Ficovu vládu nepresvedčili ani opakované verejné protesty vedcov a pedagógov v Bratislave a Košiciach. Minister financií sa dokonca v Národnej rade mudrlantsky vyjadril, že „SAV z podstaty nepatrí k dynamickým inštitúciám v súvislosti s náklonnosťou k zmenám, reformám a autoregulácii“. To, že Ficova vláda pokladá za reformy široký návrat samosprávnych inštitúcií do náručia štátnej správy, netreba zdôrazňovať. Ale povedať, že vedecká inštitúcia, ktorej podstata sa zakladá na tvorivosti, nepatrí z podstaty k dynamickým inštitúciám, je rovnaké, akoby povedal, že pluh z podstaty neorie, alebo lietadlo z podstaty neletí. A ak potom minister dodá, že „Slovenská akadémia vied má veľkú obsluhu, teda veľký počet technických pracovníkov, veľa generálov a málo vojakov“, asi nerozumie povahe vedeckej a úradníckej práce. Ale zrejme to povedal na podporu projektu ESO kolegu Kaliňáka, ktorým sa majú šetriť výdavky v štátnej správe. Vyzerá to zasvätene, ale ide len o hlboké nepochopenie rozdielu medzi vedeckou a úradníckou prácou.
Druhou stranou mince je však sebadeštrukcia Slovenskej akadémie vied zo strany jej vedenia. To už roky hovorí o transformácii SAV „podľa českého modelu“, výsledkom je však len našský, „uhorský“ rozklad jej samosprávnych orgánov a mechanizmov, ktorý by znamenal jej koniec. Rovnako to znamená tichý súhlas s projektom ESO, ale aj podporu návrhu novely zákona o SAV, ktorým sa ruší základný výskum ako hlavná činnosť SAV a odobruje jej zmena na výskumno-vývojovú inštitúciu, ba až výrobný podnik. A do tretice sa objavujú vnútri samotnej SAV hlasy, ktoré hovoria o jej tunelovaní, a to je už dôvod na iné protesty a audity.
Slovenská akadémia vied sa ocitla v schizofrénnej situácii – pobúrená vedecká komunita spolu s odbormi protestujú, predseda je politicky devótny a vedenie prikyvuje. Táto dvojkoľajnosť však nemôže dlho vydržať. SAV prešla totiž po roku 1989 skutočnou transformáciou. Stala sa samosprávnou inštitúciou a vedeckou organizáciou, obnovenou na dvoch princípoch. Idea Akadémie spája na jednej strane základný a aplikovaný výskum a na druhej hovorí o hlbokom spoločenskom rozmere vedeckého výskumu, ktorý nemá pre spoločnosť len úzko odborný charakter, ale v širokom zmysle slova je kultúrnym výrazom jej kvality. Slovenskú akadémiu vied dusí dvojitý zápasnícky chvat nelson. Bojuje v tejto chvíli o svoje prežitie, ale aj o prežitie idey, na ktorej sa zakladá. Bez nej nemá totiž zmysel.
Druhou stranou mince je však sebadeštrukcia Slovenskej akadémie vied zo strany jej vedenia. To už roky hovorí o transformácii SAV „podľa českého modelu“, výsledkom je však len našský, „uhorský“ rozklad jej samosprávnych orgánov a mechanizmov, ktorý by znamenal jej koniec. Rovnako to znamená tichý súhlas s projektom ESO, ale aj podporu návrhu novely zákona o SAV, ktorým sa ruší základný výskum ako hlavná činnosť SAV a odobruje jej zmena na výskumno-vývojovú inštitúciu, ba až výrobný podnik. A do tretice sa objavujú vnútri samotnej SAV hlasy, ktoré hovoria o jej tunelovaní, a to je už dôvod na iné protesty a audity.
Slovenská akadémia vied sa ocitla v schizofrénnej situácii – pobúrená vedecká komunita spolu s odbormi protestujú, predseda je politicky devótny a vedenie prikyvuje. Táto dvojkoľajnosť však nemôže dlho vydržať. SAV prešla totiž po roku 1989 skutočnou transformáciou. Stala sa samosprávnou inštitúciou a vedeckou organizáciou, obnovenou na dvoch princípoch. Idea Akadémie spája na jednej strane základný a aplikovaný výskum a na druhej hovorí o hlbokom spoločenskom rozmere vedeckého výskumu, ktorý nemá pre spoločnosť len úzko odborný charakter, ale v širokom zmysle slova je kultúrnym výrazom jej kvality. Slovenskú akadémiu vied dusí dvojitý zápasnícky chvat nelson. Bojuje v tejto chvíli o svoje prežitie, ale aj o prežitie idey, na ktorej sa zakladá. Bez nej nemá totiž zmysel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.