Posledné vystúpenia našich mladíkov do dvadsať rokov nemôžu nechať ľahostajným nikoho, kto sa zaujíma o náš hokej. Dovoľujem si preto verejne navrhnúť nový spôsob prípravy týchto hráčov.
Problém našej dvadsiatky sa riešil, čo treba brať ako pozitívum. Na druhej strane zaradiť ju do najvyššej súťaže nebol správny krok. Dôvody?
1. Pre mladých hráčov nie je motivujúce neustále prehrávať.
2. Snaha hráčov nebýva dostatočná, pretože sa s prehrou proti extraligistom počíta.
3. Absentuje pocit domáceho ľadu a spolupatričnosti divákov.
Chlapcom tak chýba možnosť popasovať sa so seberovnými a urobiť niečo s výsledkom.
Riešením by bolo:
1. Založiť v nejakom východoslovenskom, prípadne stredoslovenskom meste domovský stánok pre 20-ročných (západ je hokejom preplnený).
2. Mužstvo financovať domovským mestom alebo tam pôsobiacimi podnikateľskými kruhmi a z väčšej časti Slovenským zväzom ľadového hokeja.
3. Družstvo zaradiť do druhej ligy, tak ako je to vo Fínsku.
4. V prípade prvenstva v súťaži neumožniť postup do najvyššej ligy.
Dvadsiatku by ďalej bolo vhodné doplniť tak, aby sa neskladala len z hráčov tejto vekovej kategórie. Mala by byť doplnená – na rigidne stanovený počet – skúsenými hráčmi, ktorí by mladíkov ťahali smerom hore v ich hokejovom raste.
V bývalom ČSSR tak fungovali Dukla Jihlava i Trenčín. Najmä tá jihlavská roky patrila k základom reprezentácie bývalého ČSSR. Prečo by to nemohlo fungovať i na Slovensku? Len s tým rozdielom, že v ČSSR išlo o áčko a u nás by išlo o dvadsiatku. V prvom prípade o najvyššiu ligu, v druhom o druhú najvyššiu.
Ako sa postavíme k terajšej dvadsiatke, tak bude o pár rokov vyzerať naše áčko. Nie je správne spoliehať sa pri vrcholových podujatiach len na hviezdy z NHL. Treba, aby bol základ tvorený hráčmi z domácej ligy a tento základ možno okoreniť „profíkmi“ spoza mora. To sa však udeje, len ak zmeníme prístup k výchove mládeže. Len ak sa naše klziská opätovne zaplnia hráčmi svetovej úrovne – ako za bývalej federálnej ligy – a my nebudeme prehrávať na bežiacom páse so štátmi, ktoré sme donedávna hravo porážali.
Prečo teda nevyužiť to, čo sa osvedčilo inde, len to patrične prispôsobiť našim podmienkam a možnostiam? Kompetentným by nemal byť osud slovenského hokeja ľahostajný a po triezvom uvážení by mali podniknúť kroky potrebné na jeho ozdravenie. Lenže posledné vystúpenia na najvyšších fórach – a je jedno, akej vekovej kategórie – nám vkladajú do úst otázku, či je vedenie SZĽH v konfrontácii s vyspelým hokejovým svetom čo len trochu konkurencieschopné.
Autor je fanúšik hokeja
Problém našej dvadsiatky sa riešil, čo treba brať ako pozitívum. Na druhej strane zaradiť ju do najvyššej súťaže nebol správny krok. Dôvody?
1. Pre mladých hráčov nie je motivujúce neustále prehrávať.
2. Snaha hráčov nebýva dostatočná, pretože sa s prehrou proti extraligistom počíta.
3. Absentuje pocit domáceho ľadu a spolupatričnosti divákov.
Chlapcom tak chýba možnosť popasovať sa so seberovnými a urobiť niečo s výsledkom.
Riešením by bolo:
1. Založiť v nejakom východoslovenskom, prípadne stredoslovenskom meste domovský stánok pre 20-ročných (západ je hokejom preplnený).
2. Mužstvo financovať domovským mestom alebo tam pôsobiacimi podnikateľskými kruhmi a z väčšej časti Slovenským zväzom ľadového hokeja.
3. Družstvo zaradiť do druhej ligy, tak ako je to vo Fínsku.
4. V prípade prvenstva v súťaži neumožniť postup do najvyššej ligy.
Dvadsiatku by ďalej bolo vhodné doplniť tak, aby sa neskladala len z hráčov tejto vekovej kategórie. Mala by byť doplnená – na rigidne stanovený počet – skúsenými hráčmi, ktorí by mladíkov ťahali smerom hore v ich hokejovom raste.
V bývalom ČSSR tak fungovali Dukla Jihlava i Trenčín. Najmä tá jihlavská roky patrila k základom reprezentácie bývalého ČSSR. Prečo by to nemohlo fungovať i na Slovensku? Len s tým rozdielom, že v ČSSR išlo o áčko a u nás by išlo o dvadsiatku. V prvom prípade o najvyššiu ligu, v druhom o druhú najvyššiu.
Ako sa postavíme k terajšej dvadsiatke, tak bude o pár rokov vyzerať naše áčko. Nie je správne spoliehať sa pri vrcholových podujatiach len na hviezdy z NHL. Treba, aby bol základ tvorený hráčmi z domácej ligy a tento základ možno okoreniť „profíkmi“ spoza mora. To sa však udeje, len ak zmeníme prístup k výchove mládeže. Len ak sa naše klziská opätovne zaplnia hráčmi svetovej úrovne – ako za bývalej federálnej ligy – a my nebudeme prehrávať na bežiacom páse so štátmi, ktoré sme donedávna hravo porážali.
Prečo teda nevyužiť to, čo sa osvedčilo inde, len to patrične prispôsobiť našim podmienkam a možnostiam? Kompetentným by nemal byť osud slovenského hokeja ľahostajný a po triezvom uvážení by mali podniknúť kroky potrebné na jeho ozdravenie. Lenže posledné vystúpenia na najvyšších fórach – a je jedno, akej vekovej kategórie – nám vkladajú do úst otázku, či je vedenie SZĽH v konfrontácii s vyspelým hokejovým svetom čo len trochu konkurencieschopné.
Autor je fanúšik hokeja
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.