.Jana Kirschner: Nech mu je lehká zem
Jana Kirchner sa s Petrom Hapkom prvýkrát stretla niekedy v roku 2000 u neho doma na Okoři pri Prahe. Ich stretnutie zinscenoval jeho dvorný textár Michal Horáček, ktorý bol očarený jej albumom V cudzom meste, a tak ju neskôr pozval do Prahy na nahrávanie piesne Bude mi lehká zem, z ktorej sa potom stal veľký československý hit. Bola to jej prvá skladba v češtine. Jana bola pred stretnutím trochu nervózna, nevedela, či medzi ňou a Hapkom vznikne potrebná chémia a či sa to vôbec celé stihne, vzhľadom na to, že skladateľ mal pred operáciu, ktorá mu mala výrazne ovplyvniť hlasivky.
„Hneď pri prvom kontakte s Petrom som vedela, že všetky naše obavy boli zbytočné. Pieseň sme nahrali nielen rýchlo, ale aj ľahko. Ukázalo sa, že moja čeština je lepšia, než sme predpokladali a chémie, ktorú všetci hľadali, bolo až-až. Keď sme dokončili nahrávanie, vyšli sme na dvor a nad strechami vyšla nádherná dúha. Petr povedal: „Bůh nám dáva znamení, že jsme udělali něco dobrýho,” spomína speváčka, podľa ktorej sa pieseň Bude mi lehká zem stala nielen hitom rádiovým, ale aj hitom pražských pohrebných ústavov a krematórií, kde sa v rebríčku popularity držala na prvom mieste niekoľko rokov, na čo, ako hovorí, „boli s Petrom mimoriadne hrdí."
Podľa autorky albumov Moruša biela a Moruša čierna mal Petr v sebe niečo, čo sa nedá nikde naučiť, niečo strhujúce, prirodzené, vášnivé, naivné, krásne i hlboké: „Nedokázal kalkulovať, bral všetko tak, ako to prišlo, a to mi vždy bolo veľmi blízke. Michal Pekárek, zvukový inžinier a blízky spolupracovník Hapku a Horáčka ma často k nemu prirovnával a hovoril mi: „Ty jsi takový Hapka v sukních." Bolo medzi nami niečo chuligánske. On občas hovoril vtipy o ženských, ale mňa to nikdy nevyviedlo z miery. Pozerala som sa na neho ako na dávneho priateľa, hoci bol medzi nami veľký vekový rozdiel. Často si ma zastával pred Horáčkom, najmä, keď som mala v štúdiu nejaké problémy s výslovnosťou a odložil mi nabok tie najlepšie skladby. Tie boli pre Janičku."
Obaja spolu udržiavali kontakt, Jana ho občas navštívila u neho doma v Okoři alebo v Prahe. Spomína, že sa Hapkovi veľmi páčilo, keď nosila šaty, aj keď ona v tých rokoch skôr prežívala chlapčenské obdobie, no keď šla za ním, tak si obliekla šaty, aby mu urobila radosť. Popri tom bola svedkom jeho netradičného spôsobu práce.
„Niekedy veľmi dlhý čas nenapísal nič a celé nahrávanie pre to zastalo. Čakalo sa mesiace. A potom prišla vlna, keď to všetko do seba zapadlo a bolo to. Veľmi mu pomáhal Michal Pekárek, zvukár a producent, ktorý bol v akúkoľvek nočnú i dennú hodinu pripravený prísť na Okoř nahrávať. Myslím, že to spojenie s Horáčkom bolo geniálne, aj keď Hapka často žartoval na Horáčkov účet a vlastne to bolo i naopak. Horáčkove slová a postavy ožívali v jeho melódiách a v akademickej dokonalosti Horáčkových textov. Hapka im často vdýchol ducha dekadencie, vášne, smútku či neodmysliteľnej radosti zo života, ktorá bola pre neho taká príznačná."
Podľa Jany Kirschner bol Hapka kráľom melódie. Priznáva, že ju ovplyvnil aj pri písaní vlastných piesní, ako príklad udáva svoj hit Pokoj v duši, ktorá skutočne pripomína niektoré Hapkove lyrické piesne. Mrzí ju, že mali naplánované ďalšie stretnutie v Okoři, ktoré sa už neuskutoční. Naposledy sa videli v Národnej opere v Prahe, kde pripravovali Tribute to Horáček. „Kedže Petr nebol v kondícii so mnou spievať Bude mi lehká zem, režisér vymyslel, že to so mnou bude spievať Michal Kocáb. “Ale hneď po prvej skúške som cítila, že to nepôjde. Kocáb je na tú skladbu príliš veľký frajer. Hapka mal v sebe akúsi chlapčenskú nevinnosť a práve tá si získala srdcia nielen poslucháčov, ale i jeho osudových žien. Nech mu je lehká zem.”
.Szidi Tobias: V talóne mám ešte jednu Hapkovu pieseň
Slovenskú speváčku Szidi Tobias sme akurát zastihli na ceste domov z Prahy, kde v polovici minulého týždňa mala krst svojho nového albumu Jolanka. Szidi je ďalšou našou speváčkou, ktorá spolupracovovala s Petrom Hapkom a zároveň bola veľmi ovplyvnená jeho hudbou. Na krste zaspievala aj jeho pieseň Na hotelu v Olomouci. Na koncerte si tak zaspomínala aj na svojho obľúbeného skladateľa. „Krst v Prahe bol nádherný. Standing ovation, vypredané divadlo, viem, že samochvála smrdí, ale bolo to skutočne úžasné. Spievala som aj jeho pieseň Na hotele v Olomouci a všetci mu po nej zatlieskali a my sme sa mu poklonili,“ hovorí Szidi Tobias, ktorú k Hapkovi pôvodne doviedol jeho dvorný textár Michal Horáček.
Slovenka s maďarskými koreňmi bola v Česku už známou speváčkou, no Hapka o nej nič nevedel. Prvýkrát sa s ním stretla u neho doma v Okoři, kde ju doviedol Michal Horáček ako svoj nový objav. Podľa Szidi bol z toho Hapka úplne na nervy, lebo Horáček mu stále nosil nejaké nové objavy: „Musím povedať, že mnou teda nebol veľmi nadšený. Bola som tehotná a veľmi precitlivená. Na prvom stretnutí vyskúšal môj rozsah, pochválil ma, že „ty hloubky jsou hezké. Pamätám si na ten jeho nádherný dom, na všetky tie starožitosti, o ktoré som sa začala hneď zaujímať, ako napríklad o zbierku okuliarov, tak vtedy už sa trochu roztopil. Potom som musela ísť na toaletu, kde mu z plafóna viseli rôzne druhy keramických splachovačov zo všetkých možných období. Vôbec som nevedela, ktorý splachovač mám stiahnuť, trvalo dlho, kým som našla ten pravý. Keď som sa vrátila do izby, tak povedal niečo v tom zmysle, že mi to ale dlho trvalo a strašne sa začal smiať, až som sa červenala!"
Ich prvé stretnutie poznamenalo aj ich neskoršie priateľstvo. Szidi spomína, že vždy, keď sa stretli, jej povedal, že ju má rád a že to tak s tým záchodom nemyslel. „Užila som si s ním strašne veľa zábavy. Bol to milý, príjemný človek. Akurát mám na neho ťažké srdce, že mi stále sľuboval nové piesne, čo sa, bohužiaľ, už nestane. Bola mi dopriata len pieseň Na hotelu v Olomouci.“
Tento šansón je jedinou Hapkovou pieňou, ktorú Szidi Tobias naspievala. Speváčka hovorí, že sa počas nahrávania tejto pesničky v štúdiu poriadne zapotila, kdeže k Hapkovi a Horáčkovi cítila veľký obdiv a zároveň rešpekt, chcela im ukázať všetko, čo v nej je. Skladba sa nakoniec objavila na albume Strážce plamene (2006), no .týždňu prezradila, že má v rukáve ešte jedno pesničkové eso: „Akurát včera som sa stretla s jeho dcérou Petrou Hapkovou, ktorá bola na našom koncerte v Prahe, bola prekvapená, že mám v talóne ešte jednu pieseň, ktorá mala ísť na album Strážce plamene. Má názov Bezejmenný mezi nezvěstnými. Hapka ju nechcel použiť, pretože nebol spokojný so svojou hudbou, ale ja by som ju strašne rada nahrala. Petra na to veľmi spontánne zareagovala, že s tým súhlasí. Podľa mňa je to krásna pieseň.“
Szidi Tobias nahrala štyri radové albumy, pričom Michal Horáček si ju dodnes prizýva na svoje albumy. Aj preto, že je dlhoročnou fanúšičkou dvojice Hapka/Horáček. „Mala som rada všetky ich platne. Vždy som zopäla ruky do neba a pomyslela som si, či by mi nemohli zavolať. A stalo. Naozaj som po nich túžila a nakoniec sa to podarilo. Najradšej mám platňu Mohlo by tu být i líp. Mnohé z tých piesní ma sprevádzali v rôznych etapách môjho života, aj som im to často hovorila a oni sa vypytovali: „Která, proč a kdy?“ Hovorí, že Petr Hapka ju svojou hudbou zasiahol do srdca. „Prečo? Lebo mu to Pán Boh dal. Bol to jemnocitný, vášnivý človek a taká bola aj jeho muzika,“ dodáva speváčka.
.Lucia Šoralová: Taká jednoduchá čistá sila
Ktorá je vaša najobľúbenejšia pieseň od Petra Hapku? – pýta sa .týždeň slovenskej speváčky Lucie Šoralovej. „Je ich strašne veľa. Nedokážem vybrať jednu. Každú mám na inú náladu, náplasť na inú bolesť. Kolotoč, Vana plná fialek, Všechno nejlepší, V penziónu svět...“
Lucia Šoralová má k Hapkovi veľmi blízko. Dalo by sa povedať, že je jeho nasledovníčkou. Na svojom poslednom albume O lásce, cti a kuráži zhudobnila slová Michala Horáčka, pričom Petr Hapka prispel na jej album spoločným duetom. Bohužiaľ, bolo to poslednýkrát, čo sa ukázal v štúdiu. „Je to, žiaľ, pravda. Keď sme ju točili, tak už nevyzeral celkom zdravo, ale ešte nikto netušil, že to nie je trebárs len dôsledok nočného života. Výborné bolo, keď mi začal meniť spevácku linku s tým, že to sa má spievať inak. (Smiech.) A ja som tak nesmelo namietala, že som to jednoducho zložila takto, a že, žiaľ, nie som Hapka. A vtedy z neho vypadlo, že on sa nikdy neučil žiadnu melódiu, lebo spieval vždy len tie svoje. Tak ako z neho padali.”
Speváčka, ktorá žije so svojou rodinou v Prahe, sa k jeho hudbe dostala cez svojich rodičov. Medzi platňami, ktoré doma zneli najviac, boli Hana Hegerová vrátane albumu Potměšilý host, kde Hapka s Horáčkom zložili väčšinu piesní. „Hapka je šansón. Tak som to dostala už s materským mliekom. Ako malá som doma počúvala samé klenoty, takže nebolo ťažké vydať sa cestou kvalitnej hudby. Vtedy som neskúmala, kto tie úžasné piesne napísal. Žiaľ, to je často údel skladateľa, ale Petr bol aj interpret, skvelý šansonier.”
Nakoniec aj jej bolo dopriate, aby sa s ním osobne stretla: „Bol úplne iný, než ako som si ho predstavovala. Fakt je, že som ho nepoznala v jeho plnej sile. Aj tak ma prekvapil svojou krehkosťou až zraniteľnosťou. Pripadal mi ako veľké dieťa. Ale aby som ho neglorifikovala, bol to klasický egoistický umelec, ktorý bol zábavný pre spoločnosť a príšerný na akékoľvek spolužitie. Skrátka, génius,” dodáva so smiechom speváčka.
Ich spoločné cesty sa neskôr preťali, keď na album Kudykam (2009) od dvojice Hapka/Horáček nahrala duet s českým spevákom Vojtěchom Dykom Můj Bože, to je krásný den. Táto pieseň sa neskôr objavila aj na výberovom albume tohto dua, ktoré ju zároveň obsadilo aj do divadelného projektu Kudykam.
„Ako človeka som ho poznala len málo. “Aj keď jeho život vlastne boli najmä tie mejdany a koncerty, na ktorých sme sa vídali. Ale že sme jeho odchodom všetci stratili výnimočného autora a šansoniera, o tom niet pochýb,” spomína Lucia Šoralová, podľa ktorej sú Hapkove piesne ako Rúfusove básne – jednoduché, čisté, priame. „Taká jednoduchá čistá sila, až človeku vytrysknú slzy z očí,” dodáva.
Jana Kirchner sa s Petrom Hapkom prvýkrát stretla niekedy v roku 2000 u neho doma na Okoři pri Prahe. Ich stretnutie zinscenoval jeho dvorný textár Michal Horáček, ktorý bol očarený jej albumom V cudzom meste, a tak ju neskôr pozval do Prahy na nahrávanie piesne Bude mi lehká zem, z ktorej sa potom stal veľký československý hit. Bola to jej prvá skladba v češtine. Jana bola pred stretnutím trochu nervózna, nevedela, či medzi ňou a Hapkom vznikne potrebná chémia a či sa to vôbec celé stihne, vzhľadom na to, že skladateľ mal pred operáciu, ktorá mu mala výrazne ovplyvniť hlasivky.
„Hneď pri prvom kontakte s Petrom som vedela, že všetky naše obavy boli zbytočné. Pieseň sme nahrali nielen rýchlo, ale aj ľahko. Ukázalo sa, že moja čeština je lepšia, než sme predpokladali a chémie, ktorú všetci hľadali, bolo až-až. Keď sme dokončili nahrávanie, vyšli sme na dvor a nad strechami vyšla nádherná dúha. Petr povedal: „Bůh nám dáva znamení, že jsme udělali něco dobrýho,” spomína speváčka, podľa ktorej sa pieseň Bude mi lehká zem stala nielen hitom rádiovým, ale aj hitom pražských pohrebných ústavov a krematórií, kde sa v rebríčku popularity držala na prvom mieste niekoľko rokov, na čo, ako hovorí, „boli s Petrom mimoriadne hrdí."
Podľa autorky albumov Moruša biela a Moruša čierna mal Petr v sebe niečo, čo sa nedá nikde naučiť, niečo strhujúce, prirodzené, vášnivé, naivné, krásne i hlboké: „Nedokázal kalkulovať, bral všetko tak, ako to prišlo, a to mi vždy bolo veľmi blízke. Michal Pekárek, zvukový inžinier a blízky spolupracovník Hapku a Horáčka ma často k nemu prirovnával a hovoril mi: „Ty jsi takový Hapka v sukních." Bolo medzi nami niečo chuligánske. On občas hovoril vtipy o ženských, ale mňa to nikdy nevyviedlo z miery. Pozerala som sa na neho ako na dávneho priateľa, hoci bol medzi nami veľký vekový rozdiel. Často si ma zastával pred Horáčkom, najmä, keď som mala v štúdiu nejaké problémy s výslovnosťou a odložil mi nabok tie najlepšie skladby. Tie boli pre Janičku."
Obaja spolu udržiavali kontakt, Jana ho občas navštívila u neho doma v Okoři alebo v Prahe. Spomína, že sa Hapkovi veľmi páčilo, keď nosila šaty, aj keď ona v tých rokoch skôr prežívala chlapčenské obdobie, no keď šla za ním, tak si obliekla šaty, aby mu urobila radosť. Popri tom bola svedkom jeho netradičného spôsobu práce.
„Niekedy veľmi dlhý čas nenapísal nič a celé nahrávanie pre to zastalo. Čakalo sa mesiace. A potom prišla vlna, keď to všetko do seba zapadlo a bolo to. Veľmi mu pomáhal Michal Pekárek, zvukár a producent, ktorý bol v akúkoľvek nočnú i dennú hodinu pripravený prísť na Okoř nahrávať. Myslím, že to spojenie s Horáčkom bolo geniálne, aj keď Hapka často žartoval na Horáčkov účet a vlastne to bolo i naopak. Horáčkove slová a postavy ožívali v jeho melódiách a v akademickej dokonalosti Horáčkových textov. Hapka im často vdýchol ducha dekadencie, vášne, smútku či neodmysliteľnej radosti zo života, ktorá bola pre neho taká príznačná."
Podľa Jany Kirschner bol Hapka kráľom melódie. Priznáva, že ju ovplyvnil aj pri písaní vlastných piesní, ako príklad udáva svoj hit Pokoj v duši, ktorá skutočne pripomína niektoré Hapkove lyrické piesne. Mrzí ju, že mali naplánované ďalšie stretnutie v Okoři, ktoré sa už neuskutoční. Naposledy sa videli v Národnej opere v Prahe, kde pripravovali Tribute to Horáček. „Kedže Petr nebol v kondícii so mnou spievať Bude mi lehká zem, režisér vymyslel, že to so mnou bude spievať Michal Kocáb. “Ale hneď po prvej skúške som cítila, že to nepôjde. Kocáb je na tú skladbu príliš veľký frajer. Hapka mal v sebe akúsi chlapčenskú nevinnosť a práve tá si získala srdcia nielen poslucháčov, ale i jeho osudových žien. Nech mu je lehká zem.”
.Szidi Tobias: V talóne mám ešte jednu Hapkovu pieseň
Slovenskú speváčku Szidi Tobias sme akurát zastihli na ceste domov z Prahy, kde v polovici minulého týždňa mala krst svojho nového albumu Jolanka. Szidi je ďalšou našou speváčkou, ktorá spolupracovovala s Petrom Hapkom a zároveň bola veľmi ovplyvnená jeho hudbou. Na krste zaspievala aj jeho pieseň Na hotelu v Olomouci. Na koncerte si tak zaspomínala aj na svojho obľúbeného skladateľa. „Krst v Prahe bol nádherný. Standing ovation, vypredané divadlo, viem, že samochvála smrdí, ale bolo to skutočne úžasné. Spievala som aj jeho pieseň Na hotele v Olomouci a všetci mu po nej zatlieskali a my sme sa mu poklonili,“ hovorí Szidi Tobias, ktorú k Hapkovi pôvodne doviedol jeho dvorný textár Michal Horáček.
Slovenka s maďarskými koreňmi bola v Česku už známou speváčkou, no Hapka o nej nič nevedel. Prvýkrát sa s ním stretla u neho doma v Okoři, kde ju doviedol Michal Horáček ako svoj nový objav. Podľa Szidi bol z toho Hapka úplne na nervy, lebo Horáček mu stále nosil nejaké nové objavy: „Musím povedať, že mnou teda nebol veľmi nadšený. Bola som tehotná a veľmi precitlivená. Na prvom stretnutí vyskúšal môj rozsah, pochválil ma, že „ty hloubky jsou hezké. Pamätám si na ten jeho nádherný dom, na všetky tie starožitosti, o ktoré som sa začala hneď zaujímať, ako napríklad o zbierku okuliarov, tak vtedy už sa trochu roztopil. Potom som musela ísť na toaletu, kde mu z plafóna viseli rôzne druhy keramických splachovačov zo všetkých možných období. Vôbec som nevedela, ktorý splachovač mám stiahnuť, trvalo dlho, kým som našla ten pravý. Keď som sa vrátila do izby, tak povedal niečo v tom zmysle, že mi to ale dlho trvalo a strašne sa začal smiať, až som sa červenala!"
Ich prvé stretnutie poznamenalo aj ich neskoršie priateľstvo. Szidi spomína, že vždy, keď sa stretli, jej povedal, že ju má rád a že to tak s tým záchodom nemyslel. „Užila som si s ním strašne veľa zábavy. Bol to milý, príjemný človek. Akurát mám na neho ťažké srdce, že mi stále sľuboval nové piesne, čo sa, bohužiaľ, už nestane. Bola mi dopriata len pieseň Na hotelu v Olomouci.“
Tento šansón je jedinou Hapkovou pieňou, ktorú Szidi Tobias naspievala. Speváčka hovorí, že sa počas nahrávania tejto pesničky v štúdiu poriadne zapotila, kdeže k Hapkovi a Horáčkovi cítila veľký obdiv a zároveň rešpekt, chcela im ukázať všetko, čo v nej je. Skladba sa nakoniec objavila na albume Strážce plamene (2006), no .týždňu prezradila, že má v rukáve ešte jedno pesničkové eso: „Akurát včera som sa stretla s jeho dcérou Petrou Hapkovou, ktorá bola na našom koncerte v Prahe, bola prekvapená, že mám v talóne ešte jednu pieseň, ktorá mala ísť na album Strážce plamene. Má názov Bezejmenný mezi nezvěstnými. Hapka ju nechcel použiť, pretože nebol spokojný so svojou hudbou, ale ja by som ju strašne rada nahrala. Petra na to veľmi spontánne zareagovala, že s tým súhlasí. Podľa mňa je to krásna pieseň.“
Szidi Tobias nahrala štyri radové albumy, pričom Michal Horáček si ju dodnes prizýva na svoje albumy. Aj preto, že je dlhoročnou fanúšičkou dvojice Hapka/Horáček. „Mala som rada všetky ich platne. Vždy som zopäla ruky do neba a pomyslela som si, či by mi nemohli zavolať. A stalo. Naozaj som po nich túžila a nakoniec sa to podarilo. Najradšej mám platňu Mohlo by tu být i líp. Mnohé z tých piesní ma sprevádzali v rôznych etapách môjho života, aj som im to často hovorila a oni sa vypytovali: „Která, proč a kdy?“ Hovorí, že Petr Hapka ju svojou hudbou zasiahol do srdca. „Prečo? Lebo mu to Pán Boh dal. Bol to jemnocitný, vášnivý človek a taká bola aj jeho muzika,“ dodáva speváčka.
.Lucia Šoralová: Taká jednoduchá čistá sila
Ktorá je vaša najobľúbenejšia pieseň od Petra Hapku? – pýta sa .týždeň slovenskej speváčky Lucie Šoralovej. „Je ich strašne veľa. Nedokážem vybrať jednu. Každú mám na inú náladu, náplasť na inú bolesť. Kolotoč, Vana plná fialek, Všechno nejlepší, V penziónu svět...“
Lucia Šoralová má k Hapkovi veľmi blízko. Dalo by sa povedať, že je jeho nasledovníčkou. Na svojom poslednom albume O lásce, cti a kuráži zhudobnila slová Michala Horáčka, pričom Petr Hapka prispel na jej album spoločným duetom. Bohužiaľ, bolo to poslednýkrát, čo sa ukázal v štúdiu. „Je to, žiaľ, pravda. Keď sme ju točili, tak už nevyzeral celkom zdravo, ale ešte nikto netušil, že to nie je trebárs len dôsledok nočného života. Výborné bolo, keď mi začal meniť spevácku linku s tým, že to sa má spievať inak. (Smiech.) A ja som tak nesmelo namietala, že som to jednoducho zložila takto, a že, žiaľ, nie som Hapka. A vtedy z neho vypadlo, že on sa nikdy neučil žiadnu melódiu, lebo spieval vždy len tie svoje. Tak ako z neho padali.”
Speváčka, ktorá žije so svojou rodinou v Prahe, sa k jeho hudbe dostala cez svojich rodičov. Medzi platňami, ktoré doma zneli najviac, boli Hana Hegerová vrátane albumu Potměšilý host, kde Hapka s Horáčkom zložili väčšinu piesní. „Hapka je šansón. Tak som to dostala už s materským mliekom. Ako malá som doma počúvala samé klenoty, takže nebolo ťažké vydať sa cestou kvalitnej hudby. Vtedy som neskúmala, kto tie úžasné piesne napísal. Žiaľ, to je často údel skladateľa, ale Petr bol aj interpret, skvelý šansonier.”
Nakoniec aj jej bolo dopriate, aby sa s ním osobne stretla: „Bol úplne iný, než ako som si ho predstavovala. Fakt je, že som ho nepoznala v jeho plnej sile. Aj tak ma prekvapil svojou krehkosťou až zraniteľnosťou. Pripadal mi ako veľké dieťa. Ale aby som ho neglorifikovala, bol to klasický egoistický umelec, ktorý bol zábavný pre spoločnosť a príšerný na akékoľvek spolužitie. Skrátka, génius,” dodáva so smiechom speváčka.
Ich spoločné cesty sa neskôr preťali, keď na album Kudykam (2009) od dvojice Hapka/Horáček nahrala duet s českým spevákom Vojtěchom Dykom Můj Bože, to je krásný den. Táto pieseň sa neskôr objavila aj na výberovom albume tohto dua, ktoré ju zároveň obsadilo aj do divadelného projektu Kudykam.
„Ako človeka som ho poznala len málo. “Aj keď jeho život vlastne boli najmä tie mejdany a koncerty, na ktorých sme sa vídali. Ale že sme jeho odchodom všetci stratili výnimočného autora a šansoniera, o tom niet pochýb,” spomína Lucia Šoralová, podľa ktorej sú Hapkove piesne ako Rúfusove básne – jednoduché, čisté, priame. „Taká jednoduchá čistá sila, až človeku vytrysknú slzy z očí,” dodáva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.