Keď necháme na pokoji slovíčko centrálne, skutočná odpoveď nie je vecou pravice či ľavice, ale dobrej a zlej pamäti. Závisí od postoja k ekonomickej transformácii. Tie odpovede padli ešte pred prvými slobodnými voľbami v júni 1990. Tvorila ich spoločná kostra volebných programov OF a VPN. Jadro ekonomickej transformácie tvorila malá a veľká privatizácia, liberalizácia trhu a neskôr privatizácia bankového sektora. Veľká privatizácia prebiehala na základe kupónov, ktoré dostal každý občan, čím sa stal spoluvlastníkom štátneho majetku. Majetok, vrátane pôdy, znárodnený po februári 1948, sa mal v reštitúciách vrátiť pôvodným majiteľom. Tento model bol prijatý rovnako vo VPN, ako v OF, podporili ho všetci ekonómovia VPN od Pavla Hoffmanna, Jozefa Kučeráka, Antona Vavra, Jozefa Danča, Ivana Mikloša cez Michala Kováča a Vladimíra Ondruša až po Rudolfa Filkusa a A. M. Húsku. Diskutovali vtedy najmä o tom, či je dôležitejšia rýchlosť privatizácie, alebo jej právny aspekt. Práve tu došlo k základnej chybe, na ktorú ma upozornil Milan Krajniak a nedávno na ňu poukázal aj vtedajší minister pre privatizáciu Tomáš Ježek: „Zákon o investičních společnostech obsahoval hrubou chybu, dopustil totiž neoddělení spravovaného majetku a majetku správce. Těžké důsledky tohoto pokaženého zákona v podobě vykrádání fondů dopadaly v očích veřejnosti na celou kuponovou privatizaci.“
Skutočný a dramatický konflikt prebiehal medzi malou skupinkou ekonómov, hľadajúcich formy prechodu od riadenej k trhovej ekonomike a početne prevládajúcou, mediálne masívne prítomnou skupinou ekonomických akademikov a ekonómov okolo Hvezdoňa Kočtúcha v združení NEZES. Tí spriadali fantazmagorické predstavy, odvíjajúce sa od najpodivuhodnejších modifikácií štátom riadenej ekonomiky. Práve oni významne ovplyvňovali dezorientovanú verejnosť. Nespomínam si, že by Rudo Chmel patril vtedy medzi podporovateľov tejto skupiny „národne orientovaných“ ekonómov.
Základnou zmenou, ktorá spustila na Slovensku naplno korupciu, bol však politický predaj vlastníctva do rúk „statočných podnikateľov-mečiarovcov“ pod egidou privatizačných pätiek, zložených zo zástupcov Mečiarovho HZDS, Slotovho SNS a Ľuptákovho ZRS. Vtedy sa začalo na Slovensku totálne prepájanie podnikateľskej sféry s politikou, spojené s rozsiahlym vzájomným korumpovaním, ktoré potom nasledujúce vlády ešte zdokonalili.
Rudolf Chmel sa k privatizácii a korupcii v tých časoch nevyjadroval. Bol však ministrom dvoch vlád, uskutočňujúcich pravicové reformy a v kultúre mecenášom rozumných projektov. Jeho liberálne umiernený ľavicový coming out je len dodatočnou intuíciou. Aspoň je však na Slovensku jasnejšie. A stretávať sa kvôli tomu neprestaneme.
Skutočný a dramatický konflikt prebiehal medzi malou skupinkou ekonómov, hľadajúcich formy prechodu od riadenej k trhovej ekonomike a početne prevládajúcou, mediálne masívne prítomnou skupinou ekonomických akademikov a ekonómov okolo Hvezdoňa Kočtúcha v združení NEZES. Tí spriadali fantazmagorické predstavy, odvíjajúce sa od najpodivuhodnejších modifikácií štátom riadenej ekonomiky. Práve oni významne ovplyvňovali dezorientovanú verejnosť. Nespomínam si, že by Rudo Chmel patril vtedy medzi podporovateľov tejto skupiny „národne orientovaných“ ekonómov.
Základnou zmenou, ktorá spustila na Slovensku naplno korupciu, bol však politický predaj vlastníctva do rúk „statočných podnikateľov-mečiarovcov“ pod egidou privatizačných pätiek, zložených zo zástupcov Mečiarovho HZDS, Slotovho SNS a Ľuptákovho ZRS. Vtedy sa začalo na Slovensku totálne prepájanie podnikateľskej sféry s politikou, spojené s rozsiahlym vzájomným korumpovaním, ktoré potom nasledujúce vlády ešte zdokonalili.
Rudolf Chmel sa k privatizácii a korupcii v tých časoch nevyjadroval. Bol však ministrom dvoch vlád, uskutočňujúcich pravicové reformy a v kultúre mecenášom rozumných projektov. Jeho liberálne umiernený ľavicový coming out je len dodatočnou intuíciou. Aspoň je však na Slovensku jasnejšie. A stretávať sa kvôli tomu neprestaneme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.