.tri ceny CE.ZA.AR, nominácia v Cene ARCH. Takže dobrý rok, nie?
Štefan Polakovič: Výborný.
.je už po kríze, ktorá tvrdo zasiahla stavebníctvo a s ním aj architektonické ateliéry?
ŠP: To sa ešte nedá povedať, ale kríza zmenila charakter našej práce. Predtým nás bolo podstatne viac a robili sme na veľkých zákazkách, dnes je nás menej a robíme na menších zákazkách. Ale vyrovnali sme sa s tým.
.v čase krízy ste robili na prvý pohľad menej atraktívne projekty – chaty, lofty, konverziu paneláku. A s nimi ste napokon vyhrávali ceny.
Lukáš Kordík: My sme nemali na výber. Keďže prišla kríza, bolo viac času venovať sa vlastným záujmom. Hoci sme boli prinútení venovať sa viac menším mierkam, malo to spätnú väzbu a začalo sa to nabaľovať. Dodnes sú hlavnou časťou nášho portfólia malé a stredné roboty.
.mnoho architektov počas stavebného boomu, keď sa robili veľké developerské projekty, robili aj veci, na ktoré neskôr neboli pyšní. Stalo sa to aj vám?
ŠP: My sme si v každom type práce našli to svoje, aby sme nestrácali chuť do roboty. Ale samozrejme, keď sa na vás valia veľké projekty so všetkou administratívou, ktorá s tým súvisí, a s možnými rizikami, ktoré tam vždy sú, keď pracujete s veľkými hráčmi, je to veľmi stresujúca záležitosť. Menšie projekty robíme často pre priateľov, pre známych, je to iný spôsob práce, veľa vecí riešime priamo na stavbe, je tam aj dosť improvizácie, čo pri veľkých projektoch nie je možné. Ale veľké projekty sú dobrým ťahúňom na finančnú zábezpeku ateliéru. Je dobré malé a stredné projekty prekladať tými veľkými, do tohto štádia sa teraz dostávame.
.váš ateliér je zaujímavý spôsobom práce, ste akási otvorená platforma, cez ktorú prejde veľa mladých talentovaných ľudí. Prečo takto fungujete?
ŠP: Keď bolo veľa práce, tak sme ju outsourcovali a prizývali si ľudí, ktorých sme zaregistrovali ako talentovaných, kreatívnych a nám spoločensky prijateľných. Hľadáme si vždy ľudí, ktorí s nami vytvoria nielen pracovnú partiu, ale vedia sa k nám aj nejako osobne priradiť. A sú to zväčša ľudia, ktorí sa potom aj presadia a založia si vlastné ateliéry.
.takto si vlastne vychovávate konkurenciu.
ŠP: Tomu sa nedá vyhnúť, ale so všetkými, ktorí pri nás vyrástli a s ktorými sme sa potom rozišli, sme v zásade ostali dobrými priateľmi. Len čo človek robí iba vo svojom prostredí, stále s tými istými ľuďmi, bez nových impulzov, práca sa často stáva schematickou, preto považujeme tieto spolupráce za prínosné, nabíja nás to.
.skúste povedať mená architektov, s ktorými ste robili.
ŠP: Maroš Fečík, Roman Halmi, Matúš Vallo, Oliver Sadovský, Martin Jančok, s ateliérom toito sme robili urbanistické workshopy... Dnes učím aj na vysokej škole. Predtým sme to brali aj tak, že náš ateliér je taká škola.
.zaujímavé je, že vy dvaja, kľúčová dvojica ateliéru GutGut, nie ste jedna generácia, ako je to v architektonických ateliéroch zvyčajné. Je medzi vami šestnásťročný rozdiel. Ako to vzniklo?
ŠP: V jednej dobe ma Lukáš oslovil, či by sme nespolupracovali na nejakých zákazkách. Začali sme spolupracovať a ľudsky sme si sadli. Práce bolo vtedy veľa, tak naše ateliéry sfúzovali.
LK: Števo je veľmi otvorený človek, nie je tam cítiť generačný rozdiel.
.na vašich projektoch je zaujímavé, že robíte chaty pre väčšiu komunitu ľudí.
ŠP: Vždy je tam také spoločné existovanie v obývačkovo-kuchynských priestoroch.
.takéto koexistovanie väčšej skupiny ľudí poznáme skôr z amerických televíznych seriálov.
LK: Áno, a nechápem prečo na našej chate ešte stále netočia žiadny seriál. Je to vlastne taký malý New York na Boci. Ale naozaj je v našich projektoch často nejaké „sharovanie“ priestoru.
.o vás sa zvykne hovoriť, že vám nejde o vizuál, teda, že to nemusí dobre vyzerať na prvý pohľad.
ŠP: My si naozaj často povieme, že radšej obetujeme vizuál, aby sme tam mohli mať to zdieľanie verejných priestorov a napínanie typológie. Možno to ide aj s vekom. Čím som starší, tým viac ma baví byť s ľuďmi, aj keď to nemusí byť vždy majetkovo či spoločensky príjemné. Napriek tomu, stále to skúšame.
.v Prahe je teraz výstava „punkovej architektúry“, teda architektúry, ktorá pripomína hudobný a životný štýl punkerov. Ak by tam mal vystavovať niekto zo Slovenska, asi by ste sa tam najviac hodili vy, nie?
ŠP: Neviem, či existuje taký terminus technikus. Ale ak ide o slobodný prístup k životu, kde sa vždy naplno povie, čo si myslíme, tak to sa u nás deje.
.českí organizátori výstavy tvrdia, že z punkového pohľadu ide o architektov, ktorých spája inakosť voči strednému prúdu. Spájajú ich aj ironické postoje, ako aj antinormatívne, utopické, no vždy výrazné počiny. To na vás sedí, nie?
LK: Asi áno.
ŠP: Takmer určite tam patríme svojím prístupom k práci, aj našimi výstupmi. Čo sa týka punkovej „neupravenosti“, tam sme niekde na pomedzí.
.k architektonickému punku zaradili napríklad výrazného architekta Martina Rajniša, ktorý sa vyčlenil z hlavného prúdu.
ŠP: On hovorí, že je pravicový anarchista. A k tomu by som sa pridal. My radi fungujeme vo voľnom kapitalistickom zriadení, ale s ľavicovým anarchistickým náprahom.
LK: A to je ťažko skĺbiteľné s developerstvom. Tie malé intervencie – nahlodávanie štandardov spolunažívania sa veľmi ťažko robia v čisto kapitálovom developerskom svete. Iná vec by bola, keby sa u nás robilo sociálne bývanie, ktoré je tu často sprofanované, či kolektívne bývanie, keď si nejaká skupina stavia svoje obydlia a chce mať aj spoločné priestory.
.v Rimavskej Sobote ste robili konverziu paneláka, v ktorom boli predtým byty pre sociálne slabých. Mesto ich vysťahovalo, dom vydražilo a kúpil ho súkromný investor. Ten potom s vašou pomocou vytvoril z klasického paneláka atraktívne bývanie pre vyššiu strednú triedu. To je dosť netradičný proces.
ŠP: Zameranie investora nebolo urobiť z toho luxusné byty. No dal do toho všetko, čo tam z nášho pohľadu dať mal, a nájomné je teraz asi o 30 percent vyššie ako v ostatných nájomných bytoch. Zameral sa však na komunitu ľudí, ktorí chcú žiť pospolu.
.čiže zase téma, ktorá vás zaujíma. Je však reálne, že bohatší ľudia v Rimavskej Sobote, kde sú lacné pozemky aj lacné domy, pôjdu bývať na sídlisko do vynoveného a oploteného paneláku?
ŠP: Niekomu to môže prísť ako sociálne vyčlenenie sa. Je tam 36 bytov a toľko nájomníkov sa aj v tomto chudobnom regióne nájde. Áno, je to vyššia stredná trieda, zahraniční manažéri, lekári... No je to taká societa, ktorá má aj smerovanie k tomu, aby nejaké priestory zdieľala spoločne.
.dá sa teda z paneláka urobiť bývanie aj pre náročnejších klientov?
ŠP: My všetci sme vyrástli v panelákoch a bolo to slušné bývanie. Konštrukčne je to stále skvelý dom. No pri dnešných nárokoch sú troj-, štvorizbové byty s jednou sanitou, s jedným záchodom, s nedostatočným presvetlením nevyhovujúce. My sme priečnym prebúraním, presvetlením a prevetraním zdvihli štandard, keďže okná bytu už nie sú iba na jednu stranu. Prelomili sme aj štítové steny, pridali sme balkóny. Je to bývanie na tých istých štvorcových metroch, akurát sme to tak šikovne preusporiadali, že sme bytom zdvihli štandard na tej istej ploche.
LK: Tie nové dispozície by fungovali, aj keby tie byty nemali naložený taký štandard, ako majú. Keď tam vstúpite, cítite sa ako v hoteli. Tešíme sa z kvalitných drevených alebo drevohliníkových okien, z poctivých oceľových balkónov, z kvalitného hygienického zázemia, ale na tom nie je postavené naše riešenie.
.a v čom je podstata tej konverzie?
ŠP: Ukázali sme, ako sa aj pri malých zásahoch dá dispozícia bytu používať oveľa lepšie.
.výhodou bolo, že ste dostali prázdny panelák, v ktorom už nikto nebýval. Navyše to nebol klasický developer, ide o podnikateľa, ktorý pôsobí v inom segmente. A toto mal trochu ako hoby. Mohli ste si v ňom vyskúšať hocičo. V paneláku, ktorý vlastní veľa ľudí a nemajú sa kam vysťahovať, by sa to asi nedalo zopakovať.
ŠP: To závisí od toho, ako sa k tomu postaví spoločenstvo vlastníkov. Keď uvidia náš projekt, a budú sa vedieť dohodnúť na podobnom spôsobe rekonštrukcie, tak by tomu nemalo nič brániť. Veď ľudia si aj tak prerábajú byty, opravujú strechy, nadstavujú domy, vymieňajú okná, takto by si akurát všetko prerábali pod nejakou taktovkou a spoločným menovateľom, aby to vyznelo ako spoločný zámer. Celé je to o tom, či sa spoločenstvo vlastníkov dohodne, že do toho idú spolu, alebo si to každý rieši po svojom.
LK: Sám som absolvoval niekoľko domových schôdzí v paneláku a vždy sa tam riešila iba farebnosť fasády, výťah, prípadne, či bude nadstavba. Samozrejme, udiali sa aj rôzne podvody, ľudia boli sklamaní, nahnevaní, ale už sme sa posunuli ďalej a keď sa tie veci urobia kultivovane a kontrolovane, tak to vie priniesť pre dom veľkú pridanú hodnotu. Pridaná hodnota nášho paneláku je v tom, že byty expandovali aj na fasádu, majú balkóny a to sa dá urobiť aj na inom dome. Navyše všetky spoločné priestory v paneláku sme spojili a vytvorili jednu veľkú spoločnú terasu, kde obyvatelia môžu nejakým spôsobom spolu fungovať. Aj to by sa dalo urobiť na iných domoch, napríklad v Petržalke majú paneláky obrovské spustnuté terasy, ktoré nikomu neslúžia.
.čiže zase ste rozmýšľali o tom, kde sa ľudia budú stretávať. Je toto kľúčová téma?
ŠP: Najprv si všetci chceli riešiť svoje byty, domy, chalupy. Ľudia musia zistiť, že ich priestor sa nekončí za dverami bytu, ale že je tu aj priestor, ktorý zdieľajú spoločne so susedmi a môžu ho spolu využívať. Veľa investorov sa ešte bráni investovať do takýchto priestorov, ale príde čas, keď bude bytov dostatok a investor bude musieť ponúknuť aj nejakú pridanú hodnotu, a vtedy sa to začne diať. My sme v Rimavskej Sobote narazili na jasnozrivého človeka, ktorému sme predostreli možnosti, ako urobiť spoločné priestory a že treba do domu pridať fitko, saunu, kaviareň, check-point, a jemu zaplo, že je to veľká pridaná hodnota k samotnému bývaniu.
.šesť rokov sme čakali, čo urobíte s tým panelákom v Rimavskej Sobote. Dokonca aj v Česku sa písalo s nadšením o vašom pokuse. Odborníci sú s výsledkom nadšení, otázka je, čo povie laická verejnosť, keď uvidí ten biely elegantný panelák.
ŠP: Nemyslím si, že by sme mali robiť to, čo zaujme verejnosť. Keby sme tak postupovali, tak ten dom vymaľujeme ako všetky domy naokolo, ako také kraslice. Robili sme to podľa vlastného svedomia. A máme okruh ľudí, ktorým sa náš prístup páči.
Štefan Polakovič: Výborný.
.je už po kríze, ktorá tvrdo zasiahla stavebníctvo a s ním aj architektonické ateliéry?
ŠP: To sa ešte nedá povedať, ale kríza zmenila charakter našej práce. Predtým nás bolo podstatne viac a robili sme na veľkých zákazkách, dnes je nás menej a robíme na menších zákazkách. Ale vyrovnali sme sa s tým.
.v čase krízy ste robili na prvý pohľad menej atraktívne projekty – chaty, lofty, konverziu paneláku. A s nimi ste napokon vyhrávali ceny.
Lukáš Kordík: My sme nemali na výber. Keďže prišla kríza, bolo viac času venovať sa vlastným záujmom. Hoci sme boli prinútení venovať sa viac menším mierkam, malo to spätnú väzbu a začalo sa to nabaľovať. Dodnes sú hlavnou časťou nášho portfólia malé a stredné roboty.
.mnoho architektov počas stavebného boomu, keď sa robili veľké developerské projekty, robili aj veci, na ktoré neskôr neboli pyšní. Stalo sa to aj vám?
ŠP: My sme si v každom type práce našli to svoje, aby sme nestrácali chuť do roboty. Ale samozrejme, keď sa na vás valia veľké projekty so všetkou administratívou, ktorá s tým súvisí, a s možnými rizikami, ktoré tam vždy sú, keď pracujete s veľkými hráčmi, je to veľmi stresujúca záležitosť. Menšie projekty robíme často pre priateľov, pre známych, je to iný spôsob práce, veľa vecí riešime priamo na stavbe, je tam aj dosť improvizácie, čo pri veľkých projektoch nie je možné. Ale veľké projekty sú dobrým ťahúňom na finančnú zábezpeku ateliéru. Je dobré malé a stredné projekty prekladať tými veľkými, do tohto štádia sa teraz dostávame.
.váš ateliér je zaujímavý spôsobom práce, ste akási otvorená platforma, cez ktorú prejde veľa mladých talentovaných ľudí. Prečo takto fungujete?
ŠP: Keď bolo veľa práce, tak sme ju outsourcovali a prizývali si ľudí, ktorých sme zaregistrovali ako talentovaných, kreatívnych a nám spoločensky prijateľných. Hľadáme si vždy ľudí, ktorí s nami vytvoria nielen pracovnú partiu, ale vedia sa k nám aj nejako osobne priradiť. A sú to zväčša ľudia, ktorí sa potom aj presadia a založia si vlastné ateliéry.
.takto si vlastne vychovávate konkurenciu.
ŠP: Tomu sa nedá vyhnúť, ale so všetkými, ktorí pri nás vyrástli a s ktorými sme sa potom rozišli, sme v zásade ostali dobrými priateľmi. Len čo človek robí iba vo svojom prostredí, stále s tými istými ľuďmi, bez nových impulzov, práca sa často stáva schematickou, preto považujeme tieto spolupráce za prínosné, nabíja nás to.
.skúste povedať mená architektov, s ktorými ste robili.
ŠP: Maroš Fečík, Roman Halmi, Matúš Vallo, Oliver Sadovský, Martin Jančok, s ateliérom toito sme robili urbanistické workshopy... Dnes učím aj na vysokej škole. Predtým sme to brali aj tak, že náš ateliér je taká škola.
.zaujímavé je, že vy dvaja, kľúčová dvojica ateliéru GutGut, nie ste jedna generácia, ako je to v architektonických ateliéroch zvyčajné. Je medzi vami šestnásťročný rozdiel. Ako to vzniklo?
ŠP: V jednej dobe ma Lukáš oslovil, či by sme nespolupracovali na nejakých zákazkách. Začali sme spolupracovať a ľudsky sme si sadli. Práce bolo vtedy veľa, tak naše ateliéry sfúzovali.
LK: Števo je veľmi otvorený človek, nie je tam cítiť generačný rozdiel.
.na vašich projektoch je zaujímavé, že robíte chaty pre väčšiu komunitu ľudí.
ŠP: Vždy je tam také spoločné existovanie v obývačkovo-kuchynských priestoroch.
.takéto koexistovanie väčšej skupiny ľudí poznáme skôr z amerických televíznych seriálov.
LK: Áno, a nechápem prečo na našej chate ešte stále netočia žiadny seriál. Je to vlastne taký malý New York na Boci. Ale naozaj je v našich projektoch často nejaké „sharovanie“ priestoru.
.o vás sa zvykne hovoriť, že vám nejde o vizuál, teda, že to nemusí dobre vyzerať na prvý pohľad.
ŠP: My si naozaj často povieme, že radšej obetujeme vizuál, aby sme tam mohli mať to zdieľanie verejných priestorov a napínanie typológie. Možno to ide aj s vekom. Čím som starší, tým viac ma baví byť s ľuďmi, aj keď to nemusí byť vždy majetkovo či spoločensky príjemné. Napriek tomu, stále to skúšame.
.v Prahe je teraz výstava „punkovej architektúry“, teda architektúry, ktorá pripomína hudobný a životný štýl punkerov. Ak by tam mal vystavovať niekto zo Slovenska, asi by ste sa tam najviac hodili vy, nie?
ŠP: Neviem, či existuje taký terminus technikus. Ale ak ide o slobodný prístup k životu, kde sa vždy naplno povie, čo si myslíme, tak to sa u nás deje.
.českí organizátori výstavy tvrdia, že z punkového pohľadu ide o architektov, ktorých spája inakosť voči strednému prúdu. Spájajú ich aj ironické postoje, ako aj antinormatívne, utopické, no vždy výrazné počiny. To na vás sedí, nie?
LK: Asi áno.
ŠP: Takmer určite tam patríme svojím prístupom k práci, aj našimi výstupmi. Čo sa týka punkovej „neupravenosti“, tam sme niekde na pomedzí.
.k architektonickému punku zaradili napríklad výrazného architekta Martina Rajniša, ktorý sa vyčlenil z hlavného prúdu.
ŠP: On hovorí, že je pravicový anarchista. A k tomu by som sa pridal. My radi fungujeme vo voľnom kapitalistickom zriadení, ale s ľavicovým anarchistickým náprahom.
LK: A to je ťažko skĺbiteľné s developerstvom. Tie malé intervencie – nahlodávanie štandardov spolunažívania sa veľmi ťažko robia v čisto kapitálovom developerskom svete. Iná vec by bola, keby sa u nás robilo sociálne bývanie, ktoré je tu často sprofanované, či kolektívne bývanie, keď si nejaká skupina stavia svoje obydlia a chce mať aj spoločné priestory.
.v Rimavskej Sobote ste robili konverziu paneláka, v ktorom boli predtým byty pre sociálne slabých. Mesto ich vysťahovalo, dom vydražilo a kúpil ho súkromný investor. Ten potom s vašou pomocou vytvoril z klasického paneláka atraktívne bývanie pre vyššiu strednú triedu. To je dosť netradičný proces.
ŠP: Zameranie investora nebolo urobiť z toho luxusné byty. No dal do toho všetko, čo tam z nášho pohľadu dať mal, a nájomné je teraz asi o 30 percent vyššie ako v ostatných nájomných bytoch. Zameral sa však na komunitu ľudí, ktorí chcú žiť pospolu.
.čiže zase téma, ktorá vás zaujíma. Je však reálne, že bohatší ľudia v Rimavskej Sobote, kde sú lacné pozemky aj lacné domy, pôjdu bývať na sídlisko do vynoveného a oploteného paneláku?
ŠP: Niekomu to môže prísť ako sociálne vyčlenenie sa. Je tam 36 bytov a toľko nájomníkov sa aj v tomto chudobnom regióne nájde. Áno, je to vyššia stredná trieda, zahraniční manažéri, lekári... No je to taká societa, ktorá má aj smerovanie k tomu, aby nejaké priestory zdieľala spoločne.
.dá sa teda z paneláka urobiť bývanie aj pre náročnejších klientov?
ŠP: My všetci sme vyrástli v panelákoch a bolo to slušné bývanie. Konštrukčne je to stále skvelý dom. No pri dnešných nárokoch sú troj-, štvorizbové byty s jednou sanitou, s jedným záchodom, s nedostatočným presvetlením nevyhovujúce. My sme priečnym prebúraním, presvetlením a prevetraním zdvihli štandard, keďže okná bytu už nie sú iba na jednu stranu. Prelomili sme aj štítové steny, pridali sme balkóny. Je to bývanie na tých istých štvorcových metroch, akurát sme to tak šikovne preusporiadali, že sme bytom zdvihli štandard na tej istej ploche.
LK: Tie nové dispozície by fungovali, aj keby tie byty nemali naložený taký štandard, ako majú. Keď tam vstúpite, cítite sa ako v hoteli. Tešíme sa z kvalitných drevených alebo drevohliníkových okien, z poctivých oceľových balkónov, z kvalitného hygienického zázemia, ale na tom nie je postavené naše riešenie.
.a v čom je podstata tej konverzie?
ŠP: Ukázali sme, ako sa aj pri malých zásahoch dá dispozícia bytu používať oveľa lepšie.
.výhodou bolo, že ste dostali prázdny panelák, v ktorom už nikto nebýval. Navyše to nebol klasický developer, ide o podnikateľa, ktorý pôsobí v inom segmente. A toto mal trochu ako hoby. Mohli ste si v ňom vyskúšať hocičo. V paneláku, ktorý vlastní veľa ľudí a nemajú sa kam vysťahovať, by sa to asi nedalo zopakovať.
ŠP: To závisí od toho, ako sa k tomu postaví spoločenstvo vlastníkov. Keď uvidia náš projekt, a budú sa vedieť dohodnúť na podobnom spôsobe rekonštrukcie, tak by tomu nemalo nič brániť. Veď ľudia si aj tak prerábajú byty, opravujú strechy, nadstavujú domy, vymieňajú okná, takto by si akurát všetko prerábali pod nejakou taktovkou a spoločným menovateľom, aby to vyznelo ako spoločný zámer. Celé je to o tom, či sa spoločenstvo vlastníkov dohodne, že do toho idú spolu, alebo si to každý rieši po svojom.
LK: Sám som absolvoval niekoľko domových schôdzí v paneláku a vždy sa tam riešila iba farebnosť fasády, výťah, prípadne, či bude nadstavba. Samozrejme, udiali sa aj rôzne podvody, ľudia boli sklamaní, nahnevaní, ale už sme sa posunuli ďalej a keď sa tie veci urobia kultivovane a kontrolovane, tak to vie priniesť pre dom veľkú pridanú hodnotu. Pridaná hodnota nášho paneláku je v tom, že byty expandovali aj na fasádu, majú balkóny a to sa dá urobiť aj na inom dome. Navyše všetky spoločné priestory v paneláku sme spojili a vytvorili jednu veľkú spoločnú terasu, kde obyvatelia môžu nejakým spôsobom spolu fungovať. Aj to by sa dalo urobiť na iných domoch, napríklad v Petržalke majú paneláky obrovské spustnuté terasy, ktoré nikomu neslúžia.
.čiže zase ste rozmýšľali o tom, kde sa ľudia budú stretávať. Je toto kľúčová téma?
ŠP: Najprv si všetci chceli riešiť svoje byty, domy, chalupy. Ľudia musia zistiť, že ich priestor sa nekončí za dverami bytu, ale že je tu aj priestor, ktorý zdieľajú spoločne so susedmi a môžu ho spolu využívať. Veľa investorov sa ešte bráni investovať do takýchto priestorov, ale príde čas, keď bude bytov dostatok a investor bude musieť ponúknuť aj nejakú pridanú hodnotu, a vtedy sa to začne diať. My sme v Rimavskej Sobote narazili na jasnozrivého človeka, ktorému sme predostreli možnosti, ako urobiť spoločné priestory a že treba do domu pridať fitko, saunu, kaviareň, check-point, a jemu zaplo, že je to veľká pridaná hodnota k samotnému bývaniu.
.šesť rokov sme čakali, čo urobíte s tým panelákom v Rimavskej Sobote. Dokonca aj v Česku sa písalo s nadšením o vašom pokuse. Odborníci sú s výsledkom nadšení, otázka je, čo povie laická verejnosť, keď uvidí ten biely elegantný panelák.
ŠP: Nemyslím si, že by sme mali robiť to, čo zaujme verejnosť. Keby sme tak postupovali, tak ten dom vymaľujeme ako všetky domy naokolo, ako také kraslice. Robili sme to podľa vlastného svedomia. A máme okruh ľudí, ktorým sa náš prístup páči.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.