Pochopil som napríklad, že za poznávaním peripetií spoločenského života treba vyraziť do terénu, ako sa niekedy hovorí skutočnému životu. Tak som sa ešte pred novembrom 1989 dostal k vášni pre spoločenské problémy. Tuším, že sa mi vtedy najlepšie putovalo s Paľom Fričom a hovorili sme tomu problémovo orientovaný a participatívny prístup. Vraj to ešte stále fičí, tvrdí Paľo, ktorý sa medzitým stal ozajstným akademikom.
Džungľa politiky, krčiem, sveta podnikania, nadácií, rómskych osád... ma naučila rozpoznávať slepé uličky čuchom, hmatom, zrakom, hlavne však intuíciou. Odborná literatúra mi pomáhala minimálne. Bolestivé stretnutia s biedou a nešťastím, fascinujúce príbehy úspechu a uznania... zatrpknutosť, zákernosť a poklesnutá morálka ľudí, ktorí v slepých uličkách uviazli na doživotie. Stačilo tak málo, a som tam s nimi. Spomínam na tieto stretnutia rád. Dosť som sa pri nich naučil. A nielen naučil. Texty, slová, zvuky z týchto ciest sú zaznamenané. Niektoré dokonca, vďaka informačnej dobe, na dlhé časy. Stopa?
Ako šiel čas a mne postupne atrofovali svaly a pribúdali cysty na pečeni, začal som objavovať cestu poslednú – bez akýchkoľvek závislostí a ľpenia. Netuším, či je slepá, a je mi to jedno. Iste, k rovnakému cieľu som, teoreticky, mohol dokráčať aj podľa vymakaných bedekrov rozličných duchovných náuk a pod vedením slovutných učiteľov. Nebola by to však už TÁ cesta. Našiel som pri tom prst namierený k tajomstvu života u ľudí všakovakých. Nebudem ich menovať, nie je treba. Kristýnku, ktorej rodina iba zázrakom prežila podpaľačský útok, však spomenúť musím. Napísala mi nedávno: „Dobrý den, pane Gál, ve škole je to super, žádné problémy, takže v pohodě, doma je to také v pohodě, prostě v klidu. A budeme moc rádi, když přijedete, rádi vás zase uvidíme.“ Jasné, Kristýnka. Skúsim do Vianoc.
Za deti, rodinu, za najbližších som pripravený položiť život bárskedy. Život za Boha, národ, ľud a štát by som nepoložil ani náhodou. Neviem však s istotou povedať, ako by som sa zachoval, keby prišiel povolávací rozkaz. A v ostrej paľbe už ide filozofovanie úplne bokom. A zrazu stojíme pred „dejinami“, ktoré sa valia krajinou rovno cez naše príbytky. Jedni utekajú, iní zaliezajú, alebo nasadnú na vzopätú vlnu. Tu a tam sa niekto postaví čelom. Do čerta s dejinami! Do čerta s mudrovaním! Ten nepatrný okamih, keď váhame medzi útekom, hlavou v piesku, alebo osobným nasadením, je okamihom pravdy, ktorá je osobná, individuálna, jediná naozajstná. Séria takýchto okamihov je cesta, a celok všetkých ciest hádam kamsi smeruje. Alebo nie?
Džungľa politiky, krčiem, sveta podnikania, nadácií, rómskych osád... ma naučila rozpoznávať slepé uličky čuchom, hmatom, zrakom, hlavne však intuíciou. Odborná literatúra mi pomáhala minimálne. Bolestivé stretnutia s biedou a nešťastím, fascinujúce príbehy úspechu a uznania... zatrpknutosť, zákernosť a poklesnutá morálka ľudí, ktorí v slepých uličkách uviazli na doživotie. Stačilo tak málo, a som tam s nimi. Spomínam na tieto stretnutia rád. Dosť som sa pri nich naučil. A nielen naučil. Texty, slová, zvuky z týchto ciest sú zaznamenané. Niektoré dokonca, vďaka informačnej dobe, na dlhé časy. Stopa?
Ako šiel čas a mne postupne atrofovali svaly a pribúdali cysty na pečeni, začal som objavovať cestu poslednú – bez akýchkoľvek závislostí a ľpenia. Netuším, či je slepá, a je mi to jedno. Iste, k rovnakému cieľu som, teoreticky, mohol dokráčať aj podľa vymakaných bedekrov rozličných duchovných náuk a pod vedením slovutných učiteľov. Nebola by to však už TÁ cesta. Našiel som pri tom prst namierený k tajomstvu života u ľudí všakovakých. Nebudem ich menovať, nie je treba. Kristýnku, ktorej rodina iba zázrakom prežila podpaľačský útok, však spomenúť musím. Napísala mi nedávno: „Dobrý den, pane Gál, ve škole je to super, žádné problémy, takže v pohodě, doma je to také v pohodě, prostě v klidu. A budeme moc rádi, když přijedete, rádi vás zase uvidíme.“ Jasné, Kristýnka. Skúsim do Vianoc.
Za deti, rodinu, za najbližších som pripravený položiť život bárskedy. Život za Boha, národ, ľud a štát by som nepoložil ani náhodou. Neviem však s istotou povedať, ako by som sa zachoval, keby prišiel povolávací rozkaz. A v ostrej paľbe už ide filozofovanie úplne bokom. A zrazu stojíme pred „dejinami“, ktoré sa valia krajinou rovno cez naše príbytky. Jedni utekajú, iní zaliezajú, alebo nasadnú na vzopätú vlnu. Tu a tam sa niekto postaví čelom. Do čerta s dejinami! Do čerta s mudrovaním! Ten nepatrný okamih, keď váhame medzi útekom, hlavou v piesku, alebo osobným nasadením, je okamihom pravdy, ktorá je osobná, individuálna, jediná naozajstná. Séria takýchto okamihov je cesta, a celok všetkých ciest hádam kamsi smeruje. Alebo nie?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.