Užívam si príjemné obdobie.
Už som sa zbavil včasného vstávania, utekania na porady a rokovania na úradoch, tlaku termínov, veľkých projektov, napojených na množstvo ľudí, keď išlo o veľké peniaze. Som slobodný. Aj keď občas treba finišovať, robím aj na druhom vydaní Bratislavských víl, ale to sú všetko príjemné veci, žiadne šoky. Vstanem, začnem písať, robiť to, čo ma baví. K sedemdesiatke pracujem ešte na vlastnej monografii a výstave, to ma prinútilo prehrabať archívy a tiež si začať lepšie vážiť čas.
Som vinár.
Tam, kde sú vinice, tam je kultivovaná expresívna krajina a ja tam rád cestujem a žijem. Architektúra vinárstiev je moje hoby. Sám pochádzam z vinárskeho kraja, mám tam kamenný loch, malé vinice, ročne vyrobím sto litrov iršaya, sto litrov burgundu bieleho i merlotu. Dokonca mám nejaké medaily zo súťaží. Dobrého vína je na svete veľmi veľa, každý večer nejaké otváram, aj tak sa to všetko nedá ochutnať. Pre vinárske kraje je typická dobrosrdečnosť a komunikatívnosť, lebo ak vám niekto neochutná a neohodnotí vaše víno, tak to skoro nemá zmysel pestovať. V horniackych krajoch je každý uzavretý, slivovicu lupne do seba, strasie ho a mlčí ďalej. Víno otvára dušu a srdcia.
Odmalička som zberateľský typ.
V rodnom Pukanci sme mali pražského disidenta, zubára, ktorého tam z Prahy presídlili v Akcii B, ten nám nosil albumy známok od českých zberateľov. Cez známky som sa dostal k cestovaniu. Čo som v detstve len obdivoval, neskôr som precestoval. Potom som začal zbierať aj platne, CD-čka, architektonické a vinárske časopisy, neviem, kde to raz všetko dám.
Neresti s vekom obmedzujem.
Racionalizujem, stabilizujem sa, extrémy odbúravam. Ale stále zvyknem sedieť dlho do noci a písať. Noc je mojím kráľovstvom. Som jarný typ, narodil som sa na Bielu sobotu, mám v sebe jarný optimizmus. November, naopak, neznášam, všetko je ponuré. Snívam o teplom Mediteráne a Kanárskych ostrovoch. Nastáva smutné obdobie sťahovania nášho subtropického rastlinstva do zimnej záhrady.
Architektúru treba robiť naplno.
Myslím, že popri architektúre sa nedá mať rovnocenného koníčka, ktorý s architektúrou nesúvisí, povedzme šach. V podstate je však architektúra všade, architekt sa tohto videnia nezbaví, porovnáva proporcie, materiály, toto tam ušlo... Čítal som o istom architektovi, že keď ide na dovolenku, tak celú hotelovú izbu prestavia, berie si so sebou skrinku s náradím a kadečo tam prešraubuje. Celkom taký nie som, ale architektonické videnie sveta mám v hlave.
Som lenivý na domáce práce.
Čo treba urobiť, urobím, ale vždy špekulujem, rozlišujem, keď netreba pedantnosť preháňať. Mám veľmi dôkladnú manželku, snažím sa ju prehovárať, že nemusí všetko robiť tak dôsledne. Pýtam sa jej, musíš žehliť posteľné plachty? Ona na to, teoreticky nie, ale lepšie sa to ukladá a menej miesta to zaberie. A podobné debaty.
Hovorím dobre po nemecky.
Bol som pripravený na strednú Európu, ale keď sme sa otvorili svetu a bol som v Amerike na študijnej ceste, uvedomil som si, že s lámanou angličtinou sa to v našom veku už nedá dobehnúť. V októbri ’69, keď sme sa vracali z ciest v prázdnom vlaku, Dubček už bol preč, nikto nechápal, prečo sme tam neostali. Prečo? Všetko a všetkých som mal tu. Navyše sme neverili, že sa tá epizódka slobody skončila. Mal som dokonca vybavené štipendium na akadémii v Hamburgu. Ale vďaka tomu, že sme tu v normalizačných ateliéroch zostali zavretí a nemali kam ísť, urobili sme veľa práce, ktorú dnes dokonca aj vo svete oceňujú.
Už som sa zbavil včasného vstávania, utekania na porady a rokovania na úradoch, tlaku termínov, veľkých projektov, napojených na množstvo ľudí, keď išlo o veľké peniaze. Som slobodný. Aj keď občas treba finišovať, robím aj na druhom vydaní Bratislavských víl, ale to sú všetko príjemné veci, žiadne šoky. Vstanem, začnem písať, robiť to, čo ma baví. K sedemdesiatke pracujem ešte na vlastnej monografii a výstave, to ma prinútilo prehrabať archívy a tiež si začať lepšie vážiť čas.
Som vinár.
Tam, kde sú vinice, tam je kultivovaná expresívna krajina a ja tam rád cestujem a žijem. Architektúra vinárstiev je moje hoby. Sám pochádzam z vinárskeho kraja, mám tam kamenný loch, malé vinice, ročne vyrobím sto litrov iršaya, sto litrov burgundu bieleho i merlotu. Dokonca mám nejaké medaily zo súťaží. Dobrého vína je na svete veľmi veľa, každý večer nejaké otváram, aj tak sa to všetko nedá ochutnať. Pre vinárske kraje je typická dobrosrdečnosť a komunikatívnosť, lebo ak vám niekto neochutná a neohodnotí vaše víno, tak to skoro nemá zmysel pestovať. V horniackych krajoch je každý uzavretý, slivovicu lupne do seba, strasie ho a mlčí ďalej. Víno otvára dušu a srdcia.
Odmalička som zberateľský typ.
V rodnom Pukanci sme mali pražského disidenta, zubára, ktorého tam z Prahy presídlili v Akcii B, ten nám nosil albumy známok od českých zberateľov. Cez známky som sa dostal k cestovaniu. Čo som v detstve len obdivoval, neskôr som precestoval. Potom som začal zbierať aj platne, CD-čka, architektonické a vinárske časopisy, neviem, kde to raz všetko dám.
Neresti s vekom obmedzujem.
Racionalizujem, stabilizujem sa, extrémy odbúravam. Ale stále zvyknem sedieť dlho do noci a písať. Noc je mojím kráľovstvom. Som jarný typ, narodil som sa na Bielu sobotu, mám v sebe jarný optimizmus. November, naopak, neznášam, všetko je ponuré. Snívam o teplom Mediteráne a Kanárskych ostrovoch. Nastáva smutné obdobie sťahovania nášho subtropického rastlinstva do zimnej záhrady.
Architektúru treba robiť naplno.
Myslím, že popri architektúre sa nedá mať rovnocenného koníčka, ktorý s architektúrou nesúvisí, povedzme šach. V podstate je však architektúra všade, architekt sa tohto videnia nezbaví, porovnáva proporcie, materiály, toto tam ušlo... Čítal som o istom architektovi, že keď ide na dovolenku, tak celú hotelovú izbu prestavia, berie si so sebou skrinku s náradím a kadečo tam prešraubuje. Celkom taký nie som, ale architektonické videnie sveta mám v hlave.
Som lenivý na domáce práce.
Čo treba urobiť, urobím, ale vždy špekulujem, rozlišujem, keď netreba pedantnosť preháňať. Mám veľmi dôkladnú manželku, snažím sa ju prehovárať, že nemusí všetko robiť tak dôsledne. Pýtam sa jej, musíš žehliť posteľné plachty? Ona na to, teoreticky nie, ale lepšie sa to ukladá a menej miesta to zaberie. A podobné debaty.
Hovorím dobre po nemecky.
Bol som pripravený na strednú Európu, ale keď sme sa otvorili svetu a bol som v Amerike na študijnej ceste, uvedomil som si, že s lámanou angličtinou sa to v našom veku už nedá dobehnúť. V októbri ’69, keď sme sa vracali z ciest v prázdnom vlaku, Dubček už bol preč, nikto nechápal, prečo sme tam neostali. Prečo? Všetko a všetkých som mal tu. Navyše sme neverili, že sa tá epizódka slobody skončila. Mal som dokonca vybavené štipendium na akadémii v Hamburgu. Ale vďaka tomu, že sme tu v normalizačných ateliéroch zostali zavretí a nemali kam ísť, urobili sme veľa práce, ktorú dnes dokonca aj vo svete oceňujú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.