Boh a temná noc

skúsenosť tejto vnútornej temnoty je spoločná všetkým – veriacim aj neveriacim. Skutočnosť, že ju zakúsila Matka Tereza, prekvapila mnohých ľudí, priateľov aj nepriateľov. Nemusela, ale prekvapila.
Matka Tereza odhalila svoju vlastnú temnotu v dôverných listoch duchovným vodcom počas dlhého obdobia, keď ňou trpela, a to spôsobom, ktorý mnohých dnešných čitateľov šokoval. Keďže tieto listy sa stali predmetom skúmania, ktoré sa vyžadovalo v procese jej svätorečenia, a keďže tento proces sa stal veľmi rýchlo verejne diskutovaným, poverili redaktora pripraviť ich na vydanie v knihe určenej pre širokú verejnosť. Dôvodom na verejné vyzdvihnutie nejakého kresťana ako „svätého“ je upozornenie na jedinečný spôsob realizácie evanjelia Ježiša Krista v dejinách. Z príkladu života iných sa môžeme mnohému naučiť. Existuje „duchovné spoločenstvo“, ktoré je zároveň spoločenstvom tých, čo zakúsili rovnakú temnotu.
Mám drobný dôvod, prečo cítim k Matke Tereze zvláštnu blízkosť už od prvej chvíle, ako som o nej počul. Môj mladší brat bol tiež misionár, vyslaný k ľuďom hovoriacim po bengálsky, podobne ako Matka Tereza. No Richard vykonával svoju prácu na druhej strane oceánu, v Dháke, ktorá bola vtedy súčasťou východného Pakistanu. Dva roky potom, ako tam prišiel, ho na smrť dobodala skupina mladých mužov, práve keď na bicykli vyrážal na misiu dobrej vôle počas krutých hinduisticko-moslimských nepokojov v januári 1964. Mal dvadsaťsedem rokov. Zobrali si jeho bicykel a hodinky a telo hodili do rieky plnej mŕtvol.
Richardovou najmilšou sväticou bola svätá Terézia z Lisieux (1873 – 1897), krehká karmelitánka, po svätom Františkovi z Assisi hádam najobľúbenejšia zo všetkých kresťanských svätých. (Počas mojich ciest po svete som len raz našiel katolícky kostol, v ktorom nebolo žiadne jej vyobrazenie.) Svätá Terézia žila väčšinu svojho dospelého života v úplnej temnote, duchovnej vyprahnutosti a odlúčení od svojho božského Milého. O svojej skúsenosti napísala autobiografickú knihu, kde opisuje, ako ju táto skúsenosť viedla k interpretácii samotného jadra kresťanstva. Písala tak silne a jasne, že pápež Ján Pavol II. pripojil jej meno k nemnohým historickým „učiteľom cirkvi“ – učiteľom, ktorí boli vo svojej múdrosti takí hlbokí a všeobecne uznaní, že vyučujú celý katolícky ľud.
Kanonizácia svätej Terézie roku 1925 bola v tom čase jednou z najrýchlejších. Zázraky pripisované jej starostlivosti a pozornosti núdznym – sľúbila, že ich bude „zosielať z neba ako dážď“ – sa nedali spočítať. Už počas vojny roku 1914 bola Terézia obľúbenou sväticou francúzskych vojakov, ktorí ju uctievali rovnako ako svätú Janu z Arku. A tak je dnes táto dvadsaťštyriročná obeť tuberkulózy, ktorá od svojich pätnástich rokov nevyšla z klauzúry svojho kontemplatívneho konventu, spolu s Janou z Arku spolupatrónkou Francúzska.
Jadro učenia svätej Terézie sa často nazýva „malá cesta“, čo znamená, že žiadny kresťan nie je nehodný či bezvýznamný, aby po nej nemohol kráčať, a že žiadna myšlienka či skutok nie sú také zanedbateľné, aby nemohli byť preniknuté láskou. Inými slovami, Boh sa teší nielen z veľkých skutkov lásky, ale aj z menších, detských. Nezáleží na tom, v akej duchovnej temnote sa nachádzaš, zvoľ si za svoju hviezdu nežnú lásku k ľuďom, ktorých postavili vedľa teba okolnosti života. Nehľadaj okolo seba úžasných blížnych, aby si ich miloval. Miluj práve tých, čo sú ti najbližšie.
Boha nemôžeš vidieť, ani keď sa budeš o to veľmi snažiť. Ale môžeš vidieť svojho blížneho, otravného, ktorý ti robí zle: miluj ho, miluj ju. Ako ich miluje Ježiš. Usmej sa na nich milým Ježišovým úsmevom, aj keď tvoje pocity sú ako dno vtáčej klietky. Nežiadaj si vidieť Ježiša, alebo ho cítiť. To je pre deti. Miluj ho v temnote. Miluj kvôli neviditeľnému Bohu, nie kvôli teplej a upokojujúcej ľudskej úteche. Miluj pre lásku samotnú, nie aby si lásku cítil opätovanú.

.boha sa nemožno dotknúť
Agnes Bojaxhiu z Albánska sa stala misionárkou v Írsku a zvolila si rehoľné meno Tereza, kráčajúc v šľapajach svojej patrónky, svätice temnoty z Lisieux. Španielska Terézia, svätá Terézia z Avily (1515 – 1582), bola skúsená pútnička temnotou. Stala sa učiteľkou cirkvi, budovateľkou množstva konventov karmelitánok po celej Európe – pozoruhodne ich spravovala a viedla, pričom dokázala veľmi obratne vychádzať s byrokraciou a zväčša aj s hierarchiou svojej doby. Svätá Terézia z Lisieux prijala meno Terézia na jej počesť a riadila sa jej učením spísaným v jej knihách a uchovaným v tradíciách karmelitánov. (Pápež Ján Pavol II. si ctil duchovný odkaz karmelitánov).
Pre tých, čo milujú Boha, je táto cesta mučivá. Radi by sa cítili blízko Boha, no nachádzajú – ničotu! Podobne ako svätý Ján z Kríža (1542 – 1591), karmelitánsky kňaz, ktorý bol Teréziiným duchovným vodcom, aj Terézia postupne pochopila, že keby bol Boh ľudským výmyslom, ľudským vynálezom, úplne by stačili príjemné ľudské pocity. Ale Boh je oveľa väčší. Prekračuje každú ľudskú frekvenciu. Je mimo nášho rozsahu, je božský. Treba ho nasledovať bez akejkoľvek ľudskej pomôcky, dokonca aj bez príjemných a pohodlných vnútorných pocitov. Možno preto Ježiš obľuboval púšť ako miesto pre modlitbu.
To znamená, že naše zmysly sa nemôžu dotknúť Boha. Ani zrak, ani sluch, ani čuch, ani chuť, ani hmat. Naša predstavivosť ho nemôže obsiahnuť, ba ani len sa naňho zamerať. Ako sa môžeme spoliehať na svoju pamäť? Naša myseľ si o ňom nedokáže vytvoriť adekvátny pojem; ľahko sa možno vysmiať všetkému, čo si myseľ predstaví. Boh, ktorý nás stvoril, zo svojej nekonečnej lásky vykúpil a povolal do svojho náručia, je božský, nie ľudský. Ako takého ho nemožno nájsť s použitím ľudských prostriedkov vnímania.

.tenučký lúč slnka
Napríklad svätá Terézia z Lisieux o svojej vlastnej duchovnej vyprahnutosti napísala:
„V takých radostných veľkonočných dňoch náš Pán... dopustil, aby moju dušu zachvátila najhustejšia temnota a aby myšlienka na nebo, pre mňa taká slastná, bola už len príležitosťou na boj a trápenie... Táto skúška nemala trvať niekoľko dní, niekoľko týždňov, ale mala pominúť až v hodine, ktorú určil Pán Boh, a... táto hodina ešte neprišla. Chcela by som vyjadriť, čo cítim, ale bohužiaľ si myslím, že je to nemožné. Človek musí prejsť týmto tmavým tunelom, aby pochopil jeho temnotu.
Pravda, tenučký lúč slnka niekedy osvieti moje temnoty, a vtedy na chvíľu skúška prestane, ale potom mi spomienka na tento lúč nespôsobuje radosť, lež vracia mi ešte hustejšiu tmu... A nikdy predtým som tak hlboko necítila, aký sladký a milostivý je Pán.“
Knihu Poď, buď mojím svetlom od Matky Terezy z Kalkaty treba chápať v tomto kontexte. Terézia z Avily a Terézia z Lisieux sú pre ňu dve „matky“ duchovného rastu a autentickej kresťanskej viery vo svetle umučenia a smrti Ježiša Krista. Štyridsaťpäť rokov prázdnoty, temnoty a vnútornej bolesti, ktoré Matka Tereza zakúsila a úprimne vyjavila vo svojich súkromných listoch svojmu duchovnému vodcovi, sa napája na dlhú tradíciu. Jej pocity nie sú znakmi pochybovania, aj keď čierna temnota by to mohla naznačovať. V skutočnosti sú znakmi kresťanskej dospelosti, ktorá je jedinou cestou, ako sa zbaviť ilúzií vyplývajúcich z ľudských konštruktov, tak ako sa Jób pokúšal zbaviť sa vyschnutých vredov na svojich rukách a rebrách. A takto skutoční veriaci, ako Jób a Eliáš, môžu nájsť toho, ktorého milujú v temnote. „Jeho žena mu povedala: »Ešte sa držíš svojej dokonalosti?! Prekľaj Pána a zhyň!« On jej však povedal: »Hovoríš, ako len hlúpe ženy hovoria. Azda máme len dobré brať od Pána a zlé by sme nemali prijať?« V tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi ústami“ (Jób 2,9-10).
Práve od „ľudských výtvorov“ nás temnota a púšť oslobodzuje. Keď Boh odoberie svoje dary, ako ich odobral Jóbovi, Jób to neberie ako trest. Pozná svoju nevinu, pozná svoju vernosť, dokonca aj v temnote a krajnom utrpení. Ani jediným slovom nezaprie svojho Pána. Aj v bolesti stojí jeho duša pevne.
Tak aj Matka Tereza z Kalkaty stála v temnote v prítomnosti svojho Milého a bola si istá, že aj keď ho nevidí, najlepšie ho nájde tam, kde ho bude predstavovať láska k najbližšiemu umierajúcemu blížnemu.
Na tom mieste, kde ju on (veľmi dobre vedela kto!) čakal – sa nik neukázal.

.niekoľko svetskejších skúseností
V slávnych dňoch starovekého pohanstva, dokonca aj keď ostatní možno verili, že ich národní bohovia sa vznášajú niekde nablízku a účinne nad nimi bdejú, mnohí učení muži zistili, že neveria v týchto mnohých bohov. Podobne aj v najsilnejších obdobiach židovstva a kresťanstva boli vždy takí, čo sa vysmievali z viery, ktorú videli okolo seba. Vo „veku viery“, ako si niektorí predstavujú stredovek, veľmi mnohí neverili a mnohí iní verili len slabo. Cynikov bol v každej dobe dostatok – v Platónových dialógoch, v biblických príbehoch, jednoducho vždy.
V našich časoch mnohí učenci tvrdia, že už po niekoľko generácií sa náboženstvo zo sveta postupne vytráca. Podľa nich jedného dňa sekulárne vedomie prevládne a náboženstvá minulosti sa vytratia ako ružový piesok z takmer prázdnych presýpacích hodín. Bude to šťastný deň, predpovedá ich teória.
Pokiaľ si pamätám, ateistické stanovisko sa mi vždy javilo ako uveriteľné, príťažlivé, reálne. Narodil som sa v silne katolíckej rodine; rodine postavenej tiež na Harvard Classics, čo bola prvá vec, ktorú si moji rodičia kúpili za spoločné peniaze, keď sa roku 1932 zosobášili, hoci boli chudobní. Môj otec chcel vybudovať svoju rodinu na tejto základnej knižnici. Asi v dvanástich rokoch som si bol celkom istý, že si musím overiť, či mám povolanie stať sa katolíckym kňazom. Preto bolo pre mňa dôležité, či Boh je, alebo nie je. Bola to otázka, s ktorou som sa sám potreboval konfrontovať. Pretože neskôr v živote som nechcel ostať prekvapený skutočnosťami, ktorým som vopred nečelil vo svojom vnútri. Ateizmus pre mňa nebol ani tak pokušením, ako skôr reálnou možnosťou. Dôležitá otázka však bola: „Má pravdu?“
Nekatolícke verzie kresťanského náboženstva som tiež považoval za reálne možnosti. Napokon, väčšina ľudí vo svete – ako som si začínal uvedomovať – si zjavne myslí, že katolicizmus nemá pravdu. Protestanti a osvietenci sa takto nazvali pre svoju opozíciu voči katolíckej viere. Mnohí na Západe sa aj dnes vymedzujú voči katolíckemu dedičstvu, nazývanému aj „obdobie temna“. V porovnaní s „obdobím jasu“?
Toto všetko neznamená, že som sa nechal odradiť od svojho plánu. Pokračoval som v ňom ďalej, ale jasne som si uvedomoval, že život je dlhý a okolo poletuje toľko dôvodov ako vločiek v zimnej snehovej víchrici. Mal som veľa času rozhodnúť sa.
Preto som dôkladne študoval články o apologetike (prečo katolíci veria tomu a tomu, v čom je viera lepšia ako ateizmus), články protestantských spisovateľov i ateistov (prečo si myslia, že katolícka viera sa mýli, či je dokonca nebezpečná), ako aj články plné uspokojenia z alternatívnych spôsobov života.
Keď som mal štrnásť rokov, vstúpil som do malého seminára na tichom brehu jazera St. Mary’s – oproti sviečkami osvetlenej jaskyni Panny Márie – do internátu patriaceho Univerzite Notre Dame. Ale oči som mal otvorené.
Počas týchto rokov v seminári sme zvykli venovať takmer štyri hodiny denne formálnej modlitbe, počnúc polhodinovou meditáciou pred pol siedmou ráno, po ktorej nasledovala svätá omša. Samozrejme, snažili sme sa zotrvať v modlitbe po celý deň, pri svojej práci alebo pri športovaní na basketbalovom, bejzbalovom či futbalovom ihrisku. Ako nás učili, modlitba je neustály rozhovor s Bohom.
Veľmi často sa nám modlitba (či aspoň mne) zdala prázdna, znova a znova prichádzalo pokušenie myslieť na iné veci, alebo jednoducho si zdriemnuť. Veľakrát sa mi zdalo, že niet žiadneho Boha, s ktorým by sa dalo rozprávať, Boha, ktorý by poznal moje potreby. V takýchto chvíľach som sa pýtal, či nie som ateista – alebo presnejšie, čo ma odlišuje od ateistu. Predstavoval som si, že aj ateistovi sa pod pojmom Boh vybaví prázdnota, neprítomnosť. Ničota. A do toho som sa vedel vcítiť.
Dosť skoro som sa dozvedel, že dôležitým prvkom v modlitbe je nasmerovať vnútornú, tichú, pevnú vôľu k Božej láske, byť zjednotený s touto láskou, dokonca aj v čase duchovnej vyprahnutosti a apatie. Modlitba vo svojej podstate hovorí „áno“ Božej vôli. Nevie presne, aká je teraz táto vôľa, alebo aká ešte len bude, ale v každom prípade hovorí „áno“ – vo vyrovnanosti, akú len človek dokáže vytvoriť vo svojom rozbúrenom, rozháranom ja.
Asi v pätnástich rokoch som prišiel do styku s príkladom a napokon aj so spismi malej francúzskej karmelitánky Terézie z Lisieux. Vtedy som sa asi naučil modliť. A netrápiť sa príliš tým, že ticho kľačím (alebo sedím) v ničote.
Počas štúdia filozofie a dejín myslenia som pochopil, že aj keď človek môže dospieť k poznaniu Božej prítomnosti, naša myseľ nie je schopná vytvoriť si o ňom adekvátny pojem, uchopiť ho ktorýmkoľvek z našich piatich zmyslov či predstaviť si ho. Spôsob, akým nás Boh vťahuje do svojej prítomnosti, je nevyhnutne cestou neprítomnosti, ticha, ničoty. Pamätám si obraz, ktorý mi utkvel v mysli vďaka vyššie spomínanej básni svätého Jána z Kríža: tam, kde ma čakal, ... na miestach, kde sa nikto nevynorí.
Nevyhnutne to tak musí byť. Pravý Boh prevyšuje ľudské pojmy, zmysly, predstavivosť, pamäť. Na týchto frekvenciách ho nemožno zachytiť. Matka Tereza z Kalkaty priznala svoju neschopnosť zachytiť Boha na ľudských vlnových dĺžkach v liste z roku 1979 jednému zo svojich duchovných vodcov, reverendovi Michaelovi Van Der Peetovi: „Ježiš má k vám veľmi zvláštnu lásku. [Ale] čo sa mňa týka – ticho a prázdnota sú také veľké, že pozerám a nevidím, počúvam a nepočujem.“
Ak kresťan ešte nespoznal túto temnotu a vyprahnutosť, je to znak, že Pán sa k nemu stále správa ako k dojčaťu, ktoré ešte nedozrelo pre dospelú temnotu – len v nej sa nachádza pravý Boh. Každý, kto si myslí, že si môže vytvárať modly, obrazy alebo pojmy Boha, zostáva vo svojej viere nevyvinutý.
Temnota nie je znakom neviery, ba ani pochybnosti, je znakom pravého vzťahu medzi Stvoriteľom a stvorením. Boh nie je na našej frekvencii a keď prekročíme svoj bežný rozsah, čo v modlitbe musíme, dosiahneme len temnotu. To bolí. Určitým spôsobom to prebudí v človeku pochybnosti, no na druhej strane skúsenosť ukazuje, že keď človek už nie je dieťa, zanechá detské spôsoby.
Náš rozum, naša vôľa sa dokážu načiahnuť k Bohu ako šípy hľadania vystrelené do nekonečnej noci. Nie sú vystrelené nadarmo. Naznačujú smer. Keď človek čaká v tichu, v opustenosti, dokonca v suchom piesku púšte, príde k poznaniu jeho prítomnosti. Neverí, že je to tak. Vie to. C. G. Jung v interview pre BBC roku 1959 povedal to isté. Na otázku, či verí v Boha, Jung odpovedal: „Neverím – viem.“
Toto poznanie je temné. Od nikoho nemožno očakávať, že ho bude mať, pokiaľ nekráčal po skalnatej a tmavej ceste – alebo ak ho z Božej milosti k nemu nepriviedla iná cesta, iná trasa. Výstup na horu ‒ Let holubice, takto som nazval jednu svoju knihu. Niektorí z nás pracujú v pote tváre, iní sú nesení na orlích krídlach.
Nechcem povedať, že toto poznanie pozostáva z vrelých citov, zážitku oddanosti, povznesenosti a „viery“. Je to určitá tichá prázdnota. Temná rezonancia vôlí. Ozvena ozveny.
Matka Tereza napísala roku 1961 o svojej vlastnej prázdnote: „Božiu vôľu prijímam nie citmi, ale vôľou – prijímam Jeho vôľu.“
Nie je to „vôľa“, ktorú charakterizuje úsilie, neutíchajúca túžba, neotrasiteľné odhodlanie. Mám na mysli takmer opak: ticho opustenosti, osamelosti, odovzdanosti a dôvery. Je to iný spôsob fungovania vôle, dosť odlišný od túžiacej vôle. Je to ochota vzdať sa každej posily okrem slepej a temnej lásky, ktorú smerujeme k nekonečnému Svetlu, na ktorom naše oči nemôžu spočinúť.
Nehovorím ani o odvrátení sa od rozumu či racionality. Naopak, hovorím, že ich treba brať so všetkou vážnosťou „odhora až dolu“, až po samotné korene vesmíru. Hovorím o dôvere k našej vlastnej racionalite, nášmu vlastnému rozumu. Hovorím o pokojnej dôvere k nekonečnému Svetlu, aj keď sa naše zmysly ocitnú v úplnej temnote. Veriť svetlu, erosu hľadania dôkazov v našom vnútri.
Hovorím o trpiacej láske, v ktorej sa toto Svetlo rozlieva medzi nás. Nie, aby nás zbavilo utrpenia. Ale aby nás svojím pôsobením pretvorilo.

.tvárou v tvár voči Bohu
Viem, že toto všetko je pre ateistu nezmysel, priam odpudivá detinskosť. Je to zrejme nevyhnutné. Tieto dva stavy mysle sú také odlišné, že (občas) sa nedá vyhnúť, aby sa navzájom nevnímali podráždene.
Napriek tomu tí, čo zdieľajú jeden stav mysle a tí čo zdieľajú ten druhý, sú odsúdení na nekonečnú diskusiu naveky. V každej dobe boli ateisti. V každej dobe boli veriaci. Niekedy si myslím, že ich vzájomný pomer sa v dejinách mení len minimálne. Pravdaže, relatívna prevaha jedných v rámci danej civilizácie ich môže výrazne preferovať pred tými druhými. Navyše v každej dobe mnoho ľudí zrejme neberie veľmi vážne ani jednu z týchto možností. Poletujú po uliciach ako popadané jesenné lístie. Sú príliš pasívni, aby konali, či už tak, alebo onak.
Vo svojom živote som sa snažil udržiavať diskusiu medzi oboma stranami vlastného rozumu. Hranica medzi vierou a neverou normálne nevedie medzi človekom a človekom, prechádza skôr vnútrom duše každého jedného z nás. Poznám ľudí, ktorí tak vášnivo a bojovne vyhlasovali, že neveria v Boha, až ma to vedie k otázke: Prečo sú takí podráždení, keď, ako tvrdia, Boh neexistuje? Prečo teda tomu venujú toľkú pozornosť? Niektorí z najväčších konvertitov jedným aj druhým smerom mnoho rokov urputne bojovali, aby zostali na opačnej strane.
Skôr než sa vrátim k pôvodnej téme, chcem dodať, že som po dvanástich rokoch zo seminára odišiel, no nie pre nedostatok viery. Naopak, veľmi som sa prehĺbil v jej temnote, len som bol presvedčený, že by som nemohol byť dobrým kňazom a zároveň experimentovať a písať, čo – ako som medzičasom zistil – bolo mojím pravým povolaním. Iní to možno dokázali. Ja nie. Okrem toho ma priťahovali ženy, a to viac, ako som si myslel, že by som napokon dokázal zvládnuť. Dlhodobo áno. Ale navždy? Zdalo sa mi, že laický život by bol pre moju dušu lepší. Tak som sa vrátil k svojmu filozofickému štúdiu, k pokusom písať a k záujmu o Alberta Camusa.
Albert Camus na mňa silne zapôsobil tým, že trval na tom, aby sme začali zvnútra nihilizmu. Akákoľvek nová civilizácia bude môcť stáť na pevných základoch, len keď nájdeme cestu z nihilizmu. Myslel tým nájsť ďalšiu cestu rozumom, takým rozumom, ktorý sa dokáže popasovať s absurdnom. Teraz, asi päťdesiat rokov po mojej prvej knihe, je duchovný priestor v mnohom iný – zmenil sa výrazne a viac než raz.
V tejto chvíli je mojím cieľom podať ešte jednu správu z onej zeme nikoho, z priestoru, v ktorom sa ateista a veriaci stretávajú v temnote noci.
Čo nám bráni, aby sme sa dostali bližšie jeden k druhému? Na ktorý problém sa treba pozrieť z nového uhla pohľadu? Alebo čo si človek potrebuje rozpliesť vo svojej vlastnej hlave, aby k vážnemu nedorozumeniu s tým druhým nedošlo? To, čo niektorým príde na myseľ, keď použijú slovo „Boh“, je veľmi odlišné od toho, čo napadne iným.
Prirodzene, treba sa obávať, že sa ocitneme Bohu tvárou v tvár (Mysterium tremendum et fascinans – Tajomstvo, ktoré fascinuje, priťahuje a ktorého sa treba obávať, ako to vyjadril Rudolf Otto). Niektorí majú šťastie a môžu sa tomuto stretnutiu vo svojom vnútri dosť ľahko vyhnúť ‒ je mnoho spôsobov, ako sa dá „zabíjať čas“: ustavbične byť zamestnaný, často navštevovať priestory otriasajúce sa búšením hudby istého druhu, vyjsť si autom len tak niekam a hľadať niečo, čím by sa dal vyplniť čas.
Pre veriaceho vôbec nie je až také ťažké stať sa neveriacim. Stáva sa to mnohým. Zrno často padne na suchú zem alebo na tenkú vrstvu pôdy na skale a neznesie popoludňajšiu páľavu. Viera dosť často vedie človeka k pocitom opustenosti v temnote, izolácie vo vnútornej vyprahnutosti, a tam číha strach, že bol zvedený ilúziou. Veriaci nepotrebuje príliš veľký myšlienkový experiment, aby si predstavil, že je neveriaci.
Pre ateistov môže byť ťažšie predstaviť si, ako cestou rozumu prichádzajú k poznaniu Boha, než pre veriacich predstaviť si opak. Javí sa mi, že neveriaci, obzvlášť tí, čo vo svojom osobnom živote nikdy nepoznali náboženstvo, alebo s ním mali zlé skúsenosti, pociťujú odpor voči rozumovému poznaniu Boha, a ešte väčší voči židovskej či kresťanskej viere. Naozaj je pre nich ťažšie predstaviť si seba samých ako veriacich, než pre veriacich predstaviť si seba samých ako neveriacich. Alebo sa mýlim? Michael Novak/
Narodil sa v roku 1933 v rodine slovenských imigrantov. Študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme a na Harvardovej univerzite v USA. Počas druhého vatinkánskeho koncilu pracoval v Ríme ako korešpondent pre National Catholic Reporter, neskôr prednášal na Stanfordskej univerzite, Syrakúzskej univerzite, Notredamskej univerzite a Ave Maria univerzite. Od konca 70. rokov pracoval v Americkom podnikateľskom inštitúte. Počas Reaganovej administratívy bol zástupcom USA v Rade OSN pre ľudské práva. Napísal vyše dvadsať kníh, publikovaný text je úryvkom z knihy Boha nikto nevidí. Temná noc ateistov aj veriacich, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade (Post Sriptum, 2014).