S Timravou je vždy všetko zložitejšie, ako by malo byť. Jasné, že by sme si ju mali vážiť, ale žeby nám mohla byť ešte blízka? Žeby mohla byť kultová? Je to zvláštne, ale zdá sa, že v novom tisícročí opäť slečna Slančíková vzrušuje nové generácie čitateľov. Akoby jej ľudia digitálneho veku dobre rozumeli. Akoby si k nej našli kľúč. Nie celkom sa to darilo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď sa Timravy chopili filmári. Vtedajšie filmy založené na Timravinej tvorbe či jej životnom príbehu boli toporné, neživé, schematické. Ale zdá sa, že funkčný kľúč k Timrave si našli v novom miléniu najmä slovenskí divadelníci.
Slovenské národné divadlo prišlo v júni 2003 s hrou Veľké šťastie. Timravin text upravil vtedy Peter Pavlac – a záujem divákov trval takmer päť rokov. Potom sa k Timrave prihlásilo nitrianske Divadlo Andreja Bagara – hru na základe Timravinej novely Všetko za národ napísal Ondrej Šulaj. Hra mala 70 repríz a videlo ju 11 900 divákov.
No a túto divadelnú sezónu sa k Timrave vrátila opäť naša prvá scéna – s hrou Bál, ktorú na motívy Timraviných poviedok napísal Daniel Majling. Divadlo hlási, že všetky predstavenia, ktoré sa od premiéry odohrali, boli beznádejne vypredané. Ak by ste si Bál chceli pozrieť, môžete ešte skúsiť, či náhodou nezoženiete lístok na február, skôr nedúfajte.
.prečo to tak je
Čím môže zaujať Timrava dnešného človeka – so všetkými jeho možnosťami vzdelávať sa, cestovať, prijímať informácie, zdieľať zážitky, pestovať vzťahy? Timrava zomrela pred vyše šesťdesiatimi rokmi a celý život prežila v úzkom okruhu ľudí na dvoch dedinách vzdialených od seba pár kilometrov. O svojom živote ani nemala čo napísať: „Žiadne nápadné udalosti sa nestali v mojom živote. Prešiel tak dáko jednotvárne, že sa mi vše zdá, akoby som ani nebola žila,“ priznala úprimne pri oslave okrúhleho výročia, keď mala opísať svoj život.
Čím už môže dnes osloviť táto žena, ktorá nič vzrušujúce ani nezažila? Žena, ktorá mala veľa daností a ešte viac limitov. Narodila sa do skromnej farárskej rodiny s mnohými deťmi, v chudobnom odľahlom kraji. Nechodila do školy (učil ju doma otec), a potom už žila len taký jednoduchý vidiecky život nevydatej farárskej dcéry. Malé gazdovstvo, šitie, večer kartovanie, občas návšteva či výlet do okolia. Len raz mala pokušenie a aj vážne uvažovala o tom, že zmení svoj život a presťahuje sa do mesta. Chcela získať miesto kustódky v martinskom múzeu, ale kým sa rozkývala, Martinčania dali radšej prednosť inej osobe. To jej urobilo škrt cez rozpočet. Keď jej zomrela matka, musela Timrava vážne riešiť, ako vyžiť, prežiť, dožiť. Po päťdesiatke si musela hľadať zamestnanie, aby získala nárok na penziu. Literárna tvorba ju neuživila. Chcela sa stať poštárkou, nevyšlo to. Napokon pracovala ako opatrovateľka v detskej opatrovni, v ktorej mávala aj vyše tridsať detí, neposlušných a nezbedných, čo ju „celkom nervóznou“ robilo.
Priveľa obmedzení a nemožností pre ženu silného intelektu i sebavedomia, veľkých ambícií a pevnej vôle. Nie div, že Timrava upadá aj do depresívnych stavov a nevidí vždy zmysel svojej existencie. „Otupne mi je, neznesiteľne vše. Prázdny a bezcieľny mi je ten život. Vše sa sama divím, na kieho paroma som ja tu?“ píše svojej priateľke Elene Maróthy-Šoltésovej. Alebo inak: „Už teraz som všetku energiu potratila. Tak je to všetko malicherné aj sám ten život môj.“ Alebo: „Cítim sa opustenou. Dni moje sú otupné, strašné. Trpím nevýslovne.“
Priznáva zúfalstvo, beznádej, ale o dva-tri riadky nižšie do listu priateľke dopíše, aby jej poslala svoj recept na šípkové víno. Zdravým dedinským rozumom dokázala poraziť osobné krízy, a ustáť aj to, aby život nevydatej dedinskej kišasoňky nebol malicherný či prázdny.
.len Jonáš a Božena
Timrava bola najprv cenená najmä za to, ako dokázala opísať život dedinského ľudu. Nemala o ňom žiadne ilúzie, a za chudobu nevinila – ako to už bolo aj v jej časoch módne – nespravodlivý spoločenský režim či vykorisťovateľov. V tom bola neúprosná, a Dobroslav Chrobák tvrdil, že pred Timravou len Jonáš Záborský „prikladal také žeravé želiezka na rany nášho verejného života“. Ale Timrava nepísala len o sedliackom ľude, ktorého život mohla detailne pozorovať. Písala aj o svojej spoločenskej societe – o drobnej dedinskej inteligencii: učitelia, notári, farári a ženy okolo nich. Už v roku 1927 si literárny vedec Ján Igor Hamaliar všimol, že „v Timrave je mocný pud rebelantský... Timrava je individualistka, neraz až so zafarbením inklinujúcim k anarchizmu.“ A Hamaliar poznamenáva, že Timrava so zvláštnou záľubou opisuje vidiecke slečny, ktoré „vedú neprestajný úporný a vzdorovitý boj so svojím okolím“. No na prvý pohľad ten boj vidieť nebolo. Timrava v skutočnosti lipla na svojej rodine, na Ábelovej, aj na Polichne a len veľmi neochotne odišla vo vysokom veku bývať do Lučenca. Tá jej vzbura bola ukrytá hlboko pod povrchom. Iste, odmietla sa vydať za človeka, ktorého nepovažovala za ideálneho partnera, ale inak to bola síce trochu pochabá, trochu plachá, a nie vždy spoločenská, no vždy oddaná dcéra svojich rodičov, s ktorými prežila väčšinu života, ako aj dobrá sestra svojim bratom a sestrám či obľúbená teta svojich neterí a synovcov.
Tak kde je to rebelantstvo ukryté? Literárny vedec Peter Zajac tvrdí, že Timrava sa pohybuje v priestore medzi vonkajším a vnútorným životným svetom, medzi neschopnosťou citového života a citovou expozívnosťou. Timravine postavy sa podľa Zajaca najväčšmi obávajú už-už prepukajúcej citovej hystérie, no tento strach vykrývajú citovým chladom. Timravin svet má pôvod v modernej civilizačnej rozlomenosti človeka na racionálne riadenú činnosť a vnútorné onemenie inštinktov, intuície, spontaneity. A toto Timrava presne vyhmatala, hoci jej prostredie zdanlivo nemalo nič spoločné s modernou civilizáciou. „Na Timravu dýchla ničota a zavanul z nej chlad, ktorého sa Timrava zľakla,“ tvrdí Peter Zajac, no dodáva, že ani ten strach jej nezabránil, aby to všetko dôsledne nezaznamenala. Ak Timrava dosiahla na niečo, čo je kľúčovou vecou modernej civilizácie, je jasné, že dokáže byť vzrušujúca i dnes, hoci kulisy našich životov sa radikálne zmenili.
.naša Austenová
Občas sa objavuje tvrdenie, že Timrava je vlastne naša Jane Austenová, hoci prvá dáma anglického románopisectva je takmer o storočie staršia ako Timrava. Austenová je dnes kultovou autorkou, stále vychádzajú nové preklady či reedície jej diel, píšu sa o nej vedecké štúdie, objavujú sa stále pokusy o pokračovanie jej románov. Úspech majú filmy i televízne seriály založené na Austenovej diele. Niečo je v ňom totiž stále veľmi moderné a príťažlivé.
Vonkajších podobností medzi Austenovou a Timravou je naozaj niekoľko – obe boli bystré talentované ženy, ktoré pochádzali z rodiny duchovného. Základom ich života bola rodina, ktorá im poskytovala citové i intelektuálne zázemie. Obe mali šťastie na múdrych a rozhľadených otcov i bratov a duchovne blízke sestry. Obe ostali nevydaté, pretože nenašli partnera, po akom túžili. Žili potom pri svojich rodičoch a súrodencoch, do veľkej miery odkázané na ich štedrosť. Pre obe to bolo občas aj ponižujúce postavenie.
Obe mali zmysel pre tragikomickosť, boli kritické, ironické, sarkastické, ale i vtipné. No kým Austenová trvala na happyende, teda aby každá jej hrdinka našla muža svojich snov a išla s ním k oltáru, Timrava považovala happyend za „nepekný“. Ak sa aj išlo k oltáru, bolo to skôr rozumné rozhodnutie plné kompromisov ako naplnenie romantického sna.
Paul Johnson v knižke Tvorcovia o anglickej autorke píše: „Hoci rodina tvorivú vášeň Austenovej vždy tolerovala, stále ju považovala za niečo okrajové. Podľa všetkého ju tak vnímala i ona sama, i keď v kútiku duše si musela uvedomovať, aké ústredné miesto má v jej živote.“ A ďalej píše, že v živote Austenovej sa nič veľkého nestalo, slečna Jane nevedela vôbec nič o salónnej atmosfére, nelákal ju literárny Londýn a nestretávala sa so spisovateľmi. Ale napriek tomu: „Nič nenasvedčuje tomu, že by jej dielo trpelo nedostatkom kontaktu s inými literátmi.“ Ešte niečo nám tu znie veľmi povedome: „Bola vynikajúcim sudcom toho, čo vedela a v čom bola najlepšia. ...Bolo jej vlastné niečo, čo tvorivým ľuďom často úplne chýba: sklon k sebakritickosti.“ Ale zároveň je v tom aj veľká sebadôvera, pretože autorka sama zistila, v čom je lepšia ako iní. Je to akoby aj o Timrave. Aj ona si stála za každým slovom. Vraj pálila knihy, v ktorých vyšli jej novely so silnými redaktorskými zásahmi. Okrem opravy gramatických chýb nesúhlasila s takmer žiadnymi zmenami. Odmietala návrhy redakatorov, aby skúsila vymyslieť optimistickejší záver, aby dala povznášajúcejší titulok či upravila svoj akoby ťarbavý slovosled. Nebolo to však z hlúpej pýchy či samoľúbosti. Timravina neter Ara Petrivaldská spomínala, že teta každú stranu veľa ráz prepisovala a opravovala. Netvorila ľahko akoby po letmom bozku múzy, naopak, bola za tým tvrdá práca, v ktorej bolo všetko premyslené. Jej súčasťou bola silná sebakritika, a potom aj oprávnené sebavedomie.
Pokračujme ešte v čítaní Paula Johnsona. Austenová si postupne začala obmedzovať to, o čom bude písať, zužovala svoj záber a tým vyzrievala. „Tri alebo štyri rodiny z nejakej obce na vidieku, to je to, s čím sa dá pracovať...“ vyhlásila. Vo svojich špičkových románoch už opisovala iba to, čo skutočne zažila v priamom pozorovaní alebo z počutia, o čom premýšľala a čo ju hlboko zaujímalo. Austenová, ale to platí aj o Timrave, nikdy neopisovala udalosť alebo rozhovor, ktorých sama nebola svedkom alebo ktorých by nemohla byť svedkom. Johnson o Austenovej tvrdí, že na jej diele nie je nič záhadné, nič zázračné, dokonca ani geniálne, ale je to výsledok obrovského prirodzeného nadania, vybrusovaného, zdokonaľovaného a dovedeného na najvyššiu možnú mieru. Je to výsledok veľkej námahy, skúsenosti a sebakázne.
To všetko platí pozoruhodne presne aj na Timravu. A ak je Austenová kultovou autorkou, má na tento status nárok aj naša Timrava. Nemusí byť kultovou pre celý svet, stačí keď bude kultová tu na Slovensku. A divadelníci už na tom usilovne pracujú.
Slovenské národné divadlo prišlo v júni 2003 s hrou Veľké šťastie. Timravin text upravil vtedy Peter Pavlac – a záujem divákov trval takmer päť rokov. Potom sa k Timrave prihlásilo nitrianske Divadlo Andreja Bagara – hru na základe Timravinej novely Všetko za národ napísal Ondrej Šulaj. Hra mala 70 repríz a videlo ju 11 900 divákov.
No a túto divadelnú sezónu sa k Timrave vrátila opäť naša prvá scéna – s hrou Bál, ktorú na motívy Timraviných poviedok napísal Daniel Majling. Divadlo hlási, že všetky predstavenia, ktoré sa od premiéry odohrali, boli beznádejne vypredané. Ak by ste si Bál chceli pozrieť, môžete ešte skúsiť, či náhodou nezoženiete lístok na február, skôr nedúfajte.
.prečo to tak je
Čím môže zaujať Timrava dnešného človeka – so všetkými jeho možnosťami vzdelávať sa, cestovať, prijímať informácie, zdieľať zážitky, pestovať vzťahy? Timrava zomrela pred vyše šesťdesiatimi rokmi a celý život prežila v úzkom okruhu ľudí na dvoch dedinách vzdialených od seba pár kilometrov. O svojom živote ani nemala čo napísať: „Žiadne nápadné udalosti sa nestali v mojom živote. Prešiel tak dáko jednotvárne, že sa mi vše zdá, akoby som ani nebola žila,“ priznala úprimne pri oslave okrúhleho výročia, keď mala opísať svoj život.
Čím už môže dnes osloviť táto žena, ktorá nič vzrušujúce ani nezažila? Žena, ktorá mala veľa daností a ešte viac limitov. Narodila sa do skromnej farárskej rodiny s mnohými deťmi, v chudobnom odľahlom kraji. Nechodila do školy (učil ju doma otec), a potom už žila len taký jednoduchý vidiecky život nevydatej farárskej dcéry. Malé gazdovstvo, šitie, večer kartovanie, občas návšteva či výlet do okolia. Len raz mala pokušenie a aj vážne uvažovala o tom, že zmení svoj život a presťahuje sa do mesta. Chcela získať miesto kustódky v martinskom múzeu, ale kým sa rozkývala, Martinčania dali radšej prednosť inej osobe. To jej urobilo škrt cez rozpočet. Keď jej zomrela matka, musela Timrava vážne riešiť, ako vyžiť, prežiť, dožiť. Po päťdesiatke si musela hľadať zamestnanie, aby získala nárok na penziu. Literárna tvorba ju neuživila. Chcela sa stať poštárkou, nevyšlo to. Napokon pracovala ako opatrovateľka v detskej opatrovni, v ktorej mávala aj vyše tridsať detí, neposlušných a nezbedných, čo ju „celkom nervóznou“ robilo.
Priveľa obmedzení a nemožností pre ženu silného intelektu i sebavedomia, veľkých ambícií a pevnej vôle. Nie div, že Timrava upadá aj do depresívnych stavov a nevidí vždy zmysel svojej existencie. „Otupne mi je, neznesiteľne vše. Prázdny a bezcieľny mi je ten život. Vše sa sama divím, na kieho paroma som ja tu?“ píše svojej priateľke Elene Maróthy-Šoltésovej. Alebo inak: „Už teraz som všetku energiu potratila. Tak je to všetko malicherné aj sám ten život môj.“ Alebo: „Cítim sa opustenou. Dni moje sú otupné, strašné. Trpím nevýslovne.“
Priznáva zúfalstvo, beznádej, ale o dva-tri riadky nižšie do listu priateľke dopíše, aby jej poslala svoj recept na šípkové víno. Zdravým dedinským rozumom dokázala poraziť osobné krízy, a ustáť aj to, aby život nevydatej dedinskej kišasoňky nebol malicherný či prázdny.
.len Jonáš a Božena
Timrava bola najprv cenená najmä za to, ako dokázala opísať život dedinského ľudu. Nemala o ňom žiadne ilúzie, a za chudobu nevinila – ako to už bolo aj v jej časoch módne – nespravodlivý spoločenský režim či vykorisťovateľov. V tom bola neúprosná, a Dobroslav Chrobák tvrdil, že pred Timravou len Jonáš Záborský „prikladal také žeravé želiezka na rany nášho verejného života“. Ale Timrava nepísala len o sedliackom ľude, ktorého život mohla detailne pozorovať. Písala aj o svojej spoločenskej societe – o drobnej dedinskej inteligencii: učitelia, notári, farári a ženy okolo nich. Už v roku 1927 si literárny vedec Ján Igor Hamaliar všimol, že „v Timrave je mocný pud rebelantský... Timrava je individualistka, neraz až so zafarbením inklinujúcim k anarchizmu.“ A Hamaliar poznamenáva, že Timrava so zvláštnou záľubou opisuje vidiecke slečny, ktoré „vedú neprestajný úporný a vzdorovitý boj so svojím okolím“. No na prvý pohľad ten boj vidieť nebolo. Timrava v skutočnosti lipla na svojej rodine, na Ábelovej, aj na Polichne a len veľmi neochotne odišla vo vysokom veku bývať do Lučenca. Tá jej vzbura bola ukrytá hlboko pod povrchom. Iste, odmietla sa vydať za človeka, ktorého nepovažovala za ideálneho partnera, ale inak to bola síce trochu pochabá, trochu plachá, a nie vždy spoločenská, no vždy oddaná dcéra svojich rodičov, s ktorými prežila väčšinu života, ako aj dobrá sestra svojim bratom a sestrám či obľúbená teta svojich neterí a synovcov.
Tak kde je to rebelantstvo ukryté? Literárny vedec Peter Zajac tvrdí, že Timrava sa pohybuje v priestore medzi vonkajším a vnútorným životným svetom, medzi neschopnosťou citového života a citovou expozívnosťou. Timravine postavy sa podľa Zajaca najväčšmi obávajú už-už prepukajúcej citovej hystérie, no tento strach vykrývajú citovým chladom. Timravin svet má pôvod v modernej civilizačnej rozlomenosti človeka na racionálne riadenú činnosť a vnútorné onemenie inštinktov, intuície, spontaneity. A toto Timrava presne vyhmatala, hoci jej prostredie zdanlivo nemalo nič spoločné s modernou civilizáciou. „Na Timravu dýchla ničota a zavanul z nej chlad, ktorého sa Timrava zľakla,“ tvrdí Peter Zajac, no dodáva, že ani ten strach jej nezabránil, aby to všetko dôsledne nezaznamenala. Ak Timrava dosiahla na niečo, čo je kľúčovou vecou modernej civilizácie, je jasné, že dokáže byť vzrušujúca i dnes, hoci kulisy našich životov sa radikálne zmenili.
.naša Austenová
Občas sa objavuje tvrdenie, že Timrava je vlastne naša Jane Austenová, hoci prvá dáma anglického románopisectva je takmer o storočie staršia ako Timrava. Austenová je dnes kultovou autorkou, stále vychádzajú nové preklady či reedície jej diel, píšu sa o nej vedecké štúdie, objavujú sa stále pokusy o pokračovanie jej románov. Úspech majú filmy i televízne seriály založené na Austenovej diele. Niečo je v ňom totiž stále veľmi moderné a príťažlivé.
Vonkajších podobností medzi Austenovou a Timravou je naozaj niekoľko – obe boli bystré talentované ženy, ktoré pochádzali z rodiny duchovného. Základom ich života bola rodina, ktorá im poskytovala citové i intelektuálne zázemie. Obe mali šťastie na múdrych a rozhľadených otcov i bratov a duchovne blízke sestry. Obe ostali nevydaté, pretože nenašli partnera, po akom túžili. Žili potom pri svojich rodičoch a súrodencoch, do veľkej miery odkázané na ich štedrosť. Pre obe to bolo občas aj ponižujúce postavenie.
Obe mali zmysel pre tragikomickosť, boli kritické, ironické, sarkastické, ale i vtipné. No kým Austenová trvala na happyende, teda aby každá jej hrdinka našla muža svojich snov a išla s ním k oltáru, Timrava považovala happyend za „nepekný“. Ak sa aj išlo k oltáru, bolo to skôr rozumné rozhodnutie plné kompromisov ako naplnenie romantického sna.
Paul Johnson v knižke Tvorcovia o anglickej autorke píše: „Hoci rodina tvorivú vášeň Austenovej vždy tolerovala, stále ju považovala za niečo okrajové. Podľa všetkého ju tak vnímala i ona sama, i keď v kútiku duše si musela uvedomovať, aké ústredné miesto má v jej živote.“ A ďalej píše, že v živote Austenovej sa nič veľkého nestalo, slečna Jane nevedela vôbec nič o salónnej atmosfére, nelákal ju literárny Londýn a nestretávala sa so spisovateľmi. Ale napriek tomu: „Nič nenasvedčuje tomu, že by jej dielo trpelo nedostatkom kontaktu s inými literátmi.“ Ešte niečo nám tu znie veľmi povedome: „Bola vynikajúcim sudcom toho, čo vedela a v čom bola najlepšia. ...Bolo jej vlastné niečo, čo tvorivým ľuďom často úplne chýba: sklon k sebakritickosti.“ Ale zároveň je v tom aj veľká sebadôvera, pretože autorka sama zistila, v čom je lepšia ako iní. Je to akoby aj o Timrave. Aj ona si stála za každým slovom. Vraj pálila knihy, v ktorých vyšli jej novely so silnými redaktorskými zásahmi. Okrem opravy gramatických chýb nesúhlasila s takmer žiadnymi zmenami. Odmietala návrhy redakatorov, aby skúsila vymyslieť optimistickejší záver, aby dala povznášajúcejší titulok či upravila svoj akoby ťarbavý slovosled. Nebolo to však z hlúpej pýchy či samoľúbosti. Timravina neter Ara Petrivaldská spomínala, že teta každú stranu veľa ráz prepisovala a opravovala. Netvorila ľahko akoby po letmom bozku múzy, naopak, bola za tým tvrdá práca, v ktorej bolo všetko premyslené. Jej súčasťou bola silná sebakritika, a potom aj oprávnené sebavedomie.
Pokračujme ešte v čítaní Paula Johnsona. Austenová si postupne začala obmedzovať to, o čom bude písať, zužovala svoj záber a tým vyzrievala. „Tri alebo štyri rodiny z nejakej obce na vidieku, to je to, s čím sa dá pracovať...“ vyhlásila. Vo svojich špičkových románoch už opisovala iba to, čo skutočne zažila v priamom pozorovaní alebo z počutia, o čom premýšľala a čo ju hlboko zaujímalo. Austenová, ale to platí aj o Timrave, nikdy neopisovala udalosť alebo rozhovor, ktorých sama nebola svedkom alebo ktorých by nemohla byť svedkom. Johnson o Austenovej tvrdí, že na jej diele nie je nič záhadné, nič zázračné, dokonca ani geniálne, ale je to výsledok obrovského prirodzeného nadania, vybrusovaného, zdokonaľovaného a dovedeného na najvyššiu možnú mieru. Je to výsledok veľkej námahy, skúsenosti a sebakázne.
To všetko platí pozoruhodne presne aj na Timravu. A ak je Austenová kultovou autorkou, má na tento status nárok aj naša Timrava. Nemusí byť kultovou pre celý svet, stačí keď bude kultová tu na Slovensku. A divadelníci už na tom usilovne pracujú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.