Vyjedanie adventného kalendára pre mňa vždy znamenalo niečo viac ako len čokoládku na každý deň. Bol to príjemný pocit tešenia sa na niečo, radostné očakávanie. December postupne strácal pre mňa tento pôvab a všetci mi hovorili: „Neboj sa, s deťmi sa to znovu vráti!“ Kedy sa Vianoce stali sviatkami len pre deti a prečo sme sa prestali tešiť?
„Predvianočný zhon mnohým ľuďom spôsobuje ešte väčší stres, ako je jeho očakávaný prínos. Zimné obdobie, keď sú dni najkratšie, by aj z biologického hľadiska malo byť časom oddychu, bilancovania a rozjímania,“ hovorí psychológ Matúš Bakyta. Aj keď si to uvedomujeme, nemáme čas sa z toho kolobehu vymaniť. Alebo skúšame opačný prístup. Otrávení vianočnými reklamami brojíme proti konzumu, nákupnému stresu a sme za duchovno. Psychológ Dalibor Špok na portáli psychologie.cz nás varuje: „Dajme si však pozor na to, aby naša nová perfekcionistická predstava nebola ešte viac nedosiahnuteľná: prejsť vianočným stresom bez stresu a ešte si všetko užiť aj duchovne.“
.nepohoda z prehnanej pohody
„Rituály a zvyky majú za cieľ upriamiť pozornosť na niečo osobnejšie, hlbšie, a tiež spájajú ľudí s podobnými hodnotami. Slúžia aj ako určitý predel medzi každodennými rutinnými činnosťami,“ vysvetľuje význam tradícií psychológ Matúš Bakyta. Navrhuje, aby sme sa vopred zamysleli nad tým, čo je pre nás na Vianociach dôležité, na čo sa tešíme, čomu sa chceme vyhnúť, aké zvyky sa nám páčia a aké nie. Pripomína, že je dôležité rešpektovať aj tých, ktorí Vianoce neslávia, alebo im neprikladajú až taký význam. „To môže byť téma na diskusiu v rodine. Mnoho zvykov zotrvačne opakujeme bez nejakého hlbšieho významu či osobného vzťahu k nim,“ dodáva.
Rozprávanie sa o Vianociach v rodine nám často ukáže, aké máme rôzne očakávania. Tie sa kopia do dlhého zoznamu príprav a z decembra robia naháňačku a program plný otravných povinných jázd. Ak sa chceme na sviatky tešiť, ak chceme, aby sa na sviatky tešili ľudia okolo nás, musíme z aktivít ubrať a dať aj ostatným v rodine priestor na ich vianočné rituály. Kvôli svojim prehnaným očakávaniam môžeme ľahko vytvoriť nepohodu. Dalibor Špok to vysvetľuje takto: „Je jedno, či budem ako hlava rodiny doma kričať preto, lebo nemáme nakúpené darčeky, alebo preto, že ostatní nechápu duchovné posolstvo Vianoc.”
Matúš Bakyta odporúča spýtať sa sám seba: „Čo je také dôležité na perfektných sviatkoch? Čo túžba po dokonalosti dáva mne a mojim blízkym, a čo nás to stojí? Aké by pre mňa a celú rodinu boli najkrajšie a najhoršie Vianoce a čas pred nimi?“
V mojej rodine minulý rok debata o sviatkoch viedla k tomu, že sme takmer celý december strávili s mužovými rodičmi. Chceli sme si oddýchnuť, byť s rodinou, ale neprecestovať celé sviatky, spojiť sa s niekým pri prípravách, spraviť si čas len pre nás dvoch a vybehnúť aj do hôr. Museli sme sa vzdať súkromia nášho domu, stretnutí s kamarátmi v našej dedine a sviatky s mojou rodinou sme oslávili až na Troch kráľov. Ale naplnilo to našu predstavu o čase strávenom v rodinnom kruhu, pri knihe aj v prírode.
Opačný tip dáva Matúš Bakyta: „S manželkou sme si vlani spravili prvýkrát sami vlastné Vianoce. Prenajali sme si chalupu v Terchovej a mali sme sviatky podľa našich predstáv a bez stresu, prehnaného upratovania a vypekania.“
.pôst sa netýka len mäsa
Ak uberieme z aktivít, nájdeme čas na duchovné vyžitie a reflexiu. Návrat k tradíciám je súčasným trendom. Doma často otváram knihu Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (Fortuna libri, 2012) od etnologičky a historičky Kataríny Nádaskej. Tá hovorí, že naši predkovia žili oveľa duchovnejšie a spoločenskejšie ako my. Významnú rolu pri tom zohrávalo kresťanstvo, ale aj to, že podmienky na život boli ťažké a všetci museli navzájom spolupracovať.
Možno si povieme, že vtedy mali ľudia viac času. Ale etnologička nás presviedča, že ani pre našich predkov nebol advent obdobím oddychu. Interiéry domov sa bielili vápnom, muži opravovali náradie, ženy robili veľké upratovanie a pranie. Ľudia vyrábali ozdoby, darčeky, vypekalo sa, robili sa zabíjačky a deti chodili do školy. Pracovali tvrdo, ale našli spôsob, ako sa v práci spojiť a zabaviť. Pri páračkách a priadkach sa napríklad ženy stretávali v tzv. kúdeľných izbách a rozprávali si príbehy. Alternatívou dnes by mohlo byť spoločné pečenie vianočného pečiva. Jedno také zorganizovala minulý rok moja kamarátka a ženy išli domov nielen s radosťou zo stretnutia, ale aj s novými druhmi sladkostí.
Charakteristickými znakmi adventu v minulosti boli aj pôst a pokánie. Nemusíme byť všetci veriaci, aby sme si upratali sami v sebe a niečoho sa zriekli. Nádaská hovorí, že pôst kedysi neznamenal vzdať sa mäsa, to ľudia jedli aj tak len zriedka. Chlapi si napríklad odriekli tabak, pálenku. Ľudia mali aj úprimnú snahu v tomto období sa pomeriť so svojimi hnevníkmi a navzájom si odpustiť. Len tí, ktorí si odpustili, si mohli sadnúť k štedrovečernému stolu. Bolo to preto, lebo sa navzájom potrebovali, a hoci sme dnes samostatnejší, tento zvyk by nám mohol pomôcť zlepšiť vzťahy.
Koncoročné zvyky boli okrem súdržnosti zamerané aj na zdravie. Pri viacerých sa obchádzali domácnosti a „dobroprialo“ sa. „Vinšujem Vám..., vinšujem tomuto domu...“ tak sa začína veľa vianočných prianí. Nádaská vysvetľuje, že ľudia kedysi verili v mágiu slova, a preto dobropriali, aby sa im to dobré vrátilo späť. Hovorí, že dnes so slovami narábame ľahkovážnejšie a vyslovíme aj to, čo by naši predkovia už nazvali preklínaním. K tradícii vinšovania sa môžeme jednoducho vrátiť pri posielaní pohľadníc.
Pri vytváraní rituálov, ktoré by nám pomohli viesť radostnejší život, nemusí hľadať vzory len v minulosti. Môžeme sa zamerať na to, čo nás trápi alebo ohrozuje. „Schopnosť spomaliť a s nadhľadom zhodnotiť úspechy a neúspechy, hľadať rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom je jedným z preventívnych opatrení voči syndrómu vyhorenia,“ hovorí Matúš Bakyta, ktorý sa syndrómu vyhorenia venuje profesionálne a v RefresheEd.sk vedie kurzy na jeho prevenciu. Klientom odporúča spraviť si k tomu dva zoznamy: „Na jednej strane aktivity (pracovné, rodinné, voľnočasové...), ktoré vám energiu dávajú a na druhej strane tie, ktoré vám ju berú. „Negatívny“ zoznam je možné používať ako prevenciu, pozitívny ako prvú pomoc v náročnejšom období.“
.veríme ešte na nový začiatok?
O koncoročných zvykoch, ich význame a potrebe spomalenia sa budem s Katarínou Nádaskou a Matúšom Bakytom rozprávať v rámci večerných rozhovorov Choices 4. decembra od 18:00 v Martinuse na Obchodnej ulici v Bratislave. Tí, ktorí to do Bratislavy majú ďaleko, nás môžu sledovať online na metoo.sk/choices.
To, ako si naplánujeme sviatky, sa odzrkadľuje v celej príprave na ne. Ak sme takí unavení, že len chceme, aby už bolo po nich, veľmi ťažko sa zamyslíme nad sebou, zrekapitulujeme rok, budeme mať snahu ospravedlniť sa či odpustiť, alebo si sadnúť a napísať pár pohľadníc. Naši predkovia sa adventom pripravovali na nový začiatok. My už naň ani neveríme. Dalibor Špok vo svojom zamyslení na predvianočnú tému píše: „Duchovný aj psychologický význam adventu a Vianoc môžeme vnímať podobne – jeho témou je nádej. Nádej, že prichádza niečo, čo nás posunie ďalej, čo nám pomôže v našom živote.” Špok sa pýta, čo to slovo pre nás znamená. Možno nám znie rozprávkovo alebo idealisticky, možno príliš duchovne. Bez nádeje sa však nemôžeme tešiť, a bez tešenia sa sú Vianoce len tri dni voľna.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
„Predvianočný zhon mnohým ľuďom spôsobuje ešte väčší stres, ako je jeho očakávaný prínos. Zimné obdobie, keď sú dni najkratšie, by aj z biologického hľadiska malo byť časom oddychu, bilancovania a rozjímania,“ hovorí psychológ Matúš Bakyta. Aj keď si to uvedomujeme, nemáme čas sa z toho kolobehu vymaniť. Alebo skúšame opačný prístup. Otrávení vianočnými reklamami brojíme proti konzumu, nákupnému stresu a sme za duchovno. Psychológ Dalibor Špok na portáli psychologie.cz nás varuje: „Dajme si však pozor na to, aby naša nová perfekcionistická predstava nebola ešte viac nedosiahnuteľná: prejsť vianočným stresom bez stresu a ešte si všetko užiť aj duchovne.“
.nepohoda z prehnanej pohody
„Rituály a zvyky majú za cieľ upriamiť pozornosť na niečo osobnejšie, hlbšie, a tiež spájajú ľudí s podobnými hodnotami. Slúžia aj ako určitý predel medzi každodennými rutinnými činnosťami,“ vysvetľuje význam tradícií psychológ Matúš Bakyta. Navrhuje, aby sme sa vopred zamysleli nad tým, čo je pre nás na Vianociach dôležité, na čo sa tešíme, čomu sa chceme vyhnúť, aké zvyky sa nám páčia a aké nie. Pripomína, že je dôležité rešpektovať aj tých, ktorí Vianoce neslávia, alebo im neprikladajú až taký význam. „To môže byť téma na diskusiu v rodine. Mnoho zvykov zotrvačne opakujeme bez nejakého hlbšieho významu či osobného vzťahu k nim,“ dodáva.
Rozprávanie sa o Vianociach v rodine nám často ukáže, aké máme rôzne očakávania. Tie sa kopia do dlhého zoznamu príprav a z decembra robia naháňačku a program plný otravných povinných jázd. Ak sa chceme na sviatky tešiť, ak chceme, aby sa na sviatky tešili ľudia okolo nás, musíme z aktivít ubrať a dať aj ostatným v rodine priestor na ich vianočné rituály. Kvôli svojim prehnaným očakávaniam môžeme ľahko vytvoriť nepohodu. Dalibor Špok to vysvetľuje takto: „Je jedno, či budem ako hlava rodiny doma kričať preto, lebo nemáme nakúpené darčeky, alebo preto, že ostatní nechápu duchovné posolstvo Vianoc.”
Matúš Bakyta odporúča spýtať sa sám seba: „Čo je také dôležité na perfektných sviatkoch? Čo túžba po dokonalosti dáva mne a mojim blízkym, a čo nás to stojí? Aké by pre mňa a celú rodinu boli najkrajšie a najhoršie Vianoce a čas pred nimi?“
V mojej rodine minulý rok debata o sviatkoch viedla k tomu, že sme takmer celý december strávili s mužovými rodičmi. Chceli sme si oddýchnuť, byť s rodinou, ale neprecestovať celé sviatky, spojiť sa s niekým pri prípravách, spraviť si čas len pre nás dvoch a vybehnúť aj do hôr. Museli sme sa vzdať súkromia nášho domu, stretnutí s kamarátmi v našej dedine a sviatky s mojou rodinou sme oslávili až na Troch kráľov. Ale naplnilo to našu predstavu o čase strávenom v rodinnom kruhu, pri knihe aj v prírode.
Opačný tip dáva Matúš Bakyta: „S manželkou sme si vlani spravili prvýkrát sami vlastné Vianoce. Prenajali sme si chalupu v Terchovej a mali sme sviatky podľa našich predstáv a bez stresu, prehnaného upratovania a vypekania.“
.pôst sa netýka len mäsa
Ak uberieme z aktivít, nájdeme čas na duchovné vyžitie a reflexiu. Návrat k tradíciám je súčasným trendom. Doma často otváram knihu Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (Fortuna libri, 2012) od etnologičky a historičky Kataríny Nádaskej. Tá hovorí, že naši predkovia žili oveľa duchovnejšie a spoločenskejšie ako my. Významnú rolu pri tom zohrávalo kresťanstvo, ale aj to, že podmienky na život boli ťažké a všetci museli navzájom spolupracovať.
Možno si povieme, že vtedy mali ľudia viac času. Ale etnologička nás presviedča, že ani pre našich predkov nebol advent obdobím oddychu. Interiéry domov sa bielili vápnom, muži opravovali náradie, ženy robili veľké upratovanie a pranie. Ľudia vyrábali ozdoby, darčeky, vypekalo sa, robili sa zabíjačky a deti chodili do školy. Pracovali tvrdo, ale našli spôsob, ako sa v práci spojiť a zabaviť. Pri páračkách a priadkach sa napríklad ženy stretávali v tzv. kúdeľných izbách a rozprávali si príbehy. Alternatívou dnes by mohlo byť spoločné pečenie vianočného pečiva. Jedno také zorganizovala minulý rok moja kamarátka a ženy išli domov nielen s radosťou zo stretnutia, ale aj s novými druhmi sladkostí.
Charakteristickými znakmi adventu v minulosti boli aj pôst a pokánie. Nemusíme byť všetci veriaci, aby sme si upratali sami v sebe a niečoho sa zriekli. Nádaská hovorí, že pôst kedysi neznamenal vzdať sa mäsa, to ľudia jedli aj tak len zriedka. Chlapi si napríklad odriekli tabak, pálenku. Ľudia mali aj úprimnú snahu v tomto období sa pomeriť so svojimi hnevníkmi a navzájom si odpustiť. Len tí, ktorí si odpustili, si mohli sadnúť k štedrovečernému stolu. Bolo to preto, lebo sa navzájom potrebovali, a hoci sme dnes samostatnejší, tento zvyk by nám mohol pomôcť zlepšiť vzťahy.
Koncoročné zvyky boli okrem súdržnosti zamerané aj na zdravie. Pri viacerých sa obchádzali domácnosti a „dobroprialo“ sa. „Vinšujem Vám..., vinšujem tomuto domu...“ tak sa začína veľa vianočných prianí. Nádaská vysvetľuje, že ľudia kedysi verili v mágiu slova, a preto dobropriali, aby sa im to dobré vrátilo späť. Hovorí, že dnes so slovami narábame ľahkovážnejšie a vyslovíme aj to, čo by naši predkovia už nazvali preklínaním. K tradícii vinšovania sa môžeme jednoducho vrátiť pri posielaní pohľadníc.
Pri vytváraní rituálov, ktoré by nám pomohli viesť radostnejší život, nemusí hľadať vzory len v minulosti. Môžeme sa zamerať na to, čo nás trápi alebo ohrozuje. „Schopnosť spomaliť a s nadhľadom zhodnotiť úspechy a neúspechy, hľadať rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom je jedným z preventívnych opatrení voči syndrómu vyhorenia,“ hovorí Matúš Bakyta, ktorý sa syndrómu vyhorenia venuje profesionálne a v RefresheEd.sk vedie kurzy na jeho prevenciu. Klientom odporúča spraviť si k tomu dva zoznamy: „Na jednej strane aktivity (pracovné, rodinné, voľnočasové...), ktoré vám energiu dávajú a na druhej strane tie, ktoré vám ju berú. „Negatívny“ zoznam je možné používať ako prevenciu, pozitívny ako prvú pomoc v náročnejšom období.“
.veríme ešte na nový začiatok?
O koncoročných zvykoch, ich význame a potrebe spomalenia sa budem s Katarínou Nádaskou a Matúšom Bakytom rozprávať v rámci večerných rozhovorov Choices 4. decembra od 18:00 v Martinuse na Obchodnej ulici v Bratislave. Tí, ktorí to do Bratislavy majú ďaleko, nás môžu sledovať online na metoo.sk/choices.
To, ako si naplánujeme sviatky, sa odzrkadľuje v celej príprave na ne. Ak sme takí unavení, že len chceme, aby už bolo po nich, veľmi ťažko sa zamyslíme nad sebou, zrekapitulujeme rok, budeme mať snahu ospravedlniť sa či odpustiť, alebo si sadnúť a napísať pár pohľadníc. Naši predkovia sa adventom pripravovali na nový začiatok. My už naň ani neveríme. Dalibor Špok vo svojom zamyslení na predvianočnú tému píše: „Duchovný aj psychologický význam adventu a Vianoc môžeme vnímať podobne – jeho témou je nádej. Nádej, že prichádza niečo, čo nás posunie ďalej, čo nám pomôže v našom živote.” Špok sa pýta, čo to slovo pre nás znamená. Možno nám znie rozprávkovo alebo idealisticky, možno príliš duchovne. Bez nádeje sa však nemôžeme tešiť, a bez tešenia sa sú Vianoce len tri dni voľna.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.