Inokedy ma lenivosť prikvačila v Tatrách. Vyvalil som sa na plochý kameň pod štítom. Dal som dolu tričko a omylom som zaspal. Zákerné slnko ma opieklo do červena. Hore som sa šplhal ako odhodlaný turista – frajer, dolu som schádzal ružový ako grilované prasa, za hurónskeho smiechu mojich najbližších. Kým som sa škvaril na tom prekliatom kameni, oni sa vyškriabali až na samý vrch. A príbeh z Čiernej Hory? Aj ten vám rozpoviem. Čierna Hora, najsebavedomejšia časť bývalej Juhoslávie. Pri jednej pekelnej morskej zátoke sme s manželkou trávili pár letných dní. Bolo pod mrakom. Samozrejme, načo by som sa ja albínsky hrdina krémoval. Nafúkal som čln, sadol som doň, spustil som ruky do vody a lenivo som čľapkajúc vesloval. Hodiny. Na breh som vystúpil spálený do čierna. Slnko na oblohe má však aj svoje ekvivalenty na Zemi, dokonca v ľuďoch. Raz som išiel nahrávať rozhovor do Levoče. Tam býva pán Ľudovít Varhánik. Je nevidiaci a vydáva časopis a knihy pre nevidiacich. Príma chlap, čistá duša. Zazvonil som. Pozval ma dnu. Bola sivá jeseň, presne taká ako dnes. Nerozsvietil. V šere bytu som sa motal za ním. On nám svietil srdcom. Rozprával mi o svojom živote. O tom, ako mu ešte v detstve vyhasli všetky svetlá pred očami i o tom, ako doňho občas niekto vidiaci vrazí na ulici. Aj o tom, ako pár sviatkov trávil sám a ako to všetko zniesol. Nikdy som nebol bližšie k slnku. Tentoraz hrialo, ale nespálilo ma. Milí priatelia, aj keby slnko už nikdy nevyšlo, svieťme si srdcami. Viem, že to dokážeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.