Je ľahké tvrdiť, že spojenectvo Európy a USA sa ocitlo v ťažkostiach. Amerika je pre mnohých Európanov skôr neprítomná, vzdialená, prípadne vyznieva negatívne: ako krajina so „všemocnou“ agentúrou pre národnú bezpečnosť, krajina presiaknutá špehovaním a rasistickými policajtmi, krajina, ktorá necháva spojencov umierať vo vojnách, ktoré síce začína, ale nedokáže dokončiť. A tak sa proamerický atlanticizmus vytratil z predstáv moderných Európanov o sebe. Moderný Európan sám seba považuje za morálne nadradeného a vyznáva univerzálne kantovské hodnoty kompromisu a dialógu. A ako vidia Američania Európanov? Ako tých, čo sa v obrannej politike radi zvezú na výhodách, ale neakceptujú nevýhody, ako obchodných protekcionistov a morálnych dekadentov.
.zlatá éra, ktorá nebola
So spojenectvom takto vnímaných a vnímajúcich sa spoločenstiev to nevyzerá ružovo, ale stojí za zmienku, že atlanticizmus ako idea nikdy neprežíval zlaté obdobie. V päťdesiatych rokoch ním otriasla suezská kríza. V šesťdesiatych rokoch rozdúchala hnev Európanov vietnamská vojna. Takže prvým z kameňov, na ktorých sa dá budovať moderný atlanticizmus, sú dejiny. Ak sa niekomu spojenectvo zdá bezproblémové, zrejme ho len neskúmal dostatočne podrobne. Aj dnes sú jeho základné hodnoty z historického hľadiska nezvyčajne silné.
Amerika a Európska únia sú hlavní obchodní partneri. Celkové americké investície sú v EÚ trojnásobne vyššie ako v celej Ázii. Investície krajín EÚ v USA sú približne osemnásobkom investícií EÚ v Indii a Číne dohromady. Politický dialóg na vysokej úrovni je síce nedostatočný, ale na mnohých iných rovinách si Európa s Amerikou neboli ešte nikdy bližšie. Dokonca aj v kontroverzných otázkach digitálneho súkromia nie je najvýznamnejšou skutočnosťou to, že Európa a Amerika sa nezhodnú, ale tá, že napokon spoločne vypracujú dohody, v ktorých sa darí skĺbiť nejednotné hodnoty a priority.
Sila transatlantických zväzkov nie je pozoruhodne veľká len z dejinného pohľadu, ale aj keď ju preskúmame geograficky. Napriek všetkým búrkam a hmle nad Atlantikom je vzdialenosť cez Pacifik omnoho väčšia. Vzťahy USA s kľúčovými ázijskými spojencami – s Japonskom, Južnou Kóreou, Taiwanom – sú silné, ale kvalitatívne odlišné od tých, ktoré Ameriku spájajú s Európou. A keď sa bavíme o vzťahoch Ameriky s Indiou, Brazíliou a rozvíjajúcimi sa africkými štátmi, rozhodne by sme si nemali mýliť rétoriku s realitou.
Veľa sa hovorí o tom, že súčasná americká administratíva pod vedením Baracka Obamu má slabú európsku politiku. Je pravda, že niektoré vysoké posty neboli obsadené na všeobecnú spokojnosť, čo platí jednak o veľvyslanectvách a jednak o horných poschodiach Národnej bezpečnostnej rady aj ministerstva zahraničných vecí USA. Navyše, prezident Obama pôsobí dojmom, že ho európska diplomacia nudí (hoci férovo treba priznať, že rovnako pôsobí pri väčšine iných tém). Diplomatické a rétorické triky „resetu“ a „obratu“ k Ázii neboli najšťastnejšie.
.odchádza jedna generácia
Pravda je, že generácia senátorov, ktorých pohľad na svet sa formoval v studenej vojne, odchádza do výslužby. Mali by sme čo najlepšie využiť pôsobenie senátora Johna McCaina, lebo takých ako on už neuvidíme. A nedá sa poprieť, že USA si už nemôže dovoliť platiť za Európanov, ktorí nechcú financovať vlastnú obranu.
Ale ani jeden z týchto problémov nemôže atlanticizmus vážne ohroziť. Americkú verejnú mienku výrazne neovplyvňuje žiadny veľký nárast izolacionizmu. Áno, je to tak, že Amerika je veľká krajina a mnohí jej občania nemajú (a nepotrebujú) široké vedomosti o vonkajšom svete. Ale Amerika zároveň nikdy nebola globalizovanejšia. Podiel zahraničného obchodu na americkom HDP neklesá, lež stúpa. Viac Američanov dnes cestuje za hranice ako kedykoľvek predtým. Rickova poznámka v kultovom filme Casablanca, že problémy sveta nie sú jeho odbor, im možno niečo hovorí, ale nehovorí za nich za všetkých.
Navyše, inštitucionálne zmeny v americkej vláde posúvajú spojenectvo dopredu. Za posledných šesť rokov sme boli svedkami, ako USA dotlačili NATO k plánom na posilnenie nových zraniteľných členov Aliancie. Videli sme prvé seriózne cvičenia na území týchto členov a fundamentálnu premenu strategickej koncepcie NATO, kde sa opäť zdôraznila dôležitosť územnej obrany. Videli sme, ako Kongres donútil administratívu k bolestným sankciám – zákaz víz a zmrazenie účtov – voči kľúčovým postavám Putinovho režimu. Toto nie je znak, že by sa Amerika odpútavala od Európy.
.na koho si dať pozor
Kto v strednej Európe pociťuje dôležitosť spojenectva s USA, mal by zdôrazňovať základnú silu a význam tohto puta. Najmä treba jasne vysvetľovať, že jeho hodnota presahuje nedostatky tejto administratívy (a tiež predošlej a akejkoľvek budúcej zostavy v Bielom dome). Mali by sme hovoriť o tom, že malé krajiny profitujú z mnohostranných obchodných dohôd (lebo sa môžu v sporoch spoliehať na ochranu pravidiel, kým veľké krajiny sa uchyľujú aj k silovým riešeniam). Už preto by Stredoeurópania mali podporovať Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo.
A mali by ho podporiť aj preto, aby udržali Európu zreteľne a jasne v zornom poli Ameriky. Pre krajiny tohto regiónu je najdôležitejšie, že Amerika im môže pomôcť s bezpečnosťou. USA vždy boli životne dôležitou protiváhou sebeckých záujmov veľkých európskych krajín, ktoré môžu byť v pokušení, aby pre svoje vlastné vzťahy s Ruskom obetovali menších susedov. Toto platilo už počas studenej vojny v 20. storočí a platí to doteraz.
.autor je editor The Economist. Komentár odznel na stredoeurópskom strategickom fóre Chateau Belá 2014.
.zlatá éra, ktorá nebola
So spojenectvom takto vnímaných a vnímajúcich sa spoločenstiev to nevyzerá ružovo, ale stojí za zmienku, že atlanticizmus ako idea nikdy neprežíval zlaté obdobie. V päťdesiatych rokoch ním otriasla suezská kríza. V šesťdesiatych rokoch rozdúchala hnev Európanov vietnamská vojna. Takže prvým z kameňov, na ktorých sa dá budovať moderný atlanticizmus, sú dejiny. Ak sa niekomu spojenectvo zdá bezproblémové, zrejme ho len neskúmal dostatočne podrobne. Aj dnes sú jeho základné hodnoty z historického hľadiska nezvyčajne silné.
Amerika a Európska únia sú hlavní obchodní partneri. Celkové americké investície sú v EÚ trojnásobne vyššie ako v celej Ázii. Investície krajín EÚ v USA sú približne osemnásobkom investícií EÚ v Indii a Číne dohromady. Politický dialóg na vysokej úrovni je síce nedostatočný, ale na mnohých iných rovinách si Európa s Amerikou neboli ešte nikdy bližšie. Dokonca aj v kontroverzných otázkach digitálneho súkromia nie je najvýznamnejšou skutočnosťou to, že Európa a Amerika sa nezhodnú, ale tá, že napokon spoločne vypracujú dohody, v ktorých sa darí skĺbiť nejednotné hodnoty a priority.
Sila transatlantických zväzkov nie je pozoruhodne veľká len z dejinného pohľadu, ale aj keď ju preskúmame geograficky. Napriek všetkým búrkam a hmle nad Atlantikom je vzdialenosť cez Pacifik omnoho väčšia. Vzťahy USA s kľúčovými ázijskými spojencami – s Japonskom, Južnou Kóreou, Taiwanom – sú silné, ale kvalitatívne odlišné od tých, ktoré Ameriku spájajú s Európou. A keď sa bavíme o vzťahoch Ameriky s Indiou, Brazíliou a rozvíjajúcimi sa africkými štátmi, rozhodne by sme si nemali mýliť rétoriku s realitou.
Veľa sa hovorí o tom, že súčasná americká administratíva pod vedením Baracka Obamu má slabú európsku politiku. Je pravda, že niektoré vysoké posty neboli obsadené na všeobecnú spokojnosť, čo platí jednak o veľvyslanectvách a jednak o horných poschodiach Národnej bezpečnostnej rady aj ministerstva zahraničných vecí USA. Navyše, prezident Obama pôsobí dojmom, že ho európska diplomacia nudí (hoci férovo treba priznať, že rovnako pôsobí pri väčšine iných tém). Diplomatické a rétorické triky „resetu“ a „obratu“ k Ázii neboli najšťastnejšie.
.odchádza jedna generácia
Pravda je, že generácia senátorov, ktorých pohľad na svet sa formoval v studenej vojne, odchádza do výslužby. Mali by sme čo najlepšie využiť pôsobenie senátora Johna McCaina, lebo takých ako on už neuvidíme. A nedá sa poprieť, že USA si už nemôže dovoliť platiť za Európanov, ktorí nechcú financovať vlastnú obranu.
Ale ani jeden z týchto problémov nemôže atlanticizmus vážne ohroziť. Americkú verejnú mienku výrazne neovplyvňuje žiadny veľký nárast izolacionizmu. Áno, je to tak, že Amerika je veľká krajina a mnohí jej občania nemajú (a nepotrebujú) široké vedomosti o vonkajšom svete. Ale Amerika zároveň nikdy nebola globalizovanejšia. Podiel zahraničného obchodu na americkom HDP neklesá, lež stúpa. Viac Američanov dnes cestuje za hranice ako kedykoľvek predtým. Rickova poznámka v kultovom filme Casablanca, že problémy sveta nie sú jeho odbor, im možno niečo hovorí, ale nehovorí za nich za všetkých.
Navyše, inštitucionálne zmeny v americkej vláde posúvajú spojenectvo dopredu. Za posledných šesť rokov sme boli svedkami, ako USA dotlačili NATO k plánom na posilnenie nových zraniteľných členov Aliancie. Videli sme prvé seriózne cvičenia na území týchto členov a fundamentálnu premenu strategickej koncepcie NATO, kde sa opäť zdôraznila dôležitosť územnej obrany. Videli sme, ako Kongres donútil administratívu k bolestným sankciám – zákaz víz a zmrazenie účtov – voči kľúčovým postavám Putinovho režimu. Toto nie je znak, že by sa Amerika odpútavala od Európy.
.na koho si dať pozor
Kto v strednej Európe pociťuje dôležitosť spojenectva s USA, mal by zdôrazňovať základnú silu a význam tohto puta. Najmä treba jasne vysvetľovať, že jeho hodnota presahuje nedostatky tejto administratívy (a tiež predošlej a akejkoľvek budúcej zostavy v Bielom dome). Mali by sme hovoriť o tom, že malé krajiny profitujú z mnohostranných obchodných dohôd (lebo sa môžu v sporoch spoliehať na ochranu pravidiel, kým veľké krajiny sa uchyľujú aj k silovým riešeniam). Už preto by Stredoeurópania mali podporovať Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo.
A mali by ho podporiť aj preto, aby udržali Európu zreteľne a jasne v zornom poli Ameriky. Pre krajiny tohto regiónu je najdôležitejšie, že Amerika im môže pomôcť s bezpečnosťou. USA vždy boli životne dôležitou protiváhou sebeckých záujmov veľkých európskych krajín, ktoré môžu byť v pokušení, aby pre svoje vlastné vzťahy s Ruskom obetovali menších susedov. Toto platilo už počas studenej vojny v 20. storočí a platí to doteraz.
.autor je editor The Economist. Komentár odznel na stredoeurópskom strategickom fóre Chateau Belá 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.