„Náš život nie je západným svetom a pravdepodobne ním ani nikdy nebude,“ povedal pred vyše storočím spisovateľ a rusofil Jozef Škultéty. Rusko pred ním aj po ňom vzrušovalo mnohých slovenských intelektuálov. Ľudovít Štúr, najdôležitejší z nich v 19. storočí, bol v svojom poslednom pamflete s pohľadom na Rusko ochotný poprieť všetko, čo dovtedy reprezentoval. Vladimír Mináč to neskôr nazval „našou najpodstatnejšou tradíciou” a Gustáv Husák dokonca navrhol, aby sa hlavným mestom nášho štátu stala Moskva, pod ktorú sme mali ako sedemnásta zväzová republika patriť. Tradícia obdivu k Rusku sa v našich dejinách bez ohľadu na režimy a štáty, ktorých sme súčasťou, tiahne od Jána Kollára po Jána Čarnogurského, otázka teda znie: Čím to možno vysvetliť? Aké má podoby a prečo je dodnes prítomná?
.dub medzi lipami
Bez preháňania možno povedať, že k Rusom máme historicky iný vzťah ako okolité národy. A dôvodom nie je len to, že sme na rozdiel od Poliakov nikdy nepatrili do ruského štátu, alebo sme – na rozdiel od Maďarov – porážku Uhorska pri Világoši nepovažovali za národnú traumu a ani rok 1968 nie je pre nás tým, čím rok 1956 v Maďarsku. Napokon, ani liberálna a racionalistická tradícia Západu nie je u nás taká silná ako v Česku.
Naše rusofilstvo malo od začiatku svoju vlastnú dynamiku. Hoci na počiatku úvah o slovanskej jednote pod vedením Ruska formálne stál Chorvát Juraj Križanič (1618 – 1683), ktorý – paradoxne – za to čelil na cárskom dvore podozreniu a bol deportovaný na Sibír, pre panslavizmus bol oveľa dôležitejší Ján Kollár, ktorý žil o poldruha storočia neskôr. Kollár reagoval na pangermanizmus a vytvoril mýtus o slovanskom svete, jeho snom nebol spoločný štát, ale spoločná kultúra: „Až keď vzájomnosťou založíme a budeme mať národnú literatúru, pôjde tkanivom našich dejín súvislá niť, ktorá spojí čiastky v celok,“ napísal v svojom diele O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa. Aj Kollár však myslel v západných kategóriách. Dôkazom je jednak jeho Cestopis obsahující cestu do Horní Itálie, kde „objavil“ slovanský pôvod európskej kultúry, ale aj neustále vymedzovanie sa voči Nemcom v Slávy dcére. A napokon, aj jeho predstava jednoty je tak trochu zahalená tajomstvom. Slovanské národy prirovnával k stromom lipy, zatiaľ čo Rusko bolo pre neho dubom, podobne ako germánsky svet. Ak teda hľadáme skutočného zakladateľa rusofilnej tradície u nás, je ním Ľudovít Štúr.
.pripojme sa k Rusku
Štúrov príklon k Rusku mal dva dôvody. Prvým bol strach z niečoho, čo neskôr dostalo názov maďarizácia, obava, že osud slovenského národa je po prehratej revolúcii v rokoch 1848 – 1949 spečatený. Druhým bol jeho antiliberalizmus a najmä strach z revolučného komunizmu. Tento dnes paradoxný spor sa neskôr zopakoval aj v Česku, kde sa odohral medzi premiérom Karlom Kramářom a prezidentom Tomášom Garrigue Masarykom, v ktorom sa Kramář opieral o Rusko ako o garanta stability a prekážku sociálnej revolúcie, ktorú, naopak, liberálny a prozápadný Masaryk podporoval.
Vráťme sa však k Štúrovi: „My nepotrebujeme západný liberalizmus, Slovanstvo si vystačí duchom aj silou,“ píše v polemike s mladučkým a v čase publikovania už zosnulým Samom Vozárom v roku 1851. V pamflete Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorý napíše krátko potom v nemčine, vysvetľuje: „Z politického hľadiska prechádza Západ od absolutistických monarchií ku konštitučným štátom, tie sa zas pretvárajú na politické, a napokon na sociálne a komunistické republiky, kde sa všetko končí v rozklade ľudstva a deštrukcii ľudskosti.“
Štúr, napriek mnohým hyperbolám a nesprávnym interpretáciám, a aj napriek inému vývoju dejín, nebol až taký exot, ako ho mnohí dnes vidia. Pre politické oslobodenie slovanského sveta, ako to nazval, videl tri scenáre. Prvým bola federácia slovanských republík s vylúčením Ruska („Len blázon by mohol veriť, že by sa v Rusku mohla uchytiť republikánska forma vlády.“), druhým scenárom bol austroslavizmus, tzn. štát, kde by sa slovanské národy zjednotili pod Viedňou. Keďže však obe tieto možnosti považoval za nerealitické, nadchol sa pre pripojenie Slovanov k Rusku: „Ruku na srdce, bratia, a odpovedzte: nebolo to práve Rusko, kto v našej smutnej minulosti svietilo ako maják v hlbokej noci nášho života? Nebolo to Rusko, ktoré oživilo naše nádeje, povzbudilo našu odvahu, vzkriesilo takmer vyhasnutú chuť do života? (...) Pripojme sa teda k nemu, pristúpme celkom v duchu nášho národa na vodcovstvo historicky nám daného kmeňového staršinu,“ píše Štúr.
S vernosťou k duchu slovenského národa to však nemyslel až tak dôsledne, ako by sa mohlo zdať. Aby sa zjednotenie podarilo, bol ochotný prijať cára, pravoslávie a ruštinu ako úradný jazyk (druhým mala byť srbčina). Štúr tým krátko pred tragickou smrťou poprel všetko, za čo dovtedy bojoval a s čím si spájal slovenskú emancipáciu v Uhorsku. Sníval o tom, že si jeho spis nájde čitateľa na cárskom dvore a raz zohrá význam. Kniha dokonca dvakrát vyšla v ruštine (1867, 1909), ale väčší vplyv mala na Slovensku. Pomohla jej, paradoxne, silnejšia maďarizácia, ale aj istý rozmach ľudového rusofilstva. Aj keď tento fenomén nehodno preceňovať, v 70. až 90. rokoch 19. storočia v cárskom Rusku pôsobilo nielen okolo dvadsať slovenských vzdelancov, najmä učiteľov, ale najmä okolo osemtisíc slovenských obchodníkov a remeselníkov a po slovensky vyšlo niekoľko desiatok cestopisov.
.rusofili z Martina
Myšlienka spoliehania sa na spásu z Ruska sa Štúrovou smrťou neskončila. Jeho priamym dedičom bol bard martinského národoveckého hnutia spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský. Konzervatívec Vajanský nevnímal Rusko len ako spojenca v národnom boji Slovákov, ale najmä ako hrádzu proti západnému modernizmu. Keďže ten podľa neho na Slovensko prenikal aj so silnejúcim českým vplyvom, neváhal si povzdychnúť, že ak by nemohol byť Slovákom, „tak by sa radšej rozpustil v ruskom mori ako v českej kaluži“.
Hoci Vajanský Rusko viackrát navštívil, pomery v ňom mal značne zidealizované. V paralyzovanom a skostnatenom ruskom feudálnom systéme, ktorý za Západom po všetkých stránkach zaostával, videl, naopak, predobraz ideálneho usporiadania slovenskej spoločnosti. Akéhosi idylického spoločenstva roľníkov a osvietených zemanov.
V mene všeslovanskej vzájomnosti pod ruskými krídlami sa boli martinskí konzervatívci okolo Vajanského a Škultétyho ochotní vzdať aj slovenčiny ako literárneho jazyka. Ten mal ostať len pre pospolitý ľud. S nedôverou sa tiež pozerali na všetky tendencie, ktoré oslabovali jednotu slovanského sveta. Vajanský napríklad kritizoval poľské národné hnutie, ktoré sa ostro vymedzovalo voči Rusku a nepáčili sa mu ani snahy Ukrajincov kodifikovať si vlastný jazyk.
V Martine nerozumeli ani geopolitike a na zahraničné aktivity Ruska sa pozerali naivne. V pozadí Rusko-tureckej vojny v rokoch 1877 – 1878 videli snahu cárskej ríše pomôcť menším slovanským bratom, ale už nie pragmatický záujem imperiálnej veľmoci posilniť svoj vplyv na Balkáne.
Napriek tomu všetkému nenadobudlo martinské rusofilstvo nikdy charakter uceleného politického programu. V ruskú pomoc sa dúfalo, jej očakávaním sa ospravedlňovala politická pasivita, ale neexistoval nejaký plán politických krokov a aktivít, ktoré by tejto pomoci dávali konkrétnu podobu. Alebo sa aspoň zaoberali tým, čo treba urobiť, ak by jedného dňa skutočne prišla. Výstižne to charakterizovala historička Daniela Kodajová, podľa ktorej aj v martinskom centre, kde sa rusofilstvo pestovalo v extrémnej podobe, išlo skôr o formu protestu voči uhorským pomerom, ako o politickú koncepciu. „Fenomén slovenského rusofilstva bol súčasťou širšieho slovanofilstva a identifikovať sa s jeho prejavmi znamenalo v slovenských podmienkach prijať označenie pansláv, čítať ruských autorov, hovoriť o Rusku, používať ruské slová, pridať si k menu ešte jedno ruské či slovanské meno, nosiť ruskú bradu, zakončiť ples chorovodom či piť ruský čaj. Vždy to boli len tie vonkajšie prejavy, pretože slovenské rusofilstvo nemalo kompetencie politickej sily,“ napísala Kodajová.
.tolstojovci
Za rusofila sa často zvykne označovať aj Vajanského súčasník, lekár Dušan Makovický. Viac ako Ruskom bol však fascinovaný osobou spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého. V rokoch 1904 až 1910 bol jeho osobným lekárom v Jasnej Poľane a Tolstého názory sa stali jeho životnou filozofiou. Na rozdiel od Vajanského nevidel záchranu Slovákov v ruskom mocenskom zásahu, ale v prijatí myšlienkového sveta Leva Nikolajeviča. „Dovoľte, mne sa zdá, že žijem v samotnom strede sveta. Koho tu len nestretneš? A sám Tolstoj! Od tej doby, čo žijem v Rusku s Levom Nikolajevičom, neobávam sa o osud Slovanov, pokiaľ by Slováci pochopili potrebu nielen žiť pre seba, ale v prospech všetkých...“, odpovedal Makovický na otázku priateľa, či mu v Jasnej Poľane nie je smutno.
Hoci sa Vajanský s Makovickým osobne poznali a obidvoch spájal vzťah k Rusku, žiadne idylické vzťahy medzi nimi nepanovali. Vajanský Makovickému vyčítal, že tolstojovčinou zbytočne márni čas, ktorý by mohol venovať práci pre národ a filozofické názory tohto ruského spisovateľa považoval za „bludy“, ktoré podrývajú kresťanský základ spoločnosti. Ale ani tolstojovec Makovický nevidel vo Vajanského pasívnom rusofilstve reálny recept na riešenie slovenských problémov. Časť študentských rokov strávil v Prahe, pohyboval sa v okruhu spolku Detvan, časopisu Hlas a ich racionálny pohľad na slovenskú otázku mu bol sympatickejší ako dumkanie martinských konzervatívcov. Aj preto Makovickému veľmi záležalo na kontakte Tolstého s Masarykom. Český profesor veľkého spisovateľa v Jasnej Poľane aj navštívil, ale ich konverzácia neprebehla celkom podľa Makovického predstáv. Keď Tolstoj Masarykovi povedal, že ľudia by mali žiť jednoducho ako mužíci, ten mu odpovedal: „A čo ten váš salón, váš dom, tie kreslá a divány? A čo ten biedny život vašich sedliakov. Vy síce nepijete, ale fajčíte cigaretu za cigaretou: keď askéza, tak dôsledná. Mužík žije chudobne, pretože je chudobný, ale nie preto, aby bol askétom. Vy, taký umelec, to nevidíte? Šiť si sám topánky, chodiť pešo namiesto cestovania vlakom, to je len márnenie času, čo lepších vecí by sa dalo za ten čas urobiť.“ Keď následne Makovický pred Masarykom vyjadril ľútosť, že počas jeho rozhovoru s Tolstým bolo prítomných veľa ľudí, a tak sa nedalo pokojne porozprávať, ten namietol, že na spoznanie spisovateľa mu aj táto chvíľa stačila.
Hoci tolstojovci ako Makovický či Albert Škarvan, lekár, ktorý pod dojmom Tolstého ideí dezertoval z armády, neboli rusofili v pravom slova zmysle, ich existencia je osobitým fenoménom slovensko-ruských vzťahov. Nikde v strednej Európe sa tolstojizmus tak neuchytil ako v slovenskom prostredí. Nakoniec autorom najpodrobnejšieho opisu Tolstého života a uvažovania ( U L. N. Tolstogo 1904 – 1910 ) je práve Slovák Dušan Makovický.
.rusofil a agent
Najextrémnejšiu podobu rusofilstva reprezentuje mimoriadny lingvistický talent a bohém Vladimír Krivoš (1865 – 1942). Študoval pôvodne vo Viedni, ale po údajnom konflikte v súvislosti s jeho slovenskou identitou školu opustil. S odporúčaním baťka Vajanského odišiel do Petrohradu, bol bratrancom Dušana Makovického a príbuzným Jozefa Škultétyho. Pôvodne sa aj on považoval za tolstojovca, časom sa s ním však rozišiel a postupne sa stal najvyššie postaveným Slovákom v ruskom štáte. Hovoril štrnástimi, ale podľa niektorých zdrojov až 26 jazykmi, stal sa riaditeľom ruského cenzorského úradu, cár ho povýšil do šlachtického stravu a urobil z neho šéfa svojej knižnice. Pôsobil tiež ako riaditeľ stenografickej kancelárie pri Štátnej dume, čo sa vo všeobecnosti chápe ako krytie jeho pôsobenia v ruskej kontrarozviedke. Hoci sa Krivoš považoval za Slováka, prispieval do slovenskej tlače a po slovensky napísal aj divadelnú hru, prijal pravoslávie, ruské občianstvo, poruštil si meno a oženil sa s Ruskou. Napriek tomu, že v podstate založil ruskú kryptografiu a dekódoval šifry počas rusko-japonskej vojny, v roku 1915 bol obvinený zo špionáže pre Rakúsko-Uhorsko a uväznený. Neskôr bol dokonca v gulagu, ale vrátil sa a dostal miesto na sovietskom ministerstve zahraničných vecí. Zomrel po evakuácii z Moskvy v roku 1942 ako kariérny boľševik.
Na Slovensku malo rusofilstvo svoj vlastný príbeh. Vzťah k Rusku pestovali liberálni spisovatelia ako Jozef Gregor Tajovský, „rusofilnú politiku“ považoval za dôležitú aj veľvyslanec Československa vo Francúzsku Štefan Osuský, o sovietskom Rusku ako „jedinej nádeji“ hovoril koncom 30. rokov sociálny demokrat Ivan Dérer. A napriek vyhranenej kritike boľševizmu sa o pestovanie ducha panslavizmu v čase druhej svetovej vojny snažili aj politici ako Tiso, Tuka či Ďurčanský a Čatloš. Neskôr svoj vlastný príspevok v rôznej intenzite pridali slovenskí komunisti Clementis, Novomeský či Husák. Od momentu, keď sa presadila v slovenskom prostredí idea Československa, však malo rusofilstvo iný charakter: stratili sa romantické, často tolstojovsky exotické prejavy, a nahradil ich pragmatizmus, vä
šia či menšia účelovosť. Pre Štefánika či Tajovského bolo Rusko dôležité ako spojenec v prvej svetovej vojne, pre Tisa a Tuku ako krajina, ktorá uzná slovenský štát a pre Husáka, ale aj Lettricha či Čatloša opäť spojenec, ktorý porazí Hitlera. Rusofilstvo prestalo byť samostatnou doktrínou a stalo sa nástrojom na podporu domácich politických cieľov. S istou výhradou pri komunistoch, ktorým sa rusofilstvo transformovalo na sovietizmus, to podľa potreby platilo pre všetky ideové tábory.
Dnes je rusofilstvo prítomné najmä vďaka Jánovi Čarnogurskému. Jeho pohľad na Rusko je v mnohom ozvenou starých slovenských rusofilských tradícií. Podobne ako Štúr a Vajanský, vidí v Rusku obranu pred západným liberalizmom a sekularizmom, aj krajinu, ktorá obmedzuje americkú zahraničnú politiku. Pokiaľ ide o náboženstvo, je skôr dedičom kolakovičovskej tradície, ktorá sa usilovala o spoluprácu rímskej cirkvi a ruského pravoslávia. Podceňuje však ruské mocenské záujmy a prehliada pokrytectvo ruského moralizovania.
V niečom podstatnom však do tradície slovenského rusofilstva verne zapadá: Na rozdiel od Čechov, Francúzov či Poliakov, Slováci, ktorí mali o Rusko záujem, ním boli čoraz viac pohlcovaní a až iracionálne fascinovaní.
.dub medzi lipami
Bez preháňania možno povedať, že k Rusom máme historicky iný vzťah ako okolité národy. A dôvodom nie je len to, že sme na rozdiel od Poliakov nikdy nepatrili do ruského štátu, alebo sme – na rozdiel od Maďarov – porážku Uhorska pri Világoši nepovažovali za národnú traumu a ani rok 1968 nie je pre nás tým, čím rok 1956 v Maďarsku. Napokon, ani liberálna a racionalistická tradícia Západu nie je u nás taká silná ako v Česku.
Naše rusofilstvo malo od začiatku svoju vlastnú dynamiku. Hoci na počiatku úvah o slovanskej jednote pod vedením Ruska formálne stál Chorvát Juraj Križanič (1618 – 1683), ktorý – paradoxne – za to čelil na cárskom dvore podozreniu a bol deportovaný na Sibír, pre panslavizmus bol oveľa dôležitejší Ján Kollár, ktorý žil o poldruha storočia neskôr. Kollár reagoval na pangermanizmus a vytvoril mýtus o slovanskom svete, jeho snom nebol spoločný štát, ale spoločná kultúra: „Až keď vzájomnosťou založíme a budeme mať národnú literatúru, pôjde tkanivom našich dejín súvislá niť, ktorá spojí čiastky v celok,“ napísal v svojom diele O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa. Aj Kollár však myslel v západných kategóriách. Dôkazom je jednak jeho Cestopis obsahující cestu do Horní Itálie, kde „objavil“ slovanský pôvod európskej kultúry, ale aj neustále vymedzovanie sa voči Nemcom v Slávy dcére. A napokon, aj jeho predstava jednoty je tak trochu zahalená tajomstvom. Slovanské národy prirovnával k stromom lipy, zatiaľ čo Rusko bolo pre neho dubom, podobne ako germánsky svet. Ak teda hľadáme skutočného zakladateľa rusofilnej tradície u nás, je ním Ľudovít Štúr.
.pripojme sa k Rusku
Štúrov príklon k Rusku mal dva dôvody. Prvým bol strach z niečoho, čo neskôr dostalo názov maďarizácia, obava, že osud slovenského národa je po prehratej revolúcii v rokoch 1848 – 1949 spečatený. Druhým bol jeho antiliberalizmus a najmä strach z revolučného komunizmu. Tento dnes paradoxný spor sa neskôr zopakoval aj v Česku, kde sa odohral medzi premiérom Karlom Kramářom a prezidentom Tomášom Garrigue Masarykom, v ktorom sa Kramář opieral o Rusko ako o garanta stability a prekážku sociálnej revolúcie, ktorú, naopak, liberálny a prozápadný Masaryk podporoval.
Vráťme sa však k Štúrovi: „My nepotrebujeme západný liberalizmus, Slovanstvo si vystačí duchom aj silou,“ píše v polemike s mladučkým a v čase publikovania už zosnulým Samom Vozárom v roku 1851. V pamflete Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorý napíše krátko potom v nemčine, vysvetľuje: „Z politického hľadiska prechádza Západ od absolutistických monarchií ku konštitučným štátom, tie sa zas pretvárajú na politické, a napokon na sociálne a komunistické republiky, kde sa všetko končí v rozklade ľudstva a deštrukcii ľudskosti.“
Štúr, napriek mnohým hyperbolám a nesprávnym interpretáciám, a aj napriek inému vývoju dejín, nebol až taký exot, ako ho mnohí dnes vidia. Pre politické oslobodenie slovanského sveta, ako to nazval, videl tri scenáre. Prvým bola federácia slovanských republík s vylúčením Ruska („Len blázon by mohol veriť, že by sa v Rusku mohla uchytiť republikánska forma vlády.“), druhým scenárom bol austroslavizmus, tzn. štát, kde by sa slovanské národy zjednotili pod Viedňou. Keďže však obe tieto možnosti považoval za nerealitické, nadchol sa pre pripojenie Slovanov k Rusku: „Ruku na srdce, bratia, a odpovedzte: nebolo to práve Rusko, kto v našej smutnej minulosti svietilo ako maják v hlbokej noci nášho života? Nebolo to Rusko, ktoré oživilo naše nádeje, povzbudilo našu odvahu, vzkriesilo takmer vyhasnutú chuť do života? (...) Pripojme sa teda k nemu, pristúpme celkom v duchu nášho národa na vodcovstvo historicky nám daného kmeňového staršinu,“ píše Štúr.
S vernosťou k duchu slovenského národa to však nemyslel až tak dôsledne, ako by sa mohlo zdať. Aby sa zjednotenie podarilo, bol ochotný prijať cára, pravoslávie a ruštinu ako úradný jazyk (druhým mala byť srbčina). Štúr tým krátko pred tragickou smrťou poprel všetko, za čo dovtedy bojoval a s čím si spájal slovenskú emancipáciu v Uhorsku. Sníval o tom, že si jeho spis nájde čitateľa na cárskom dvore a raz zohrá význam. Kniha dokonca dvakrát vyšla v ruštine (1867, 1909), ale väčší vplyv mala na Slovensku. Pomohla jej, paradoxne, silnejšia maďarizácia, ale aj istý rozmach ľudového rusofilstva. Aj keď tento fenomén nehodno preceňovať, v 70. až 90. rokoch 19. storočia v cárskom Rusku pôsobilo nielen okolo dvadsať slovenských vzdelancov, najmä učiteľov, ale najmä okolo osemtisíc slovenských obchodníkov a remeselníkov a po slovensky vyšlo niekoľko desiatok cestopisov.
.rusofili z Martina
Myšlienka spoliehania sa na spásu z Ruska sa Štúrovou smrťou neskončila. Jeho priamym dedičom bol bard martinského národoveckého hnutia spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský. Konzervatívec Vajanský nevnímal Rusko len ako spojenca v národnom boji Slovákov, ale najmä ako hrádzu proti západnému modernizmu. Keďže ten podľa neho na Slovensko prenikal aj so silnejúcim českým vplyvom, neváhal si povzdychnúť, že ak by nemohol byť Slovákom, „tak by sa radšej rozpustil v ruskom mori ako v českej kaluži“.
Hoci Vajanský Rusko viackrát navštívil, pomery v ňom mal značne zidealizované. V paralyzovanom a skostnatenom ruskom feudálnom systéme, ktorý za Západom po všetkých stránkach zaostával, videl, naopak, predobraz ideálneho usporiadania slovenskej spoločnosti. Akéhosi idylického spoločenstva roľníkov a osvietených zemanov.
V mene všeslovanskej vzájomnosti pod ruskými krídlami sa boli martinskí konzervatívci okolo Vajanského a Škultétyho ochotní vzdať aj slovenčiny ako literárneho jazyka. Ten mal ostať len pre pospolitý ľud. S nedôverou sa tiež pozerali na všetky tendencie, ktoré oslabovali jednotu slovanského sveta. Vajanský napríklad kritizoval poľské národné hnutie, ktoré sa ostro vymedzovalo voči Rusku a nepáčili sa mu ani snahy Ukrajincov kodifikovať si vlastný jazyk.
V Martine nerozumeli ani geopolitike a na zahraničné aktivity Ruska sa pozerali naivne. V pozadí Rusko-tureckej vojny v rokoch 1877 – 1878 videli snahu cárskej ríše pomôcť menším slovanským bratom, ale už nie pragmatický záujem imperiálnej veľmoci posilniť svoj vplyv na Balkáne.
Napriek tomu všetkému nenadobudlo martinské rusofilstvo nikdy charakter uceleného politického programu. V ruskú pomoc sa dúfalo, jej očakávaním sa ospravedlňovala politická pasivita, ale neexistoval nejaký plán politických krokov a aktivít, ktoré by tejto pomoci dávali konkrétnu podobu. Alebo sa aspoň zaoberali tým, čo treba urobiť, ak by jedného dňa skutočne prišla. Výstižne to charakterizovala historička Daniela Kodajová, podľa ktorej aj v martinskom centre, kde sa rusofilstvo pestovalo v extrémnej podobe, išlo skôr o formu protestu voči uhorským pomerom, ako o politickú koncepciu. „Fenomén slovenského rusofilstva bol súčasťou širšieho slovanofilstva a identifikovať sa s jeho prejavmi znamenalo v slovenských podmienkach prijať označenie pansláv, čítať ruských autorov, hovoriť o Rusku, používať ruské slová, pridať si k menu ešte jedno ruské či slovanské meno, nosiť ruskú bradu, zakončiť ples chorovodom či piť ruský čaj. Vždy to boli len tie vonkajšie prejavy, pretože slovenské rusofilstvo nemalo kompetencie politickej sily,“ napísala Kodajová.
.tolstojovci
Za rusofila sa často zvykne označovať aj Vajanského súčasník, lekár Dušan Makovický. Viac ako Ruskom bol však fascinovaný osobou spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého. V rokoch 1904 až 1910 bol jeho osobným lekárom v Jasnej Poľane a Tolstého názory sa stali jeho životnou filozofiou. Na rozdiel od Vajanského nevidel záchranu Slovákov v ruskom mocenskom zásahu, ale v prijatí myšlienkového sveta Leva Nikolajeviča. „Dovoľte, mne sa zdá, že žijem v samotnom strede sveta. Koho tu len nestretneš? A sám Tolstoj! Od tej doby, čo žijem v Rusku s Levom Nikolajevičom, neobávam sa o osud Slovanov, pokiaľ by Slováci pochopili potrebu nielen žiť pre seba, ale v prospech všetkých...“, odpovedal Makovický na otázku priateľa, či mu v Jasnej Poľane nie je smutno.
Hoci sa Vajanský s Makovickým osobne poznali a obidvoch spájal vzťah k Rusku, žiadne idylické vzťahy medzi nimi nepanovali. Vajanský Makovickému vyčítal, že tolstojovčinou zbytočne márni čas, ktorý by mohol venovať práci pre národ a filozofické názory tohto ruského spisovateľa považoval za „bludy“, ktoré podrývajú kresťanský základ spoločnosti. Ale ani tolstojovec Makovický nevidel vo Vajanského pasívnom rusofilstve reálny recept na riešenie slovenských problémov. Časť študentských rokov strávil v Prahe, pohyboval sa v okruhu spolku Detvan, časopisu Hlas a ich racionálny pohľad na slovenskú otázku mu bol sympatickejší ako dumkanie martinských konzervatívcov. Aj preto Makovickému veľmi záležalo na kontakte Tolstého s Masarykom. Český profesor veľkého spisovateľa v Jasnej Poľane aj navštívil, ale ich konverzácia neprebehla celkom podľa Makovického predstáv. Keď Tolstoj Masarykovi povedal, že ľudia by mali žiť jednoducho ako mužíci, ten mu odpovedal: „A čo ten váš salón, váš dom, tie kreslá a divány? A čo ten biedny život vašich sedliakov. Vy síce nepijete, ale fajčíte cigaretu za cigaretou: keď askéza, tak dôsledná. Mužík žije chudobne, pretože je chudobný, ale nie preto, aby bol askétom. Vy, taký umelec, to nevidíte? Šiť si sám topánky, chodiť pešo namiesto cestovania vlakom, to je len márnenie času, čo lepších vecí by sa dalo za ten čas urobiť.“ Keď následne Makovický pred Masarykom vyjadril ľútosť, že počas jeho rozhovoru s Tolstým bolo prítomných veľa ľudí, a tak sa nedalo pokojne porozprávať, ten namietol, že na spoznanie spisovateľa mu aj táto chvíľa stačila.
Hoci tolstojovci ako Makovický či Albert Škarvan, lekár, ktorý pod dojmom Tolstého ideí dezertoval z armády, neboli rusofili v pravom slova zmysle, ich existencia je osobitým fenoménom slovensko-ruských vzťahov. Nikde v strednej Európe sa tolstojizmus tak neuchytil ako v slovenskom prostredí. Nakoniec autorom najpodrobnejšieho opisu Tolstého života a uvažovania ( U L. N. Tolstogo 1904 – 1910 ) je práve Slovák Dušan Makovický.
.rusofil a agent
Najextrémnejšiu podobu rusofilstva reprezentuje mimoriadny lingvistický talent a bohém Vladimír Krivoš (1865 – 1942). Študoval pôvodne vo Viedni, ale po údajnom konflikte v súvislosti s jeho slovenskou identitou školu opustil. S odporúčaním baťka Vajanského odišiel do Petrohradu, bol bratrancom Dušana Makovického a príbuzným Jozefa Škultétyho. Pôvodne sa aj on považoval za tolstojovca, časom sa s ním však rozišiel a postupne sa stal najvyššie postaveným Slovákom v ruskom štáte. Hovoril štrnástimi, ale podľa niektorých zdrojov až 26 jazykmi, stal sa riaditeľom ruského cenzorského úradu, cár ho povýšil do šlachtického stravu a urobil z neho šéfa svojej knižnice. Pôsobil tiež ako riaditeľ stenografickej kancelárie pri Štátnej dume, čo sa vo všeobecnosti chápe ako krytie jeho pôsobenia v ruskej kontrarozviedke. Hoci sa Krivoš považoval za Slováka, prispieval do slovenskej tlače a po slovensky napísal aj divadelnú hru, prijal pravoslávie, ruské občianstvo, poruštil si meno a oženil sa s Ruskou. Napriek tomu, že v podstate založil ruskú kryptografiu a dekódoval šifry počas rusko-japonskej vojny, v roku 1915 bol obvinený zo špionáže pre Rakúsko-Uhorsko a uväznený. Neskôr bol dokonca v gulagu, ale vrátil sa a dostal miesto na sovietskom ministerstve zahraničných vecí. Zomrel po evakuácii z Moskvy v roku 1942 ako kariérny boľševik.
Na Slovensku malo rusofilstvo svoj vlastný príbeh. Vzťah k Rusku pestovali liberálni spisovatelia ako Jozef Gregor Tajovský, „rusofilnú politiku“ považoval za dôležitú aj veľvyslanec Československa vo Francúzsku Štefan Osuský, o sovietskom Rusku ako „jedinej nádeji“ hovoril koncom 30. rokov sociálny demokrat Ivan Dérer. A napriek vyhranenej kritike boľševizmu sa o pestovanie ducha panslavizmu v čase druhej svetovej vojny snažili aj politici ako Tiso, Tuka či Ďurčanský a Čatloš. Neskôr svoj vlastný príspevok v rôznej intenzite pridali slovenskí komunisti Clementis, Novomeský či Husák. Od momentu, keď sa presadila v slovenskom prostredí idea Československa, však malo rusofilstvo iný charakter: stratili sa romantické, často tolstojovsky exotické prejavy, a nahradil ich pragmatizmus, vä
šia či menšia účelovosť. Pre Štefánika či Tajovského bolo Rusko dôležité ako spojenec v prvej svetovej vojne, pre Tisa a Tuku ako krajina, ktorá uzná slovenský štát a pre Husáka, ale aj Lettricha či Čatloša opäť spojenec, ktorý porazí Hitlera. Rusofilstvo prestalo byť samostatnou doktrínou a stalo sa nástrojom na podporu domácich politických cieľov. S istou výhradou pri komunistoch, ktorým sa rusofilstvo transformovalo na sovietizmus, to podľa potreby platilo pre všetky ideové tábory.
Dnes je rusofilstvo prítomné najmä vďaka Jánovi Čarnogurskému. Jeho pohľad na Rusko je v mnohom ozvenou starých slovenských rusofilských tradícií. Podobne ako Štúr a Vajanský, vidí v Rusku obranu pred západným liberalizmom a sekularizmom, aj krajinu, ktorá obmedzuje americkú zahraničnú politiku. Pokiaľ ide o náboženstvo, je skôr dedičom kolakovičovskej tradície, ktorá sa usilovala o spoluprácu rímskej cirkvi a ruského pravoslávia. Podceňuje však ruské mocenské záujmy a prehliada pokrytectvo ruského moralizovania.
V niečom podstatnom však do tradície slovenského rusofilstva verne zapadá: Na rozdiel od Čechov, Francúzov či Poliakov, Slováci, ktorí mali o Rusko záujem, ním boli čoraz viac pohlcovaní a až iracionálne fascinovaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.