Český týždeň Tomáša Němečka

Jeden z príjemných rysov českej spoločnosti je neutrálny postoj k národnosti. V českej ústave nie je žiadna zmienka o štátnom jazyku. Na českom Ústavnom súde dvadsať rokov slúžil vtedajší najlepší slovenský právny teoretik Pavel Holländer. Do úradníckej vlády Jana Fischera nastúpil ako minister dopravy Gustáv Slamečka, ktorý mal v tom čase iba slovenské občianstvo a hovoril výhradne po slovensky. Slováci tvoria 6,36 % študentov českých vysokých škôl, diplomovky môžu odovzdávať v slovenčine. V zaujímavej debate, ktorú na túto tému pred desiatimi dňami usporiadal týždenník Echo, spomínal jeden z tvorcov českej zahraničnej politiky, Alexandr Vondra, ako po rozpade federácie lanáril slovenských diplomatov. U dvoch najlepších sa mu to nepodarilo – Magda Vášáryová aj Ján Kubiš odišli slúžiť svojej rodnej krajine (podľa Vondru sme už nikdy nemali také dobré informácie z Viedne ako za Vášáryovej; pred ňou totiž nikto neudržal tajomstvo).
Adriana Krnáčová zatiaľ medzi slovenské úspechy v Česku nepatrí. Bývalá šéfka českej Transparency International bola vždy jej tvárou, nie mozgom; a ani teraz neprišla so žiadnym vlastným nápadom. V kampani, do ktorej ju majiteľ strany ANO Andrej Babiš nasadil v poslednej chvíli, neponúkla program, len z pamäti lovila staré pražské kauzy, dávno riešené (z dekadentnej éry pražskej ODS v rokoch 2006 až 2010). Neobťažovala sa s prejavom k zvoleným zastupiteľom – s tým, že ju predsa všetci poznajú. Ako prvý krok si požiadala o ochranku.
Jasné, je to len začiatok. Ako hovorí Gandalf Thorinovi: „Nekonáte nijako mimoriadne dobre ako kráľ pod Horou. Ale všetko sa ešte môže zmeniť.“ Ako českej primátorke Bratislavy by jej to možno došlo rýchlejšie.