Vedel som, že sa chcem venovať slovenskej literatúre, ale netušil som, že budem študovať nemčinu a otvorí sa mi cesta k celoživotnému prekladaniu s Janom Štrasserom. Keď som sa vracal koncom roka 1968 zo štipendijného pobytu v Tübingene, vedel som, čo ma doma čaká, ale aj to, že sa chcem vrátiť, lebo snívam po slovensky. Vôbec som netušil, že sa do Nemecka o štvrťstoročie vrátim a na berlínskej Humboldtovej univerzite si založím na pätnásť rokov malé stredoeurópske Československo.
O politike som ani nesníval. V tom režime, ktorý chcel byť „na večné časy a nikdy inak“, to nemalo nijaký zmysel. Chcel som byť od nej čo najďalej, ale aj tak nám každodenne zasahovala do životov vo forme kádrových dotazníkov o nás, našich rodičoch, súrodencoch a deťoch. Najťažšie bolo zachovať si v tom dvojtvárnom režime jednu tvár a ľudskú dôstojnosť. Nebol som hrdinom, ale dúfam, že som nebol ani zbabelcom. V posledných rokoch pred som intuitívne cítil blížiace sa chvenie zemského povrchu. November 1989 bol pre mňa hviezdnou hodinou. Dodnes si myslím, že sme vtedy urobili, čo bolo treba a nevidím dôvod ospravedlňovať sa za to – aj pri všetkých chybách a naivitách, ktorých sme sa dopustili.
Značnú časť svojho adrenalínového života som strávil na dva dorazy. Do politiky som nechcel ísť, túžil som venovať sa slobodne literatúre, lebo som to pokladal za celoživotné poslanie. Strávil som pritom dvadsaťtri rokov v politike. Literatúru som však neopustil. Nebol som nikdy politickým remeselníkom – politika mala pre mňa zmysel len vtedy, keď sa v nej dalo urobiť niečo zmysluplné. Niečo sa nám podarilo, niečo nie. Tú základnú zmenu sme urobili, aj keď bola bolestná a zabrýzganá. Nebola však krvavá, a nepatrím k tým, čo dnes volajú s dodatočnou intuíciou po krvi, aj keď si to tí druhí, čo mali ruky od krvi, vykladajú podnes ako slabosť. Bol som v najužšom kruhu ľudí roku 1989, bol som pri tom v roku 1998 a ľutujem len to, že sa nám nepodarilo urobiť skutočné zmeny v školstve, dať deťom lepšie vzdelanie a vysvetliť ľuďom, prečo je dôležité investovať do vedy, ktorá je svojou povahou nepredvídateľná. Prevládol kupecký moment okamžitej, kvantifikovateľnej návratnosti. Bol som pritom aj v roku 2010, ale veľmi rýchlo mi došlo, že boj proti korupcii, ktorý mohol byť symbolom tej vlády, nemôže uspieť. Narážal na nepreklenuteľný problém, ako majú bojovať proti korupcii tí, čo sú sami skorumpovaní.
Kráčam životom dvoma cestami, jednou, ktorú som si vybral a druhou, ktorá si vybrala mňa. Nemám sa na čo sťažovať.
O politike som ani nesníval. V tom režime, ktorý chcel byť „na večné časy a nikdy inak“, to nemalo nijaký zmysel. Chcel som byť od nej čo najďalej, ale aj tak nám každodenne zasahovala do životov vo forme kádrových dotazníkov o nás, našich rodičoch, súrodencoch a deťoch. Najťažšie bolo zachovať si v tom dvojtvárnom režime jednu tvár a ľudskú dôstojnosť. Nebol som hrdinom, ale dúfam, že som nebol ani zbabelcom. V posledných rokoch pred som intuitívne cítil blížiace sa chvenie zemského povrchu. November 1989 bol pre mňa hviezdnou hodinou. Dodnes si myslím, že sme vtedy urobili, čo bolo treba a nevidím dôvod ospravedlňovať sa za to – aj pri všetkých chybách a naivitách, ktorých sme sa dopustili.
Značnú časť svojho adrenalínového života som strávil na dva dorazy. Do politiky som nechcel ísť, túžil som venovať sa slobodne literatúre, lebo som to pokladal za celoživotné poslanie. Strávil som pritom dvadsaťtri rokov v politike. Literatúru som však neopustil. Nebol som nikdy politickým remeselníkom – politika mala pre mňa zmysel len vtedy, keď sa v nej dalo urobiť niečo zmysluplné. Niečo sa nám podarilo, niečo nie. Tú základnú zmenu sme urobili, aj keď bola bolestná a zabrýzganá. Nebola však krvavá, a nepatrím k tým, čo dnes volajú s dodatočnou intuíciou po krvi, aj keď si to tí druhí, čo mali ruky od krvi, vykladajú podnes ako slabosť. Bol som v najužšom kruhu ľudí roku 1989, bol som pri tom v roku 1998 a ľutujem len to, že sa nám nepodarilo urobiť skutočné zmeny v školstve, dať deťom lepšie vzdelanie a vysvetliť ľuďom, prečo je dôležité investovať do vedy, ktorá je svojou povahou nepredvídateľná. Prevládol kupecký moment okamžitej, kvantifikovateľnej návratnosti. Bol som pritom aj v roku 2010, ale veľmi rýchlo mi došlo, že boj proti korupcii, ktorý mohol byť symbolom tej vlády, nemôže uspieť. Narážal na nepreklenuteľný problém, ako majú bojovať proti korupcii tí, čo sú sami skorumpovaní.
Kráčam životom dvoma cestami, jednou, ktorú som si vybral a druhou, ktorá si vybrala mňa. Nemám sa na čo sťažovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.