Gidon Kremer patrí k tým druhým. Hudba, ktorú objavuje, nemusí byť nevyhnutne súčasná, môže byť i zabudnutá. V jednom z rozhovorov povedal, že ročne zaradí do svojho repertoáru tri až štyri nové diela. Tomu zodpovedá i jeho pracovné nasadenie. Keď ho Ivan Šiller, iniciátor jeho návštevy Košíc, pozval na krátku prehliadku centra, s ospravedlnením odišiel cvičiť do hotela. Aktuálne je Kremerovou vášňou Weinbergova hudba. Skladateľ so židovskými koreňmi, ktorý strávil mladosť v Poľsku, ušiel pred Hitlerom k Stalinovi. Jeho talent v roku 1943 zaujal Šostakoviča, ktorý mu vybavil, aby sa mohol presťahovať do Moskvy. Tam žil a tvoril tak trochu v tieni svojho slávnejšieho krajana, zomrel v roku 1996. Kremera, ktorý v Moskve študoval u legendárneho Davida Oistracha, však ani jeden z nich výraznejšie v tom čase neoslovil: „Zaujímala ma avantgarda, zaujímalo ma všetko nové. Šostakovič bol v tom čase už etablovaný skladateľ. Nevenoval som pozornosť skutočnému Šostakovičovi, ktorý bol iný ako ten stojaci na piedestáli sovietskeho režimu. Považujem to za svoju chybu, že som jeho hudbu podceňoval, rovnako ako som podceňoval Weinberga.“ Zaujatie, s akým hovorí o Weinbergových dielach je nákazlivé a prebúdza záujem. „V Husľovom koncerte sú nádherné miesta, napríklad pomalá časť, kde má každý takt výnimočnú kvalitu. Nehovorím, že ho každý musí milovať alebo že je rovnako dobrý ako Šostakovičov Prvý husľový koncert. Ale je to kvalitná hudba a i v príležitostnej slabosti si zachováva osobitosť. Finále Husľového koncertu tvorí pochod. Thomas Mann povedal, že od vulgárnosti sa nemožno dištancovať, je súčasťou našich životov. V poslednej časti koncertu Weinberg používa pochod ako vulgárny symbol Sovietskeho zväzu konca 50. rokov. Takmer sa s ním identifikuje, no v závere akoby hľadel na všetko s odstupom a istým smútkom. Je zjavné, že táto partitúra sa nekončí víťazstvom. Zobrazuje falošné hodnoty v ich plnej sile,“ vysvetľuje. Hovorí, že budúci rok v júni uvedie s Kremeratou Weinbergovu hudbu na Wiener Festwochen v rámci štyroch koncertov a spontánne dodáva, že by bol rád, keby aspoň jeden z programov zaznel aj v Bratislave, kde sa kedysi často a rád vracal. Tešil by som sa tomu, hovorím nahlas, ale v duchu som skôr skeptický. Ľuďom, ktorí by zdieľali jeho nadšenie, chýbajú na podobné hudobné dobrodružstvo financie, ostatným zase chuť. Letmý pohľad na hodinky znamená, že prišiel čas na poslednú otázku. Akú úlohu má dnes v spoločnosti súčasná hudba? „Ľudia nazývajú súčasnou hudbou toľko rôznych vecí... V najhoršom prípade ide o hudobné geto, kde sa jeden skladateľ snaží prechytračiť ďalšieho. Alebo ako hovoril Mauricio Kagel, ide o hudbu, ktorú píšu skladatelia pre skladateľov. Skutočná hudba je niečo, čo by publikum malo pochopiť už pri prvom počúvaní. Mala by dokázať hovoriť sama za seba.“
.autor je muzikológ.
Ars Nova 2014/
Košický festival súčasného umenia, ktorý pripravili Košické kultúrne centrá K13, slovenská sekcia Spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM) a Štátna filharmónia Košice, ponúkol od 3. do 9. 11. desať podujatí. Návštevníci si mohli vypočuť napríklad koncerty súborov Quasars Ensemble, Musica Cassovia, recitál klarinetistu Ronalda Šebestu, duo Sequenza, ale aj vystúpenia mladých hudobníkov, ktorí sa zoznamujú so súčasnou hudbou prostredníctvom projektov New Music for Kids and Teens, Mladá krv a VENI ACADEMY. Podujatie vyvrcholilo účinkovaním Gidona Kremera a violončelistky Giedre Dirvanauskaité v dielach Miklósa Rózsu a Weinberga so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou šéfdirigenta Zbyňka Müllera. Zdá sa, že „hudba novej chuti“, ako znie jeden zo sloganov festivalu, Košičanom chutí.
.sloboda umelca
Minulý rok vyšla v rakúskom vydavateľstve Braumüller Kremerova kniha s názvom Listy mladej klaviristke. Otvára ju citát z básne Borisa Pasternaka o tom, že byť slávnym nepovznáša, nedáva krídla. Desať esejí vo forme listov adresuje autor fiktívnej Aurélii, s ktorou diskutuje o témach slobody a nezávislosti umelcov, odsudzuje reklamou ovládaný svet koncertných domov, agentúr a vydavateľstiev. Niektorí kritici Kremerovým textom vyčítajú zovšeobecňujúce moralizovanie, možno sa tiež stretnúť so úvahami, že adresátkou listov je mladá talentovaná gruzínska klaviristka Khatia Buniatishvili. Keď som sa ho opýtal, či si Aurélia vzala jeho rady k srdcu, okamžite odpovedal: „Nemyslím si to.“ Vzápätí doplnil, že nemal na mysli len jednu, ale viac Aurélií. „Mnohých mladých umelcov dnes pokúša predstava slávy, chcú stáť vo svetle reflektorov, byť známi. Podriaďujú tomu všetko: spôsob prezentácie, repertoár i vystupovanie. Ide o charakteristickú črtu našej doby. A hoci mnohých rešpektujem ako brilantných inštrumentalistov, súčasne cítim, že sú príliš očarení slávou a životným štýlom, ktorý prináša. Chcú byť milovaní, potrebujú mať veľký úspech, túžia po uznaní. Ja si ale myslím, že poslanie umelca je iné. Má slúžiť dielam a hudbe, nie sebe. Svet však nie je čierno-biely a aj medzi mladými hudobníkmi vidím takých, ktorí vyznávajú skutočné hodnoty a nezameriavajú sa len na uspokojovanie obecenstva či promotérov,“ zrekapituloval stručne obsah knihy a dodal, že rozhodnúť sa musí v konečnom dôsledku každý sám. Umelec, ktorý má na konte približne stovku nahrávok s najzvučnejšími menami zo sveta klasickej hudby, sa nedávno otvoreným listom dištancoval od exkluzívneho švajčiarskeho festivalu Verbier, ktorý označil za elitársky.
Gidon Kremer nemá klasický manažment, len asistentov a značnú časť svojho času a energie venuje súboru Kremerata Baltica, ktorý založil v roku 1997 s cieľom poskytnúť priestor mladým talentom z pobaltských krajín. „Títo hudobníci ovplyvnili môj spôsob hry, práce i nazerania na hudbu. Som šťastný, že sa môžem stále podieľať na permanentnom dialógu s nimi. Keď sa pozriem na orchester, nevidím študentov, ale mladých kolegov, s ktorými zdieľam svoj záujem. Veľmi mi záleží, aby súbor mohol v budúcnosti existovať aj bezo mňa. Očakávam od nich otvorenosť, vyhýbanie sa rutine a čo považujem za veľmi dôležité – vlastný interpetačný rukopis. Dnešní mladí umelci sú často zameniteľní. Sú to virtuózni hráči, no nemajú čo povedať, znejú rovnako,“ hovorí. Orchester sa medzičasom stal – pochopiteľne aj vďaka Kremerovmu menu – na hudobnom trhu svetovo uznávanou značkou. Vďaka huslistovej autorite a záľube v objavovaní nového repertoáru vzniklo i aktuálne CD pre známy mníchovský label ECM s hudbou Šostakovičovho súčasníka Mieczysłava Weinberga. Svet nie je čierno-biely... Okrem realizácie nahrávok klasického repertoáru presadil Kremer na pódiách i vo vydavateľstvách za železnou oponou hudbu svojich súčasníkov Giju Kančeliho, Valentina Silvestrova, Sofie Gubajduliny a mnohých ďalších (patrí tiež medzi obdivovateľov majstra „nového tanga“ Astora Piazzollu), jeho nahrávky skladieb Arva Pärta Fratres (s džezovým klaviristom Keithom Jarrettom) či Tabula rasa (s Tatianou Grindenko a ďalším Kremerovým obľúbeným skladateľom, Alfredom Schnittkem, tentoraz v úlohe klaviristu) sa radia medzi kultové. „S ECM nebolo vôbec ťažké nadviazať vzťah, ktorý, mimochodom, trvá už tridsať rokov. Je to vydavateľstvo s osobitým zvukom, pretože Manfred Eicher je sám výnimočný umelec. Impulz na album Tabula rasa prišiel od neho. Som hrdý, že si moja posledná nahrávka Bachových Sonát a partít pre sólové husle, ktorú som si sám produkoval, našla miesto práve v jeho katalógu. Najbližšie budeme spolu pripravovať CD k osemdesiatinám Giju Kančeliho. S Deutsche Grammophon mám tiež dlhoročný vzťah, robil som s nimi väčšinou klasický repertoár. Zaradiť do dramaturgie súčasnú hudbu bol však vždy boj. Niekedy som sa kvôli tomu cítil tak trochu ako vydierač. Sľúbili mi napríklad nahrávanie Offertoria od Sofie Gubajduliny a na poslednú chvíľu ho potom chceli zrušiť. Povedal som producentovi, že v tom prípade nebudem pokračovať v beethovenovskom cykle s Marthou Argerich. Presadiť niečo bolo problematické, no nie nemožné,“ odpovedal na otázku, či bolo náročné nadchnúť nahrávacie spoločnosti pre hudbu jeho krajanov.
.hľadanie
Existujú (aj veľkí) umelci, ktorí si celý život so sebou nesú niekoľko diel, v ideálnom prípade hľadajúc ich dokonalý tvar, potom sú takí, ktorí hľadajú stále novú hudbu. Gidon Kremer patrí k tým druhým. Hudba, ktorú objavuje, nemusí byť nevyhnutne súčasná, môže byť i zabudnutá. V jednom z rozhovorov povedal, že ročne zaradí do svojho repertoáru tri až štyri nové diela. Tomu zodpovedá i jeho pracovné nasadenie. Keď ho Ivan Šiller, iniciátor jeho návštevy Košíc, pozval na krátku prehliadku centra, s ospravedlnením odišiel cvičiť do hotela. Aktuálne je Kremerovou vášňou Weinbergova hudba. Skladateľ so židovskými koreňmi, ktorý strávil mladosť v Poľsku, ušiel pred Hitlerom k Stalinovi. Jeho talent v roku 1943 zaujal Šostakoviča, ktorý mu vybavil, aby sa mohol presťahovať do Moskvy. Tam žil a tvoril tak trochu v tieni svojho slávnejšieho krajana, zomrel v roku 1996. Kremera, ktorý v Moskve študoval u legendárneho Davida Oistracha, však ani jeden z nich výraznejšie v tom čase neoslovil: „Zaujímala ma avantgarda, zaujímalo ma všetko nové. Šostakovič bol v tom čase už etablovaný skladateľ. Nevenoval som pozornosť skutočnému Šostakovičovi, ktorý bol iný ako ten stojaci na piedestáli sovietskeho režimu. Považujem to za svoju chybu, že som jeho hudbu podceňoval, rovnako ako som podceňoval Weinberga.“ Zaujatie, s akým hovorí o Weinbergových dielach je nákazlivé a prebúdza záujem. „V Husľovom koncerte sú nádherné miesta, napríklad pomalá časť, kde má každý takt výnimočnú kvalitu. Nehovorím, že ho každý musí milovať alebo že je rovnako dobrý ako Šostakovičov Prvý husľový koncert. Ale je to kvalitná hudba a i v príležitostnej slabosti si zachováva osobitosť. Finále Husľového koncertu tvorí pochod. Thomas Mann povedal, že od vulgárnosti sa nemožno dištancovať, je súčasťou našich životov. V poslednej časti koncertu Weinberg používa pochod ako vulgárny symbol Sovietskeho zväzu konca 50. rokov. Takmer sa s ním identifikuje, no v závere akoby hľadel na všetko s odstupom a istým smútkom. Je zjavné, že táto partitúra sa nekončí víťazstvom. Zobrazuje falošné hodnoty v ich plnej sile,“ vysvetľuje. Hovorí, že budúci rok v júni uvedie s Kremeratou Weinbergovu hudbu na Wiener Festwochen v rámci štyroch koncertov a spontánne dodáva, že by bol rád, keby aspoň jeden z programov zaznel aj v Bratislave, kde sa kedysi často a rád vracal. Tešil by som sa tomu, hovorím nahlas, ale v duchu som skôr skeptický. Ľuďom, ktorí by zdieľali jeho nadšenie, chýbajú na podobné hudobné dobrodružstvo financie, ostatným zase chuť. Letmý pohľad na hodinky znamená, že prišiel čas na poslednú otázku. Akú úlohu má dnes v spoločnosti súčasná hudba? „Ľudia nazývajú súčasnou hudbou toľko rôznych vecí... V najhoršom prípade ide o hudobné geto, kde sa jeden skladateľ snaží prechytračiť ďalšieho. Alebo ako hovoril Mauricio Kagel, ide o hudbu, ktorú píšu skladatelia pre skladateľov. Skutočná hudba je niečo, čo by publikum malo pochopiť už pri prvom počúvaní. Mala by dokázať hovoriť sama za seba.“
.autor je muzikológ.
Ars Nova 2014/
Košický festival súčasného umenia, ktorý pripravili Košické kultúrne centrá K13, slovenská sekcia Spoločnosti pre súčasnú hudbu (ISCM) a Štátna filharmónia Košice, ponúkol od 3. do 9. 11. desať podujatí. Návštevníci si mohli vypočuť napríklad koncerty súborov Quasars Ensemble, Musica Cassovia, recitál klarinetistu Ronalda Šebestu, duo Sequenza, ale aj vystúpenia mladých hudobníkov, ktorí sa zoznamujú so súčasnou hudbou prostredníctvom projektov New Music for Kids and Teens, Mladá krv a VENI ACADEMY. Podujatie vyvrcholilo účinkovaním Gidona Kremera a violončelistky Giedre Dirvanauskaité v dielach Miklósa Rózsu a Weinberga so Štátnou filharmóniou Košice pod taktovkou šéfdirigenta Zbyňka Müllera. Zdá sa, že „hudba novej chuti“, ako znie jeden zo sloganov festivalu, Košičanom chutí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.