Osemdesiate roky boli na povrchu zúfalo nehybné, akoby tá stagnácia mala trvať ešte celé desaťročia. Boli sme vychovávaní v takomto ovzduší: Načo sa učiť angličtinu, keď sa v živote nedostaneš na Západ? Načo sa rozvíjať a vzdelávať, keď prednosť bude mať vždy člen strany, hocijako neschopný? Načo sa snažiť, keď pozitívnou aktivitou len upevňuješ odporný režim?
No nehybnosť sa náhle skončila, všetko sa prudko rozhýbalo, rozprúdilo, rozkývalo, rozkmitalo. Deväťdesiate roky v spomienkach vyzerajú bláznivo. Všetko sa dialo ako v zrýchlenom filme alebo ako na húsenkovej dráhe. A kulisou toho bláznivo sa rútiaceho a fascinujúceho deja bola sivá, spustnutá krajina, v ktorej toho bolo strašne veľa zdevastovaného, špinavého, nevkusného a šlendriánskeho.
Prvý signál o tom, v akej krajine vlastne žijeme, sme dostali od ľudí zo Západu, ktorí sa prišli pozrieť na náš euforický nový začiatok. Hovorili sme im s nadšením, aké neuveriteľné veci sa u nás dejú – a oni pritom s odporom hľadeli do jedálneho lístka, z ktorého si nevedeli vybrať nič, vyjavene si prezerali zatuchnutú hotelovú izbu s obitým nábytkom, páchnuci taxík a špinavé ulice. Urážalo nás to, že nevidia najmä našu eufóriu, radosť, nadšenie, energiu. Prečo si obzerajú tie zarastené krajnice, zaprášené výklady, opadnuté omietky a stupídne komunistické heslá, ktoré sme ešte nestihli poskladať z budov? Kašľať na to, veď sa začínajú nové časy!
Stačil prvý dvojhodinový výlet na starej škodovke do Viedne. Ešte aj tie veľké farebné bilbordy, ktoré dnes nenávidíme, nás vtedy fascinovali a uchvacovali. Upravené námestia, čisté parky, pekne oblečení ľudia, voňavé verejné záchody, ochotní predavači. Návrat domov bol krutý – zrazu sme jasne videli, v čom sme celé tie nehybné roky žili. V sivej spustnutej nehybnosti, v ktorej sa kazili nielen charaktery, ale aj krajina okolo nás. A pochopili sme, ako vesmírne ďaleko máme od normálnej civilizovanej spoločnosti.
Hrozne sme túžili po tom, aby sme aj u nás mohli vojsť do kaviarne s čistými obrusmi, voňavými koláčikmi, úžasnou kávou a milým čašníkom. Aby sme sa mohli prechádzať po pešej zóne, kde budú pekné lavičky, smetné koše, kvety, kvalitné dlažby a pekne oblečení ľudia so spokojnými úsmevmi.
Niektorých vecí sme sa dočkali veľmi rýchlo – napríklad nových tovarov v obchodoch, už sme si nevyberali z dvoch jogurtov, ale dvadsiatich. Paráda! No niektoré veci prichádzali postupne, pomaly, váhavo. A niečo sme ešte stále nedohnali. Dodnes môžeme vidieť aj v lukratívnych centrách ošarpané domy so zadebnenými oknami, pretože ani po 25 rokoch sa nepodarilo úplne obnoviť vlastnícke práva na všetky nehnuteľnosti, ani na všetku pôdu, ktoré komunisti zhabali. Rýchlo sa nepodarilo zmeniť ani vzťah k vlastnej krajine – stačí sa pozrieť na mestské chodníky s výkalmi psov, na krajnice ciest plné odpadkov či nelegálne skládky v prírode. Na to nestačí aktivizmus nadšencov, na to treba obyčajnú slušnosť a úctu k vlastnej krajine.
Niektoré veci k nám však prišli z toho obdivovaného Západu oveľa skôr, ako by sme si želali. Hazard, automaty, drogy, prostitúcia, podvodníci. To všetko sa objavilo naraz a zobralo útokom obyvateľstvo postkomunistickej krajiny, ktoré bolo naivné, dôverčivé a lačné po nových zážitkoch a skúsenostiach. Ženy, ktoré uverili ponukám na dobrú prácu v zahraničí, končili v bordeloch, chlapi túžiaci po náhlom zbohatnutí sa prepadli do závislosti od automatov či od mafiánskych bossov a mladí ľudia, túžiaci po neobjavených a vzrušujúcich sférach – podľahli drogám.
Ale prišli aj iné závislosti. Vrátila sa túžba po duchovnom živote, po akejsi skratke k nirváne. Tradičné cirkvi nestačili tejto túžbe s dychom, a tak sa objavili noví spasitelia a nové možnosti – od východných spiritualít cez ekologické komunity až po obskúrne sektárske spolky, ktoré vyzývali ľudí vzdať sa majetku a odísť žiť niekam do tundry. Aj tradičné cirkvi zažívali najprv boom, na púte chodili tisícky ľudí, veriaci však chceli rýchle zmeny aj v cirkvách – túžili po nových zjaveniach, nových duchovných, nových chrámoch, ale mnohí aj po tom, aby sa celá spoločnosť zmenila na náboženské spoločenstvo.
Novou drogou sa stal nacionalizmus, ktorý sa objavil nečakane rýchlo. Nebolo nič výnimočné, keď sa z ortodoxného komunistu za pár mesiacov stal človek, ktorý nemal v hlave nič okrem národa. Lebo sme tí najčistejší, najstarobylejší, najlepší a vždy sme boli iba obeťou. A teraz sa musíme pomstiť. Nebolo to celkom slovenské špecifikum, podobné úlety vznikli aj v iných postkomunistických duchovne vyprázdnených priestoroch, ale u nás to malo naozaj odpudivú aj tragikomickú príchuť. Mladučkí muži v zánovných čiernych uniformách smrteľne vážne niesli portréty Jozefa Tisu, o ktorom nič poriadne nevedeli, a starí muži i ženy si pritom od dojatia utierali slzy, že opäť bude tak dobre ako za slovenského štátu, keď nám vládol kňaz a zbavili sme sa židovských parazitov. A dúfali, že aj teraz – všetkých tých, čo sú proti nám, opľujeme, dokopeme, vyženieme.
Skôr, než sme stačili centrá našich miest opraviť, vydláždiť, očistiť a osadiť na nich lavičky, zaplnili sa bezdomovcami a žobrákmi. To bol šok, lebo ani bezdomovcov, ani žobrákov sme za socializmu na uliciach nevideli. Žobrať a nemať občianku s trvalým pobytom bol pre socialistické právo trestný čin, a tak každého žobráka ihneď ako podvratný živel odvliekla Verejná bezpečnosť. Skončil buď vo väzení, alebo v blázinci. Sloboda žobrať či sloboda nemať strechu nad hlavou sa netolerovala presne tak, ako nebola povolená sloboda podnikania či sloboda slova. Ani charita, ani mestá však neboli hneď začiatkom deväťdesiatych rokov pripravené na také množstvo žobrákov či bezdomovcov.
Zrazu sme videli aj veľa psychicky chorých ľudí, ktorí boli predtým pozatváraní v ústavoch, no teraz na uliciach drmolili svoje mantry či tlačili staré kočíky plné nepotrebných vecí. Na uliciach sa však ocitli aj ľudia, ktorí podľahli hazardu, drogám, alebo svoje peniaze či byty zverili podvodníkom, pretože nevedeli, že v ranom kapitalizme sa dá zbohatnúť aj vďaka podvodom na dôverčivých dobrákoch. Nebankovky zruinovali tisícky šetrných ľudí a mnohým z tých, ktorí do nich vložili svoje celoživotné úspory, sa zrútil svet. Štát ich nedokázal ochrániť, pretože nestíhal so svojím zákonodarstvom a súdnictvom na tisícky podvodníkov, ktorí sa vyrojili. A zdravý rozum obyvateľstva tiež akoby sa v tých deväťdesiatych rokoch uložil na zimný spánok.
Dealeri ponúkajúci predražený nekvalitný tovar, všelijaké pochybné vodičky na chudnutie či na čistenie, mali raj. Mnohí slušní a šikovní ľudia sa zbláznili, zanechali svoju prácu a uverili v rýchle zbohatnutie dílerstvom – natláčali sa do bytov svojich príbuzných či známych, aby im predali hlúposti za nekresťanské peniaze. Pôsobili tak milo a neodbytne, že tisícky neskúsených ľudí ešte roky splácali zo svojich penzií či sociálnych dávok predražené hrnce, vysávače či masážne prístroje.
A objavili sa prví ľudia bez práce. Tiež šok. Práca bola predsa za socializmu samozrejmosť, všednosť, nutnosť, ale rozhodne nie niečo vzácne. Naopak, skôr človek, ktorý nemusel každý deň mašírovať do práce, bol pozoruhodnou výnimkou. A zrazu privatizácia, zatváranie vykradnutých fabrík, krachy prvých súkromných spoločností, ktorých majitelia nerozumeli podnikaniu, či pády tovární, ktoré dokázali vyrábať iba nekvalitný tovar pre nenáročné komunistické trhy. Robotníci nedostávali svoju odrobenú mzdu, mnohí prišli o prácu a nenašli si inú. Neuveriteľné a v socializme nepredstaviteľné. Stovky mladých mužov a žien z chudobných regiónov si balia veci na cestu, opúšťajú rodinu a idú skúšať šťastie za more, presne tak ako ich dedovia či pradedovia kedysi pred päťdesiatimi rokmi. Mnohí sa za morom neuchytia, a mnohí tam ostanú navždy. Zastrašení komunisti sa preberajú k životu a ukazujú prstom – toto sa za našich čias nedialo, za nás tu boli sociálne istoty. Ľudia, ktorí sa podieľali na páde komunizmu, sa stávajú nepriateľmi národa, lebo sem dovliekli kapitalizmus, biedu, nezamestnanosť a vykorisťovateľov. Hviezda začína stúpať tým, ktorí si pád komunizmu ani veľmi nevšimli.
Aj také sa dialo. V tých náhle slobodných deväťdesiatych rokoch. Carl De Keyzer/
Narodil sa 27. decembra 1958. Je súčasný belgický fotograf, od roku 1994 je členom prestížnej fotografickej agentúry Magnum Photos. V rokoch 1982 až 1989 učil na Kráľovskej akadémii umenia v belgickom Gente. Je zakladateľom fotografickej galérie XYZ. De Keyzer má za sebou mnoho úspešných výstav po európskych galériách. Je držiteľom viacerých prestížnych cien. Vo svojej tvorbe sa špecializuje na preľudnenosť, katastrofy a na kolapsy režimov či civilizácií. Vo svojom diele zachytil napríklad pád Sovietskeho zväzu, život v Indii, biedenie imigrantov v Madride alebo náboženský život v USA. Žije a pracuje v Gente.
No nehybnosť sa náhle skončila, všetko sa prudko rozhýbalo, rozprúdilo, rozkývalo, rozkmitalo. Deväťdesiate roky v spomienkach vyzerajú bláznivo. Všetko sa dialo ako v zrýchlenom filme alebo ako na húsenkovej dráhe. A kulisou toho bláznivo sa rútiaceho a fascinujúceho deja bola sivá, spustnutá krajina, v ktorej toho bolo strašne veľa zdevastovaného, špinavého, nevkusného a šlendriánskeho.
Prvý signál o tom, v akej krajine vlastne žijeme, sme dostali od ľudí zo Západu, ktorí sa prišli pozrieť na náš euforický nový začiatok. Hovorili sme im s nadšením, aké neuveriteľné veci sa u nás dejú – a oni pritom s odporom hľadeli do jedálneho lístka, z ktorého si nevedeli vybrať nič, vyjavene si prezerali zatuchnutú hotelovú izbu s obitým nábytkom, páchnuci taxík a špinavé ulice. Urážalo nás to, že nevidia najmä našu eufóriu, radosť, nadšenie, energiu. Prečo si obzerajú tie zarastené krajnice, zaprášené výklady, opadnuté omietky a stupídne komunistické heslá, ktoré sme ešte nestihli poskladať z budov? Kašľať na to, veď sa začínajú nové časy!
Stačil prvý dvojhodinový výlet na starej škodovke do Viedne. Ešte aj tie veľké farebné bilbordy, ktoré dnes nenávidíme, nás vtedy fascinovali a uchvacovali. Upravené námestia, čisté parky, pekne oblečení ľudia, voňavé verejné záchody, ochotní predavači. Návrat domov bol krutý – zrazu sme jasne videli, v čom sme celé tie nehybné roky žili. V sivej spustnutej nehybnosti, v ktorej sa kazili nielen charaktery, ale aj krajina okolo nás. A pochopili sme, ako vesmírne ďaleko máme od normálnej civilizovanej spoločnosti.
Hrozne sme túžili po tom, aby sme aj u nás mohli vojsť do kaviarne s čistými obrusmi, voňavými koláčikmi, úžasnou kávou a milým čašníkom. Aby sme sa mohli prechádzať po pešej zóne, kde budú pekné lavičky, smetné koše, kvety, kvalitné dlažby a pekne oblečení ľudia so spokojnými úsmevmi.
Niektorých vecí sme sa dočkali veľmi rýchlo – napríklad nových tovarov v obchodoch, už sme si nevyberali z dvoch jogurtov, ale dvadsiatich. Paráda! No niektoré veci prichádzali postupne, pomaly, váhavo. A niečo sme ešte stále nedohnali. Dodnes môžeme vidieť aj v lukratívnych centrách ošarpané domy so zadebnenými oknami, pretože ani po 25 rokoch sa nepodarilo úplne obnoviť vlastnícke práva na všetky nehnuteľnosti, ani na všetku pôdu, ktoré komunisti zhabali. Rýchlo sa nepodarilo zmeniť ani vzťah k vlastnej krajine – stačí sa pozrieť na mestské chodníky s výkalmi psov, na krajnice ciest plné odpadkov či nelegálne skládky v prírode. Na to nestačí aktivizmus nadšencov, na to treba obyčajnú slušnosť a úctu k vlastnej krajine.
Niektoré veci k nám však prišli z toho obdivovaného Západu oveľa skôr, ako by sme si želali. Hazard, automaty, drogy, prostitúcia, podvodníci. To všetko sa objavilo naraz a zobralo útokom obyvateľstvo postkomunistickej krajiny, ktoré bolo naivné, dôverčivé a lačné po nových zážitkoch a skúsenostiach. Ženy, ktoré uverili ponukám na dobrú prácu v zahraničí, končili v bordeloch, chlapi túžiaci po náhlom zbohatnutí sa prepadli do závislosti od automatov či od mafiánskych bossov a mladí ľudia, túžiaci po neobjavených a vzrušujúcich sférach – podľahli drogám.
Ale prišli aj iné závislosti. Vrátila sa túžba po duchovnom živote, po akejsi skratke k nirváne. Tradičné cirkvi nestačili tejto túžbe s dychom, a tak sa objavili noví spasitelia a nové možnosti – od východných spiritualít cez ekologické komunity až po obskúrne sektárske spolky, ktoré vyzývali ľudí vzdať sa majetku a odísť žiť niekam do tundry. Aj tradičné cirkvi zažívali najprv boom, na púte chodili tisícky ľudí, veriaci však chceli rýchle zmeny aj v cirkvách – túžili po nových zjaveniach, nových duchovných, nových chrámoch, ale mnohí aj po tom, aby sa celá spoločnosť zmenila na náboženské spoločenstvo.
Novou drogou sa stal nacionalizmus, ktorý sa objavil nečakane rýchlo. Nebolo nič výnimočné, keď sa z ortodoxného komunistu za pár mesiacov stal človek, ktorý nemal v hlave nič okrem národa. Lebo sme tí najčistejší, najstarobylejší, najlepší a vždy sme boli iba obeťou. A teraz sa musíme pomstiť. Nebolo to celkom slovenské špecifikum, podobné úlety vznikli aj v iných postkomunistických duchovne vyprázdnených priestoroch, ale u nás to malo naozaj odpudivú aj tragikomickú príchuť. Mladučkí muži v zánovných čiernych uniformách smrteľne vážne niesli portréty Jozefa Tisu, o ktorom nič poriadne nevedeli, a starí muži i ženy si pritom od dojatia utierali slzy, že opäť bude tak dobre ako za slovenského štátu, keď nám vládol kňaz a zbavili sme sa židovských parazitov. A dúfali, že aj teraz – všetkých tých, čo sú proti nám, opľujeme, dokopeme, vyženieme.
Skôr, než sme stačili centrá našich miest opraviť, vydláždiť, očistiť a osadiť na nich lavičky, zaplnili sa bezdomovcami a žobrákmi. To bol šok, lebo ani bezdomovcov, ani žobrákov sme za socializmu na uliciach nevideli. Žobrať a nemať občianku s trvalým pobytom bol pre socialistické právo trestný čin, a tak každého žobráka ihneď ako podvratný živel odvliekla Verejná bezpečnosť. Skončil buď vo väzení, alebo v blázinci. Sloboda žobrať či sloboda nemať strechu nad hlavou sa netolerovala presne tak, ako nebola povolená sloboda podnikania či sloboda slova. Ani charita, ani mestá však neboli hneď začiatkom deväťdesiatych rokov pripravené na také množstvo žobrákov či bezdomovcov.
Zrazu sme videli aj veľa psychicky chorých ľudí, ktorí boli predtým pozatváraní v ústavoch, no teraz na uliciach drmolili svoje mantry či tlačili staré kočíky plné nepotrebných vecí. Na uliciach sa však ocitli aj ľudia, ktorí podľahli hazardu, drogám, alebo svoje peniaze či byty zverili podvodníkom, pretože nevedeli, že v ranom kapitalizme sa dá zbohatnúť aj vďaka podvodom na dôverčivých dobrákoch. Nebankovky zruinovali tisícky šetrných ľudí a mnohým z tých, ktorí do nich vložili svoje celoživotné úspory, sa zrútil svet. Štát ich nedokázal ochrániť, pretože nestíhal so svojím zákonodarstvom a súdnictvom na tisícky podvodníkov, ktorí sa vyrojili. A zdravý rozum obyvateľstva tiež akoby sa v tých deväťdesiatych rokoch uložil na zimný spánok.
Dealeri ponúkajúci predražený nekvalitný tovar, všelijaké pochybné vodičky na chudnutie či na čistenie, mali raj. Mnohí slušní a šikovní ľudia sa zbláznili, zanechali svoju prácu a uverili v rýchle zbohatnutie dílerstvom – natláčali sa do bytov svojich príbuzných či známych, aby im predali hlúposti za nekresťanské peniaze. Pôsobili tak milo a neodbytne, že tisícky neskúsených ľudí ešte roky splácali zo svojich penzií či sociálnych dávok predražené hrnce, vysávače či masážne prístroje.
A objavili sa prví ľudia bez práce. Tiež šok. Práca bola predsa za socializmu samozrejmosť, všednosť, nutnosť, ale rozhodne nie niečo vzácne. Naopak, skôr človek, ktorý nemusel každý deň mašírovať do práce, bol pozoruhodnou výnimkou. A zrazu privatizácia, zatváranie vykradnutých fabrík, krachy prvých súkromných spoločností, ktorých majitelia nerozumeli podnikaniu, či pády tovární, ktoré dokázali vyrábať iba nekvalitný tovar pre nenáročné komunistické trhy. Robotníci nedostávali svoju odrobenú mzdu, mnohí prišli o prácu a nenašli si inú. Neuveriteľné a v socializme nepredstaviteľné. Stovky mladých mužov a žien z chudobných regiónov si balia veci na cestu, opúšťajú rodinu a idú skúšať šťastie za more, presne tak ako ich dedovia či pradedovia kedysi pred päťdesiatimi rokmi. Mnohí sa za morom neuchytia, a mnohí tam ostanú navždy. Zastrašení komunisti sa preberajú k životu a ukazujú prstom – toto sa za našich čias nedialo, za nás tu boli sociálne istoty. Ľudia, ktorí sa podieľali na páde komunizmu, sa stávajú nepriateľmi národa, lebo sem dovliekli kapitalizmus, biedu, nezamestnanosť a vykorisťovateľov. Hviezda začína stúpať tým, ktorí si pád komunizmu ani veľmi nevšimli.
Aj také sa dialo. V tých náhle slobodných deväťdesiatych rokoch. Carl De Keyzer/
Narodil sa 27. decembra 1958. Je súčasný belgický fotograf, od roku 1994 je členom prestížnej fotografickej agentúry Magnum Photos. V rokoch 1982 až 1989 učil na Kráľovskej akadémii umenia v belgickom Gente. Je zakladateľom fotografickej galérie XYZ. De Keyzer má za sebou mnoho úspešných výstav po európskych galériách. Je držiteľom viacerých prestížnych cien. Vo svojej tvorbe sa špecializuje na preľudnenosť, katastrofy a na kolapsy režimov či civilizácií. Vo svojom diele zachytil napríklad pád Sovietskeho zväzu, život v Indii, biedenie imigrantov v Madride alebo náboženský život v USA. Žije a pracuje v Gente.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.