.obzvlášť pikantné to bolo v spojení s diskusnými príspevkami, v ktorých sa objavovali frázy ako vystrihnuté z volebných letákov Smeru. Pri pozornejšom skúmaní bolo možné nájsť totožné vety, či dokonca celé odseky – vrátane rovnakých preklepov a gramatických chýb v príspevkoch zdanlivo odlišných diskutérov, ktorí pritom vo svojej falošnej legende vylučovali akékoľvek prepojenie. Hoci v diskutérskej obci boli okamžite podozriví ako „brigádnici zo Súmračnej“, množstvom príspevkov a agresivitou začali sláviť prvé úspechy. U časti čitateľov navodili pocit neistoty a pochybnosti, pričom vyvolávali zdanie masovej podpory vládnej politiky.
Potom však nastal nečakaný problém. Viaceré médiá sa zapojili do systému spoplatnenia, čo prinieslo niekoľko obmedzení: diskutér bez predplatného mohol napríklad v priebehu 24-hodín vložiť len tri príspevky. V porovnaní s minulosťou išlo o komplikáciu, pretože dovtedy bolo bežné, že brigádnik „zavesil“ v priebehu dňa aj desiatky príspevkov. Organizátor manipulácie diskusií sa preto rozhodol zriadiť pre niektorých svojich diskutérov predplatné, a tým sa dopustil chyby. Ukázalo sa totiž, že nové kontá boli zakladané v rovnaký deň, pričom viaceré predplatné boli uhradené z jediného účtu: v prípade platby esemeskou z jedného telefónneho čísla.
Redakcie bojovali s fenoménom organizovaných manipulácií so striedavými úspechmi. V prípade preukázateľného porušenia pravidiel mazali buď konkrétne príspevky, alebo diskutérske kontá: pri množstve príspevkov a diskusií však išlo o nedokonalé riešenia. Organizátori manipulácií, posmelení viacerými úspechmi, sa navyše posunuli do vyššieho levelu: založili niekoľko blogových účtov s použitím ukradnutých fotografií a vymyslených identít. Pri publikovaní článkov postupovali podľa jednotnej šablóny. Na zvýšenie efektu a zamaskovanie podvodu založili aj množstvo falošných účtov na sociálnych sieťach: ich počet kulminoval pri čísle 150.
V prvej fáze vytvorili pri získavaní novej identity priateľské prepojenia medzi týmito účtami navzájom. V druhom kroku poslali žiadosť o priateľstvo množstvu verejne známych osobností: pokiaľ mali aspoň niekoľko tisíc priaznivcov, bol predpoklad, že ich žiadosť bez overovania prijmú. V treťom kroku potom poslali žiadosť politikom a iným záujmovým osobám – zväčša politickým a názorovým oponentom. Pri zbežnom preverovaní a množstve spoločných známych takto získali pomerne ľahko prístup k osobným vyjadreniam, súkromným informáciám a fotografiám, ktoré boli pôvodne určené iba okruhu najbližších priateľov.
Časť týchto informácií potom využívali v diskusiách – v snahe o diskreditáciu konkrétnych politikov, alebo spoločensky angažovaných osôb – a poskytovali ich brigádnikom. Pomerne rýchlo tak dokázali vytvoriť ilúziu, že falošní blogeri sú v skutočnosti reálne osoby, ktoré podporujú politiku Smeru. K rozkrytiu tohto systému manipulácií napokon pomohla kombinácia strategických chýb organizátorov, investigatívnej činnosti iných blogerov a anonymných diskutérov. A tiež indiskrétnosť dvoch bývalých a jedného aktívneho brigádnika.
Systém sa ešte občas prejaví, no už s prakticky nulovou účinnosťou, pričom je vystavený okamžitému odmietnutiu a výsmechu ostatných diskutérov. Brigádnici v skutočnosti nesídlili na Súmračnej ulici v Bratislave (sídlo Smeru), prevažnú väčšinu príspevkov napísali študenti na jednej z fakúlt Univerzity Komenského. Organizátorom systému mal byť poslanec Smeru (Anton Martvoň), ktorý na škole učil, pričom využíval svoje postavenie na zabezpečenie dostatočného počtu diskusných príspevkov. Jeho vplyv bol natoľko silný, že dokázal získavať provládne diskusné príspevky aj od študenta s úplne odlišnými politickými názormi.
Došlo tak k zaujímavému paradoxu: v týždni pred parlamentnými voľbami v roku 2012 odoslal konkrétny študent niekoľko príspevkov, ktoré vyzývali k voľbám kandidátov strany Smer, hoci v deň volieb bol členom volebnej komisie za Obyčajných ľudí. Poslanec Martvoň však tvrdí, že nemá s kauzou nič spoločné.
Potom však nastal nečakaný problém. Viaceré médiá sa zapojili do systému spoplatnenia, čo prinieslo niekoľko obmedzení: diskutér bez predplatného mohol napríklad v priebehu 24-hodín vložiť len tri príspevky. V porovnaní s minulosťou išlo o komplikáciu, pretože dovtedy bolo bežné, že brigádnik „zavesil“ v priebehu dňa aj desiatky príspevkov. Organizátor manipulácie diskusií sa preto rozhodol zriadiť pre niektorých svojich diskutérov predplatné, a tým sa dopustil chyby. Ukázalo sa totiž, že nové kontá boli zakladané v rovnaký deň, pričom viaceré predplatné boli uhradené z jediného účtu: v prípade platby esemeskou z jedného telefónneho čísla.
Redakcie bojovali s fenoménom organizovaných manipulácií so striedavými úspechmi. V prípade preukázateľného porušenia pravidiel mazali buď konkrétne príspevky, alebo diskutérske kontá: pri množstve príspevkov a diskusií však išlo o nedokonalé riešenia. Organizátori manipulácií, posmelení viacerými úspechmi, sa navyše posunuli do vyššieho levelu: založili niekoľko blogových účtov s použitím ukradnutých fotografií a vymyslených identít. Pri publikovaní článkov postupovali podľa jednotnej šablóny. Na zvýšenie efektu a zamaskovanie podvodu založili aj množstvo falošných účtov na sociálnych sieťach: ich počet kulminoval pri čísle 150.
V prvej fáze vytvorili pri získavaní novej identity priateľské prepojenia medzi týmito účtami navzájom. V druhom kroku poslali žiadosť o priateľstvo množstvu verejne známych osobností: pokiaľ mali aspoň niekoľko tisíc priaznivcov, bol predpoklad, že ich žiadosť bez overovania prijmú. V treťom kroku potom poslali žiadosť politikom a iným záujmovým osobám – zväčša politickým a názorovým oponentom. Pri zbežnom preverovaní a množstve spoločných známych takto získali pomerne ľahko prístup k osobným vyjadreniam, súkromným informáciám a fotografiám, ktoré boli pôvodne určené iba okruhu najbližších priateľov.
Časť týchto informácií potom využívali v diskusiách – v snahe o diskreditáciu konkrétnych politikov, alebo spoločensky angažovaných osôb – a poskytovali ich brigádnikom. Pomerne rýchlo tak dokázali vytvoriť ilúziu, že falošní blogeri sú v skutočnosti reálne osoby, ktoré podporujú politiku Smeru. K rozkrytiu tohto systému manipulácií napokon pomohla kombinácia strategických chýb organizátorov, investigatívnej činnosti iných blogerov a anonymných diskutérov. A tiež indiskrétnosť dvoch bývalých a jedného aktívneho brigádnika.
Systém sa ešte občas prejaví, no už s prakticky nulovou účinnosťou, pričom je vystavený okamžitému odmietnutiu a výsmechu ostatných diskutérov. Brigádnici v skutočnosti nesídlili na Súmračnej ulici v Bratislave (sídlo Smeru), prevažnú väčšinu príspevkov napísali študenti na jednej z fakúlt Univerzity Komenského. Organizátorom systému mal byť poslanec Smeru (Anton Martvoň), ktorý na škole učil, pričom využíval svoje postavenie na zabezpečenie dostatočného počtu diskusných príspevkov. Jeho vplyv bol natoľko silný, že dokázal získavať provládne diskusné príspevky aj od študenta s úplne odlišnými politickými názormi.
Došlo tak k zaujímavému paradoxu: v týždni pred parlamentnými voľbami v roku 2012 odoslal konkrétny študent niekoľko príspevkov, ktoré vyzývali k voľbám kandidátov strany Smer, hoci v deň volieb bol členom volebnej komisie za Obyčajných ľudí. Poslanec Martvoň však tvrdí, že nemá s kauzou nič spoločné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.