Andrej Kiska napĺňa očakávania o lepšom prezidentovi, hoci viac razancie by niektorým situáciám – napríklad premiérovo rúhanie sa spojeneckým záväzkom – určite prospelo. Kiska je najväčšie a citeľné plus roka, z čoho nič neuberá ani extrémne nízky „benchmark“ hodnotenia, ktorý nastavil jeho tragikomický predchodca.
Ťažká porážka Fica vo voľbe, ktorú on sám označil za referendum o sebe, postavila Smer pred dovtedy nepoznanú realitu a problémy. Zistil, že nemá podporu väčšiny politicky „doslýchavej“ populácie, že mu jemne klesajú preferencie a zbadal tiež náznaky chytania druhého dychu opozície. To všetko ukazovalo na viac než len jarnú krízu hegemónie vládnej strany. Smer však našiel marketingovú odpoveď. Mimoriadny snem s balíčkom takzvaných sociálnych opatrení, na ktorý opozícia „reagovala“ letnými dovolenkami, vrátil iniciatívu i diktovanie agendy späť Ficovi.
Ofenzíva Smeru tak spôsobila už začiatkom jesene návrat k „normálu“ a viedla k zveľadeniu mocenských pozícií strany v komunálnych voľbách. Tie popri ziskoch Smeru a stratách opozície, ktorá nenašla odpoveď na populistické vychytávky Fica, priniesli nárast vplyvu síl, stojacich mimo straníckeho systému. Výraz nezávislý nebol použitý zámerne, keďže s výnimkou zopár čitateľných občianskych aktivistov (ako napríklad nový primátor Trnavy) je nová vlna značne heterogénna a v mnohých prípadoch aj s väzbami na rôzne lokálne skupiny, záujmy, štruktúry a aj politické strany.
Vody sa spenili opäť v novembri, ktorý pristihol ťažiarov renty z nemocničných obstarávaní so stiahnutými nohavicami. Séria škandálov, v ktorej detonovali najmä rozkrádačky v Piešťanoch, Trenčíne a inde, vyhnala do ulíc aj verejnosť. To zmobilizovalo premiéra na nevídané čistky po straníckej i vládnej linke. „Samorezignácia“ Pavla Pašku patrí nesporne k udalostiam roka, avšak celá šnúra od Zvolenskej až po popradského riaditeľa je predovšetkým o novom marketingovom čísle: Robert Fico na čele hnutia proti korupcii a kradnutia nielen v zdravotníctve. Zápas o to, či sa Ficovi tento trik podarí a odkloní vietor z plachát opozície, práve prebieha. A ak verejné protesty neustanú, prenesie sa aj do budúceho roka ako jedna z rozhodujúcich bitiek volebnej kampane.
Je otázkou budúceho roka, či sa opozícia, ktorej tri strany sú už pod čiarou ponoru, dokáže po voľbách prezidenta pevnejšie chytiť svojej druhej slamky. Je pritom v pozícii, v ktorej už veľmi nemá čo stratiť. Aj preto, že posledné mesiace strávila čiastočne v ďalšej atomizácii a čiastočne v improvizovaných reakciách na vládnu politiku namiesto toho, aby aj širšie než len protikorupčnou rétorikou kontrovala kampani Smeru. Fico totiž ohlásením druhého „sociálneho balíčka“ plynule prešiel z komunálnej na parlamentnú kampaň.
Opozícia bola v roku 2014 bez agendy, ktorá by dokázala strhnúť voličstvo. A Smer – navzdory Kiskovi a ostrovčekom, ktoré v komunálkach volili inak – utiahol v tomto roku mocenské skrutky tak, že všetky inštitúcie štátu má pod kontrolou.
Ťažká porážka Fica vo voľbe, ktorú on sám označil za referendum o sebe, postavila Smer pred dovtedy nepoznanú realitu a problémy. Zistil, že nemá podporu väčšiny politicky „doslýchavej“ populácie, že mu jemne klesajú preferencie a zbadal tiež náznaky chytania druhého dychu opozície. To všetko ukazovalo na viac než len jarnú krízu hegemónie vládnej strany. Smer však našiel marketingovú odpoveď. Mimoriadny snem s balíčkom takzvaných sociálnych opatrení, na ktorý opozícia „reagovala“ letnými dovolenkami, vrátil iniciatívu i diktovanie agendy späť Ficovi.
Ofenzíva Smeru tak spôsobila už začiatkom jesene návrat k „normálu“ a viedla k zveľadeniu mocenských pozícií strany v komunálnych voľbách. Tie popri ziskoch Smeru a stratách opozície, ktorá nenašla odpoveď na populistické vychytávky Fica, priniesli nárast vplyvu síl, stojacich mimo straníckeho systému. Výraz nezávislý nebol použitý zámerne, keďže s výnimkou zopár čitateľných občianskych aktivistov (ako napríklad nový primátor Trnavy) je nová vlna značne heterogénna a v mnohých prípadoch aj s väzbami na rôzne lokálne skupiny, záujmy, štruktúry a aj politické strany.
Vody sa spenili opäť v novembri, ktorý pristihol ťažiarov renty z nemocničných obstarávaní so stiahnutými nohavicami. Séria škandálov, v ktorej detonovali najmä rozkrádačky v Piešťanoch, Trenčíne a inde, vyhnala do ulíc aj verejnosť. To zmobilizovalo premiéra na nevídané čistky po straníckej i vládnej linke. „Samorezignácia“ Pavla Pašku patrí nesporne k udalostiam roka, avšak celá šnúra od Zvolenskej až po popradského riaditeľa je predovšetkým o novom marketingovom čísle: Robert Fico na čele hnutia proti korupcii a kradnutia nielen v zdravotníctve. Zápas o to, či sa Ficovi tento trik podarí a odkloní vietor z plachát opozície, práve prebieha. A ak verejné protesty neustanú, prenesie sa aj do budúceho roka ako jedna z rozhodujúcich bitiek volebnej kampane.
Je otázkou budúceho roka, či sa opozícia, ktorej tri strany sú už pod čiarou ponoru, dokáže po voľbách prezidenta pevnejšie chytiť svojej druhej slamky. Je pritom v pozícii, v ktorej už veľmi nemá čo stratiť. Aj preto, že posledné mesiace strávila čiastočne v ďalšej atomizácii a čiastočne v improvizovaných reakciách na vládnu politiku namiesto toho, aby aj širšie než len protikorupčnou rétorikou kontrovala kampani Smeru. Fico totiž ohlásením druhého „sociálneho balíčka“ plynule prešiel z komunálnej na parlamentnú kampaň.
Opozícia bola v roku 2014 bez agendy, ktorá by dokázala strhnúť voličstvo. A Smer – navzdory Kiskovi a ostrovčekom, ktoré v komunálkach volili inak – utiahol v tomto roku mocenské skrutky tak, že všetky inštitúcie štátu má pod kontrolou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.