.začnime obligátnou decembrovou otázkou: Aký si mala rok?
Úplne iný ako všetko ostatné.
.v čom bol iný?
Vo všetkom. V súkromnom aj pracovnom živote sa mi začali diať úplne nové veci. Tak ako som bola dovtedy zvyknutá na nejaký systém, ktorý fungoval dlhodobo, tak niekedy pred rokom sa to začalo meniť. Teraz sa snažím adaptovať na nový systém. Je to zaujímavé.
.čo sa zmenilo?
Zase som sa naučila veľa nového. Je to stále málo, ale dobré je, že aspoň niečo. (Smiech.) Prvýkrát som sa akoby vrátila k sebe, k veciam, ktoré skutočne považujem za dôležité. Viem, že to znie banálne, ale jednou z tých vecí je zdravie.
.banálne je to len dovtedy, kým to človeka nejakým spôsobom nezasiahne.
Presne. Mám pocit, že si ma to počkalo, kým budem schopná a ochotná skutočne sa tomu venovať. Veľa vecí som si predtým, v tom zhone, ktorý pripomínal beh dostihového koňa, nevšímala. Až tento rok som tomu bola ochotná venovať čas. Veľa vecí sa mi poprehadzovalo. Hoci som vždy bola vyberavá a snažila som sa robiť len dobré veci, až teraz sa naozaj venujem len tomu, z čoho mám radosť a čo sa mi zdá, že má zmysel.
.dá sa povedať, že si spomalila?
Určite.
.čo spustilo tieto zmeny?
Zdravie. Okrem toho sa úplne prirodzene pomenili – samozrejme až na stálice – ľudia v mojom okolí. To, kým si a čo robíš, je do istej miery odrazom toho, s kým sa stretávaš, s kým tráviš čas. Ľudia okolo teba ťa do veľkej miery formujú. Aj toto sa v mojom živote zmenilo. Prišlo to v správny čas. Ale možno, že to prichádzalo už predtým, akurát moju pozornosť získalo veľa nových vecí až tento rok.
.patríš medzi tých známych ľudí, ktorí si pomerne efektívne chránia svoje súkromie. Len malé čriepky z neho občas preniknú do bulváru. Ako sa mu brániš?
Kedysi som sa bránila, dokonca som mala pocit že s ním treba bojovať. Tie témy, ktoré sa v bulvári riešia, sú podľa mňa nezaujímavé a nedôležité, no berú pritom chuť, energiu a elementárnu radosť zo života tým, o ktorých sa píše. Ja som sa v minulosti snažila bulvárnym novinárom povedať, nech sa venujú tým, čo chcú, aby sa im venovali, lebo aj takí medzi nami sú. No pochopila som, že celý bulvar je ilúzia, ktorej netreba venovať energiu.
.takže už nebojuješ?
Nebojujem a vôbec bulvár neriešim. Oni si tam stále niečo píšu, no ja nemám potrebu nijako to komentovať. S ľuďmi, s ktorými mám chuť sa rozprávať, sa aj rozprávam, s tými, s ktorými sa rozprávať nechcem, sa nerozprávam. Bulvárnym novinárom som povedala: Povedzte mi jeden rozumný argument, prečo by som vám o veciach, týkajúcich sa môjho súkromia a vašich výmyslov, mala niečo povedať. Zatiaľ som taký argument nepočula. Nechcem žiť v nejakom umelom svete. Nie som ani na facebooku.
.ty nie si na facebooku?
Nie som, aj keď jeho výhody nepopieram. Neviem, na čo by som tam bola. Rada sa stretávam s ľuďmi osobne, tak ako teraz s vami. Nenašla som zatiaľ dôvod, prečo by som mala informovať ľudí o tom, že tu teraz sedíme, rozprávame sa a pijeme čaj – veď my to vieme a iných to nemá prečo zaujímať, nie? No a tak, ako na facebooku niekto vytvoril fiktívnu postavu s mojím menom, a projektuje do nej svoj alternatívny život, tak je to aj v bulvári: tiež si zo mňa vytvorili fiktívnu postavu, s ktorou nemám veľa spoločného. Nech si to robia, no ja sa na tom ich matrixe podieľať nebudem.
.začiatkom roka si bola nominovaná na Českého leva za svoju rolu v Horiacom kre. Ten film, to bola veľká vec v tvojom živote?
Celý ten projekt bol pre mňa zlomový. Mala som možnosť prvýkrát pracovať v totálne profesionálnom prostredí s totálnymi profíkmi na absolútne zmysluplnom projekte. Veľmi veľa som sa pri tom naučila. Za krátky čas som dostala brutálnu školu: od historických informácií cez spôsoby hrania a práci na postave až po stretnutia s ľuďmi, ako je Agnieszka Holland či kameraman Martin Štrba. Zažila som niečo, čo je v týchto končinách veľmi vzácne: profesionálne podmienky. Teda, čo to je, keď od teba chcú profesionálny výkon, no na druhej strane ti dajú všetko, čo na to potrebuješ.
.u nás to tak nie je?
U nás to je jednak s filmami smutnejšie a okrem toho si každý myslí, že keď točíš, máš byť rád, že točíš, točíme a že to je super. V akých podmienkach máš pracovať – bez ohľadu na profesiu – nad tým sa mávne rukou. A potom majú všetci rozpačité pocity z toho, že výsledok vyzerá tak, ako vyzerá. Ak nemáš podmienky na to, aby si mohol odovzdať maximum, tak sa to, samozrejme, niekde ukáže.
.je to vec peňazí?
Nebudem sa tváriť, že peniaze v tom vôbec nie sú, ale kľúčový je ľudský rozmer. Strašne veľa vecí sa dá spraviť ľudským prístupom, slušnou komunikáciou a ďalšími „drobnosťami”. Je veľa vecí, ktoré sú dôležité a nestoja pritom veľa peňazí. Pri Horiacom kre bol nielen dobrý rozpočet, ale hlavne tam bol z každej strany profesionálny a ľudský prístup. Jednak tá téma: vedeli sme, že robíme niečo, čo má zmysel, a to je veľmi dôležité. Téma nás nadchla a spojila, chceli sme to preto urobiť čo najlepšie. Nikto nemal problém pomôcť aj s vecami, ktoré nie sú úplne jeho úlohou. No a alfou a omegou našej hereckej práce je tím. Pokiaľ herec nehrá monodrámu, je to tímová práca. A v nej je ľudský rozmer ešte dôležitejší než peniaze. Na Slovensku to trošku chýba.
.v Horiacom kre si hrala doktorku Dagmar Burešovú. Teda dôležitú postavu právničky, ktorú si ešte niektorí pamätáme aj ako ponovembrovú predsedníčku Českej národnej rady. Ako si sa do tej postavy dostávala?
Zo strany HBO (producent filmu – pozn. red.) sme dostali všetky materiály, ktoré sme potrebovali. Mali sme k dispozícii historika, prešli sme si miesta v Prahe, kde sa to odohrávalo, dostali sme knihy, filmy, okrem toho som si ešte sama všeličo vyhľadala. Dva základné piliere pre každého herca sú vždy scenár a režisér. V tomto prípade jedno aj druhé fungovalo na sto percent. Pre mňa nie je pritom dôležitý len výsledok, ale aj proces, akým sa k nemu dopracúvame. Natáčaniu a skúšaniu venujeme oveľa viac času než pozeraniu filmu či hraniu predstavenia. Proces je preto dôležitý. Bola som veľmi vďačná aj za to, že som s týmto filmom mohla cestovať po svete. Prešli sme celú Európu, Izrael, Ameriku, boli sme na niekoľkých festivaloch. Mala som možnosť zažiť, ako to vo filmovom svete funguje. A bol to brutálny zážitok.
.nemala si chuť zostať v zahraničí?
Hoci som mala viacero ponúk, zostala som tu, lebo sa mi to zdá správne. Ale napriek tomu je úžasné dostať možnosť vidieť, ako je to vonku. Každá takáto skúsenosť človeka otvára a zároveň naplní hrdosťou a pokorou.
.v porovnaní s veľkým filmovým svetom je javisko Slovenského národného divadla pomerne malé. Ale SND teraz prežíva zaujímavé tvorivé obdobie.
Je to, podobne ako pri filmovaní, v ľuďoch. Jasné, že stále bojujeme s finančnými problémami – to stále bolo, je a vyzerá, že nejakú chvíľu ešte aj bude, keďže vzťah ku kultúre je v tejto krajinu trochu žalostný. My v SND sme mali šťastie, že prišiel Roman Polák a Danko Majling. To sú pre mňa zásadní ľudia, ktorí do veľkej miery profilujú to, čo sa hrá a majú nad tým nielen umelecký, ale aj ľudský dozor. Mám radosť z toho, že to funguje. Vedia dať dohromady ľudí a témy, ktoré nejakým spôsobom rezonujú nielen medzi nami v súbore, ale aj smerom k divákom. Nepamätám sa, že by SND bolo tak hojne navštevované a tak dobre prijímané ako za posledné dva roky. Sme za to vďační a máme z toho obrovskú radosť. My v tom divadle trávime veľa času, lebo divadlo je rehoľa, a preto je dôležité, aká je v ňom atmosféra. A teraz je atmosféra veľmi dobrá. Máme pocit, že robíme na niečom, čo má zmysel, čo nás baví a v čom sa vieme nájsť. Posledné dve inscenácie, ktoré som robila, boli Láskavé bohyne a Bál – obe s Michalom Vajdičkom – a obe boli pre nás nesmierne dôležité a baví nás to hrať. Zdá sa, že možno robiť veci poctivo aj dobre, pritom to zaujme ľudí a chcú to vidieť.
.možno je to aj tým, že tvoja generácia hercov nie je zatvorená v divadle či vo filmovom štúdiu, ale vyslovuje sa aj k záležitostiam verejného života.
S veľkou pokorou musím povedať, že som hrdá na našu generáciu. Chceme spolu robiť divadlo a zaujíma nás niečo viac než len výplatná páska, článok v novinách a nejaká sláva v Senici. (Smiech.) Ak to tak pôjde ďalej a nikto z nás nepoľaví, tak by sme mohli byť dôstojnými nasledovníkmi tých bardov, ktorí išli pred nami. Azda sa za nás nebudú musieť hanbiť a budeme to vedieť potiahnuť ďalej. Rišo Stanke, Ľubo Kostelný, Ňusi Bárta, Jano Koleník, Robo Roth, Tomáš Maštalír, Peťa Vajdová, Gaba Dzúrikova, Zuzana Fialová, Danko Fischer – baví nás spolu robiť divadlo, baví nás rozprávať sa spolu. A nielen o divadle. Žijeme v tejto krajine, robíme divadlo pre ľudí v tejto krajine, a preto nemôžeme mlčať, keď vidíme, čo sa tu deje. Nikto z nás sa netúži politicky angažovať, ale keď treba vyjadriť svoj názor alebo niečo podporiť, nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka.
.nebojíte sa, že vďaka svojim deklarovaným postojom môžete prísť o zaujímavé pracovné príležitosti?
Teraz to už nie je o strachu, ale skôr o ľahostajnosti. Dnes sa stretávam skôr s tým, že aj inteligentní ľudia sa ma pýtajú, či hráme aj niečo zábavné, lebo si potrebujú oddýchnuť. Ako keby oddych znamenal vypnutie rozumu, ako keby myslenie bolelo. Leitmotívom dneška ako keby bol pocit, že „toho máme hrozne veľa, sme unavení a nechceme mať už s ničím vážnejším dočinenia”. Je to začarovaný kruh, lebo to, čo sa snažia ignorovať, ich nakoniec predsa len naštve a potom nevedia, čo s tým.
.o čo prichádza človek, ktorý nechodí do divadla?
Keď to nazvem zážitok, ako keby to bolo málo. Ale v tom slove je skryté veľa. Cez divadlo mám možnosť veľa vecí prežiť, zažiť, s mnohými vecami sa zoznámiť. Divadlo mi rozširuje témy, ktoré spoznávam, veci, s ktorými sa môžem konfrontovať. Katarzia v divadle funguje už tisíce rokov. Je to zážitok, ktorý je pre človeka potrebný a podstatný. Na rozdiel od filmov či kníh, v divadle je človek „spoluúčastný” na príbehu, ktorý sa hrá na javisku. Prepojenie medzi javiskom a hľadiskom je živé a skutočné. Je to naozajstné, neopakovateľné, niečo, čo sa deje len práve v tom čase na tom mieste. Tak o toto všetko prichádza človek, ktorý nechodí do divadla.
.aký je tvoj vzťah k Timrave?
Vyrastala som s knihami a Timrava bola medzi nimi. Zoznamovala sa s ňou už od malička, ale až vekom som začala odkrývať veci, ktoré som ako mladé žieňa ešte neobjavila. Timrava je neprávom neuznaná. Nevenuje sa jej priestor, aký by si zaslúžila, pretože bola geniálnou psychologičkou a mala obrovský zmysel pre humor. Taký trochu ironicko-sarkastický, ale veľmi presný. Mala aj nadhľad. Jej diela sú nadčasové, pretože sú o nás. Aj divadlo by malo byť takým zrkadlom. Buď si ľudia pochlebujú a hovoria o všetkom, že je to všetko super, alebo ti stále niekto pichá prstom pod rebro a vŕta do teba. Ani jedno nie je dobré. V divadle sa na to však môžeš pozrieť s odstupom a veľa vecí ti môže docvaknúť, môžeš sa pobaviť alebo sa ťa to môže dotknúť. Aj Timravin Bál je taký. Bez toho, aby osočoval, hovorí – často s humorom – o našich bolestiach, neduhoch a smiešnostiach, ktoré zažívame.
.ľudia majú pokušenie vnímať toto predstavenie ako grotesku. Je to skutočne vtipné, človek sa má na čom smiať, hoci ku koncu ten smiech akosi zamrzne. Ako to vnímate, keď sa ľudia smejú na vážnych veciach?
Najprv sme boli z toho rozpačití, ale potom sme si uvedomili, že počas skúšok sme si prešli tým istým. Keď sme si to čítali prvýkrát, tak sme sa neuveriteľne smiali – je to ten gogoľovský humor cez slzy. Tie situácie sú strašne smiešne, aj keď to, o čo ide, je pre každú zúčastnenú postavu veľmi bolestné a tragické. Lenže tak to často v živote býva. Keď sa niekto zvonku pozerá na iného človeka, ktorý sa trápi, ale pri tom toho veľa navystrája, môže to pôsobiť skutočne smiešne. Nechceli sme to robiť ako komédiu, pri skúšaní sme sa sústredili hlavne na tie vážne veci a preto nás na predpremiére prekvapilo, že diváci sa stále smejú. Jednoducho sme na ten humorný rozmer hry akosi pozabudli a všetko hráme „na vážno”.
.tým pádom ste tomu dodali ešte väčší vtip, pretože keď sa groteskné veci hrajú na vážno, je to najsmiešnejšie.
Presne tak. Uvedomila som si, že tento druh humoru mám rada. Prvý večer sme boli úplne v rozpakoch, že na čom sa tí ľudia vôbec smejú. Potom sme si spomenuli na našu prvú čítačku, niektoré vety sme nemohli dočítať ani do konca, tak sme smiali. Ale na javisku je dôležité udržať vážnosť príbehu, tému. Ľudia sa zabávajú, ale na konci ich smiech prejde. Je tam scéna, kde moja postava Milina je zamilovalná do učiteľa (Janko Koleník) láskou, ktorá je sebazničujúca, človek sa za ňu aj nenávidí, je to až ponižujúce a zároveň hrozné, no nemôže si pomôcť. Učiteľ ju pritom neustále ponižuje a zosmiešňuje. Milina má zároveň chuť sa okamžite obesiť, ale miluje ho a nevie, čo s tým. No diváci sa na tom smejú, lebo to je skutočne aj smiešne. Mala som vtedy chuť zastaviť hru a zakričať do publika, že to vôbec nie je smiešne, že to hrozne bolí. Na druhej strane sme si potom hovorili, že počkajte, zajtra sa s vami rozíde váš frajer a niekto sa na vás bude za rohom smiať. A potom si na nešťastnú a pritom smiešnu Milinu spomeniete.
.prečo slovenský film nefunguje tak dobre ako divadlo?
Lebo sa pretrhla kontinuita. Mám pocit, že divadlo fungovalo vždy. Robili sa lepšie aj horšie predstavenia, ale vždy to malo svoju úroveň. Film najviac utrpel rozdelením Československa. Keď sme divokou privatizáciou prišli o Kolibu, veľa ľudí odišlo preč a pretrhla sa kontinuita, ktorá tu predtým fungovala, stratilo sa filmové remeslo a začali sme variť z vody. Neskôr sme sa začali k remeslu vracať, ale mám pocit, že sme sa vybrali zlým smerom cez seriály, čo je skôr rutina ako remeslo. Nech seriály sú, nič proti nim nemám, majú svojich divákov a hercov, ale tu chýba do dnešného dňa alternatíva v televíznej alebo filmovej tvorbe. Je mi to o to viac ľúto, že mám možnosť robiť v Česku, ktoré nie je ďaleko a vidím, že tam to jednoducho je. Česká televízia plní svoju funkciu, aj oni majú svoje problémy, ale vznikla tam kopa vecí, ktoré sú hodnotné. Napríklad České století. Čo nám vlastne bráni urobiť niečo podobné. Teraz točia trinásťdielny film o Mattonim, zakladateľovi Karlovarských kúpeľov. To nie je v našej histórii človek hodný za zmienku? Dodávam, že toto nie sú projekty, ktoré by boli drahé. Toto tu chýba.
.ale filmov sa v posledných rokoch točí viac.
Ja tomu hovorím časozberné filmy, pretože každý z nich sa točí niekoľko rokov. Vďakabohu aspoň za dokumentárnu tvorbu, ktorá nás reprezentuje vo svete. Tým, že sa vo filme pretrhla kontinuita, učíme sa to nanovo. Mali sme jeden úspešný film Kandidát, ale stále sa bavíme o jednom výstrele do tmy, odvtedy sa nič podobné v našom filme neudialo. My sa smejeme na tom, ako Česi nadávajú na svoje filmy, no keď ich natočia za rok tridsať, tak päť z nich stojí za to. U nás sa nakrúti päť-šesť filmov, no väčšinou je z nich človek smutný. Ale teším sa na Rukojemníka Ďurka Nvotu.
.ale napriek tomu sme za ne vďační.
Spomínam si, že keď začali vznikať televízne seriály, tak sme boli nadšení, že sa konečne niečo robí. Ale prešlo zopár rokov, ale neposunulo sa to ďalej. S vďačnosťou by sme mali prestať a mali by sme byť na seba náročnejší.
.tento rok bol pre teba zaujímavý aj tým, že si vstúpila do sveta reklamy.
Prosím?
.mysleli sme na reklamu festivalu Pohoda.
No to bola parádička. Bolo to robené s láskou, pretože tomu verím. Nebudem dávať svoje meno na niečo, čo nemá zmysel. Pohodu mám veľmi rada. Je výborné, že máme taký festival.
.k dvadsiatemu piatemu výročiu Novembra si s Robom Rothom moderovala večer v SND. Aký si mala pri tom pocit?
Hovorili sme si s Robom, že keby sme boli v ten večer napojení na elektrinu, tak zásobíme celé Slovensko. Ja obyčajne nemoderujem, ani Robo nie. Marián Geišberg nechodí spievať kade-tade, myslím si, že ani Katka Koščová. Ďuro Johanides dal dohromady ľudí, ktorí takéto veci nerobia a dal tomu ideu, ľudskosť. Bola to spomienka na nesmierne dôležitý krok, na ktorý nesmieme zabúdať. Príjemný večer.
.a stačilo by, aby prezidentské voľby dopadli inak a ten večer by sa zrejme nekonal.
Tomu verte. O tom sa ani nebavme.
.možno by sa na javisku skôr kachličkovalo.
Jedna z prvých našich otázok bola, kto tam bude sedieť. A či tam bude aj... Celé to bolo o tom, že to nechcela byť šou, ale spomienka na november ’89. Nám bolo cťou, že sme toho boli súčasťou.
.pred siedmimi rokmi sme sa spolu bavili o cene Shooting Star, ktorú si dostala na festivale Berlinale. Máš pocit, že ti to v tvojej ďalšej kariére pomohlo?
Áno aj nie. Pomohlo mi to pri komunikácii s ľuďmi, ktorí moju prácu nepoznajú. Predsa len, je to cena z Berlinale, a to má istú reputáciu. Keď sme chodili s Horiacim krom po svete, tak ku mne novinári pristupovali trošku inak než k nejakej hopsajke z Východu. Ale že by to nejako ovplyvnilo moje ja, to povedať nemôžem.
.je december, blížia sa Vianoce. Čo si najviac praješ v živote?
Zdravie. Aby bolo také, že ma bude držať. Nielen choroby, ale všetky zdravotné pozastavenia však vnímam ako požehnanie, pri ktorom môže človek prísť na veľa vecí. Chcela by som získať pokoj a kontrolu nad všetkými svojimi ja. Znie to divne, ale ja som si uvedomila, že som všetkým možným, pre čo sa v daný okamih rozhodnem. Či ma to naučila moja práca alebo prosto taká som a v práci to len využívam, to neviem. Na jednej strane je to super, ale na druhej strane sa to bije. Je v tom emočný zmätok. Priala by som si, aby som nad tým získala kontrolu. A s ňou aj pokoj.
Táňa Pauhofová/
Narodila sa v Bratislave, kde aj vyštudovala herectvo na VŠMU. Už ako dieťa účinkovala v televízii (pamätná je jej postava Škriatka v rovnomennom detskom seriáli – mala vtedy 12 rokov), ešte počas štúdia hosťovala v SND (za postavu Manon získala v roku 2006 Dosku za najlepší ženský herecký výkon). Od roku 2007 je členkou Činohry SND, kde patrí medzi najčastejšie obsadzované a zároveň najoceňovanejšie a najobľúbenejšie herečky. Filmovo debutovala v roku 2002 vo filme Juraja Nvotu Kruté radosti, pozornosť (a ceny Slnko v sieti) si získali najmä jej postavy vo filmoch Muzika a Polčas rozpadu. Svetoznáma režisérka Agnieszka Holland ju obsadila do hlavnej úlohy filmu Horiaci ker, čo jej prinieslo o. i. nomináciu na Českého leva. Žije v Bratislave.
Úplne iný ako všetko ostatné.
.v čom bol iný?
Vo všetkom. V súkromnom aj pracovnom živote sa mi začali diať úplne nové veci. Tak ako som bola dovtedy zvyknutá na nejaký systém, ktorý fungoval dlhodobo, tak niekedy pred rokom sa to začalo meniť. Teraz sa snažím adaptovať na nový systém. Je to zaujímavé.
.čo sa zmenilo?
Zase som sa naučila veľa nového. Je to stále málo, ale dobré je, že aspoň niečo. (Smiech.) Prvýkrát som sa akoby vrátila k sebe, k veciam, ktoré skutočne považujem za dôležité. Viem, že to znie banálne, ale jednou z tých vecí je zdravie.
.banálne je to len dovtedy, kým to človeka nejakým spôsobom nezasiahne.
Presne. Mám pocit, že si ma to počkalo, kým budem schopná a ochotná skutočne sa tomu venovať. Veľa vecí som si predtým, v tom zhone, ktorý pripomínal beh dostihového koňa, nevšímala. Až tento rok som tomu bola ochotná venovať čas. Veľa vecí sa mi poprehadzovalo. Hoci som vždy bola vyberavá a snažila som sa robiť len dobré veci, až teraz sa naozaj venujem len tomu, z čoho mám radosť a čo sa mi zdá, že má zmysel.
.dá sa povedať, že si spomalila?
Určite.
.čo spustilo tieto zmeny?
Zdravie. Okrem toho sa úplne prirodzene pomenili – samozrejme až na stálice – ľudia v mojom okolí. To, kým si a čo robíš, je do istej miery odrazom toho, s kým sa stretávaš, s kým tráviš čas. Ľudia okolo teba ťa do veľkej miery formujú. Aj toto sa v mojom živote zmenilo. Prišlo to v správny čas. Ale možno, že to prichádzalo už predtým, akurát moju pozornosť získalo veľa nových vecí až tento rok.
.patríš medzi tých známych ľudí, ktorí si pomerne efektívne chránia svoje súkromie. Len malé čriepky z neho občas preniknú do bulváru. Ako sa mu brániš?
Kedysi som sa bránila, dokonca som mala pocit že s ním treba bojovať. Tie témy, ktoré sa v bulvári riešia, sú podľa mňa nezaujímavé a nedôležité, no berú pritom chuť, energiu a elementárnu radosť zo života tým, o ktorých sa píše. Ja som sa v minulosti snažila bulvárnym novinárom povedať, nech sa venujú tým, čo chcú, aby sa im venovali, lebo aj takí medzi nami sú. No pochopila som, že celý bulvar je ilúzia, ktorej netreba venovať energiu.
.takže už nebojuješ?
Nebojujem a vôbec bulvár neriešim. Oni si tam stále niečo píšu, no ja nemám potrebu nijako to komentovať. S ľuďmi, s ktorými mám chuť sa rozprávať, sa aj rozprávam, s tými, s ktorými sa rozprávať nechcem, sa nerozprávam. Bulvárnym novinárom som povedala: Povedzte mi jeden rozumný argument, prečo by som vám o veciach, týkajúcich sa môjho súkromia a vašich výmyslov, mala niečo povedať. Zatiaľ som taký argument nepočula. Nechcem žiť v nejakom umelom svete. Nie som ani na facebooku.
.ty nie si na facebooku?
Nie som, aj keď jeho výhody nepopieram. Neviem, na čo by som tam bola. Rada sa stretávam s ľuďmi osobne, tak ako teraz s vami. Nenašla som zatiaľ dôvod, prečo by som mala informovať ľudí o tom, že tu teraz sedíme, rozprávame sa a pijeme čaj – veď my to vieme a iných to nemá prečo zaujímať, nie? No a tak, ako na facebooku niekto vytvoril fiktívnu postavu s mojím menom, a projektuje do nej svoj alternatívny život, tak je to aj v bulvári: tiež si zo mňa vytvorili fiktívnu postavu, s ktorou nemám veľa spoločného. Nech si to robia, no ja sa na tom ich matrixe podieľať nebudem.
.začiatkom roka si bola nominovaná na Českého leva za svoju rolu v Horiacom kre. Ten film, to bola veľká vec v tvojom živote?
Celý ten projekt bol pre mňa zlomový. Mala som možnosť prvýkrát pracovať v totálne profesionálnom prostredí s totálnymi profíkmi na absolútne zmysluplnom projekte. Veľmi veľa som sa pri tom naučila. Za krátky čas som dostala brutálnu školu: od historických informácií cez spôsoby hrania a práci na postave až po stretnutia s ľuďmi, ako je Agnieszka Holland či kameraman Martin Štrba. Zažila som niečo, čo je v týchto končinách veľmi vzácne: profesionálne podmienky. Teda, čo to je, keď od teba chcú profesionálny výkon, no na druhej strane ti dajú všetko, čo na to potrebuješ.
.u nás to tak nie je?
U nás to je jednak s filmami smutnejšie a okrem toho si každý myslí, že keď točíš, máš byť rád, že točíš, točíme a že to je super. V akých podmienkach máš pracovať – bez ohľadu na profesiu – nad tým sa mávne rukou. A potom majú všetci rozpačité pocity z toho, že výsledok vyzerá tak, ako vyzerá. Ak nemáš podmienky na to, aby si mohol odovzdať maximum, tak sa to, samozrejme, niekde ukáže.
.je to vec peňazí?
Nebudem sa tváriť, že peniaze v tom vôbec nie sú, ale kľúčový je ľudský rozmer. Strašne veľa vecí sa dá spraviť ľudským prístupom, slušnou komunikáciou a ďalšími „drobnosťami”. Je veľa vecí, ktoré sú dôležité a nestoja pritom veľa peňazí. Pri Horiacom kre bol nielen dobrý rozpočet, ale hlavne tam bol z každej strany profesionálny a ľudský prístup. Jednak tá téma: vedeli sme, že robíme niečo, čo má zmysel, a to je veľmi dôležité. Téma nás nadchla a spojila, chceli sme to preto urobiť čo najlepšie. Nikto nemal problém pomôcť aj s vecami, ktoré nie sú úplne jeho úlohou. No a alfou a omegou našej hereckej práce je tím. Pokiaľ herec nehrá monodrámu, je to tímová práca. A v nej je ľudský rozmer ešte dôležitejší než peniaze. Na Slovensku to trošku chýba.
.v Horiacom kre si hrala doktorku Dagmar Burešovú. Teda dôležitú postavu právničky, ktorú si ešte niektorí pamätáme aj ako ponovembrovú predsedníčku Českej národnej rady. Ako si sa do tej postavy dostávala?
Zo strany HBO (producent filmu – pozn. red.) sme dostali všetky materiály, ktoré sme potrebovali. Mali sme k dispozícii historika, prešli sme si miesta v Prahe, kde sa to odohrávalo, dostali sme knihy, filmy, okrem toho som si ešte sama všeličo vyhľadala. Dva základné piliere pre každého herca sú vždy scenár a režisér. V tomto prípade jedno aj druhé fungovalo na sto percent. Pre mňa nie je pritom dôležitý len výsledok, ale aj proces, akým sa k nemu dopracúvame. Natáčaniu a skúšaniu venujeme oveľa viac času než pozeraniu filmu či hraniu predstavenia. Proces je preto dôležitý. Bola som veľmi vďačná aj za to, že som s týmto filmom mohla cestovať po svete. Prešli sme celú Európu, Izrael, Ameriku, boli sme na niekoľkých festivaloch. Mala som možnosť zažiť, ako to vo filmovom svete funguje. A bol to brutálny zážitok.
.nemala si chuť zostať v zahraničí?
Hoci som mala viacero ponúk, zostala som tu, lebo sa mi to zdá správne. Ale napriek tomu je úžasné dostať možnosť vidieť, ako je to vonku. Každá takáto skúsenosť človeka otvára a zároveň naplní hrdosťou a pokorou.
.v porovnaní s veľkým filmovým svetom je javisko Slovenského národného divadla pomerne malé. Ale SND teraz prežíva zaujímavé tvorivé obdobie.
Je to, podobne ako pri filmovaní, v ľuďoch. Jasné, že stále bojujeme s finančnými problémami – to stále bolo, je a vyzerá, že nejakú chvíľu ešte aj bude, keďže vzťah ku kultúre je v tejto krajinu trochu žalostný. My v SND sme mali šťastie, že prišiel Roman Polák a Danko Majling. To sú pre mňa zásadní ľudia, ktorí do veľkej miery profilujú to, čo sa hrá a majú nad tým nielen umelecký, ale aj ľudský dozor. Mám radosť z toho, že to funguje. Vedia dať dohromady ľudí a témy, ktoré nejakým spôsobom rezonujú nielen medzi nami v súbore, ale aj smerom k divákom. Nepamätám sa, že by SND bolo tak hojne navštevované a tak dobre prijímané ako za posledné dva roky. Sme za to vďační a máme z toho obrovskú radosť. My v tom divadle trávime veľa času, lebo divadlo je rehoľa, a preto je dôležité, aká je v ňom atmosféra. A teraz je atmosféra veľmi dobrá. Máme pocit, že robíme na niečom, čo má zmysel, čo nás baví a v čom sa vieme nájsť. Posledné dve inscenácie, ktoré som robila, boli Láskavé bohyne a Bál – obe s Michalom Vajdičkom – a obe boli pre nás nesmierne dôležité a baví nás to hrať. Zdá sa, že možno robiť veci poctivo aj dobre, pritom to zaujme ľudí a chcú to vidieť.
.možno je to aj tým, že tvoja generácia hercov nie je zatvorená v divadle či vo filmovom štúdiu, ale vyslovuje sa aj k záležitostiam verejného života.
S veľkou pokorou musím povedať, že som hrdá na našu generáciu. Chceme spolu robiť divadlo a zaujíma nás niečo viac než len výplatná páska, článok v novinách a nejaká sláva v Senici. (Smiech.) Ak to tak pôjde ďalej a nikto z nás nepoľaví, tak by sme mohli byť dôstojnými nasledovníkmi tých bardov, ktorí išli pred nami. Azda sa za nás nebudú musieť hanbiť a budeme to vedieť potiahnuť ďalej. Rišo Stanke, Ľubo Kostelný, Ňusi Bárta, Jano Koleník, Robo Roth, Tomáš Maštalír, Peťa Vajdová, Gaba Dzúrikova, Zuzana Fialová, Danko Fischer – baví nás spolu robiť divadlo, baví nás rozprávať sa spolu. A nielen o divadle. Žijeme v tejto krajine, robíme divadlo pre ľudí v tejto krajine, a preto nemôžeme mlčať, keď vidíme, čo sa tu deje. Nikto z nás sa netúži politicky angažovať, ale keď treba vyjadriť svoj názor alebo niečo podporiť, nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka.
.nebojíte sa, že vďaka svojim deklarovaným postojom môžete prísť o zaujímavé pracovné príležitosti?
Teraz to už nie je o strachu, ale skôr o ľahostajnosti. Dnes sa stretávam skôr s tým, že aj inteligentní ľudia sa ma pýtajú, či hráme aj niečo zábavné, lebo si potrebujú oddýchnuť. Ako keby oddych znamenal vypnutie rozumu, ako keby myslenie bolelo. Leitmotívom dneška ako keby bol pocit, že „toho máme hrozne veľa, sme unavení a nechceme mať už s ničím vážnejším dočinenia”. Je to začarovaný kruh, lebo to, čo sa snažia ignorovať, ich nakoniec predsa len naštve a potom nevedia, čo s tým.
.o čo prichádza človek, ktorý nechodí do divadla?
Keď to nazvem zážitok, ako keby to bolo málo. Ale v tom slove je skryté veľa. Cez divadlo mám možnosť veľa vecí prežiť, zažiť, s mnohými vecami sa zoznámiť. Divadlo mi rozširuje témy, ktoré spoznávam, veci, s ktorými sa môžem konfrontovať. Katarzia v divadle funguje už tisíce rokov. Je to zážitok, ktorý je pre človeka potrebný a podstatný. Na rozdiel od filmov či kníh, v divadle je človek „spoluúčastný” na príbehu, ktorý sa hrá na javisku. Prepojenie medzi javiskom a hľadiskom je živé a skutočné. Je to naozajstné, neopakovateľné, niečo, čo sa deje len práve v tom čase na tom mieste. Tak o toto všetko prichádza človek, ktorý nechodí do divadla.
.aký je tvoj vzťah k Timrave?
Vyrastala som s knihami a Timrava bola medzi nimi. Zoznamovala sa s ňou už od malička, ale až vekom som začala odkrývať veci, ktoré som ako mladé žieňa ešte neobjavila. Timrava je neprávom neuznaná. Nevenuje sa jej priestor, aký by si zaslúžila, pretože bola geniálnou psychologičkou a mala obrovský zmysel pre humor. Taký trochu ironicko-sarkastický, ale veľmi presný. Mala aj nadhľad. Jej diela sú nadčasové, pretože sú o nás. Aj divadlo by malo byť takým zrkadlom. Buď si ľudia pochlebujú a hovoria o všetkom, že je to všetko super, alebo ti stále niekto pichá prstom pod rebro a vŕta do teba. Ani jedno nie je dobré. V divadle sa na to však môžeš pozrieť s odstupom a veľa vecí ti môže docvaknúť, môžeš sa pobaviť alebo sa ťa to môže dotknúť. Aj Timravin Bál je taký. Bez toho, aby osočoval, hovorí – často s humorom – o našich bolestiach, neduhoch a smiešnostiach, ktoré zažívame.
.ľudia majú pokušenie vnímať toto predstavenie ako grotesku. Je to skutočne vtipné, človek sa má na čom smiať, hoci ku koncu ten smiech akosi zamrzne. Ako to vnímate, keď sa ľudia smejú na vážnych veciach?
Najprv sme boli z toho rozpačití, ale potom sme si uvedomili, že počas skúšok sme si prešli tým istým. Keď sme si to čítali prvýkrát, tak sme sa neuveriteľne smiali – je to ten gogoľovský humor cez slzy. Tie situácie sú strašne smiešne, aj keď to, o čo ide, je pre každú zúčastnenú postavu veľmi bolestné a tragické. Lenže tak to často v živote býva. Keď sa niekto zvonku pozerá na iného človeka, ktorý sa trápi, ale pri tom toho veľa navystrája, môže to pôsobiť skutočne smiešne. Nechceli sme to robiť ako komédiu, pri skúšaní sme sa sústredili hlavne na tie vážne veci a preto nás na predpremiére prekvapilo, že diváci sa stále smejú. Jednoducho sme na ten humorný rozmer hry akosi pozabudli a všetko hráme „na vážno”.
.tým pádom ste tomu dodali ešte väčší vtip, pretože keď sa groteskné veci hrajú na vážno, je to najsmiešnejšie.
Presne tak. Uvedomila som si, že tento druh humoru mám rada. Prvý večer sme boli úplne v rozpakoch, že na čom sa tí ľudia vôbec smejú. Potom sme si spomenuli na našu prvú čítačku, niektoré vety sme nemohli dočítať ani do konca, tak sme smiali. Ale na javisku je dôležité udržať vážnosť príbehu, tému. Ľudia sa zabávajú, ale na konci ich smiech prejde. Je tam scéna, kde moja postava Milina je zamilovalná do učiteľa (Janko Koleník) láskou, ktorá je sebazničujúca, človek sa za ňu aj nenávidí, je to až ponižujúce a zároveň hrozné, no nemôže si pomôcť. Učiteľ ju pritom neustále ponižuje a zosmiešňuje. Milina má zároveň chuť sa okamžite obesiť, ale miluje ho a nevie, čo s tým. No diváci sa na tom smejú, lebo to je skutočne aj smiešne. Mala som vtedy chuť zastaviť hru a zakričať do publika, že to vôbec nie je smiešne, že to hrozne bolí. Na druhej strane sme si potom hovorili, že počkajte, zajtra sa s vami rozíde váš frajer a niekto sa na vás bude za rohom smiať. A potom si na nešťastnú a pritom smiešnu Milinu spomeniete.
.prečo slovenský film nefunguje tak dobre ako divadlo?
Lebo sa pretrhla kontinuita. Mám pocit, že divadlo fungovalo vždy. Robili sa lepšie aj horšie predstavenia, ale vždy to malo svoju úroveň. Film najviac utrpel rozdelením Československa. Keď sme divokou privatizáciou prišli o Kolibu, veľa ľudí odišlo preč a pretrhla sa kontinuita, ktorá tu predtým fungovala, stratilo sa filmové remeslo a začali sme variť z vody. Neskôr sme sa začali k remeslu vracať, ale mám pocit, že sme sa vybrali zlým smerom cez seriály, čo je skôr rutina ako remeslo. Nech seriály sú, nič proti nim nemám, majú svojich divákov a hercov, ale tu chýba do dnešného dňa alternatíva v televíznej alebo filmovej tvorbe. Je mi to o to viac ľúto, že mám možnosť robiť v Česku, ktoré nie je ďaleko a vidím, že tam to jednoducho je. Česká televízia plní svoju funkciu, aj oni majú svoje problémy, ale vznikla tam kopa vecí, ktoré sú hodnotné. Napríklad České století. Čo nám vlastne bráni urobiť niečo podobné. Teraz točia trinásťdielny film o Mattonim, zakladateľovi Karlovarských kúpeľov. To nie je v našej histórii človek hodný za zmienku? Dodávam, že toto nie sú projekty, ktoré by boli drahé. Toto tu chýba.
.ale filmov sa v posledných rokoch točí viac.
Ja tomu hovorím časozberné filmy, pretože každý z nich sa točí niekoľko rokov. Vďakabohu aspoň za dokumentárnu tvorbu, ktorá nás reprezentuje vo svete. Tým, že sa vo filme pretrhla kontinuita, učíme sa to nanovo. Mali sme jeden úspešný film Kandidát, ale stále sa bavíme o jednom výstrele do tmy, odvtedy sa nič podobné v našom filme neudialo. My sa smejeme na tom, ako Česi nadávajú na svoje filmy, no keď ich natočia za rok tridsať, tak päť z nich stojí za to. U nás sa nakrúti päť-šesť filmov, no väčšinou je z nich človek smutný. Ale teším sa na Rukojemníka Ďurka Nvotu.
.ale napriek tomu sme za ne vďační.
Spomínam si, že keď začali vznikať televízne seriály, tak sme boli nadšení, že sa konečne niečo robí. Ale prešlo zopár rokov, ale neposunulo sa to ďalej. S vďačnosťou by sme mali prestať a mali by sme byť na seba náročnejší.
.tento rok bol pre teba zaujímavý aj tým, že si vstúpila do sveta reklamy.
Prosím?
.mysleli sme na reklamu festivalu Pohoda.
No to bola parádička. Bolo to robené s láskou, pretože tomu verím. Nebudem dávať svoje meno na niečo, čo nemá zmysel. Pohodu mám veľmi rada. Je výborné, že máme taký festival.
.k dvadsiatemu piatemu výročiu Novembra si s Robom Rothom moderovala večer v SND. Aký si mala pri tom pocit?
Hovorili sme si s Robom, že keby sme boli v ten večer napojení na elektrinu, tak zásobíme celé Slovensko. Ja obyčajne nemoderujem, ani Robo nie. Marián Geišberg nechodí spievať kade-tade, myslím si, že ani Katka Koščová. Ďuro Johanides dal dohromady ľudí, ktorí takéto veci nerobia a dal tomu ideu, ľudskosť. Bola to spomienka na nesmierne dôležitý krok, na ktorý nesmieme zabúdať. Príjemný večer.
.a stačilo by, aby prezidentské voľby dopadli inak a ten večer by sa zrejme nekonal.
Tomu verte. O tom sa ani nebavme.
.možno by sa na javisku skôr kachličkovalo.
Jedna z prvých našich otázok bola, kto tam bude sedieť. A či tam bude aj... Celé to bolo o tom, že to nechcela byť šou, ale spomienka na november ’89. Nám bolo cťou, že sme toho boli súčasťou.
.pred siedmimi rokmi sme sa spolu bavili o cene Shooting Star, ktorú si dostala na festivale Berlinale. Máš pocit, že ti to v tvojej ďalšej kariére pomohlo?
Áno aj nie. Pomohlo mi to pri komunikácii s ľuďmi, ktorí moju prácu nepoznajú. Predsa len, je to cena z Berlinale, a to má istú reputáciu. Keď sme chodili s Horiacim krom po svete, tak ku mne novinári pristupovali trošku inak než k nejakej hopsajke z Východu. Ale že by to nejako ovplyvnilo moje ja, to povedať nemôžem.
.je december, blížia sa Vianoce. Čo si najviac praješ v živote?
Zdravie. Aby bolo také, že ma bude držať. Nielen choroby, ale všetky zdravotné pozastavenia však vnímam ako požehnanie, pri ktorom môže človek prísť na veľa vecí. Chcela by som získať pokoj a kontrolu nad všetkými svojimi ja. Znie to divne, ale ja som si uvedomila, že som všetkým možným, pre čo sa v daný okamih rozhodnem. Či ma to naučila moja práca alebo prosto taká som a v práci to len využívam, to neviem. Na jednej strane je to super, ale na druhej strane sa to bije. Je v tom emočný zmätok. Priala by som si, aby som nad tým získala kontrolu. A s ňou aj pokoj.
Táňa Pauhofová/
Narodila sa v Bratislave, kde aj vyštudovala herectvo na VŠMU. Už ako dieťa účinkovala v televízii (pamätná je jej postava Škriatka v rovnomennom detskom seriáli – mala vtedy 12 rokov), ešte počas štúdia hosťovala v SND (za postavu Manon získala v roku 2006 Dosku za najlepší ženský herecký výkon). Od roku 2007 je členkou Činohry SND, kde patrí medzi najčastejšie obsadzované a zároveň najoceňovanejšie a najobľúbenejšie herečky. Filmovo debutovala v roku 2002 vo filme Juraja Nvotu Kruté radosti, pozornosť (a ceny Slnko v sieti) si získali najmä jej postavy vo filmoch Muzika a Polčas rozpadu. Svetoznáma režisérka Agnieszka Holland ju obsadila do hlavnej úlohy filmu Horiaci ker, čo jej prinieslo o. i. nomináciu na Českého leva. Žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.